Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
06. december 2020

Opäť snívajme: cesta k lepšej budúcnosti

"Izraelský ľud na púšti dal prednosť chladnému pragmatizmu zlatého teľaťa pre slobodou, ku ktorej ho Pán volal. Rovnako sa nám natláča názor, že spoločnosť nie je nič iné, ako zlátanina indivíduí, ktoré hľadajú každý len svoje úzke vlastné záujmy, že jednota ľudu je len rozprávka, že sme bezmocní zoči-voči moci obchodu a štátu a že zmyslom života je len zisk a moc. Ale teraz pri tejto búrke vidíme, že to tak nie je. Nesmieme si nechať ujsť túto osvecujúcu chvíľu." (pápež František, Opäť snívajme: cesta k lepšej budúcnosti)
Opäť snívajme: cesta k lepšej budúcnosti

Hlas volajúceho na púšti : pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky...

Je zrejmé, že na niektorých miestach sa vytvorila duchovná púšť – plod takého modelu spoločností, ktoré chcú byť vybudované bez Boha alebo ničia svoje kresťanské korene. Na takých miestach „sa kresťanský svet stáva sterilným a vyčerpáva sa, ako keď sa príliš vykorisťovaná pôda postupne premieňa na púšť“ (sv. J. H. Newman). Náš život vzdialený od Boha je púšť. Adama hriech vyhnal z rajskej záhrady do pustatiny, kde si v pote tváre zarába na chlieb. Aj Ježiš vyšiel na púšť, aby tam pripravil Bohu cestu do nášho srdca. Ale aj vlastná rodina alebo pracovné miesto sa môžu stať tým vyprahnutým prostredím, v ktorom treba udržať kresťanskú vieru pri živote a snažiť sa ju šíriť. Avšak „práve vychádzajúc zo skúsenosti tejto púšte, tejto prázdnoty, môžeme nanovo objaviť radosť z viery, jej životnú dôležitosť pre nás, mužov a ženy. Ako v púšti človek znovu objavuje hodnotu toho, čo je podstatné pre život, tak aj v dnešnom svete je mnoho znamení smädu po Bohu, po poslednom zmysle života" (Evangelii Gaudium, 86).

A v púšti treba najmä ľudí viery, ktorí svojím životom ukážu cestu do zasľúbenej zeme, a tak udržia nádej nažive. Púšť je po grécky eremos (ἔρημος), teda pusté, prázdne miesto. Mnísi boli najprv pustovníci, eremiti, otcovia púšte, ktorí hľadali Boha. Náš básnik Milan Rúfus vyjadril túto púšť nádhernými slovami svojej básne: „Prázdno je, Bože, chýbaš nám. 
Prázdny je priestor. Tu i Tam. 
Jeho hrôza i veleba. Prázdno je, Bože, bez Teba. Prázdno je slze vo víčku, prázdno je uhľom v ohníčku,
prázdno je deťom, starobe,
prázdno je tráve na hrobe –
chýba do nej Tvoj tichý kríž.
 A ľudskej duše plachá myš 
dieročku hľadá do chleba.
Tak jej je prázdno bez Teba. Sedia na chladnom kameni, 
už mimo tvojich znamení.
 A kalnú vodu píjajú. 
A nevedia, čo hľadajú.“

"A v púšti treba najmä ľudí viery, ktorí svojím životom ukážu cestu do zasľúbenej zeme, a tak udržia nádej nažive." (pápež František) Zdieľať

Aj na púšti pandémie, v čase neistoty, potrebujeme znovuobjaviť Boha. Naše mestá sa stávajú pustými sociálnym odlúčením, mnohí objavujú, že v týchto časoch im zostáva iba prázdnota srdca. Objavujeme, že politici, vedci, ekonómovia nedokážu riešiť túto situáciu. Pápež nás vyzýva, aby sme hľadeli ďalej, aby sme objavovali to, čo nám dá silu kráčať vpred a čo nás naopak vracia dozadu. V izolácii však objavujeme aj niečo horšie, izolovanosť nášho svedomia, ktoré má tendenciu rozdeľovať svet na dobrých a zlých, ktoré hľadá vinníkov mimo seba samého. Zažívame, ako psychologicky a duchovne upadáme, rastie agresivita, slovná i fyzická. Ľudia sú nahnevaní a stávajú sa žalobcami: politikov, zdravotníkov, nezodpovedných občanov. Celé dni prejdú nadávaním, frflaním, sebaľútosťou, obviňovaním. Žiaľ, na takéto izolované svedomie nejestvuje vakcína. Avšak jestvuje protilátka, ktorá nemá ani vedľajšie účinky a nestojí nič okrem našej pýchy. Mních svätý Dorotej z Gazy v VI. storočí v stopách púštnych otcov hovorí, že Boh nás nenechá samých v pokušení. Keď obviníme samých seba, sa „znížime“ a necháme priestor Bohu, aby nás spojil. Tak ako obviňovanie iných nás navzájom rozdeľuje a vzďaľuje, tak jednota je zasa ovocím obvinenia seba samého. Duch sebestačnosti a arogancie hľadá sebaospravedlnenie, naopak obvinenie samého seba vyjadruje chudobu ducha Ježišových blahoslavenstiev. Prvý je postoj farizeja, ktorý ďakuje, že nie je ako ostatní ľudia, druhý je postoj mýtnika, ktorý sa bije do pŕs a prosí: Zmiluj sa nado mnou hriešnym. Ide o sebaobvinenie, ktoré nemá za cieľ vytrestať sa. Etymológia slovenského slova “pokánie” je od staroslovanského “kajati” (trestať). Pravé pokánie ale neznamená trestať samého seba. Pokánie má pomôcť uvedomiť si závislosť na Bohu a otvoriť sa jeho milosti, ktorá mi dá silu kráčať vpred v istote o jeho starostlivosti o mňa. A Bohu tak umožní konať cezo mňa a obohatiť moje okolie o nádej, o moju službu, otvorenosť a pokoj srdca. Obrátenie prináša radikálnu zmenu zmýšľania. Ako keď istý muž vybehol z izby a začal nahlas kričať: “Nevidím… nevidím… rýchlo ma zavezte na chirurgiu, aby ma operovali…” Príde psychiater, sníme mu čierne okuliare z očí a pýta sa: “Teraz vidíš?” “Áno!”. “Tak vidíš!” 

Aj na púšti pandémie, v čase neistoty, potrebujeme znovuobjaviť Boha. Zdieľať

Ján ohlasoval krst pokánia. Pokánie je v prvom rade snaha vrátiť sa k Bohu. Respektíve dovoliť Bohu, aby prišiel, pozvať Boha, pripraviť mu cestu do nášho srdca. Obrazy, ktoré nám ponúka prorok Izaiáš a ktoré nachádzame aj v dnešnom evanjeliu, predstavujú Boha ako putujúceho k nám, ale na jeho ceste je množstvo prekážok, strmých zrázov a hlbokých priepastí. Akosi sa k nám nemôže dostať. A úlohou pokánia je odstrániť tieto prekážky, pripraviť Pánovi cestu. Pokánie znamená odhaliť prekážky, ktoré zabraňujú Bohu, aby mohol prísť do nášho srdca. Svätý Filip Néri učil svojich duchovných synov a dcéry tzv. strelné modlitby medzi ktorými aj aj táto: „Odstráň všetky prekážky na ceste, ak ma chceš, môj Ježišu. Každá dolina nech sa naplní a každý vrch nech sa zníži. Odstráň všetky prekážky na ceste, ak ma chceš, môj Ježišu.” 

Prekážkami sú naše neresti ako je pýcha, závisť, hnev, lakomstvo, lenivosť (pohodlnosť), obžerstvo, zmyselnosť. Hovorilo sa im aj “hlavné hriechy”. Sú to choroby izolovaného svedomia. Keď Adam zhrešil, Boh ho hľadal v záhrade: Adam, kde si? Boh je na ceste k hriešnikovi. Hriešnik sa musí dať nájsť. Pokánie znamená dovoliť Bohu, aby ma našiel! A tak nech nám nanovo zaznie adventná výzva: Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi!

