Aspoň krátky list biskupovm na Prvú adventnú nedeľu.

Bývalo dobrým zvykom konferencie biskupov poslať veriacim každý rok z času na čas zopár slov na povzbudenie, poučenie, usmernenie, duchovnú útechu. Tradične k takýmto okamihom v roku patrila Prvá adventná nedeľa. Bolo skôr výnimkou, keď pastiersky list biskupov neprišiel:

2019 (TU), 2018 (TU), 2017 (TU), 2016 (TU), 2014 (TU), 2013 (TU), 2010 (TU), 2009 (TU), 2008 (TU), 2007 (TU), 2005 (TU), 2004 (TU), 2003 (TU), 2002 (TU), 2001 (TU), 2000 (TU).

Koľko otázok súvisiacich s našou vierou a duchovným/sviatostným životom vzbudzuje táto doba? Koľko úzkostí, pochybností, obáv a strachu? Koľko nepochopiteľných a nepochopených „zásahov zhora“ aj čo sa týka života viery. Koľko...? Čo všetko, možné aj nemožné, sa v mysliach a srdciach ľudí premieľa v týchto dňoch?!

A oni mlčia.

Človek by chcel vidieť svetielko nádeje do najbližšej budúcnosti, aj čo sa týka náboženského života. Aspoň malú nádej, náznak...

Pochopiteľne, toto je čas veľkej neistoty. Ale keby sa s nami aspoň podelili, ako otcovia duchovnej rodiny, že hľadajú riešenia. Že majú nejaký plán (a záložný plán), nejaký koncept pre najbližšie týždne, mesiace... Nejaké alternatívy: toto a toto pripravujeme v prípade že... Ak to nebude možné, máme takýto náhradný plán B. Takto a takto uvažujeme v daných okolnostiach...

A oni nič. Mlčia. Bože, prečo?

Budeme môcť spievať na polnočnej omši „Tichá noc, svätá noc“? Fakt úplne všetko v tejto krajine závisí len od arci-premiéra a jeho poradcov? Aj naši biskupi sú závislí len od neho? Aj naše kostoly, sviatosti, Vianoce? Naše duše?!

Nič nepovedia! Sú ako nemí psi, čo nevládzu brechať ?! Pastieri, čo nechápu?! Nevedia chápať? (Iz 56; 10, 11) Načo je komu taký strážny pes, ktorí nevie brechať? Ktorý nebreše, ani vtedy, keď vidí, že ľudia sú okrádaní o to najdrahšie, čo majú? O vieru.