Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
12. január 2021

Ako sa demokraticky oslobodiť od demokraticky zvoleného nepovolaného premiéra

Keď sa Igor Matovič objavil po prvý raz v parlamente ako novozvolený poslanec, mal pod plátenými širokými bielymi nohavicami žabky naboso. Postupne sa jeho obliekanie prispôsobovalo „dress code“ prostrediu zákonodarného zboru a dnes už vystupuje prevažne v „dress code“ oblečení. Ale skončilo to len na tejto vonkajšej zmene. Vo vnútri ostal Igor Matovič taký istý – ničím neviazaný, sebastredný, s nevalným politickým, spoločenským a kultúrnym rozhľadom. Dlhšiu dobu to vyzeralo, že ide o viac-menej okrajovú osobu politického spektra, ale zrazu s prevahou vyhral posledné voľby.

 

Čo sa stalo, keďže Igor Matovič ostal stále rovnaký? Nezmenil sa on, vyhrocuje sa krajina. Povzdych, že všetci naokolo riešia pandémiu, iba my Matoviča, odráža situáciu, kam sme voľbou Matoviča a jeho nestrany OĽANO dospeli. Čo to hovorí o charaktere našej novodobej štátnosti a jej vôli, keď v najpriaznivejších geopolitických podmienkach postaví na čelo krajiny populistu s jednostrannou odbojovou agendou a stranu bez budovaných štruktúr a mimorepublikových vzťahov, ktorými sa zabezpečujú záujmy zastupujúcej spoločenskej skupiny a na čo štát vyčleňuje financie zo svojho rozpočtu.

 

Keď sa vojnový Slovenský štát oprel o protektorstvo hitlerovského Nemecka, štátotvornú vôľu vo vnútri niesol súdržný domáci katolicizmus. Po vojnovej porážke a politickom exile porazených sa táto štátnosť roztopila a štátotvorný debakel transformoval do boja o formálny model federatívnej štátnosti. Tieto situácie prispeli k odcudzenému postoju obyvateľstva voči štátnej moci a jeho predstaviteľom. A tak po rozklade sily sovietskeho protektora a demokratickom obnovení stredoeurópskeho priestoru sa naša krajina často vyhraňovala opozičným nasmerovaním, vrátane protičeských, protimaďarských resentimentov. To, čo nechceme, do veľkej miery formuje a zobsažňuje naše aktivity, aj keď náš novo utvorený sekulárny štát je mimo bezprostredných geopolitických hrozieb (samozrejme, nie vplyvov), a teda má dosť otvorenú cestu napĺňať svoje predstavy a túžby.

 

Spoločensko-politický a ekonomický prelom roku 1989 kompromitoval a oslabil štátna moc. Začal sa hľadať nový súdržný štátotvorný naratív, doteraz nie úspešne. Nevyhnutnosť odštátniť nevýkonné hospodárenie vyústila do organizovaných i spontánnych rabovačiek. Vôľa obohatiť sa, najlepšie rýchlo a neoprávnene, prebudila mnohých a stala sa hybnou silou, tmelom nanovo konštituovaných vzťahov. Privatizácia slabo chráneného štátneho majetku a odznovu budovaný trh priniesli mnohé silové riešenia, ktoré začali písať dejiny „štátotvorného“ narábania s majetkom. Keď bývalý vyšetrovateľ Jozef Šátek nazval Milana Lučanského tak trochu kovbojom, zrejme netušil, ako trefne pomenoval ani nie Lučanského policajné metódy, ale situáciu v porevolučnom Slovensku. Slovo kovboj nesie istý výsmešný osteň, ale neprávom. Staré westerny sú vo svojej podstate historické filmy a profesia, ktorú uviedli do všeobecného povedomia, vykresľuje jej dôležitosť v osídľovaní amerického západu. Dejiny postupného zaujímania tohto územia sú vo väčšine westernov spojené s prvoradou existenčnou nevyhnutnosťou a následnou mravnou voľbou, pri ktorých mali kovboji (muži pri kravách) určujúce postavenie a význam. Museli chrániť stáda ako prostriedok prežitia usadlíkov a rozhodnutie týchto „patrónov“, na ktorej strane mravov budú stáť, bolo neraz kľúčové. Keďže štátom vymáhaná zákonnosť bola vtedy ďaleko, uplatňovali ochranu majetku a práva so zbraňou v ruke sami. Westerny zobrazujú divoké časy, keď o charaktere budúcnosti rozhodoval muž proti mužovi, ochranca voči uzurpátorovi. Také boli aj naše deväťdesiate roky – morálnou a ekonomickou „planinou“, ktorú bolo treba akoby nanovo „osídľovať“ hmotnými statkami a právom. V čase rozpadu štátneho monopolného trhu bolo treba zvýšene čeliť náchylnosti človeka zobrať si, čo mu nepatrí, navyše, v tomto prípade zobrať si to, čo nepatrilo „nikomu“. Pokiaľ brutálna, gangsterská forma boja o ovládnutie časti konvertovaného trhu odznela, rozširujúca sa korupcia, rodinkárstvo, nelegálne provízie korumpovali trh naďalej.

