Koniec rušňovodiča

Koniec rušňovodiča

Keď som opúšťal toto krásne povolanie, myslel som si, že išlo o peniaze. A ono ide o život. (Výber z blogov)

Dňa 3. novembra došlo k nehode na železničnom priecestí medzi Michalovcami a obcou Petrovce nad Laborcom. Zrazil sa tam medzinárdoný rýchlik 442 s poľským kamiónom prevážajúcim kombajn. Rušňovodič zraneniam v nemocnici podľahol.  (TASR)

Snom nejedného chlapca je stať sa rušňovodičom. Mne sa ten sen splnil až hriešne ľahko. Pomohla mi vtedajšia núdza o rušňovodičov a pomohol mi aj otec. Zdedil som po ňom dobré meno, značku, na ktorej som sa viezol dlhé roky. Je to skvelý pocit jemným pohybom ruky uviesť do pohybu mnohotonový  kolos, rozbehnúť ho na 120 km/h a potom tú hmotu zastaviť presne tam kde treba a presne tak ako treba. S citom, pretože dobrého rušňovodiča poznáte po brzdení. Tých skvelých pocitov je ale neúrekom. Je nádherné mať dvakrát denne pred nosom Tatry a nikdy rovnaké.

Je impozantné uniknúť snežnej búrke do tunela a prekvapivé vyletieť z neho slnku medzi oči. Je príjemné pískať a mávať deťom a dievčatám. Najkrajšie je to v konečnej stanici, keď sledujete vystupujúcich ľudí. Vtedy vám patrí celý svet. A teraz inak. Rušňovodičom nemôže byť každý. Musíte mať v poriadku oči, hlavu a všetko ostatné. Musíte byť v strehu nielen za jazdy, pretože všade ste pod kontrolou kontrolórov, lekárov, revízorov, skúšobných komisárov a tak ďalej a tak dokola. Ak rušňovodič nemal frajerku predtým, ako sa stal rušňovodičom, potom si ju už nenájde. Manželkou rušňovodiča môže byť len nadpozemská bytosť nabitá nekonečnou láskou a železnou trpezlivosťou.

Ale poďme ďalej. Pracovná doba rušňovodiča je taká nepravidelná, že si na ňu ľudský organizmus nikdy nezvykne. Začínate o druhej ráno aj sto kilometrov od bydliska. Nastúpiť v tomto prípade do práce odpočinutý nie je jednoduché. Pri návrate domov síce stretávate bežných pracujúcich, ale to je náhoda. Vaša ďalšia zmena sa totiž začína na druhý deň poobede. Pri spiatočnej ceste už nenarazíte ani na posledného opilca. A potom je to zasa inak a potom celkom naopak. Kto toto vydrží, začne byť na seba hrdý.

Chce to pevné nervy a silný žalúdok. Rušňovodiči majú jedno aj druhé, pretože sú extrémne iní. Zdieľať

Pocit výnimočnosti je skvelá vec. Je fantastické donútiť tony železa, aby poslúchali. Kto sa tej sile postaví do cesty, zomrie. Aj pohľad smrti do očí je z okna rušňa jedinečný. V očiach samovraha je všetko, pekelný strach aj nadľudská odvaha. All in one. Na konci tohto mystického stretnutia sú však len sračky rozhádzané po širokom okolí. Chce to pevné nervy a silný žalúdok. Rušňovodiči majú jedno aj druhé, pretože sú extrémne iní.

Na rušni som strávil úžasných dvadsať rokov. Po čase sa mi pocit výnimočnosti prejedol. Začalo mi prekážať málo peňazí, ktoré si touto extrémnou profesiou zarábam. A tak som to vzdal a našiel som si inú robotu, paradoxne s ešte nižším platom.

A teraz celkom inak. Systém riadenia železničnej dopravy na Slovensku nevyužíva priame rádiotelefónne spojenie medzi rušňovodičom a výpravcom. Neexistuje rýchly spôsob, ako oznámiť rušňovodičovi, že niekoľko kilometrov pred ním je na trati prekážka. Keď ju rušňovodič zbadá, je neskoro. Pred dvoma rokmi rušňovodič IC vlaku zomrel po zrážke s posypovým autom. Dnes má pohreb ďalší rušňovodič, ktorý na čele medzinárodného rýchlika neprežil stret s návesom kamióna. Stovky rušňovodičov nastupujú naďalej do práce. Pretože sú iní. Extrémne iní. Keď som opúšťal toto krásne povolanie, myslel som si, že išlo o peniaze. A ono ide o život.

Tieto riadky venujem Tebe, Pali, aj keď ich máš, dúfam, na háku.

Všetky blogy autora nájdete tu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo