Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
21. november 2020

Rozprávka na Kráľovskú nedeľu

Prichádzajúc k deťom stále hľadám nové cesty, ako im podať Božie Slovo. Pýtam sa samej seba, čo by som chcela počuť na hodine, keby som bola dieťa. A môj vnútorný človek má po ruke vždy to zázračné slovo: „rozprávku.“ a možno aj rozprávku o Kráľovi (nielen pre - násť ročných, ale aj pre dospelákov). Nech sa páči.
Rozprávka na Kráľovskú nedeľu

Kde je, tu je, tam je, ešte stále je, je jedno kráľovstvo, v ktorom vládne múdry, dobrý a spravodlivý Kráľ. Každý človek mu je blízky a nikdy ho nečastuje tým povýšeneckým menom: poddaný. Ľudia v jeho kráľovstve sú princovia a princezné. Čo na tom, že mnohí z nich nebývajú v palácoch, Kráľ ich má rád a to je podstatné.

Môžu si robiť čo len chcú, no iba vtedy, ak je to pre nich dobré.

A ešte jedna infoška, ktorú je dobre pripomenúť, ak chceme pochopiť Kráľa.

Na svoje princezné a princov sa nepozerá tak, ako to robia králi tohto sveta.

Nezaujíma ho ani to, čo majú oblečené, ani to, či majú na nose pehy, alebo okuliare, či sú veľkí, malí, tuční, alebo ako tintítka. Jediné, na čo sa pozerá, je ich srdce. A jediné, čo si praje, je to, aby bolo čisté a plné lásky.

 

Lenže... aj v jeho kráľovstve sú deti nezbedné a na poslúchanie hluché. Napríklad tie, čo chodia do školy.

Jedného dňa sa chalani z 3.D. sa posmievali Jankovi z 1.F. A to len preto, že bol od všetkých menší.

„S tým krpcom sa nebudeme hrať,“ vyhlásili tretiaci takým tónom, aby to počuli ostatné deti. „A kto by sa s ním hral, tak nech ani nejde na ihrisko.“

Deti sa samozrejme chceli hrať s tretiakmi a tak Janka nechali samého sedieť na lavičke pred panelákom.

O chvíľu sa pri ňom zjavil Dávid. Mal prezývku zlodej. A bol už piatak.

„Nerev,“ sotil do Janka. „Budem sa s tebou hrať, ale...“ obzrel sa okolo, „musíš ukradnúť nejaké eurá.“

„A potom sa naozaj budeš so mnou hrať?“ vyzvedal Janko a utieral si slzy. Bol rozhodnutý, že urobí všetko preto, aby aj on mohol povedať, že má kamaráta. A to nie hocakého! Ale rovno piataka! Mocného chalana, ktorý ho ochráni!

Niečo mu aj hovorilo, že by to nemal urobiť, že sa to nepatrí, ale čo tam po tom.

Dávid dostane peniaze a on bude konečne šťastný a hlavne nebude sám.

 

Keď bola vonku už tma a jeho rodičia pozerali správy, vykradol sa potajomky z domu. Otvoril susedné okno na prízemí, kde bývala babka Ľudka a potichu vošiel do kuchyne. Nepočula ho, bola hluchá. Vzal jej peniaze a ako prišiel, tak aj odišiel.

 

„Uf,“ vydýchol si, keď s úlovkom vošiel do izby. Akcia sa podarila. Dávid môže byť naňho hrdý. Desať Eur ho vo vrecku príjemne hrialo. Konečne aj on niečo dokázal...

 

Bol šťastný, no len do chvíle, kým mu mama nepopriala dobrú noc, nezhasla v detskej izbe svetlo a nezatvorila za sebou dvere. Všade sa rozprestierala tma ako v rohu.

 

Zrazu sa k Jankovi prihovoril neznámy hlas: „Tie eurá. To boli posledné peniaze, čo mala babka. Chcela si za ne kúpiť chlieb.“

Janko sa obzrel okolo. Rozsvietil malé svetlo, ale nikoho nevidel. „Asi sa mi to zdalo,“ pomyslel si a šťukol vypínač.

„Tie peniaze jej budú naozaj chýbať,“ ozvalo sa znova.

Znova zasvietil, nakukol pod posteľ, no ani teraz nikoho nevidel.

 „Mal by si ich ísť vrátiť,...“ dohováral mu ten neznámy hlas.

Janko si zakryl uši a hlavu strčil pod perinu. Nepomohlo to. Naopak. Hlas bol stále jasnejší. Dobiedzal a dobiedzal. A prvák mal pocit, že aj hryzie.

 

„Kto si?“ zašepkal Janko, keď videl, že mu nepomôže, ani to, že si zapchal uši.

„Som tvoj ochranca.“

„Aký ochranca? Žiadneho nemám a ani nepotrebujem.“

„Ale potrebuješ,“ povedal rázne neznámy hlas. „Poslal ma k tebe Kráľ, lebo videl, že tvoje srdce je v ohrození. A volám sa SVE-DO-MIE.

