Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
04. január 2021

Pandémia vs. kampaň

Je možné byť populistom a zároveň mať zodpovednosť za ľudské životy?
Pandémia vs. kampaň

Uplynulý rok bol bohatý na politické udalosti. Môžeme spomínať na vrcholiacu kampaň v jeho úvodných mesiacoch, (pre mnohých) prekvapivý výsledok parlamentných volieb, následné zostavovanie vlády a neskôr tému, ktorá všetky ostatné prehlušila, a to konkrétne celosvetovú pandémiu COVID-19 a vládnu odpoveď na ňu.

V marci, keď sa schyľovalo k prvému lockdownu, mnohí tvrdili, že máme ako krajina šťastie, že sa nachádzame v "prechodnom období" a vláda, ktorá bola na odchode nepotrebovala zháňať politické body a Peter Pellegrini sa teda mohol postaviť do role neúprosného krízového menežéra a úplne zatvoriť krajinu pri 72 prípadoch ochorenia.

Bez ohľadu na to, aké neuveriteľné nám podobné čísla dnes pripadajú (čo mimochodom dokazuje aj akúsi kolektívnu znecitlivelosť spoločnosti) vyplýva z týchto udalostí aj jedno veľmi dôležité ponaučenie - o nezlúčiteľnosti zbierania politických bodov a "zodpovedného" vládnutia, obzvlášť v situácii tak kritickej, ako je tá naša v dátume písania tohto blogu.

Čerstvo po voľbách totiž mnohí uverili predvolebnému štátnickemu vystupovaniu Igora Matoviča, ktorý pôsobil, akoby sa postupne vžíval do role najsilnejšieho muža v štáte. Po zostavení vlády sa postavil do úlohy spasiteľa, ktorý krajinu vyvedie z krízy a napriek niekoľkým hádkam a nezmyslom o "blackoute" (na ktoré sme mnohí už aj zabudli) sa mu v prvej vlne túto úlohu podarilo do istej miery naplniť. Letné mesiace však ubehli snáď až príliš rýchlo a rovnako rekordne rýchlo sa na Slovensku začalo aj "zvolebnievať".

Pravdaže, nedá sa to odoprieť donedávna opozičným stranám, ktoré dlhé roky nič iné ako kampaň nepoznali, no aj napriek tomu, že niektorí (na čele s Richardom Sulíkom) vyzerali, že sa postupne do svojich rolí na ministerstvách a vo vládnej koalícii vžívajú, sme sa na jeseň stali svedkami uprednostňovania zbierania politických bodov pred zodpovedným vládnutím.

Príkladov je mnoho - či už išlo o sľuby otvárania reštaurácií, PR akcia plošného testovania v podaní Igora Matoviča alebo tradične "kšeftársky" otvorené lyžiarske stredišká, o ktoré sa pričinil Boris Kollár a jeho rozsiahla rodina - všetky zapríčinili, že aj načúvanie odborníkom, ochota robiť nepopulárne opatrenia a rovnako s nimi aj občianska poslušnosť sa postupne začali vytrácať. Spasiteľský syndróm z prvej vlny mnohým politikom zostal, no predovšetkým premiér sa v druhej vlne presvedčil o tom, aké ťažké je byť zároveň populista a byť priamo zodpovedný za životy ľudí.

Pochopiteľne, situácia neostáva bez odozvy - výnimočne polarizovaná spoločnosť je priamym výsledkom toho, čo sa nedá nazvať inak ako politická kampaň vnútri vládnej koalície. Škriepenie sa o nákup testov v decembri bol len čerešničkou na torte a úplne zbytočnou bodkou (čiarkou...?) za celou touto tragikomickou situáciou. V novej opozícii by v istom zmysle nemohli byť radšej - po blamáži s predlžovaním núdzového stavu za pomoci pozitívnych poslancov spoza igelitovej fólie by sa málokto musel snažiť, aby preukázal neschopnosť vládnej koalície. Za normálnych okolností by bol prepad preferencií tým najhorším vysvedčením vládnych strán - dnes sa však k nemu pridávajú aj rekordne stúpajúce počty mŕtvych.

Inzercia

Plné nemocnice a kolabujúce zdravotníctvo sú snáď najstrašidelnejšou ukážkou toho, ako vyzerá nezlúčiteľnosť politickej kampane s krízou tak závažnou, ako je tá naša.

Napriek tomu je však v najlepšom záujme Slovenska, aby táto vládna koalícia vydržala a krízu prestála. Dôraz je však na slove "vydržala", pretože blamáž, ktorou nás táto vláda previedla v novembri a decembri sa nedá označiť ako normálne fungovanie koalície, a tým pádom ani štátu ako takého.

Aby sme mali akúkoľvek nádej na návrat do normálu, je nevyhnutné, aby koalícia našla spoločnú reč, vrátila sa k praktikám z prvej vlny, ktorú Slovensko zvládlo medzi najlepšími krajinami na svete a najmä, aby konečne začala skutočne vládnuť. Klesajúce preferencie troch zo štyroch vládnych strán, nech sú pre nich akokoľvek alarmujúce, teraz musia byť druhoradé.

Nasledujúce mesiace budú teda pre vládnu koalíciu kľúčové - ak strany spoločnú reč nenájdu, je na mieste obava, že to skončí kolosálnym fiaskom, ktoré v pamäti voliča zanechajú oveľa horšiu pachuť ako pád Radičovej vlády. Zároveň by to znamenalo neskutočne premrhanú šancu vykonať mnohé potrebné zmeny, na ktoré sa tak skoro ústavná väčšina hovoriaca spoločnou rečou v parlamente nenájde - no najmä to bude znamenať ďalšie obete tejto nezmyselnej krízy, ktorú sme si z veľkej časti na seba priviedli sami.

Plné nemocnice a kolabujúce zdravotníctvo sú snáď najstrašidelnejšou ukážkou toho, ako vyzerá nezlúčiteľnosť politickej kampane s krízou tak závažnou, ako je tá naša.  Zdieľať

Nájdu sa ľudia, ktorí hovoria, že ideálnym riešením situácie by bola úradnícka vláda - taká, ktorá nerieši preferencie či kampaň. Keby mala taká vláda zároveň aj podporu občanov (ktorú má iba vláda, ktorá vzíde z parlamentých volieb), skutočne by to ideálnym riešením bolo - zatiaľ nám stačí dúfať, že súčasní členovia vlády v sebe opäť nájdu úradníkov a štátnikov schopných robiť nepopulárne, ale potrebné kroky, aj keby ich to malo stáť ich koniec v parlamente.

Pretože životy občanov nikdy nemôžu byť podradené politickému prežitiu.

Odporúčame

Blog
Splnené novoročné predsavzatie.

Splnené novoročné predsavzatie.

Veľa už toho bolo povedaného a napísaného o novoročných predsavzatiach. O tom, ako nefungujú. Čo by sme mali robiť, aby fungovali. Návody na to, ako zaručene budú fungovať... Aj ja sa priznávam, že sa mi ešte nikdy nepodarilo nič dodržať. Až na rok 2020. Dal som si tri predsavzatia. Nič si na seba nekúpiť, viac cvičiť a nabehať sto kilometrov. 

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.