Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
24. november 2020

Má si dať Slovensko „pauzu od Vyšehradu“?

Ak by sme o Vyšehradskej štvorke hovorili prenesene ako o manželstve, podľa súčasného predsedu eurovýboru NR SR by bol čas na odluku. Prakticky by šlo o „odluku“ Slovenska od Maďarska a Poľska, Česko sa nespomína. Tomáš Valášek v rozhovore s Braňom Závodským povedal, že si treba „dať pauzu“ a hľadať si iných partnerov. Vidím limity a riziká aj v tomto postoji, no najmä ma znepokojili dva ďalšie, ktoré v rozhovore odzneli. V tomto blogu vysvetlím aké a prečo.
Má si dať Slovensko „pauzu od Vyšehradu“?

Kritika

Najskôr o čo tu ide.

Tomáš Valášek, ako aj mnohí iní, kritizuje varšavské a budapeštianske veto ohľadom viacročného rozpočtu EÚ (aj s tzv. Fondom obnovy). Brusel a väčšina členských štátov totiž vyžaduje naviazanie čerpania spoločných peňazí na dodržiavanie „právneho štátu“.

Právny štát, teda vládu zákona (rule of law) spomína napríklad Zmluva o EÚ (TEU, článok 2) ako jeden zo základných a spoločných pilierov Únie. Nikde v Zmluvách, teda v primárnom práve EÚ, však nie je podrobne popísané, čo právny štát presne znamená. Valášek sám vraví, že na presnej definícii právneho štátu sa nezhodneme. Zároveň však tvrdí, že je každému jasné, keď sa právny štát ohýba: napríklad vtedy, keď politická moc v danej krajine ovplyvňuje súdnu moc vo svoj prospech. Vláda môže vytvárať tlak, napríklad prostredníctvom médií, ktoré sú jej naklonené, atď.[2] Niekto to ale musí posúdiť a rozsúdiť.

Podmieniť čerpanie spoločných zdrojov dodržiavaním pravidiel právneho štátu znie dobre. Kto by s tým nesúhlasil? Určite len niekto, kto chce bezprávny štát, v ktorom kraľuje korupcia, zločin a nespravodlivosť.

To nie je dobrá logika. Je to skôr nevhodná a nepoctivá skratka, pretože na tomto kritika mnohých vôbec nestojí. Aj ja by som kedykoľvek právny štát, teda štát, v ktorom sú si pred zákonom všetci rovní a kde funguje rozdelenie moci, obhajoval ako žiadúce dobro. Problém je, kto má právny štát definovať a najmä kto má rozhodnúť o tom, čo právny štát v praxi je, a čo už nie (respektíve podľa akých kritérií to určiť).

Mechanizmus naviazania čerpania fondov na dodržiavanie právneho štátu je teda viac otázka politická než legálna. A to vyrušuje. Budapešť a Varšavu podporil aj slovinský premiér Janez Janša[3].  

V situácii, kedy sú definície podobne vágne a nejednoznačné, predstavuje zneužitie navrhovaného mechanizmu reálnu hrozbu. Teda že sa použije nie z dôvodu objektívnych skutočností týkajúcich sa striktne vlády zákona ale ako zbraň proti ideovým súperom.

(Mimochodom, Valáškove pomerne ostré slová o tom, že si od Vyšehradu máme dať pauzu (nemá to však byť podľa neho „rozvod“, keďže sa nám ešte „niekedy môže ten Vyšehrad hodiť“) zaobalil do viac umierneného, ak chcete diplomatického jazyka slovenský minister zahraničných vecí. Napríklad v rozhovore pre ČT volá po pokračovaní rokovaní a vidí priestor pre kompromis (aký, to nepovedal[1]). Na otázku, či táto situácia môže viesť k zhoršeniu inak veľmi dobrých vyšehradských vzťahov odpovedal nasledovne: „Ne, v žádném případě. Ale v žádném případě by nebylo dobré v situaci, jako je tato, neříkat, že máme odlišné postoje. Protože i tato situace ukazuje, že V4 má velmi často shodné pozice, ale ne vždy. A já nemyslím, že na tomto by se měl Visegrád nějak dramaticky rozpadnout.“ V podobnom duchu sa vyjadril aj český minister zahraničia.)

