Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
14. december 2020

V Chatrči, v Narnii a u Brooke Ligertwood

Priznám sa, že s knihou od WM. Paula Younga som prišla do kontaktu v čase, kedy som netušila, čo za proroctvo pre mňa tá kniha nesie. A myslím, že práve moje svedectvo a určité priznania môžu dopomôcť k sebapoznaniu a vyjaveniu ľudí, ktorí si prechádzajú, prechádzali, či budú prechádzať obdobím, ktoré má na mňa obrovský dopad.
V Chatrči, v Narnii a u Brooke Ligertwood

Chatrč je veľdielo. Zasahuje miesta, ktoré sú pre človeka najcitlivejšie. Nie nadarmo sa na ňu strhla najmä pozitívna kritika, aj keď sa nájdu výnimky potvrdzujúce akési pravidlo, kedy jasne mierená rana dokáže z človeka vyprodukovať čokoľvek a kdekoľvek. Samozrejme, že sa môžu nájsť ľudia , ktorým kniha nie je po vôli. No pre mňa kniha v sebe nesie mnoho poznania a prakticky vyjavuje vnútro človeka po prežití tragédie a pomáha mu, aby sa cez prvotné emócie hnevu a agresivity, sklamania a úzkosti, preniesol a popritom našiel cestu späť k Bohu.

Knihu Chatrč mi odporučil kamarát. Prečítala som ju takpovediac na jeden hlt. Nedalo sa inak. Silný jazyk, silné posolstvo. Pred dvomi rokmi som si povedala, že kniha ako je táto musí dostať miesto v mojej knižnici. Písal sa 29.november, rok 2018, kedy som si ju konečne kúpila. Tešila som sa, že ju mám doma. Dodnes mám na pamäti silné pasáže, z ktorých najviac vo mne zarereznoval Súd s Bohom. Neviem, či som niekedy plakala tak, ako pri čítaní dvojstrany, kde sa tento súd odohrával. Tak, ako som vedela precítiť Mckenzieho hnev, tak som vedela dokonale precítiť jeho nevôlu súdiť a odsúdiť. Na povrch vyplávala moja ľudská slabosť a dlho ukrývaný strach z nelásky, nenávisti od Boha k mojej osobe.

Trošku si odskočím na začiatok.

Život prináša človeku mnoho pádov aj vzostupov. U mňa to nebolo inak. Boli chvíľky svetlé, ale spočiatku som mala pocit, že je ich viac tmavých. Určite nie som jediná, ktorá zažila vo svojom živote obdobie, kedy sa pýtala Pána Boha, prečo práve Ja? A to ma tak nenávidíš? A existuješ vôbec? To sú otázky, ktoré sa ťažko čítajú, počúvajú, oveľa horšie pociťujú. Kde je odpoveď? V skutočnosti , ak sa človek pýta podobné veci, je to akoby nejaká sebaprovokácia voči Pánu Bohu, pretože akoby sme ho volali, akoby sme ho vyzývali, aby dokázal svoju prítomnosť. Pretože sme tak zahĺbení vo svojej bolesti, že tú prítomnosť necítime. A toto všetko sa v jednom momente mieša so strachom, že sme sa ocitli na periférii Božieho záujmu. Je to deprimujúce, je to zúfalé. Pretože keď nadobudnete obavy, že vás ešte aj Boh nemá rád, že si vás nevšíma, čo vám vlastne ešte ostáva? Dnes som si vedomá a istá, že šlo o lož, ktorou som sa zbytočne ničila. Lenže potom vyvstáva otázka: V akých medziach vlastne Boh človeka miluje? Odpoveď: v nekonečných. Jeho láska medze nemá. Kým som na to prišla, prešlo pár rokov. Môj vzťah k Nemu sa dostával do nejakej normy. Našla som stratený pokoj, začala som búrať v sebe bariéry a nechala, aby práve Jeho láska prišla a liečila. Všetky rany, ktoré som na srdci mala. Naučila som sa znovu modliť, dokonca každý deň. Vrátila som sa k prijímaniu Eucharistie, naučila som sa v rôznych ťažkých chvíľach najskôr Boha chváliť a ďakovať Mu. A potom to prišlo. Moja Chatrč.

Ako som napísala vyššie, bol október 2018, deň 29. Práve som cestovala na nadchádzajúce sviatky domov. Mali byť také, ako každý rok. Ničim výnimočným. No druhý deň ich už navždy uobil takými, akými sa aj javia. Aj u mňa prišlo do kontaktu so smrťou. Nasledujúci deň bol totiž deň, kedy som videla svojho otca naposledy živého. V ten deň dostal infarkt. Čo nasledovalo potom, bolo rýchle, nečakané, no malo síce odložený, ale dlhotrvajúci efekt. Deň na to upadol do kómy. Na tretí deň umrel. Nespomínam si, že by som sa niekedy modlila toľko, čo v tie dni. Nespočetné množstvo modlitieb, množstvo ubezpečovaní sa, veď lekár nie je Boh, Boh je milosrdný. Ten by nikdy (!) nič neurobil niečo takéto. Lekári nás totižto varovali, že má minimálnu šancu na prežitie. Odmietla som tento fakt prijať. A tak som sa modlila. Urputne, celé dni, nekonečne veľa. Otec umrel. Prišla moje vlastná Chatrč.

