Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
11. január 2021

Historia Magistra Vitae

O tomto slávnom diele talianskej literatúry pápež František povedal: Trikrát som prečítal román Snúbenci od Manzoniho. Aj teraz ho mám na stole, lebo si ho chcem prečítať ešte raz. Manzoni mi dal nesmierne veľa. Keď som bol ešte malý, moja stará mama ma naučila niektoré pasáže naspamäť…”
Historia Magistra Vitae

V rokoch 1629 - 1631 sa v Miláne a ďalších oblastiach Talianska rozšírila morová nákaza. Alessandro Manzoni ju opisuje na pozadí svojho historického románu Snúbenci, pričom čerpá z dobových prameňov. Román bol prvýkrát vydaný v roku 1827, a je nie len sondou do istej etapy dejín na území dnešného Talianska, ale predovšetkým sondou do duše človeka, hlbokým skúmaním jeho motivácií, charakteru. Je priam neuveriteľné čítať, ako sa vtedajší ľudia stavali k nariadeniam kompetentných autorít, veľakrát som mala pocit, že autor popisuje pandémiu, ktorú práve zažívame, akoby rozprával o postojoch súčasného človeka. A tak by som sa rada podelila aspoň o zopár úryvkov. Samotný autor vyvodzuje svoje vlastné hodnotenia opísaných skutočností, a predkladá nám mnoho podnetov na uvažovanie.

“Keďže pri každom zistenom prípade moru Zdravotný úrad nariaďoval všetky veci chorého spáliť, dom uzavrieť a jeho rodine odísť do nemocnice, vieme si ľahko predstaviť, koľko hnevu vyvolal proti sebe a ako naň šomrala verejnosť, “šľachta, obchodníci i ľud”, potvrdzuje Tadino, všetci boli presvedčení, že je to len zbytočné a neopodstatnené trápenie ľudu. No najväčšmi nenávidení boli dvaja lekári: spomínaný Tadino a senátor Settala, syn hlavného lekára. Nenávisť proti nim dosiahla taký stupeň, že nemohli prejsť cez námestie, aby ľudia na nich nevykrikovali i keď ich ešte priam nekameňovali. Postavenie, v ktorom sa títo dvaja ľudia za niekoľko mesiacov ocitli, je zaiste ojedinelé a zasluhuje si, aby sme sa o ňom zmienili, a to len preto, že videli prichádzať strašnú pohromu a že sa silou-mocou usilovali odvrátiť ju. A tak tam, kde hľadali pomoc a dobrú vôľu, stretávali sa s prekážkami, ba stali sa terčom preklínania a dostali meno nepriatelia vlasti, “pro patriae hostibus”, ako vraví Ripamonti. 

No časť tejto nenávisti dopadla aj na iných lekárov, na tých, ktorí boli toho istého presvedčenia, že ide o chytľavú chorobu, a preto napomínali ľudí, aby boli opatrní, a pokúšali sa aj iných presvedčiť o svojej bolestnej istote. Tí taktnejší ich obviňovali z ľahkovernosti a zaťatosti a pre všetkých ostatných bol ich postoj zrejmým podvodom, úmyselným intrigánstvom a kupčením na účet verejného strachu. Hlavný lekár Lodovico Settala, ktorý mal vtedy osemdesiat rokov, bol profesorom medicíny na univerzite v Pavii, potom morálnej filozofie v Miláne, napísal niekoľko kníh, ktoré už vtedy veľmi vysoko hodnotili…je isté, že patril medzi najväčšie autority svojej doby. A hľa, ani táto jeho neobyčajná vážnosť nielenže nemohla zmeniť mienku tých, ktorých v našom prípade básnici nazývajú všedným davom a riaditelia divadiel veľaváženým publikom, ale nemohla ho ani zachrániť pred hnevom a urážkami tej časti, ktorá od svojich názorov veľmi ľahko prechádza k vonkajším prejavom a ku skutkom.  Raz, keď išiel navštívi svojich pacientov, začali sa okolo neho zhlukovať a kričali, že on je hlavou tých, čo silou-mocou chcú, aby v meste vypukol mor, zbytočne vraj len straší mesto svojím stiahnutým obočím a strapatou bradou, a to vraj len preto, aby lekári mali čo robiť. Hľa, to sa mu dostalo za to, že jasne videl, a nahlas povedal, čo je vo veci, a že chcel pred morovou smrťou zachrániť tisíce a tisíce ľudí. 