Kto nie je s nami, je proti nám (hrozba diferenciácie Únie)

Prvou vecou, ktorá ma v predmetnom rozhovore skutočne vyrušila, bola de facto výzva na diferenciáciu. T. Valášek naznačil niečo, o čom hovoria aj ďalší: ak sa kompromis s Maďarskom a Poľskom nedosiahne, mali by sme ísť po vlastnej linke, teda bez nich. 25 štátov by si malo medzi sebou dohodnúť podmienky fondu a tak vyšachovať dvoch neposlušných chuligánov (medzivládnou dohodou, resp. využitím mechanizmu tzv. Rozšírenej spolupráce). Také niečo by bolo nie len netaktické, ale vyslovene nebezpečné.

Viedlo by to k formálnej a celkom výraznej diferenciácii Únie, teda stavu, kedy sa rôzne štáty riadia rôznymi pravidlami, využívajú rôzne výhody ale na nich vplývajú aj rôzne negatívne externality. S diferenciáciou je totiž neraz spájaná dominancia, no a tá zase vytvára priestor pre rôzne nedemokratické praktiky a formy fungovania politického spoločenstva – v tomto prípade Európskej únie.

Budúcnosťou by potom bola pravdepodobne zvyšujúca sa odstredivosť, kríza, napätie, protest. Akcia vedie k reakcii, de facto vylúčenie niektorých členov zo zásadných iniciatív a politík by destabilizovalo región, Úniu, i celý kontinent, prinajmenšom zo stredno- či dlhodobého hľadiska. A opäť pripomínam – ide tu o našich susedov, s ktorými na rozdiel od zvyšku sveta zdieľame stovky kilometrov hraníc aj tisíce rokov viac či menej spoločnej histórie.

Jadro! (Primerané hranice integrácie)

Nápad s diferenciáciou je prvý výkričník, tej hlavný.

Ešte je tu ale druhý. Tým je pre mňa postoj akejsi samozrejme integrácie Slovenska do všetkých únijnych iniciatív, ktoré prídu.

Bojíme sa azda posudzovania jednotlivých iniciatív a návrhov? Alebo odmietnutia niektorej integračnej snahy, resp. snahy o integráciu v nejakej vymedzenej oblasti, politike? Alebo nám niečo bráni si pokojne a rozvážne ponechať slobodu v rozhodovaní o tom, akú integračnú snahu podporíme a akú nie? To, že sme integrovaní v tom či onom predsa nemusí znamenať, že sa ďalej treba integrovať, alebo sa treba integrovať vo všetkom. 

Tu však prichádza na rad otázka: je Slovensko stavom svojej terajšej integrácie, vnútornou logikou samotnej integrácie a tiež svojou (exportnou) ekonomikou „odsúdené“ na kontinuálnu, "neriadenú" integráciu? A doplňujúca otázka: môže na konci dňa prakticky len reagovať na integračný tón druhých, dominantne Nemecka?[4] Inými slovami, buď sa snažiť dostať do „jadra“, akokoľvek také jadro bude vyzerať, alebo ostať na „periférii“, pričom tá má byť opakom takého integrovaného „jadra“.

Pri snahe o zodpovedanie vnímam dva veľké záujmové okruhy: ekonomický a povedzme hodnotovo-politický.

Ekonomický okruh samozrejme vychádza z reality spomínaného exportu a celkovo charakteru nášho štátneho hospodárstva. Drvivá väčšina vývozu putuje do krajín EÚ. No a z dvesto najväčších firiem, ktoré platia na Slovensku približne polovicu dane z príjmu, majú najväčší podiel spomedzi nich firmy/investori z Nemecka (16%). Slovenské firmy sa podieľajú na daniach mierou 11%.[5] Medzi nemecký kapitál a našu zahraničnopolitickú orientáciu tak iba s trochou zveličenia možno dať pomyselné znamienko rovná sa. Nik pre nás nie je dôležitejší ekonomický partner ako Nemecko. Ako sa bude chcieť integrovať, zdá sa, že tak sa budeme „musieť“ aj my.

No nie celkom to sedí, pozrime na príklad Dánska, ktoré nie je tak integrované ako my, a pre ktoré Nemecko predstavuje podobne kľúčového partnera[6].

Ekonomická integrácia (napr. menová únia) je tiež len jednou dimenziou integrácie. Zachováme vyhliadky integrácie striktne v ekonomických rovinách, kladením si otázok typu: čo zabezpečí hladký export? Alebo čo udrží či priláka ďalší zahraničný kapitál? V tom prípade si azda možno zachovať slobodu v akejkoľvek politickej či kultúrno-hodnotovej integrácii, pričom tieto dimenzie by mali ostať striktne našou domácou úlohou a zodpovednosťou.[7] 

Ešte je tu možnosť, že integrácia si už žije vlastným životom. Zisťujeme, že integrácia v jednej oblasti sa prelína do integrácie v oblastiach iných (napríklad taký Schengen spôsobuje negatívnu externalitu, ktorou je neintegrovaná politika vonkajších hraníc; jedno bez druhého nemôže prakticky dlhodobo fungovať).

Priznám sa, že som mal isté očakávania od súčasnej vládnej koalície. Konkrétne, že bude hlasom rozumu a realizmu v zahraničnej, resp. európskej politike. Že chceme byť na Západe a nie na Východe vieme, vychádza to z našich dejín, skúseností i kultúrnych čŕt. A kto s tým nesúhlasí, toho isto nepresvedčí nekritický prístup k integračným snahám. Z mantry „Západ!“ sa stal slamený panák, prázdna floskula. Otázkou už nejakú dobu je, ako ten „Západ“, v tomto kontexte EÚ, má vyzerať. Dúfal som a veril som, že odpoveďou súčasných predstaviteľov koalície nebude „poďme sa o tom rozprávať,“ „akokoľvek povie Brusel či Berlín“, alebo jednoducho „jadro,“ ako to robil bývalý premiér Fico. Je čas predstaviť konkrétne vízie. Momentálne to vyzerá tak, že periférie sa bojíme natoľko, že dáme zelenú akýmkoľvek integračným snahám a podmienkam, ktoré ich sprevádzajú.

Sme v integračnom kŕči, nevnímame, že nám z dlhodobého hľadiska napríklad taká diferencovaná integrácia (ktorú neváhame podporiť, viď môj prvý bod) môže veľmi uškodiť. 

Západ verzus Východ: dve pľúca Únie, alebo učiteľ a žiak?

Nie je nemožné ani ojedinelé počuť o tom, že európske krajiny na západ od nás hľadia na „východ“ trochu zhora, alebo nás prinajmenšom berú ako jeden blok[8]. Pre niektorých sme tu asi všetci tak nejak rovnakí, a vlastne všetci tak nejak orbánovci. Stále niečím trucujeme, nie sme dosť vďační, dosť solidárni, dosť pokrokoví, vyspelí, civilizovaní, dosť... takí či onakí. Niekedy akoby sme prosto neboli dosť v predklone.

Inzercia

Z toho niektorí vyvodzujú, že by sa Slovensko malo sústrediť na vymedzenie sa z "východného bloku". Ako? Hlasným „nie! My nie sme tí zlí orbánovci, prosím neberte nás tak!“ A potom už netreba nič zásadné, dôležité je to prvé, teda sa ostro vymedziť. Taká politika má asi svoju logiku, ale príde mi trochu infantilná a najmä krátkozraká.

Je to ako v Biblii: keď vás budú prenasledovať, nech vás prenasledujú pre moje meno, hovorí Ježiš, nie preto, lebo ste niečo ukradli, spreneverili, či klamali. Ak nás v Bruseli či inde neberú vážne, lebo sme neschopní, nekonštruktívni, nevieme reči, nemáme jasnú agendu, priority, pripravené realistické stratégie a alternatívy a nevieme argumentovať, tak buďme kompetentnejší, naučme sa reči a komunikujme svoje záujmy. Ale ak nás v Bruseli berú automaticky en bloc alebo nás nekritizujú pre nekompetentnosť, ale iný názor, niečo to svedčí o Bruseli, nie o nás. Čoskoro budeme 17 rokov v Únii. Ak po 17 rokoch niekto na Západe nevie, kde je Bratislava a kde Budapešť – minimálne že to nie je rovnaké mesto – náš problém to nebude.

Štát sa presťahovať nedá

Ponovembrová historická skúsenosť nás učí možnostiam aj výhodám dobrého susedského fungovania. V niektorých momentoch, napríklad pri prinavracaní post-mečiarovského Slovenska do Európy a pri vstupe do EÚ a NATO, dokonca naši susedia zohrali dôležitú podpornú úlohu. Pomohli nám aj napriek domácim politickým problémom, resp. kvôli nim. Ale s citom, bez neprimeraného zasahovania a pokiaľ možno striktne objektívne. A bez postoja morálnej nadradenosti. Neboli sme pre nich neposlušný žiačikovia, ktorých treba vychovať.

Nejde tu len o našu skúsenosť so susedmi, ale aj o celkovú skúsenosť medzinárodných vzťahov. S inými štátmi Európy môžeme mať priesečníky hodnôt, záujmov, priorít. Stále však budú tisíce kilometrov vzdialené. To sa o susedoch povedať nedá – nikdy im nebudeme ukradnutí, či už v negatívnom, či pozitívnom slova zmysle. Preto je pestovanie korektných vzťahov so susedmi kľúčové a malo by byť prioritou každej vlády. Košeľa je vždy bližšie, než kabát.

Susedov si človek nevyberá. Sú tu, a len tak neodchádzajú. Dobrá diplomacia by mala byť voči nim pokiaľ možno ústretová, prinajmenšom však obozretná a najmä taktná, zdržanlivá. Pri susedskej diplomacii rozmýšľajme v intenciách desaťročí, nie mesiacov či rokov.

Odkaz Budapešti a Varšave

Je správne si formulovať vlastné priority a záujmy, a podľa nich sa vedieť riadiť. Ak si definujem svoj záujem spolu so stratégiou, ktorou ho možno dosiahnuť, viem posúdiť, s kým sa o ňom dá rokovať, vyjednávať, spojiť. Ak máme záujem, ktorý nás pragmaticky spája povedzme s Holandskom, alebo Dánskom či Nemeckom, pokojne vyvíjajme aktivitu, ktorá smeruje k naplneniu priorít a dosiahnutiu cieľov.

Je tiež problém, ak Viktor Orbán nekonzultuje pozície vopred a komunikuje v Bruseli akoby za V4. Ak neprebehli konzultácie, takúto neouhorskú politiku treba dementovať a vyvinúť tlak v rámci V4 – buď budeme svoje pozície koordinovať, resp. budeme o spoločnom postupe vždy rokovať a až keď sa dohodneme komunikovať spoločne ako Vyšehrad, čím zlepšíme vyjednávaciu pozíciu, alebo pôjde v predmetnej veci každý sám, resp. s inými partnermi.

Dobrá diplomacia však pokladá susedské vzťahy za azda najdôležitejšiu prioritu. Aj u nás bývalý minister Lajčák hovorieval o filozofii založenej „na pochopení toho, že hodnota nášho domu sa odvíja aj od kvality vzťahov s našimi susedmi.“

Súčasné vlády v Budapešti a Varšave sa nám nemusia nejako zvlášť páčiť, ale sú to demokraticky zvolené vlády našich susedov. Podobne, ako to bolo za Mečiara u nás.