Tie týždne na to som prežila, ani neviem ako. Vlastne, doslova a do písmena som ich len prežívala. Nerozumela som. Bola som si vedomá, čo sa okolo mňa deje, ale nerozumela som. Po niekoľkých mesiacoch som sa pozrela pravde do očí a uvedomila som si, že to je prvý krát, čo som toľko prehovárala smerom k Bohu a napriek tomu nič moja modlitba neznamenala....Či prišiel hnev? Prišiel. Prišla zlosť? Prišla. Prišli otázky? To sa stavte! Dostala som odpoveď? Postupne áno...Lenže tak, ako Mckenzie, aj ja som musela v sebe zaprieť seba, aby som mohla počuť, vidieť, cítiť. Pomyselne som bola postavená pred súd s Bohom. A rovnako ako Mckenzie, aj ja som nedokázala...súdiť, odsúdiť...

Zúfalstvo, ktoré ma držalo mesiace po otcovej smrti ma vrátili späť do čias, kedy som Boha vyzývala k tomu, aby sa dokázal. Do obdobia strachu, že som urobila niečo, čo spôsobilo, že ma nemá rád. Akoby to, s čím som kedysi bojovala, nastalo znovu, tentokrát s novými poznatkami o poslaní.

Inzercia

Neviem, ako je to možné, ale v pochopení ciest Božích ma predbehla moja mladšia sestra. Po prečítaní knihy Milovanej princeznej mi raz do telefónu vraví : Vieš, jedno som si uvedomila. Otec mi chýba, ale dnes viem, že mi nikdy nepatril. Že bol vlastne len mne určeným človekom, ktorý mi mal byť otcom. Ale v skutočnosti nebol mojím. Pretože všetci sme Božími. Tak, ako všetko na svete.

V dni, kedy som sa vysporadúvala s udalosťami okolo otca, som na You Tube natrafila na video s Brooke Ligertwood, ktorá v ňom citovala pasáž (smerujúca na leva Aslana, čo by symbol Ježiša v krajine, kde zákony chápu len deti)  z Lewisovej knihy Lev, šatník a čarodejnica:

Aslan je lev. Lev,mocný Lev. "Ooh",povedala Susan. "Myslela som,že je Človek. Je bezpečný? Asi by som sa cítila mierne nervózna,keby mám stretnúť leva..." "Bezpečný?",povedal pán Beaver..."Kto povedal,že je bezpečný? Samozrejme,že nie. Ale je dobrý. Je Kráľ, vravím ti". Zdieľať

Tieto slová dodnes nesú pre mňa v sebe pokoj vtedy nepoznaný. Odrazu som pochopila, čo ľudia myslia, keď povedia, že Jeho cesty sú vyššie, ako moje cesty. Nevedela som, prečo som musela prísť práve ja o otca. Ostala vo mne rana, ktorá sa pomaly hojí, ale nie je to ešte dokonalé. A či sa nejako pozmenil vzťah mňa k Pánu Bohu? Poznáte tú pasáž zo Starého zákona, kde Jákob bojuje s Bohom na vrchu Peniel? Tu máte odpoveď. Niekedy musíme aj my stratiť v boji s Ním svoju starú tvár a meno, aby sme našli toho, kým máme podľa Jeho vôle byť...

A na záver niečo o modlitbe, tiež sa mi to zdá adekvátne:

"Občas mi príde ťažké modliť sa. Možno preto som napísal toľko piesní, pretože občas je ľahšie spievať. Možno to Pána Boha viac baví. Aj keď si nie som istý, či vôbec túži po tom, byť pobavený. Občas sa proste snažíš zaujať Ho tými všetkými správnymi slovami. Ja si len proste nemyslím, že je ľahké zaujať Všemohúceho. A to je to podľa mňa, na čo zabúdame, že Ho vlastne ani zaujať nemusíme. Už dávno tebou ohromený je. Už dávno ťa miluje viac, než si len dokážeš predstaviť. Raz som čítal, čo povedal Picasso: Dobrý vkus je nepriateľom pravého umenia. Mať dobrý vkus znamená byť kultivovaný a vycibrený. A umenie je jednoducho o tom Byť človekom. A práve tou vecou, ktorú na Biblii milujem, je to, že tí ľudia tam nie sú príliš vycibrení. Občas sú pekne pochabí. Keď som bol dieťa, bol som ten typický depresívny typ, písal som básne a podobné veci a bol som večne mrzutý. A ľudia chodili okolo a vraveli: Hlavu hore, človeče, Boh ťa miluje. A ja som im vždy odpovedal To nie je nič výnimočné, Boh miluje všetkých...Pre to nie som nič výnomočné, len to znamená, že Boh nemá žiaden vkus....A vážne si nemyslím, že ho má. Vďaka Bohu. Boh vezme odpad tvojho života a vytvorí z toho najväčšie umenie sveta. A ak by bol kultivovaný, civilizovaný tak veľmi, ako si väčšina kresťanov želá, aby Bol...bol by si neužitočný pre kresťanstvo..." Rich Mullins Zdieľať

 

https://en.wikipedia.org/wiki/Jacob_wrestling_with_the_angel#/media/File:024.Jacob_Wrestles_with_the_Angel.jpg

Odporúčame

Blog
Kto sa bojí právneho štátu?

Kto sa bojí právneho štátu?

V konzervatívnom prostredí na Slovensku sa v posledných týždňoch viedla vášnivá debata o novej európskej legislatíve, ktorá má ochrániť dodržiavanie zásad právneho štátu v členských krajinách.

Blog
Premiér a my

Premiér a my

Zaujímavým faktom je všestranná a vysoko kvalifikovaná odbornosť slovenského národa . Druhým fenoménom doby je absencia spolupatričnosti, hlavne v novinárskej obci. Pretože si myslím, že k pracovnej náplni novinára patrí zodpovedne komentovať a publikovať v prospech čitateľa.