Verejnosť sa čoraz väčšmi utvrdzovala v hlúpej, vražednej dôvere, že nejde o mor, že o ňom nemôže byť ani reči. Ba i mnohí lekári opakovali to isté, čo hovoril ľud, vysmievali sa z neblahých predpovedí a výstražných upozornení niekoľkých jedincov, a keď ich zavolali k chorému, pri každom prípade moru mali poruke plno pomenovaní iných zvyčajných chorôb, i keď príznaky boli nanajvýš podozrivé.

Dňa 4. júla, ako sa dozvedáme z listu Zdravotného výboru guvernérovi, denná úmrtnosť presahovala číslo 500. Neskôr podľa všeobecného odhadu dosiahla počet 1 200 až 1 500, ak však máme veriť Tadinovi, toto číslo vystúpilo až na 3 500. Aj on tvrdí, že sa zistilo, keď mor pominul, a urobilo sa sčítanie, že počet obyvateľov mesta Milána sa znížil skoro na 64 000 duší, kým predtým sa odhadoval na 250 000. 

Myslel som si teda, že nebude od veci, ak sa zmienim aj o týchto podrobnostiach a súhrnne ich podám, keďže ide o veci len málo známe alebo celkom neznáme, týkajúce sa toho neblahého blúznenia, lebo ako sa mi zdá, to, čo je na omyloch a na mylných zásadách najzaujímavejšie a najprospešnejšie pozorovať, je práve cesta, ako sa uberajú, ako dojímajú ľudí, a ako sa dostávajú do ich myslí a potom ich ovládajú. 

V lazarete, kde počet ubytovaných jednostaj vzrastal, hoci každý deň mnohí a mnohí umierali, bolo veľmi ťažko zaistiť potrebnú obsluhu, poriadok, zachovať predpisy…Veď už od začiatku sa všetko robilo naopak, jednak preto, že mnohí, ktorých sem zatvorili, nevedeli sa vpratať do kože, a jednak i preto, že tí, čo tu obsluhovali, sami nedbali na zdravotné predpisy a sabotovali ich. Zdravotný úrad síce žiadal spoluprácu obyvateľstva a dovolával sa jej, ale dosiahol veľmi málo, ba skoro nič. Raz sa stalo i to, že lazaret ostal bez lekárov, hoci sa im núkali veľké odmeny, hodnosti a bolo ich treba dosť dlho zháňať, len pár sa ich podujalo na túto službu, a tak nedostatok lekárov bol veľmi citeľný.

Kým Zdravotný úrad hľadal pravdu, mnohí z ľudu, ako sa to dosť často stáva, ju už odhalili. Boli presvedčení, že ide o jedovaté nátery, jedni vraveli, že je to pomsta dona Gonzala Fernandeza de Córdoba za urážky, ktorých sa mu dostalo pri jeho odchode, druhí zasa, že je to trik kardinála Richelieua, ktorý chce vyplašiť ľudí z Milána, aby sa ho potom mohol ľahko zmocniť, iní tvrdili, nevie sa prečo, že pôvodcom je gróf Collalto, Wallenstein alebo ten či onen milánsky šľachtic. Napokon, i teraz sa našlo dosť ľudí, ktorí sa nedali presvedčiť, že by šlo o skutočný mor, lebo aj v lazarete, aj v meste sa niektorí uzdravili a “medzi ľuďmi a medzi mnohými predpojatými lekármi sa vravelo (je vždy zaujímavé pozorovať posledné dôvody, ktorými sa bráni názor porazený skutkovým stavom vecí), že tu nejde o pravý mor, lebo na ozajstný mor každý umrie.”

