Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete našej internetovej stránke tu.

Bratia, tomu, ktorý má moc utvrdiť vás podľa môjho evanjelia a hlásania Ježiša Krista na základe zjavenia tajomstva, ktoré bolo od večnosti skryté, ale teraz bolo zjavené a skrze Písma prorokov z príkazu večného Boha vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru, jemu, jedinému múdremu Bohu sláva skrze Ježiša Krista naveky. Amen. (Rim 16, 25-27) Zdieľať

Takáto forma dáva tušiť, že funkcia týchto veršov pravdepodobne plnila úlohu liturgickej záverečnej modlitby na rannokresťanskej bohoslužbe, pri ktorej sa tento list čítal. V porovnaní s formou akú používa Pavol na konci svojich ostatných autentických listov ide o veľmi nezvyčajný prvok. Typickými sú skôr pozdravy a akási forma požehnania, ktoré sa však v tomto liste už nachádzajú o niekoľko riadkov vyššie. To teda viedlo odborníkov takmer jednohlasne k tomu, že záverečné verše Rimanom považujú za neskorší dodatok od popavlovského autora. Nič to však nemení na tom, že aj tieto slová sú súčasťou Biblie, a že ten, kto ich sem vložil isto vychádzal z obsahu Pavlovho hlásania.

Predmetom chvály je teda Boh. Konkrétnejšie, jeho zásah do sveta, cez ktorý sa zjavil všetkým ľuďom. Celá modlitba nám tak ohlasuje prečo, ako a komu sa tak stalo. Vyberme sa teraz cestou rozdelenia si úseku na časti, aby sme si lepšie uvedomili jeho obsah. Tu sú moje podnety.

Moc niekoho obrátiť nemá kazateľ, ani čitateľ, lež Božie Slovo. Zdieľať

V prvom rade, opakujem sa, je tu Boh. Boh, „ktorý má moc utvrdiť vás“ (v. 25). Pán nie je iba iniciátorom akcie. On je ten, ktorý hlásanie evanjelia udržiava. Ba lepšie povedané, to On a nie hlásatelia sú za úspechom. Moc niekoho obrátiť nemá kazateľ, ani čitateľ, lež Božie Slovo.

„Utvrdiť vás podľa môjho evanjelia.“ Samozrejme sa tu nemyslí evanjelium ako kniha Nového zákona. Ide o „dobrú zvesť“, ktorú Pavol hlásal a je prítomná v práve dokončenom liste. Na základe výskytu takejto funkcie osoby aj na iných miestach v listoch (konkrétne troch: Sk 21,8; Ef 4,11; 2 Tim 4,5) môžeme za „evanjelistu“ pokladať každého, kto Ježišovo posolstvo šíri ďalej. Formulácia „moje evanjelium“ naším ušiam síce zneje dosť povýšenecky, ale v skutočnosti odkazuje aj na Rim 2, 16, kde ho Apoštol vníma ako obsah toho čo hlásal. To že ide o pravoverné podanie posolstva spásy si bol Pavol značne istý. Ak však prijmeme to, že záver nepísala Pavlova ruka, tak môžeme vnímať pisateľa, ktorý sa tu do Pavlovej pozície stavia. Z jeho pohľadu potom ide o prejavenie veľkej úcty voči Pavlovej osobe a jeho listom. Už tu začínajú zárodky toho, čo neskôr v dejinách vyústilo do kanonizácie Pavlových listov, teda že začali byť považované za súčasť Svätého písma.

Už tu začínajú zárodky toho, čo neskôr v dejinách vyústilo do kanonizácii Pavlových listov. Zdieľať

„Utvrdiť vás podľa hlásania Ježiša Krista.“ Pavol nie je zdrojom ani autorom hlásaného slova. Je ním naopak Ježiš, ktorý ho ako prvý začal hlásať počas svojho verejného účinkovania, čím dal príklad všetkým, ktorých potom za ohlasovateľov (misionárov) povolal. Náuka Cirkvi nám pritom pripomína, že v Kristovom prípade nešlo iba o slová ale tiež o skutky a celý jeho život, čo by tiež malo byť súčasťou vzoru pre hlásateľa.

„Na základe zjavenia tajomstva, ktoré bolo od večnosti skryté ale teraz bolo zjavené“ (v. 25. 26). Tí, ku ktorým sa evanjelium dostalo si majú uvedomiť, aké majú šťastie. Mnohým ostalo a ostáva skryté. Buď preto, že žili pred Kristom, alebo že sa za ich života k nim evanjelium nijako nedostalo. To že niekto má toto zjavenie na dosah ruky treba pokladať za milosť. Zjavenie totiž vyšlo čisto z Božej iniciatívy. Je to prejav jeho nesmiernej lásky. Aj preto je o to smutnejšie z tých z nás, ktorí toto nevyužívame, alebo sme v tom dosť vlažní, pretože si stotožňujeme živé slovo so zbožnými rečičkami.

Zjavenie nie je majetkom kresťanov. Sú nanajvýš jeho správcami. Zdieľať

„A skrze Písma prorokov z príkazu večného Boha vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru“ (v.26). Autor nezabúda, že kresťania nežijú vo vzduchoprázdne. Už pred konečným Zjavením sa Boh zjavoval Izraelu. V ňom sa nám zachoval oveľa starší fyzický materiál, ktorý kresťania neskôr nazvali Starým zákonom. Ide o autentické Božie slovo, ktorým sa pripravoval vyvolený národ. Je však určený všetkým ľuďom. Aj Ježiš na ňom staval. Niektorí v prorokoch však vidia rannocirkevnú charizmu a v Písme novozákonné spisy. Myslím si, že sa to nevylučuje. V obojakom pohľade môžeme vidieť typ osobitej Božej pedagogiky. Najprv sa zjavuje jednotlivcovi, potom celej rodine, potom celému národu, aby to mohlo byť ľahšie prijateľné pre ľudstvo ako celok. Nový zákon by nevznikol bez Starého. Tieto verše boli a stále sú zároveň varovaním pre kresťanov pred dvoma pokušeniami. Prvým je odmietnuť príbeh židovského národa, ktorým by sa poprel Boží spôsob konania a prišlo by sa o korene. Druhým je ostať v mentalite Izraela ako uzavretá exkluzívna skupina. Zjavenie nie je majetkom kresťanov. Sú nanajvýš jeho správcami. Boh sa chce zjaviť všetkým národom. A hoci je legitímne bdieť nad tým, aby sa posolstvo nezdeformovalo, nesmieme si myslieť, že ide o naše posolstvo. Veriaci, ktorý sa pri zjavení vyžíva iba na súkromnej úrovni, môže veľmi ľahko stratiť cit pre to, aby bol Bohom prekvapený a oslovený.

Čo na záver? Nemám nič lepšie než: „Jemu, jedinému múdremu Bohu sláva skrze Ježiša Krista naveky. Amen.“ (v. 27)

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia