Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
15. december 2020

Aký bude svet po koronakríze?

V relácii vKontexte TV Lux som sa opäť venoval téme koronakrízy, do ktorej svet zo dňa na deň tento rok upadol a ktorej koniec je v nedohľadne. Tento čas je čas pravdy o nás. Pápež František ponúka duchovné cvičenia, pri ktorých sprevádza ľudstvo v období krízy, aby našlo Božiu cestu. Robí tak v novej knihe Opäť snívajme: cesta k lepšej budúcnosti. Svet po Covide 19 nebude ako ten pred ním. To, aký bude, závisí aj od nás kresťanov. Cirkev má spolutvoriť svet po kríze podľa Boha, aby bol lepší ako predtým. Kresťania musia čeliť najmä "izolovanému svedomiu".
Aký bude svet po koronakríze?

V týchto dňoch čítame a počúvame obrovské množstvo názorov, ktoré vytvárajú v mysliach zmätok. Povstáva množstvo falošných prorokov. Hľadáme smer, ktorým by sme sa mohli v týchto ťažkých časoch pohnúť. Potrebujeme zdvihnúť hlavu, obzrieť sa a hľadieť do diaľky, objaviť perspektívu, ktorá by nás viedla do budúcnosti. Ježiš vo svojej apokalyptickej reči v Lukášovom evanjeliu hovorí o úzkostiach dejín, o národoch, ktoré plných úzkosti a zmätku, o ľuďoch, ktorí sa budú chvieť strachom. A ohlasuje svoj príchod v týchto časoch úzkosti a vyzýva: „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ (Lk 21, 28) 

"Určite rozhodujúce udalosti dejín boli bytostne ovplyvnené dušami, o ktorých nie je v knihách o dejinách ani zmienky.“  (sv. Edith Stein) Zdieľať

Skutoční proroci obyčajne neboli nikdy počúvaní. Ich hlas zanikal v kriku a zmätku tých, ktorí neboli otvorení k novým výzvam, uväznení vo falošných očakávaniach, v klame falošných prorokov. Chcel by som pozvať pozdvihnúť hlavu nad horizont spolu s pápežom Františkom, prorokom našich čias, ktorý reagoval v týchto mesiacoch na krízu, ktorá zachvátila tento náš svet encyklikou Fratelli tutti o všeobecnom bratstve a na začiatku decembra vyšla aj jeho nová kniha v spolupráci s britským novinárom Austenom Ivereighom, ktorej názov by sme v slovenčine mohli preložiť takto: Opäť snívajme: cesta k lepšej budúcnosti. Nenechajme nevypočutý tento pápežov hlas. V obdobiach kríz obyčajne pápežov hlas zanikol v ošiali a zmätku doby. Spomeňme si len na hlas pápeža Pia XI. na prahu II. svetovej vojny, keď vo svojej encyklike Mit brennender Sorge prorocky ukazoval smer. Jeho hlas, žiaľ, zanikol. Aj dnes mediálny humbuk obyčajne odvádza pozornosť od pápežovej prorockej úlohy viesť Cirkev. Tak aj na jeseň tohto roku všetci hovorili o jeho výrokoch v novom filme o civilných zväzkoch homosexuálov. Reagoval som na to vo svojom blogu tu na Postoji. Tu sa nechcem venovať tejto téme. Chcem upriamiť pozornosť na novú pápežovu knihu. Pápež roky ako jezuitský kňaz duchovne sprevádzal ľudí pri duchovných cvičeniach a podľa vzoru svätého Ignáca im pomáhal nájsť Boží smer ich života. Podobne aj v tejto knihe sa stáva duchovným sprievodcom ľudstva, aby ľudstvu dal duchovné cvičenia, ktoré mu dajú nový smer pre svet po Covide19. Pozýva svet, aby sa otvoril Božiemu vedeniu, aby dovolil Bohu spolutvoriť naše dejiny. Pápež je presvedčený, že budúcnosť tohto sveta budú stvárňovať tí, ktorí sú teraz na pokraji spoločnosti, mimo jej záujmu. Tam je totiž prítomný Ježiš. Aby som použil slová Evanjelia: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“ (Lk 20, 17). Pápež cituje výrok svätej Edity Steinovej: „Určite rozhodujúce udalosti dejín boli bytostne ovplyvnené dušami, o ktorých nie je v knihách o dejinách ani zmienky.“ 

Ako vznikla kniha Opäť snívajme

Ako vznikla táto kniha s názvom „Opäť snívajme: cesty k lepšej budúcnosti“? V závere knihy o tom píše spoluautor Austen Ivereigh. Tento britský novinár, absolvent oxfordskej univerzity, sa roky venuje problematike života Cirkvi v Argentíne, bol spolupracovníkom arcibiskupa vo Westminsteri, je autorom biografie pápeža Františka. Hovorí, že kniha sa zrodila v momente prvého lockdownu na jar počas prvej vlny koronakrízy, keď pápež ako kormidelník Cirkvi na rozbúrenom mori vystúpil na námestie svätého Petra, aby viedol ľudstvo uprostred temnej noci. Už vtedy naznačil, že obdobie, ktorým prechádzame, bude rozhodujúce, a my z neho vyjdeme buď lepší alebo naopak horší. Potom urobil s pápežom krátky rozhovor, počas ktorého si uvedomil, že pápež v izolácii možno síce pôsobil bezradným a nemohúcim dojmom, ale v skutočnosti to bolo úplne naopak. Vymenoval vatikánsku komisiu, ktorá mala povolať odborníkov z celého sveta, aby uvažovali o svete po COVID-e19. Komisiu poveril, aby „pripravila budúcnosť“.

Cirkev má poslanie pomôcť nielen predpovedať, ako bude vyzerať svet v budúcnosti, ale má pomôcť ho stvárniť. Svet sa totiž nachádza na prahu niečoho nového. Hneď sa ukázalo, že to nebude kniha typu: otázka-odpoveď. Vznikala v dialógu, ale autor si uvedomil, že musí nechať viac priestoru pápežovi, aby mohol slobodne vyjadriť svoje myšlienky, uvažovanie nad budúcnosťou. Robili sa nahrávky, pápež novinárovi posielal impulzy, odkazy, články. Rozhovory prebiehali počas leta. Pápež má špeciálnu charizmu, typicky jezuitskú, nielen ponúknuť diagnózu a recept na liečenie. Pápež chce vojsť do dynamiky meniaceho sa sveta, pochopiť ho zvnútra, vstúpiť do dynamiky obrátenia a pomôcť stvárniť svet podľa Boha. Je to charizma duchovného vedenia. Latinskoamerická Cirkev zvykla používať v kritických chvíľach na posúdenie situácie schému „vidieť-posúdiť-konať“. Pápež ju preformuloval na veľmi podobnú schému „kontemplovať-rozlíšiť-ponúknuť“. A tak sa kniha vyvíja v troch častiach „vidieť-voliť-konať“. Pápež opäť rozvíja teológiu typickú pre Argentínu, ktorú by sme mohli nazvať „teológiou ľudu“. Je to perspektíva, ktorú ponúkol II. vatikánsky koncil v konštitúcii Lumen gentium. Nenechajme zaniknúť tento prorocký hlas pápeža, ktorého si Božia Prozreteľnosť vybrala, aby kormidloval Cirkev, sviatosť jednoty celého ľudského pokolenia, v týchto pohnutých časoch. 

Hodina pravdy

„Je hodina pravdy. Sú otrasené spôsoby nášho myslenia, naše priority, sme na prahu. Kríze, ktorej čelíme, sa nemôžeme vyhnúť. Z krízy nemožno vyjsť rovnakí. Z krízy môžme vyjsť iba lepší alebo horší, ale nikdy nie takí istí ako pred ňou.“ Takto začína kniha Opäť snívajme: cesta pre lepšiu budúcnosť. Vo chvíľach krízy vychádza na povrch pravda o nás, akí sme. Niektorí sa snažia slúžiť druhým, iní sa snažia vychytralo využiť situáciu pre svoje záujmy, obohatenie, politický boj. Niektorí vychádzajú zo seba k druhým, iní sa zatvárajú do ochranného panciera. Kríza ukáže, z čoho sme umiesení. Aj celé krajiny čelia výzvam: čo je dôležitejšie, udržať v chode ekonomický rast alebo sa starať o ľudí? Niektoré vlády situáciu podcenili a neuvedomujú si dopad tejto pandémie. Aj tu vychádzajú na povrch priority. Niektorí sa tvária, že nevidia. Myslia si, že keď si to nebudú všímať, že svet pôjde spokojne ďalej. Ako v podobenstve o Samaritánovi. Dvaja okolo neho prešli, akoby sa ich to netýkalo.

Svet sa nachádza na prahu niečoho nového. Zdieľať

 

Lenže okrem krízy pandémie, ktorú sa mnohí snažia nevidieť, jestvujú aj iné závažné krízy, ktoré tu boli už dávno pred pandémiou, a ktoré si tiež nevšímame, lebo sa nás netýkajú. V prvých štyroch mesiacoch tohto roka zomrelo 3,7 milióna ľudí od hladu. Nevšímame si obrovské peniaze minuté na zbrojenie, rozdrobené vojenské konflikty, množstvo skartovaných ľudí, ba dokonca národov. Nevšímame si ničenie prírody a životného prostredia, ktoré prináša alarmujúce dáta a množstvo ľudí, ktorí utekajú pred dôsledkami klimatických zmien. Záplavy a rozsiahle požiare sú tiež súčasťou krízy, cez ktorú prechádzame a ktorú nechceme vidieť. 

Dávame si rúško, aby sme sa chránili pre koronavírusom, ktorý je neviditeľný. Ale čo robíme, aby sme čelili ostatným vírusom našej doby, ktoré tiež nechceme a nevládzeme vidieť? Ak chceme vyjsť z tejto krízy menej egoistickí, musíme sa otvoriť utrpeniu druhých. Pápež cituje proroka Izaiáša, ktorý počul vo svojom vnútri Boha: „Poď, diskutujme. Začnime snívať!“ Boh žiada od nás, aby sme boli odvážni a vytvorili niečo nové! Dnes vidíme viac než kedykoľvek predtým, že urobiť z individualizmu princíp, na ktorom stojí spoločnosť, je veľmi pomýlené. Potrebujeme ľudové hnutie, ktoré nám dá pochopiť, že potrebujeme jedni druhých, že zakúšať súcit, mať vieru a pracovať pre spoločné dobro, sú méty, ktoré vyžadujú odvahu a integritu, pretože márnivosť a povrchnosť nám nepriniesli nič dobré. Moderný svet sa tak veľmi staral o rozvoj slobody a rovnosti, ale potrebujeme objaviť bratstvo, s rovnakým elánom a odhodlaním. Bratstvo dá slobode a rovnosti ich pravé miesto. 

Urobiť z individualizmu princíp, na ktorom stojí spoločnosť, je veľmi pomýlené. Zdieľať

Milióny ľudí sú v tejto kríze pozvaní objaviť Boha v dôvernosti srdca. Pápež to vyjadruje termínom „preplnenie“. Ako rieky postupne a nebadane rastú, keď sa v istom momente vylejú. Podobne aj kríza je moment, kedy sa Božie milosrdenstvo chce vyliať a prekročiť naše spôsoby myslenia a konania. Ako to bolo vidieť v tejto krízy, keď sa spustila vlna kreativity, solidarity. Je nádej, že z tejto krízy môžeme vyjsť lepší.   

Teológia ľudu

Po kríze určite svet nebude taký istý ako predtým. Ani by nebudeme takí istí. Budeme buď lepší alebo horší. Kríza je pre nás príležitosť, výzva. Lenže je dôležité, ako sa k nej postavíme. Mnohí si mylne myslia, že už čoskoro sa vráti svet do starých koľají. To sa nestane. Už na jar pápež povedal: „Pandémia "odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority. Ukazuje nám, ako sme nechali uspaté a opustené to, čo živí, podporuje a dáva silu nášmu životu a nášmu spoločenstvu. Skúška vynáša na svetlo všetky tie zámery „zabaliť” a dať do zabudnutia to, čo živilo dušu našich národov. Odhaľuje všetky snahy uspať sa zdanlivo „zachraňujúcimi“ zvykmi, neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni.“ Pápež v novej knihe hovorí o jeho troch osobných obdobiach skúšky v živote: „Počas týchto období som sa naučil, že keď veľa trpíš, ale pripustíš zmenu, staneš sa lepším. Ale keď sa zablokuješ, vyjdeš z toho horší, než si bol predtým.“ Je to na nás.

Duša národa, osobnosť ľudu sa tvorí práve v kritických momentoch jeho histórie. Zdieľať

Pápež upozorňuje, že prvú vec, ktorú treba zmeniť je postoj srdca, individualizmus, ktorý ovplyvňuje všetky aspekty nášho života, nevšímavosť, slepota, ktorá nám zabraňuje vidieť druhého ako brata. A rozvíja teológiu ľudu, ktorá má otvárať k objaveniu bratstva, po ktorom volá aj vo svojej najnovšej encyklike inšpirovanej svätým Františkom Assiským a ktorej dal názov Všetci bratia (Fratelli tutti). Kríza je duchovná púšť. Izraelský ľud na púšti dal prednosť chladnému pragmatizmu zlatého teľaťa pre slobodou, ku ktorej ho Pán volal. Rovnako sa nám natláča názor, že spoločnosť nie je nič iné, ako zlátanina indivíduí, ktoré hľadajú každý len svoje úzke vlastné záujmy, že jednota ľudu je len rozprávka, že sme bezmocní zoči-voči moci obchodu a štátu a že zmyslom života je len zisk a moc. Ale teraz pri tejto búrke vidíme, že to tak nie je. Nesmieme si nechať ujsť túto osvecujúcu chvíľu.“ Je to chvíľa, kedy môžeme znovuobjaviť dôstojnosť ľudu a pamäte otcov. Slovo „ľud“, „ľudový“ však pod vplyvom ideológií má v sebe akúsi pachuť, pretože bolo a je zneužívané totalitami a populistami všetkých druhov. Lenže slovo ľud nie je to isté ako krajina, či štát. Ústava či štátne zriadenie sa dá opraviť. Ale keď eroduje schopnosť stretnúť sa, schopnosť vyjsť v ústrety jeden druhému, keď eroduje schopnosť vytvárať spoločnosť, potom budeme zbytočne hľadať lepšiu budúcnosť. Keď hovoríme o duši národa či ľudu, keď hovoríme o svedomí národa či ľudu, to nie je ovocím ekonomiky či politickej teórie. Je to ovocie schopnosti vyjsť v ústrety druhému, je to osobnosť ľudu, ktorá sa tvorí práve v kritických momentoch jeho histórie. Bolo to práve na púšti, kde sa zrodil Boží ľud Izraela. Tam prišlo k tomu prerodu z rozhádaného reptajúceho blúdiaceho národa na Boží ľud! Tento ľud sa nerodí cez politické, intelektuálne, spoločenské či náboženské elity, ktoré sa ustavične oddeľujú od ostatných, ale sa rodí v spojení a začlenení schopností všetkých.

Izolované svedomie v Cirkvi

Pápež v knihe hovorí o rozličných aspektoch spoločnosti, nie je možné sa teraz venovať všetkým témam a inšpiráciám, ktoré táto kniha prináša, ale pápež hovorí aj koreňoch krízy v Cirkvi, hovorí o individualizme, ktorý sa usídlil aj v našom prežívaní viery, usalašil sa v našom svedomí. Chcel by som upriamiť pozornosť na jednu tému, ktorú pápež otvoril v tejto knihe. Je to téma, ktorú načrtol už vo svojom dokumente Evangelii gaudium, a ktorú v tejto knihe rozvíja s prenikavou psychologickou a duchovnou hĺbkou. Je to problém „izolovaného svedomia“. 

Inzercia

„Pandémia odhalila paradox, že hoci sme navzájom stále viac prepojení, sme stále viac rozdelení. Horúčkovitý konzumizmus láme putá spolupatričnosti. Sústredí nás na to, aby sme sa starali len o seba a robí nás úzkostlivými. Naše strachy sú vybičované a zneužívané populistickou politikou, ktorá hľadá moc nad spoločnosťou. Skôr, než začneme diskutovať ako môžeme prekonať niektoré rozkoly a rozdelenia v našej spoločnosti, aby sme mohli budovať pokoj a spoločné dobro, treba nám uvažovať nad „izolovaným svedomím“, ktoré predstavuje veľkú prekážku pre zjednotenie duší. Možno keď prehovorím o tom, ako takéto svedomie pôsobí v Cirkvi, bude ľahšie aplikovať tento pojem na spoločnosť a iné organizmy v širšom zmysle slova.“ Pápež hovorí, že je dôležité porozumieť tomu, aké je „pôsobenie zlého ducha, ktorý nás chce odviesť duchovne od spoločného tela (Cirkvi) a ktorý nás privádza k tomu, aby sme sa uzatvorili do vlastných záujmov a náhľadov prostredníctvom podozrievavosti a nedôvery. A ako nás toto pokušenie napokon premení na zabarikádovaných, dotklivých, lamentujúcich ľudí, presvedčených, že len my poznáme pravdu. V dejinách Cirkvi boli a sú vždy skupiny, ktoré napokon upadli do herézy kvôli tomuto pokušeniu pýchy, ktorá im dávala pocit, že sú lepší ako Kristovo Telo (Cirkev). V našich časoch, po II. vatikánskom koncile (1962-1965), sme boli svedkami revolucionárskych ideológií (často sa im hovorí "progresívci" - poznámka autora), po ktorých nasledovali reštauracionistické ideológie (niekedy zasa nazývaní ako "tradicionalisti"). V jednom i druhom prípade majú spoločný znak, ktorým je strnulá prísnosť (la rigidità). Je to znak zlého ducha, ktorý vždy niečo skrýva. Takéto zahmlievanie by dlho mohlo nevyjsť na svetlo, kým neprepukne v škandál. Videli sme takýmto spôsobom skončiť nemálo cirkevných skupín, hnutí, ktoré boli charakterizované strnulosťou a autoritárstvom. Ich vedúci i členovia sa predstavovali ako obnovitelia cirkevného učenia a Cirkvi, ale to, čo sme sa naučili z ich života, bol úplný opak. Za každou skupinou, ktorá sa snaží vnútiť svoju ideológiu Cirkvi, sa nachádza tá istá strnulá prísnosť. Skôr alebo neskôr vyjde na svetlo nejaké šokujúce odhalenie v sexuálnych či peňažných záležitostiach alebo mentálnej manipulácii.“

Duch podozrievania a nedôvery okamžite prinesie dôvody na výhovorky, a tak skrýva naviazanosti a vyhovára sa na nedostatky druhých. Tieto dôvody ospravedlňujú izoláciu, srdce sa zatvrdzuje a premieňa ich na ideológiu. Zdieľať

Potom pápež s duchovnou a hlboko psychologickou prenikavosťou vysvetľuje, ako takéto izolované svedomie vzniká: „Kdesi v skrytosti je tu vždy pokus naviazať sa na akúkoľvek malichernosť, o ktorú sa obávam, že ju stratím, niečo, čo živí moje ego: moc, vplyv, sloboda, istota, postavenie, peniaze alebo vlastníctvo, alebo ich kombinácia. Môj strach stratiť to, čo svätý Ignác nazýva „získanou vecou“, ma privádza k tomu, aby som sa na to naviazal ešte viac, až natoľko, že keď som požiadaný, aby som to zanechal, aby som naplnil nejaké poslanie, duch podozrievania a nedôvery mi okamžite prinesie dôvody, aby som sa vyhovoril, a tak skryl moje naviazanosti a som sa vyhováral na nedostatky druhých. Postupne, kým ja sa stotožňujem so svojimi „dôvodmi“, ktoré ospravedlňujú moju izoláciu, moje srdce sa zatvrdzuje a moje úsilie upevňovať tieto „dôvody“ sa umocňuje a premieňa ich na ideológiu. Tak katolíkom s izolovaným svedomím nikdy nechýba dôvod, aby kritizovali Cirkev, biskupov alebo pápeža: buď nedržíme krok s novou dobou alebo sme sa naopak príliš prispôsobili modernej dobe; nie sme tým, čím by sme mali byť alebo čím sme podľa nich boli kedysi. Týmto spôsobom ospravedlňujú svoje odcudzenie a oddelenie sa od kroku Božieho ľudu. Namiesto toho, aby sa pustili do veľkej úlohy evanjelizácie nášho sveta v spoločenstve s cirkevným telom, zostávajú schúlení v kúte v ich skupinke puristov, strážcov pravdy. Takému egu zabarikádovanému v izolovanom svedomí nechýbajú nikdy dôvody k tomu, aby zostali na balkóne, kým reálny život plynie dolu pod nimi.“ Izolované svedomie sa uzatvára do svojho nereálneho virtuálneho ideologického sveta.

„A tak sa zasievajú semená rozdelenia. Láskyplná otvorenosť k druhým je nahradená naviazaním sa na domnelú nadradenosť vlastných ideí. Jednota rodiny je ohrozená bojom medzi rozličnými stranami, ktoré zápasia, aby vnútili nadvládu vlastných pohľadov. Pod zástavou obnovenia starého alebo reformy niektorí vedú dlhé reči alebo píšu nekonečné články, aby ponúkli doktrinálne upresnenia alebo vyhlásenia, ktoré odzrkadľujú iba mánie týchto malých skupín. Medzičasom ľud, ktorý Boh zvoláva, kráča ďalej po Ježišových stopách, nezatvárajúc si oči pred vinami Cirkvi, ale šťastný, že je časťou jej tela, a vyznáva svoje vlastné hriechy a prosí o milosrdenstvo. Boží ľud uznáva vlastné nedostatky a hriechy a je schopný prosiť o milosrdenstvo, pretože vie, že je ľudom, ktorému bolo prejavené milosrdenstvo.“

„Tieto chyby a nedostatky sú zjavné. Niektorí majú aj bolestivé skúsenosti, ktoré robia pochopiteľnou ich nedôveru voči Cirkvi. Moja starosť v tejto veci sa však týka duchovného stavu, ktorý sa prejavuje aroganciou: oni veria, že Cirkev potrebuje byť zachránená pred sebou samou, správajú sa k Cirkvi tak, akoby to bola spoločnosť, ktorej akcionári môžu žiadať o zmenu v jej spravovaní. Je to sklon k duchovnému svetáctvu. Tí, ktorí sa domnievajú, že je v Cirkvi príliš veľa „zmätku“ a že iba tá alebo oná skupina puristov alebo tradicionalistov môže byť považovaná za spoľahlivú, zasievajú rozdelenie do tela Cirkvi. A aj to je duchovné svetáctvo.“ 

Ale netýka sa to iba tradicionalistov, ale aj naopak progresívcov. A uvádza príklad: „A to platí aj o tých, ktorí tvrdia, že kým Cirkev nerozhodne svätiť za kňazov aj ženy a kým tak nedokáže, že sa usiluje o rodovú rovnosť, farnosť alebo miestny biskup nemôžu počítať s ich účasťou. Navonok to vyzerajú byť pádne dôvody, ale len maskujú izolované svedomie, ktoré odmieta správať sa ako Ježišov učeník vnútri Cirkvi.

Ježiš nezaložil Cirkev ako citadelu pre čistých a ani ako nepretržitý obranný val hrdinov a svätých, hoci, vďaka Bohu, ich je v nej veľa. Cirkev je niečo oveľa dynamickejšie: je to škola obrátenia, miesto duchovného boja a rozlišovania, kde sa milosť rozmnožuje spolu s hriechom a pokušením. Tak ako jej členovia, aj Cirkev môže byť prostriedkom Božieho milosrdenstva, pretože v prvom rade sama potrebuje toto milosrdenstvo. A rovnako by niekto z nás nemal odháňať iných kvôli ich hriechom a pádom, ale skôr im pomôcť byť tým, k čomu ich Boh volá: Kristovi nasledovníci by mali milovať a počúvať Cirkev, budovať ju, vziať za ňu zodpovednosť, vrátane jej hriechov a pádov. A vo chvíľach, keď sa ukazuje ako slabá a hriešnica, pomôžme jej vstať. Neodsudzujme ju a nehaňme, ale sa o ňu starajme, ako o vlastnú matku.“

Ježiš nezaložil Cirkev ako citadelu pre čistých a ani ako nepretržitý obranný val hrdinov a svätých. Cirkev je školou obrátenia, miestom duchovného boja a rozlišovania, kde sa milosť rozmnožuje spolu s hriechom a pokušením. Zdieľať

„Je dobré naznačiť, ako rýchlo nastane duchovný a psychologický úpadok izolovaného svedomia. Po tom, čo diabol oddelil týchto ľudí od tela Božieho ľudu, naďalej ich živí klamom a polopravdami, ktoré ich stále viac zatvárajú do Taršišov ich farizejstva (Taršiš je mesto, kam utiekol prorok Jonáš, aby nemusel ohlasovať Božie posolstvo hriešnikom v Ninive). Diabol nepokúša iba klamstvami. Často polopravda alebo pravda zbavená jej duchovného základu poslúži veci lepšie. Títo ľudia nahradia napokon učenie Cirkvi ideológiou, ich podozrievanie a nedôvera ich skôr alebo neskôr privedie ku konšpiračným teóriám, všetko vidia cez pokrivenú optiku. Tak takéto izolované svedomie napokon súhlasí aj s najčudnejšími výmyslami bez akejkoľvek podpory dôkazu.“ Už som o týchto majstroch podozrievania hovoril a písal na jar počas prvej vlny pandémie. U nás sa to hneď prejavilo napríklad v otázke svätého prijímania na ruku alebo i v iných otázkach.

A napokon pridáva príklad, ktorý som už rozoberal aj v tejto našej relácii. Ide o Synodu o Amazónii: „Napríklad na Synode o Amazónii v Ríme, v októbri 2019, niektoré skupiny Cirkvi a ich médiá urobili reportáže o prítomnosti domorodého obyvateľstva, pričom tomu dali úplne pokrivenú interpretáciu. To, čo bolo krásne na tej synode – úcta k domorodej kultúre a prítomnosť domorodcov na modlitebných liturgiách – bolo prekrútené s nepodloženými obvineniami z pohanstva a synkretizmu. Hoci sme to mohli vo vnútri synody len ťažko vnímať, vonku nechýbali neporiadky (pápež myslí na nerozvážne spôsoby, akým sa do kostola uložili niektoré predmety domorodej kultúry). Hnev izolovaného svedomia okamžite vyrazí vpred s nereálnymi predpokladmi, a pristúpi k manichejskému fantazírovaniu, ktoré rozdeľuje svet na dobrých a zlých (kde sú oni samozrejme vždy na strane dobrých) a vyústi to do rozličných druhov násilia: slovného, fyzického atď. (jednu sošku, ako vieme, hodili do Tibera)."

Otvor sa, odstreď sa, prekroč sa a konaj

Na záver pápež František odpovedá na otázku, čo by sme teda mali robiť, aby sme z tejto krízy vyšli lepší, a nie horší. Treba sa podľa neho „odstrediť“ a „prekonať“. Zamysli sa, na čo sa sústredíš, čo je tvojím stredom, a odstreď sa. Otvor dvere a okná. Prekroč. Treba prekonať barikády, do ktorých sme sa zabarikádovali. Musíme prekonať pokušenie točiť sa okolo seba samých. Treba sa hýbať. To ale neznamená nevyhnutne fyzický pohyb, ktorý je teraz obmedzený. Ide tu o mentálny pohyb, pohyb srdca, mysle, vôle. Je to ako keď ideme na dovolenku, odídeme na pár dní a potom sa vrátime, odpočinutí, premenení. Ešte lepší je príklad pútnika. Putovanie také drahé kresťanskej spiritualite vyjadruje toto odstredenie od svojho ega a prekročenie samého seba. Pútnik na svojej púti mení sám seba, svoje nastavenie, svoje priority, opúšťa zabehané stereotypy a falošné istoty. A vydáva sa na cestu, na ktorej môže stretnúť Boha. Toto je čas pútí. Je to ako kráčať z labyrintu. To nie je točenie sa v kruhu. Je to snaha nájsť cestu von. Z labyrintu jestvujú len dve cesty von: smerom hore, odstredením seba samého, prekročením seba samého alebo sa nechať viesť povrázkom, Arianinou niťou. Inak budeme blúdiť nekonečnými slepými cestami, ktoré nevedú nikam. Labyrintom môže byť aj náš predpoklad, že všetko sa čoskoro zasa vráti do starých koľají. Odzrkadľovalo by to náš egoizmus, individualizmus, slepotu. Pritom by sme zabudli na to, že ani predtým to s nami nebolo dobré. Povrázok, vodiaca niť je darom Ducha Svätého, ktorý nás vyvádza von z labyrintu. Ponúka nové možnosti. Ide o koniec povrazu, o ktorom hovorí Chesterton v príbehoch otca Browna. Musíme opustiť kultúru selfie, ktorá hľadí len na seba, točí sa okolo vlastných záujmov, neschopný otvoriť sa pre novosť plnú možností. Otvor sa, odstreď sa a prekroč samého seba. A potom konaj, konaj tvorivo. Môžeš totiž prispieť k tomu, aký bude svet po Covide19.

(text odznel v relácii vKontexte v TV Lux)

 

Som rímskokatolíckym kňazom už 20 rokov, teraz ako farár v Bratislave-Petržalke vo farnosti Svätej rodiny, nehodný syn svätého Filipa Nériho. Slúžim aj na rôznych ďalších úrovniach života bratislavskej arcidiecézy. Som doktorom filozofie (PhD. na Pápežskej univerzite Svätého Kríža v Ríme za prácu o gréckom géniovi patristiky Dionýzovi Areopagitovi). Očarila ma "teológia svätých", ktorá mi dáva spoznať krásnu tvár katolíckej Cirkvi. Prednášam metafyziku a filozofiu poznania na katedre filozofie RKCMBF UK v Bratislave. Pohybujem sa aj v rozličných médiách, teraz hlavne v TV Lux, najmä v reláciách vKontexte a Fundamenty. Túžim sa vyhnúť svetáctvu a zároveň pokušeniu vyzývať bojovne svet. Som skalopevne presvedčený, že Kristus najlepšie rozumie človeku.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Opäť snívajme: cesta k lepšej budúcnosti

Opäť snívajme: cesta k lepšej budúcnosti

"Izraelský ľud na púšti dal prednosť chladnému pragmatizmu zlatého teľaťa pre slobodou, ku ktorej ho Pán volal. Rovnako sa nám natláča názor, že spoločnosť nie je nič iné, ako zlátanina indivíduí, ktoré hľadajú každý len svoje úzke vlastné záujmy, že jednota ľudu je len rozprávka, že sme bezmocní zoči-voči moci obchodu a štátu a že zmyslom života je len zisk a moc. Ale teraz pri tejto búrke vidíme, že to tak nie je. Nesmieme si nechať ujsť túto osvecujúcu chvíľu." (pápež František, Opäť snívajme: cesta k lepšej budúcnosti)

Blog
Bohdan Hroboň / Teším sa na koniec sveta. Kvôli tomu, čo sa stalo na Vianoce

Bohdan Hroboň / Teším sa na koniec sveta. Kvôli tomu, čo sa stalo na Vianoce

Študuje Starý zákon, venuje sa zvlášť Izaiášovi a edituje komentáre k Žalmom. V tomto roku vyšiel už ich štvrtý diel. V Martine založil Biblickú školu pre dospelých, z ktorej základov sa vyvinula Evanjelická spojená škola. Dnes tam nájdete 750 príslušníkov novej generácie: škôlkarov, žiakov aj študentov gymnázia, ktorí majú podľa motta svojej školy „rásť v Krista“. Nielen o Advente a blížiacich sa Vianociach sa zhovárame s teológom docentom Bohdanom Hroboňom.