Hľa, zo začiatku sa vravelo: to nie je mor, vôbec nie, to je vylúčené, slovo mor sa nesmelo ani spomenúť. Potom sa začalo povrávať morové horúčky, že by mohlo ísť o mor, pripúšťa sa v tomto pomenovaní len s prídavným menom. Potom sa už hovorí: to nie je pravý mor, čo znamená, že to vlastne mor je, ale iba v určitom zmysle…Konečne sa už hovorí, podistým je to mor, o tom sa nedá pochybovať, ale jeho predstava sa začína spájať s inou predstavou o travičstve a o čaroch…

Tak i teraz, keď ľudia boli celkom zatrpknutí, že ich stíhajú toľké nešťastia, a podráždení novým hroziacim nebezpečenstvom, veľmi radi prijímali všetky podobné povesti. 

No hnev sa chce pomstiť, a ako výstižne o tom poznamenáva ktorýsi vtipný človek, “ľudia oveľa radšej pripisujú nešťastie ľudskej zlomyseľnosti, na ktorej sa môžu vypomstiť, ako takej príčine, proti ktorej sú bezmocní a musia sa jej podrobiť.”

Tí, čo tak smelo vyhlasovali, že nikde nablízku a medzi nimi niet zárodku choroby, ktorý by sa mohol prirodzeným spôsobom rozšíriť a spôsobiť skazu, teraz nemohli poprieť, že sa choroba naozaj rozšírila, a keď nechceli pripustiť, že sa tak stalo prirodzenou cestou (to by bolo znamenalo, že už uznávajú svoj omyl a svoju veľkú chybu), tým skôr boli rozhodnutí hľadať iné vysvetlenie a kryť sa akoukoľvek zámienkou. Nanešťastie im v tom pomohli názory a tradície rozšírené nielen tu, ale aj po celej Európe. Vtedy sa totiž všade hovorilo o travičstve a čarodejníctve, sú vraj ľudia, ktorí vedia šíriť mor pomocou otravných jedov a čarodejníctvom. Kto by tvrdil, že to bol len žart, alebo by sa opovážil popierať, že tu ide o sprisahanie, toho by pokladali za zaslepenca a tvrdohlavého. Podozrievali by ho, že hádam i jemu záleží na tom, aby sa ľudia nedozvedeli pravdu, že aj on má v tom účasť a možno je travič…

Keďže ľudia verili, že jestvuje rozsiahle, záhadné sprisahanie, všetok ich zdravý úsudok sa pomútil a všetky ostatné dôvody pre vzájomnú dôveru sa stratili. 

V skutočnosti sa však zrazil len úbohý ľudský rozum s prízrakmi, ktoré si sám navymýšľal.”

Autor nám však podáva aj potešujúce správy:

“Aj uprostred tohto všeobecného ohúrenia, keď sa ľudia stali ľahostajnými voči sebe, ako to býva v čase, keď sa každý musí obávať o seba, i vtedy sa našli srdcia naplnené láskou k blížnemu, srdcia, v ktorých sa táto láska zrodila, až keď v nich zanikla všetka pozemská radosť. A ak na jednej strane ľudia zahynuli alebo zutekali z miest, z ktorých mali dozerať na všeobecné dobro a starať sa oň, na druhej strane vždy sa našli iní, plní zdravia a chuti, ktorí zaplnili ich miesta, ale boli i takí, ktorých k tomu doviedol súcit, a hrdinsky vzali na seba bremeno starostí, ktorým sa mohli vyhnúť.

Fridrich (kardinál F. Boromejský) ako sa dalo očakávať, bol pre všetkých povzbudením a príkladom. Keď sa kardinál Fridrich dozvedel o prvých prípadoch chytľavej choroby, pastierskym listom nariadil svojim farárom okrem iného i to, aby ustavične napomínali ľudí, že každý podobný prípad treba čím skôr hlásiť a všetky veci chorého, ktoré sú už infikované, alebo je podozrenie, že by mohli byť, treba odstrániť. I táto prezieravosť sa môže počítať medzi kardinálove chvályhodné vlastnosti. 

