Keď sme v nedeľu išli do prírody, a prechádzali autom okolité obce, prišlo mi ako hovorí náš pán premiér „fyzicky zle“ z davov, ktoré vychádzali z kostolov po omši. Pekne v hlúčikoch pokope ako po minulé roky, len s rúškami namiesto šálov.

Keď som si pozrela fotky zo Štrbského plesa, ako ľudia, vzájomne si cudzí, stoja na seba natlačení v okolí stánkov s občerstvením opäť mi prišlo „fyzicky zle“.

Myslím, že ten vírus nám toho o sebe povedal už dosť na jar, keď taliansky premiér Conte plakal. Keď sa planéta nadýchla, a niektorí Číňania po prvý krát videli hviezdy.

Keď talianski, španielski, anglickí, americkí... zdravotníci.

Moja hlava to neberie. Od začiatku. Každý, kto má len minimálnu predstavivosť si vedel dať dokopy aj v marci, aj v septembri, čo môže nastať v slovenských nemocniciach. Začiatkom novembra to mohlo ešte byť len v predstavách. Začiatkom decembra to už bolo v realite. Dnes je spolu s koncom kalendárneho roka v Nitre skutočnosťou chladiarenský príves.

Asi tak pred pätnástimi dňami sme sa tu nepochopiteľne hrali na to, či lokdavn nastane 18. alebo 21. decembra. Ľudia z tých dní, do nemocníc ešte len prídu. Aj z tých bublinových dní. Aj z tých dní, v ktorých sa v kostoloch oslavovalo „Narodednie Pána“. Posledný „slobodný víkend zo svahov“ by už mal byť v nemocniciach. Teda jeho starší príbuzní.

Neviem prísť na to, kde sa stala chyba. Ani na to ako je možné, že sa stala. Keď realita bola, je a bude jasnejšia ako betlehémska hviezda.

Vláda Slovenskej republiky má právo a povinnosť rozhodovať o opatreniach, ktoré ochránia život a zdravie občanov tejto republiky.

Zomrelo viac ako 2000 ľudí. Každý z nich má svoj príbeh. Svoju rodinu. Nie je núdza o svedectvá zdravotníkov. Sestier, lekárov, lekárok. Vieme ako naše nemocničné zdravotníctvo nefungovalo aj bez covidu. Aj vtedy boli sestry preťažené a lekári ťahali šestnástky jednu za druhou.

Teraz tí ľudia v ochranných pomôckach sa nemajú kedy ani napiť, najesť, či ísť na záchod. Cez dva, tri páry gumených rukavíc, v zarosených štítoch, pracujú s vystrašenými, vydesenými, dusiacimi sa, umierajúcimi ľuďmi.

Neviem aká vesmírna sila by mňa donútila robiť túto prácu. Ak by som videla, že vláda neprijíma opatrenia k zlepšeniu stavu. Ľudia si užívajú lyžovačky a vyplakávajú kvôli banalitám. Predpokladám, že by mi bol ukradnutý akýkoľvek núdzový stav a jeho porušenie z mojej strany. Musela by som byť svätec aby som išla v takýchto podmienkach do práce. Mňa osobne by k práci v nemocnici nenamotivovalo, ani zdesaťnásobenie platu. Nedokážem pochopiť, ako je možné, že ľuďom v nemocniciach a v DSSkách neboli platy minimálne zdvojnásobené.

Polnočnú kázeň som si vypočula na RTVS. Urobila som výnimku, i to len po kázeň. Online omše nesledujem. Biskup Rábek je záruka zmysluplnej homílie. Hovoril o slovenskej rehoľnej sestre, lekárke, v Afrike, ktorá odviezla do nemocnice tehotnú ženu. Zachránila jej tým život. O svoj prišla, keď ju pri spiatočnej ceste zastrelili. Pochopila som tieto slova Františka Rábeka ako povzbudenie pre zdravotníkov.

Dokážeme ako spoločnosť prejaviť spolupatričnosť so zdravotníkmi, ktorí sú už a ešte dlho budú za hranicou svojich fyzických a psychických možností, ak dopúšťame nakazenie sa desiatok tisíc ľudí na covid a s tým priamo úmerne stovky mŕtvych, na covid i úplne iné odvrátiteľné úmrtia?