Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
30. november 2020

...lebo viera

V tejto dobe pandémie a možnosti pracovať "z domu" je človek menej v práci. Sociálny kontakt je minimalizovaný. No predsa... pootvorené dvere je niekedy dobré pootvoriť.

Dvere boli pootvorené, a tak som vošiel. Len pozdraviť.

"Práve som na Vás myslela," povedala. "Ako Vám to doručiť!?"

"Čo?" spýtal som sa krátko a nechápavo.

A ona začala hovoriť. Hovorila o jednom talianskom kňazovi. Hovorila o tom, ako jej pomáha modlitba. Hovorila plná viery. Áno, tej viery, ktorá je tajomná, neviditeľná.

***

Neskôr som premýšľal nad tým tajomstvom viery. Bláznovstvom. Svetu na smiech. Darom, ktorého cenu si neuvedomujeme. Darom, ktorý by sme niekedy nechceli. Lebo ťaží. Darom, ktorému nechápeme, keď vnímame, že aj iní ho vnímajú ako dar, a predsa... silný egocentrizmus, nacionalizmus, politikárčenie, nenávisť... i to je v týchto ľuďoch. A nám je v takomto odeve... takáto viera odporná. A pýtame sa: „Ako môže niekto veriť a zároveň nenávidieť?!“

***

V tej kancelárii na prvom poschodí bola iná viera.

„Nevedel som o tom..“ povedal som pred mesiacom štyri slová. Štyri slová, ktoré nasledovali po tom, ako mi moja kolegyňa povedala: „Už som tu nemusela byť.“ Hovorila, ako skoro zomrela. A ako je vďačná za každý jeden deň. Štyri slová na príbeh z čias pandémie.

„Viete, ja už mám aj dospelé deti. A stále sa modlím. Aj keď sa večer zobudím, tak sa pomodlím. A verím. Verím, že modlitba dokáže zabrániť aj veľkým nešťastiam, vojnám. Malá modlitba malého človiečika.“ Hovorí o rodine. O tom, ako sa modlí aj za to, aby Pán napravil i to, čo pokazila vo výchove. Prosí o požehnanie. No hlavne ďakuje.

Za posledné dni sa stretávam s tým náročným fenoménom s názvom viera. Nie vo verejnom priestore. Nie na námestiach. Nie reáliách masovej, či osobnej vzbury.

Stretávam sa s ním v telefonáte s kamarátom, ktorému zomrela mama. „Teraz musím byť lepší. Lebo ona ma teraz vidí. No sa aj za mňa modlí.“

Stretávam sa  s tým, keď synom hovorím o vesmíre. O Slnku, ktoré má 109 - krát väčší priemer ako planéta Zem. "Naša Zem by mohla byť ako Tvoj zúbok a Slnko ako celý Ty." "Tý brďo..." povie najmenší s vygúľaným pohľadom. Na internete čítame: "Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje 99,87 % hmotnosti celej slnečnej sústavy." Tu končí každá predstavivosť... Vedomosť, ktorá núti veriť. 

Stretávam sa s tým, keď počúvam herca, ktorý hrá Silva Krčméryho. Pred predstavením sa modlí. Povie dojatý, ako má v srdci veľkú túžbu dať na javisku zo seba všetko. Byť autentickým väzňom Krčmérym. „A ono to tak je...“ dodá. Hľa viera Silva, ktorý vo väzení povie: „Pán o mne vie... tak na čo sa znepokojovať, keď On o mne vie.“ "On o mne vie." Viera, ktorá má istotu vedomosti, zažitej skúsenosti.

Inzercia

A čo vieme my? Vieme o dôležitosti spoločenstva, kde sa viera zdieľa. Vieme o osobnom stíšení, kde sa prehlbuje. Krásne myšlienky. Vstúpiť do nich? To chce odvahu. Nasadenie... 

Tajomstvo viery.

***

"Práve som na Vás myslela," povedala. "Ako Vám to doručiť!?"

"Čo?" spýtal som sa krátko a nechápavo.

V rukách som zrazu držal NOVÉNU. Novénu odovzdanosti.

"Pre Vás..." povedala.

"Ďakujem!" usmiali sme sa len očami v tejto milej rúškovej dobe.

A deň bol iný...

Stretol som človeka, ktorého viera bola žitá, hlboká, prebojovaná, obmytá láskou. Tou skutočnou, obetavou, darujúcou.

„Pane, veď si ma a povolávaj, kde ma chceš mať...“ zašepotalo v duši. A srdce chcelo viacej milovať.

...lebo viera...

Odporúčame

Blog
Ahoj Wojtyła! (list pápežovi)

Ahoj Wojtyła! (list pápežovi)

Pamätám sa na tú chvíľu, keď som sa ponáhľal z badateľne v SNA (Slovenský národný archív) k autobusu, aby som vycestoval do Ríma. Ráno sme už stáli neďaleko obelisku na Námestí sv. Petra. Počúvali sme homíliu Tvojho neskoršieho nástupcu Benedikta XVI. Deň rozlúčky. Kniha sa zatvorila.