Inzercia

Každá dolina nech sa naplní a každý vrch nech sa zníži. Odstráň všetky prekážky na ceste, ak ma chceš, môj Ježišu. (svätý Filip Néri) Zdieľať

V tomto druhom adventnom týždni sú tzv. kántrové dni (kvatembrové dni, od latinského slova quattuor – štyri, tempora - časy): je to trojica dní – streda, piatok a sobota. Kántrové dni boli dňami pokánia v rytme striedania ročných období, reagovali aj na rímske pohanské oslavy sejby v mesiaci decembri, žatvy v mesiaci júni a vinobrania v mesiaci septembri, ktoré boli spojené s rozpustilou zábavou. Cirkev im dala náboženský obsah tým, že ich ustanovila ako dni kajúcnosti, dni pokánia. Keď sa v 4. storočí zaviedol štyridsaťdňový pôst pred Veľkou nocou, mnohé dovtedy zaužívané pôsty sa zrušili. Kým v minulosti boli tieto dni časom pôstu, v súčasnosti nepatria medzi predpísané dni pokánia. Kántrové dni môžu byť pre nás príležitosťou na štvrťročnú duchovnú obnovu. KBS stanovila za záväzný len jeden z troch kántrových dní. Na naplnenie obsahu kántrových dní si každý z nás podľa okolností a vlastných možností môže vybrať skutok pokánia alebo dobročinnej lásky, služby, záujmu o iných, modlitbu, almužnu, sv. spoveď, ale aj dobrovoľný pôst, a to nielen od mäsa, ale aj od iných vecí, na ktorých sme závislí. Bolo by dobré, aby sme sa v týchto dňoch zúčastňovali na svätej omši a hlbšie prežili ich duchovný rozmer. KBS určila, že obsahom zimných kántrových dní je príchod Kristovho kráľovstva do rodín; duchovná obnova rodín; pokoj a spravodlivosť vo svete. Slovenský variant „kántry“ súvisí so slovenským „kántriť“. Je to čas, kedy môžeme v sebe kántriť naše zlé sklony, učiť sa sebaovládaniu. V dobe technokracie strácame zmysel pre obdobia v roku v závislosti od prírody. Kántrové dni nám môžu pomôcť žiť v rešpekte k prírode ako k Božiemu svetu. Pápež František vo svojej encyklike Laudato si cituje naliehavú výzvu patriarchu Bartolomeja pre dnešných kresťanov, „aby sme prešli od konzumu k obeti, od chamtivosti k štedrosti, od plytvania k schopnosti podeliť sa – v askéze, ktorá znamená učiť sa dávať, nielen sa vzdávať. Je to spôsob milovania, postupného prechodu od toho, čo chcem, k tomu, čo potrebuje Boží svet. Je to oslobodenie od strachu, nenásytnosti a závislosti“.

"Aby sme prešli od konzumu k obeti, od chamtivosti k štedrosti, od plytvania k schopnosti podeliť sa – v askéze, ktorá znamená učiť sa dávať, nielen sa vzdávať. Je to spôsob milovania, postupného prechodu od toho, čo chcem, k tomu, čo potrebuje Boží svet. Je to oslobodenie od strachu, nenásytnosti a závislosti.“ (patriarcha Bartolomej) Zdieľať