Najväčšiu pohotovosť a neotrasiteľnú vernosť v plnení povinností prejavili v tých ťažkých časoch zväčša duchovné osoby. Pomáhali v lazaretoch i v meste a boli všade tam, kde ľudia trpeli. Stále ich bolo vidieť medzi zoslabnutými a umierajúcimi ľuďmi, hoci sami boli neraz takí vyčerpaní, že medzi nimi umierali, všetkým prinášali duševnú útechu a nakoľko vedeli, pomáhali úbožiakom a v ich telesných súženiach, robili všetko, čo bolo treba v tých okolnostiach robiť. 

Je to zároveň skvelým dôkazom, koľko sily a schopnosti vie dať láska, nech je to v ktoromkoľvek čase alebo v akýchkoľvek okolnostiach. A bolo pekné, že sa na to podvolili jedine preto, že nebolo iných ľudí, ktorí by to boli ochotní robiť, veď nemali pred sebou iný cieľ ako slúžiť, nemali inú nádej na svete ako smrť, ktorá všade číhala, smrť, po ktorej túžili, než ju nenávideli. 

A tak Manzoni dodáva:

“Za všeobecného nešťastia a v časoch, keď zvyčajný poriadok býva nadlho zvrátený, vidíme, ako cnosť rastie a zdokonaľuje sa…"

"Nie je potrebné, ako sa nazdávam, vyznať sa veľmi v dejinách predstáv a slov, aby sme videli, že mnohé z nich prešli rovnakou skúškou. Vďaka Bohu, že nie sú všetky také dôležité, žeby museli, tak draho platiť za to, kým ich skutočnosť ľudia uznajú…No vo veľkých i malých veciach a slovách sa možno vyhnúť tomuto dlhému a spletitému procesu tým, že sa budeme spravovať starou a vyskúšanou zásadou:

Inzercia

"Najprv pozorujme, počúvajme, porovnávajme, rozmýšľajme, a len potom rozprávajme." 

Ale rozprávať je nám všetkým omnoho ľahšie ako zachovať celý tento postup uvažovania, zato si však my všetci zasluhujeme len poľutovanie.”

 

Manzoniho uvažovanie ma privádza k mnohým otázkam. Môžeme ešte stále tvrdiť spolu s Cicerom, že história je učiteľkou života? Alebo zostáva ľudstvo stále také isté a robí tie isté chyby? 

Do čoho investujem svoje sily ja? Nebojujem aj ja s prízrakmi? Mám pokoru uznať svoju bezmocnosť? Mám konkrétne riešenia, ako zlepšiť tie skutočnosti, ktoré kritizujem? Nechávam sa premieňať Božou milosťou alebo jej kladiem prekážky? Kladiem si otázku, čo môžem urobiť preto, aby som zabránil utrpeniu, ktoré vidím okolo seba, alebo ho aspoň zmiernil? Ako môžem urobiť svet okolo seba lepším?

Autor necháva svoje postavy v príbehu postupne dozrieť, vnímame, ako ich životná skúsenosť a Božia milosť postupne premieňa. A súčasťou tejto premeny sú aj pády, chyby, z ktorých povstali a dokázali sa z nich poučiť. Niektoré z nich rástli v čnostiach tak viditeľne, že boli schopné vykonať mnoho dobra, riskovali svoj život, aby zachraňovali životy iných. 

G. K. Chesterton vo svojej Ortodoxii konštatuje, že “Jana z Arku nechválila boj, ona bojovala. Vieme, že sa nebála žiadnej armády, kým Nietzsche, z toho čo vieme sa bál aj kravy. Tolstoj iba chválil roľníkov, ona bola roľníkom. Nietzsche iba chválil bojovníkov, ona bola bojovníčkou. Bola dokonale praktickou osobou, ktorá niečo urobila, kým oni urputne špekulovali nad tým, čo urobia, no nakoniec neurobili nič.”

No nemusíme byť na čele vojska, ani na čele krajiny, aby sme konali veľké veci. Nemusíme bojovať na bojiskách, na ktoré nás nik nepovolal. 