 

Ak sa exprezident Andrej Kiska počas svojej funkcie vyjadril o štáte, na čele ktorého stál, ako o mafiánskom, dal tomuto zápasu bojový transparent a tradičná odcudzenosť voči vlastnému štátu v tomto výroku dosiahla svoj vrchol. Voličská základňa sa menila na rozhnevaný, opozičný dav. Občianske protesty vyniesli na piedestál opozičné politické strany, ale prevzatou mafiánskou rétorikou ich zvalcoval nepremiérsky orientovaný predseda okrajovej strany. Schopnosť Igora Matoviča držať rozvášnených ľudí vo vare sa ukázala ako najúčinnejšia. Obraz mafiánskeho štátu konkretizoval mafiánmi a spoločnosť politicky rozdelil na mafiánov a mafiánstvom pohoršených nemafiánov. Byť pohoršený a obviňovať zlodeja sa stalo visačkou novej mravnosti a spoločenského tmelu.

Inzercia

 

Keď v starom slovenskom filme V hodine dvanástej odtiahne z mestečka nemecká posádka po tom, ako kvôli smrti svojho vojaka zastrelila päť domácich rukojemníkov, dovtedy vystrašený a znehybnený dav sa rozvášni a poberie sa lynčovať predstaviteľov mestečka, ktorí predtým s Nemcami paktovali. Tento nijak oslavný obraz ani film nie sú známe. Možno nielen kvôli scénke davovej pomsty, ktorá nepripomína občiansky vzdor ani ozbrojené povstanie, ale aj kvôli postave umierneného a rozhľadeného kňaza, ktorý vyjednáva o život zajatých obyvateľov mestečka a triezvo zhodnocuje náročnú situáciu, aby minimalizoval priechod vybičovaných vášní a radikalizáciu postojov.

 

V našej politickej a spoločenskej súčasnosti vášeň a radikalizácia podporujú formovanie vzťahu vodcu a davu, ktorý oslabuje funkčnosť krajiny. Rok po vojne, v roku 1946, nakrútil mladý rozhnevaný komunista, režisér Ján Kadár, dve agitky, v ktorých ničivé vojnové udalosti zosobnil „zločincom“ na čele s exprezidentom Jozefom Tisom. Pokiaľ dobové filmové spravodaje celkom objektívne referovali o povojnových súdnych procesoch a realisticky označovali politickú zodpovednosť vojnovej vládnej garnitúry, radikáli a extrémisti mobilizovali vendetou. Boj medzi náležitým trestom a horlivou pomstou onedlho zmietol komunistický puč (1948), ktorý svoju legitimitu odvodzoval od „práva“ rozhnevaného ľudu. Po páde komunistického režimu sa spod prikrývky strachu a diktátu opäť vynárala potencia pomstychtivého davu, na ktorý sa vie voličská základňa zmeniť, a revanš ako politická agenda. Podhodiť davu „gorilie mláďa“, „gaunera“ a „mafiána“, na ktorom sa vyvŕšia vášne a nízke city, obnažovalo poklesnuté politikum verejnej obžaloby a viny. Ak sa trest mení na verejnú pomstu, znižuje nádej na nutnosť spravodlivo potrestaných. Ficizáciu krajiny dnes prekonáva matovičovský syndróm. Nesie ho aj antipolitický skepticizmus, ktorý v bezdôvodne obrannej pozícii rozvinula expremiérka Iveta Radičová a ktorého dôsledkom je i odovzdávanie prezidentského kresla neskúseným osobám, v úplnej dôvere v ich nepolitickú osobnosť. Opozícia voči tzv. špinavej politike podporuje pozície davu a jeho vodcu ako úpadkovej podoby pastiera a jeho stáda. Vyhrotená personalizácia politiky odráža podobnosť s globálnym dianím, ale v prípade malej a štátotvorne neujasnenej krajiny akou je naša, možno uvažovať o geopolitickom nebezpečenstve impulzívnych odovzdaností na jednej strane a fóbií na druhej strane. Oslobodiť sa dnes od demokraticky zvoleného nekompetentného premiéra znamená v prvom rade oslobodiť sa od spredmetňovania svojich nereálnych predstáv a požiadaviek politickými reprezentantmi a potom vrátiť politike hodnotový súboj verejných záujmov .

 

 

 

 

Odporúčame

Blog
Reakcia na diskusný príspevok ku kauze smrti Milana Lučanského

Reakcia na diskusný príspevok ku kauze smrti Milana Lučanského

Citát z diskusného príspevku ku kauze Milana Lučanského: "dôvodne podozrivý z výpaľníctva a ďalších trestných činov, neuniesol spoločenský a ekonomický pád, stratu moci a postavenia, prípadne hanbu, a ohrozenie nakradnutého majetku rodiny, obzvlášť pred jeho zabavením a pred rozširením obvinení? Tak ako to spraví každý rok pol tucta iných väzňov?"

Blog
Ministerstvo financii? Úplná katastrofa

Ministerstvo financii? Úplná katastrofa

A to nie pre tých niekoľko desiatok odborných pracovníkov, ktorí prežili časy kleptomana Mikloša a neschopného smeráckeho Kažimíra. Teraz ide konkrétne o Eduarda Hegera, postavičku z bratislavskej Dúbravky.

Blog
Historia Magistra Vitae

Historia Magistra Vitae

O tomto slávnom diele talianskej literatúry pápež František povedal: Trikrát som prečítal román Snúbenci od Manzoniho. Aj teraz ho mám na stole, lebo si ho chcem prečítať ešte raz. Manzoni mi dal nesmierne veľa. Keď som bol ešte malý, moja stará mama ma naučila niektoré pasáže naspamäť…”