Moja 94-ročná babička je chodiaca história. Narodila sa v kúpeľnom mestečku na sever od Prahy, drvivú väčšinu života však prežila v Bratislave, kam sa nasťahovala s rodinou v roku 1929. Zažila Prvú ČSR, Druhú Č-SR, Slovenskú republiku, Tretiu ČSR, ČSSR, ČSFR, a potom zase Slovenskú republiku. Štát, do ktorého sa narodila, už dávno neexistuje, ale Čech vedľa Slováka či Slovák vedľa Maďara žijú stále. Pri pestovaní si našich susedských vzťahov by sme mali pamätať aj na toto. Dejiny neskončili.

Takže, má si dať Slovensko pauzu od Vyšehradu?

Naopak. V časoch sporov a hroziaceho trieštenia sa má ešte viac angažovať, komunikovať, facilitovať a prinášať kompromisné riešenia.

 

[1] Okrem diferenciácie sa možností núka niekoľko: napr. pristúpiť k čo "najužšej" definícii právneho štátu. Pred pár mesiacmi prišlo Nemecko s návrhom, aby platilo len kritérium dokázanej korupcie či zneužitia spoločných zdrojov, v duchu toho, čo má robiť aj európska prokuratúra. Dosiahnuť kompromis v definícií si bude vyžadovať rokovanie najmä s Francúzskom a Holandskom (a ďalšími), ktoré preferujú obšírnejšiu definíciu. Inou, hoci málo pravdepodobnou možnosťou môže byť zmena mechanizmu hlasovania o relevantných sankciách z kvalifikovanej väčšiny na konsenzus, čím by de facto mohli napríklad Poľsko či Maďarsko vetovať spustenie potenciálnych sankcií voči samým sebe.

[3] „Len nezávislý súdny orgán môže povedať, čo je právny štát, nie politická väčšina,“ napísal Janša v liste zaslanom 17.11.2020 predsedovi Európskej rady, pozri https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/569159-slovinsky-premier-podporil-madarsko-a-polsko-v-ich-spore-so-zvyskom-eu/

[4] Nehľadiac na to, ako to portrétuje politická reprezentácia.

[6] Nehovoriac o tom, že z rôznych dôvodov (dane a fiškálna politika, infraštruktúra, trh) je pre zahraničné firmy dlhodobo veľmi výhodné operovať na Slovensku. Pozri napr. https://www.bloomberg.com/opinion/articles/2018-02-09/piketty-thinks-the-eu-is-bad-for-eastern-europe-he-s-half-right

[7] Jednak by mala platiť Deklarácia o zvrchovanosti členských štátov v kultúrno-etických otázkach (2002), a po druhé, záležitosti korupcie, klientelizmu či všeobecne slabo funkčnej justície si musíme (či musíme chcieť) vyriešiť sami, teda sa sami zlepšiť. Toto je naša spoločnosť, naša republika, náš štát. Sami máme za seba zodpovednosť. Tá sa nedá naočkovať, musí prísť zvnútra, jedine tak bude vlastná, úprimná a dlhodobá. Navyše, tu si volíme svojich politikov, ktorí sú priamo zúčtovateľní a vidíme im takpovediac do tváre. Najmä v citlivých (politických) záležitostiach musia byť zodpovední ľudia známi a zúčtovateľní.

Odporúčame

Blog
Buďme radi, že to prišlo a.k.a. dva páčiky pre slovenské školstvo

Buďme radi, že to prišlo a.k.a. dva páčiky pre slovenské školstvo

Ministerstvo školstva pred niekoľkými dňami oznámilo (okrem iného tiež) napĺňanie centrálneho úložiska digitálneho obsahu videami. Krátkymi videami „z vyučovania“. Videami, v ktorých sa žiakom prihovára priamo učiteľ. Prečo nevzkriesiť k životu mátohu Planéty vedomostí a prečo fandiť novému projektu? A prečo Školskému klubu?