“Väčšinu času na zemi Pán prežil každodenným životom, bez ukazovania sa. Je to krásny odkaz pre nás: odhaľuje to veľkosť každodennosti, dôležitosť každého činu a momentu v živote v očiach Boha, aj toho najjednoduchšieho, aj toho najviac skrytého…Ježiš nás nezachraňuje zhora, nejakým rozhodnutím zhora alebo aktom sily…” povedal Sv. Otec František vo svojom príhovore v nedeľu Pánovho krstu. A pokračuje: “Takto Boh víťazí nad zlom sveta: znížiac sa, berúc na seba bremeno. Je to tiež spôsob, akým my môžeme pozdvihnúť ostatných: nesúdiť, neprikazovať, čo majú robiť, ale stať sa blížnymi, spolucítiť, zdielať Božiu lásku.”

A tak v chaose a hluku spôsobenom konšpiráciami, protestmi, nenávisťou voči politikom, autoritám, spochybňovaním a zosmiešňovaním odborníkov rada by som poukázala na tých, ktorí  nie sú “hluční”.

Rodiny, ktoré poskytujú pomoc iným, hoci sami nemajú veľa prostriedkov nazvyš. Dievčatá, ktoré na začiatku pandémie začali šiť rúška, a poskytovali ich tým, ktorí nemali. Kňazi, rehoľníci, ktorí počas karantény vymýšľali spôsoby, ako ľuďom sprostredkovať sviatosti, ktorí obvolávali svojich farníkov, aby sa uistili, či nie sú v núdzi, či nepotrebujú pomôcť. Nemôžem zabudnúť na tých, ktorí ticho, pokorne prijímajú svoju chorobu, utrpenia, a obetujú ich za iných. Tých, ktorí sa v skrytosti modlia za potreby blížnych. Nákupy pre osamelých a nevládnych. Služba ucha. Mohla by som toho vymenovať veľmi veľa. Tvorivosť lásky totiž nepozná hranice. Stačí si dobre plniť svoje stavovské povinnosti. 

Stačí malá drobnosť, slovo povzbudenia, poďakovania, ochota podeliť sa, vernosť každodennosti…

Sv. Terézia z Lisieux hovorí, že vlastnosťou lásky je ponížiť sa. Je veľkou vecou konať malé veci.

Možno sa na prvý pohľad zdá, že za 400 rokov sa nič nezmenilo, že človek je stále rovnaký, že svet je rovnaký. No závisí odo mňa, aký bude. 

 

Každý skutok milosrdenstva mení moje srdce. Robí ho lepším. Robí svet lepším.

 

V závere románu nám Manzoni prostredníctvom hlavných postáv odovzdáva svoje posolstvo nádeje:

“Nešťastia prichádzajú na človeka dosť často preto, že si ich sám zaviní. Ale často sa im človek nemôže vyhnúť ani vtedy, keď si dáva pozor a žije bezúhonným životom. Došli k záveru, že keď sa nešťastia privalia na človeka či z jeho viny, alebo i bez jeho viny, že dôvera v Boha mu ich vie osladiť a priviesť ho k lepšiemu životu.”

 

 

Odporúčame

Blog
XXI. Ikonostas (podcast)

XXI. Ikonostas (podcast)

"Ikonostas je hranica medzi svetom viditeľným a neviditeľným, ktorú tvorí a nášmu chápaniu sprístupňuje nedeliteľný rad svätých, zástup svedkov a ohlasované tajomstvo," píše Florenskij. Objavte hlboké dejinné a duchovné posolstvo ikonostasu ako jednej z najdôležitejších častí východokresťanského chrámu.

Blog
Fašizmus - nevlastné dieťa kapitalizmu

Fašizmus - nevlastné dieťa kapitalizmu

 V poslednej dobe čelíme čoraz výraznejšiemu vzostupu fašizmu, resp. hnutí a strán s fašizujúcou tendenciou - ĽSNS na Slovensku, AfD v Nemecku, PiS v Poľsku, Fidesz v Maďarsku, „Trumpizmus“ v USA… Podstatná otázka je – čo zapríčiňuje tento jav a ako túto príčinu eliminovať.