Pápež František v čerstvo vydanej knihe rozhovorov s názvom „Opäť snívajme: cesta k lepšej budúcnosti“ prorocky hovorí: „Izraelský ľud na púšti dal prednosť chladnému pragmatizmu zlatého teľaťa pre slobodou, ku ktorej ho Pán volal. Rovnako sa nám natláča názor, že spoločnosť nie je nič iné, ako zlátanina indivíduí, ktoré hľadajú každý len svoje úzke vlastné záujmy, že jednota ľudu je len rozprávka, že sme bezmocní zoči-voči moci obchodu a štátu a že zmyslom života je len zisk a moc. Ale teraz pri tejto búrke vidíme, že to tak nie je. Nesmieme si nechať ujsť túto osvecujúcu chvíľu.“ Je to chvíľa, kedy môžeme znovuobjaviť dôstojnosť ľudu a pamäte otcov. Slovo „ľud“, „ľudový“ však pod vplyvom ideológií má v sebe akúsi pachuť, pretože bolo a je zneužívané totalitami a populistami všetkých druhov. Lenže slovo ľud nie je to isté ako krajina, či štát. Ústava či štátne zriadenie sa dá opraviť. Ale keď eroduje schopnosť stretnúť sa, schopnosť vyjsť v ústrety jeden druhému, keď eroduje schopnosť vytvárať spoločnosť, potom budeme zbytočne hľadať lepšiu budúcnosť. Keď hovoríme o duši národa či ľudu, keď hovoríme o svedomí národa či ľudu, to nie je ovocím ekonomiky či politickej teórie. Je to ovocie schopnosti stretnutia, je to osobnosť ľudu, ktorá sa tvorí práve v kritických momentoch jeho histórie. Bolo to práve na púšti, kde sa zrodil Boží ľud Izraela. Tam prišlo k tomu prerodu z rozhádaného reptajúceho blúdiaceho národa na Boží ľud! Tento ľud sa nerodí cez politické, intelektuálne, spoločenské či náboženské elity, ktoré sa ustavične oddeľujú od ostatných, ale sa rodí v spojení a začlenení schopností všetkých. Prosme, aby sme sa v tomto adventnom čase osobným pokáním a otvorením sa Bohu, stali kvasom, ktorý pomôže nášmu ľudu čeliť nepriazni a stávať sa zárodkom obnovy dôstojnosti nášho ľudu. Iba tak nás čaká lepšia budúcnosť!

 

Opäť snívajme: cesta k lepšej budúcnosti

 

Som rímskokatolíckym kňazom 20 rokov, teraz ako farár v Bratislave-Petržalke vo farnosti Svätej rodiny, nehodný syn svätého Filipa Nériho. Slúžim aj na rôznych ďalších úrovniach života bratislavskej arcidiecézy. Som doktorom filozofie (PhD. na Pápežskej univerzite Svätého Kríža v Ríme za prácu o gréckom géniovi patristiky Dionýzovi Areopagitovi). Očarila ma "teológia svätých", ktorá mi dáva spoznať krásnu tvár katolíckej Cirkvi. Prednášam metafyziku a filozofiu poznania na katedre filozofie RKCMBF UK v Bratislave. Pohybujem sa aj v rozličných médiách, teraz hlavne v TV Lux, najmä v reláciách vKontexte a Fundamenty. Túžim sa vyhnúť svetáctvu a zároveň pokušeniu vyzývať bojovne svet. Som skalopevne presvedčený, že Kristus najlepšie rozumie človeku.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Boh s nami počíta a raz nám to spočíta

Boh s nami počíta a raz nám to spočíta

Advent je nový začiatok. Ježiš stále prináša niečo nové. Chorobou dneška je bezbrehý subjektivizmus, ktorý bráni otvoriť sa Božej novosti. Ježišov príchod je ako nečakaná kontrola. Jeho príchod vždy prekvapí. Tento rok a aj začiatok toho budúceho je poznačený nečakaným prevrátením nášho života hore nohami pandémiou. Odhaľuje všetky snahy uspať sa zdanlivo „zachraňujúcimi“ zvykmi, neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni. Aké budú tieto Vianoce? Nevieme. A to je na tohtoročnom Advente najkrajšie: otvára nás pre neočakávané Božie príchody!

Blog
Pronárodná sila Marček znovu perlil

Pronárodná sila Marček znovu perlil

Ak náhodou neviete, túto sobotu, kedysi hviezdna tvár strany Sme Rodina a dnes pronárodný kotlebovsko-komunisticko-slotovský táraj Marček znovu organizoval jednu z tých svojich slávnych demonštrácii.