 

„Tak ak chceš, tak ma stráž,“ obrátil sa Janko v posteli na druhú stranu. „Ale už buď ticho. Chcem spať!“

Lenže svedomie je svedomie. To sa len tak ľahko nevzdáva. „To mi ani nenapadne. Nebudem ticho, kým svoj čin nenapravíš a nevrátiš peniaze, ktoré si ukradol.“

Janko sa okamžite posadil na posteľ a vypleštil oči. „A ty to odkiaľ vieš, há? Bol si pri tom?“

Svedomie sa uškrnulo. „Kráľ a my -  jeho poslovia, ktorých dáva ako dar svojim princom a princeznám, my vieme všetko. A urobíme všetko preto....“

Svedomie ani nestihlo dohovoriť a už mu Janko skočil do rečí s otázkou: „Prečo?“

Inzercia

„Preto, aby vaše srdcia boli čisté, a aby vás Kráľ, keď raz príde, mohol pozvať do kráľovského hradu. A aby ste tam mohli ostať navždy.“

 

„Navždy?“ Jankovi by sa páčilo, keby mohol bývať v hrade, ale nebol si istý, či by s ním bol Kráľ spokojný.

„Veru nebol,“ prečítalo mu myšlienky svedomie. „Len sa pozri do svojho srdca, čo tam máš. Koľko hriechu a špiny.“

 

Až vtedy, akoby sa Jankovi otvorili oči. Čo to robil? Prečo kradol? Vari aj on chce byť taký zlodej ako Dávid?

Nie, to v žiadnom prípade nechce.

Obrátil sa k svedomiu. „No dobre, keď si ty môj poradca, taký múdry, povedz mi čo mám robiť, aby som mal čisté srdce ako pred tým.“

 

„Poznáš cestu na zámok?“ ozvalo sa po chvíli svedomie.

„Poznám, ale...,“ Janko si domyslel, čo bude jeho ochranca od neho žiadať.

„Nemusíš sa báť. Choď ku Kráľovi a všetko mu povedz. O Dávidovi, i o tretiakoch, o tom, ako si bol sám... I o tom, ako si si zašpinil srdce.“

„A čo potom?“

„On ti už povie, čo máš robiť. Je predsa Kráľ a všetko vie lepšie ako ja. Ak chceš, odprevadím ťa.“

 

Janko prikývol. A zrazu videl, ako sa vznáša. Vyletel cez okno a už aj hopkal po chodníku k hradu, sprevádzaný svojim verným strážcom.

Kráľ sedel vo svojej sieni a zdalo sa, že Janka čaká. Ten vošiel a hlboko sa uklonil.

„Odpusti mi a prepáč mi, môj Kráľ,“ povedal. „Prichádzam, lebo moje srdce je špinavé a ja neviem, ako ho očistiť.“

Kráľ k nemu podišiel a objal ho.

„Som rád, že si tu. Prišiel si v čas. Dni môjho kraľovania sa napĺňajú. A keď príde ich plnosť, prídem medzi princov a princezné a nazriem do ich sŕdc. Tie, ktoré budú čisté a plné lásky, vezmem so sebou. Ostatné však budú smutné a už nikdy nebudú šťastné. V mojom hrade nebude pre nich miesta.“

 

Jankovi odľahlo. Po prvé preto, že ho Kráľ neodsúdil a po druhé preto, že vedel, že všetko, čo pokazil môže napraviť. Prišiel včas.

 

„Čo mám robiť, aby som mohol ostať v tvojom kráľovstve?“ zašepkal a pozeral sa do zeme.

Kráľ sa usmial. „To čo si ešte nerobil – skutky lásky. Raz som o tom už rozprával.

Vstal, otvoril veľkú knihu a v nej bolo napísané:

„Bol som hladný  a dali ste mi jesť. Bol som smädný a dali ste mi piť. Bol som chorý a navštívili ste ma. Bol som pocestný a prijali ste ma do svojho domu. Bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“

 

„A to stačí?“ vypleštil na Kráľa oči Janko.

Kráľ prikývol. „Svojim princom a princeznám dávam iba také úlohy, ktoré zvládnu.“

A Svedomie dodalo: „ Začať môžeš hneď ráno. Babka Ľudka je chorá a často býva hladná. Peniaze jej môžeš vrátiť aj potajomky.“

Janko sa usmial. Konečne ho jeho poradca prestal hrýzť. Ba dokonca mu pošepkal skvelú radu.

Hneď ráno sa vybral na návštevu. A veru stálo to za to. Odvtedy už nebol sám. Babka Ľudka mala naňho vždy čas a vôbec, bola to nielen skvelá babka ale aj kamarátka.

Naplnila jeho život niečím, čo sa volá láska....

 

A to je všetko. To je to podstatné. Ešte máme čas... ešte stále nám svedomie vraví, čo máme robiť... ešte stále sme princami a princeznami... ešte stále sme na ceste do nebeského kráľovstva. Je na nás, či dovolíme Kráľovi, aby nám odpustil a aby nám dal silu konať dobro, alebo budeme klamať sami seba a budeme si myslieť, že to zvládneme sami.

Požehnanú – rozprávkovú – nedeľu, priatelia.

Odporúčame

Blog
Ulej! Na zdravie!

Ulej! Na zdravie!

Konečne sme sa stretli. Pri pohári vína. Pri prianiach všetkého dobrého a dokonca najlepšieho. Veď meniny treba osláviť. Tak prečo nie dnes.