„Ruženec pre mňa funguje neuveriteľne. Nehovorím o nejakých fyzických zázrakoch, ale zapíše sa to do môjho srdca, do mojej duše, keď poviem ruženec.“ Vo svojom príspevku hovorí aj o anjelovi mesta Košice, ktorým bol páter František Paňák. Vypočuť si ho môžete v príspevku, v ktorom hovorí o človeku s veľkým „Č“, ktorým bol preň páter František Paňak. Nazýva ho anjelom mesta Košice.

Tí, ktorí ste  nepoznali kňaza Juraja Semivana, pripomeniem Vám ho cez krátky text:

Robustná postava bývalého basketbalového hráča mesta Michalovce. Kuchyňa s portrétmi osobností, ktoré si cenil: jezuiti František Paňák a Jozef Porubčan, no rovnako aj trapistický mních Tomáš Merton. Do večnosti nás predišiel 26. júla 2019.

Za celé to obdobie, od kedy som si vypočul jeho príspevok na konferencii o pátrovi Františkovi Paňákovi v roku 2008, som s ním strávil maximálne 20 hodín a raz sme si zatelefonovali. Mám teda len malé poznanie o človeku, ktorý sa dotýkal sŕdc i myslí svojich farníkov. Pre mňa osobne stretnutia s ním boli plné láskavosti, duša si odpočinula, načerpala. Čo ho tvárnilo?

Každý z nás je formovaný rodinou. Výchovou. Ako to bolo u otca Juraja? Pamätal si na deda, ktorý vstúpil do JRD v čase násilnej kolektivizácie lebo mu bolo ľúto koňa, ktorého mu komunisti ukradli a bezdôvodne mlátili. Babka mu hovorila o tragédii Židov v jej rodnej obci. Hovorila, ako si ľudia líhali na zem prosiac, aby im nebrali ich priateľov, susedov. Nepomohlo to. Otec bol šofér a obrovský pracant. Mama bola a je neustále akčnou dôchodkyňou. A sestry? Tie miloval a zároveň sa o nebál, hlavne v čase pôsobenia v Dóme sv. Alžbety, keď si ho príslušníci ŠtB predvolávali a vyhrážali sa smrťou jeho milovaných. Dôvod? Jeho hlboko duchovné (žiadna politika!) kázne pre mladých. V rozhovore pre denník postoj.sk zaspomínal: „Raz za dva-tri týždne ma eštebáci pozvali na Moyzesku (ulica v Košiciach, kde sídlilo ŠtB – pozn. autora). Nebili ma, skôr mi dohovárali… Ale aby som to nezľahčoval, neboli ku mne len milí, došlo aj na vyhrážky. Keď sa ma spýtali, ako by som reagoval, keby som sa zajtra dozvedel, že moju sestru zrazilo auto, nebolo mi všetko jedno.“

Jedno latinské príslovie hovorí: „Ani deň bez čiarky“. Čo to znamená? Naplno využiť všetky svoje talenty. Mladý Juraj miloval šport i knihy. Neskôr ako profesor morálnej teológie na Teologickej fakulte v Košiciach dokázal komplikované veci vysvetliť veľmi jednoducho. Poznal jazyky. Radil sa s najväčšími svetovými odborníkmi na morálnu teológiu. Nezabudnuteľný bol jeho dialóg s kardinálom Ratzingerom (neskorším pápežom Benediktom XVI.). Otázka, zamyslenie, odpoveď. Takto to trvalo hodiny. Mal veľkú bázeň voči duchovnému povolaniu. Voči hlasu v srdci človeka: „Poď a nasleduj ma!“ Otcovská úcta voči biskupom, oddanosť pápežovi. A jeho študenti? Mal ich otcovsky rád. Pristupoval k ním s úctou a láskou. Bol na nich hrdý a ostali mu v srdci navždy.

„Vezmi svoj kríž a nasleduj ma!“ Dennodenné zastavenia na ceste životom. Bolesť a rehabilitácie.  Takúto „protekciu“ Božej lásky je náročne prijať, popísať. Dá sa len vytušiť. Láska bolí. A otec Juraj bol aj mužom utrpenia. Nedal najavo fyzickú bolesť, keď niekto zaklopal na faru. Usmial sa, a prijal ho. "Čo je telesné utrpenie oproti duchovnému, utrpeniu duše," povedal raz sestričke na rehabilitácii. I tu upriamil pozornosť na vyššie veci. Bolesť nás nemôže premôcť. Dvíha nás. Je to len zastavenie na ceste k večnosti. Aj pri jeho hrobe je potrebné zadívať sa na nebo...

„A ja Ťa rozhrešujem od Tvojich hriechov...“ Služba kňaza. Pamätám si, ako som sa po jednej spovedi začal viac modliť za svojich najbližších. Stretnutie vo sviatostiach, ktoré otec Juraj vysluhoval boli stretnutím s milosrdným Bohom. Bohom, ktorý nevie inak... ako milovať.  Rozdával dotyk Lásky v slove, v objatí, v slzách. Božie milosrdenstvo mal hlboko v srdci. I teraz mi vlhne zrak slzami... keď si vybavujem situáciu, ako kaderníčka z Rozhanoviec zaspomínala: „Vyspovedal mi chorú mamku. A potom ju pobozkal...“ Bozk milujúceho, milosrdného otca. Automechanik požiadal o modlitbu a potom sa spýta otca Juraja: „Kedy ste sa modlili?“ A po jeho odpovedi dodal: „V tej hodine mojej manželke ustúpili bolesti.“ Láska uzdravuje. Kňaz berie kríž veriacich na svoje plecia. Kňaz je Kristus.

„Radujte sa s radujúcimi.“ Nevieme to. Hľadíme na svoj úspech. On nie. Nesmierne sa tešil z úspechu iných. Hneď povedal, zavolal, obdivoval. Ponáhľal sa pochváliť človeka. Ponáhľal sa objaviť v ňom dobro a hneď ho na to s bázňou upozornil. Keď čítal zamyslenie kňaza.... čítal to uváženie, lebo chápal koľko sa „na tom nadrel“. A rovnako si vážil prácu každého človeka.

„Modliť sa, to je veľa. Modliť sa, to je veľa,“ tieto slová povedal pápež kardinálovi Tomáškovi, keď mu hovoril, že komunisti zobrali cirkvi všetko.. ostalo im už len modliť sa. Otec Juraj bol mužom modlitby. Miloval modlitbu ruženca. Zvlášť bolestný ruženec. Opakoval: „Totus tuus!“ „Celý Tvoj!“ Úplne sa zveroval Márii. Modlil sa neustále: „Pod Tvoju ochranu sa utiekame svätá Božia rodička. Neodvracaj zrak od mojich prosieb. Pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď vždy. Ty Panna slávna a požehnaná. Amen.“ Modlitba bola jeho dychom. Za koho sa modlil? Za koho ak nie za farníkov! Keď sa niekedy prebudil v noci. Opäť sa modlil: „Pod Tvoju ochranu...“

Kňaz, v ktorého prítomnosti si mohla duša oddýchnuť. To je veľký dar. A ten dar ostáva. „Ty si kňaz naveky...“ Dar sa rozhojní. Láska nezomiera. Dialóg pokračuje. Večnosť čaká. Čo urobíme s našou slobodou, ktorú nosíme vo svojom srdci ako nesmierny a Bohom rešpektovaný dar? Odpoveď sa nachádza v jednoduchej odpovedi na otázku: „Na čom záleží?!“ Nebojme sa odpovedať. Otvoriť brány Kristovi.

(text bol publikovaný v miestnych novinách Rozanovčan)