Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
21. november 2020

Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme VII.

99, 9 % klimaskeptikov sa zhoduje na tom, že IPCC je politická inštitúcia, ktorá robí propagandu dopredu prijatému názoru.
Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme VII.

„V období 2003 – 2013 som ako prezident republiky pravidelne navštevoval Valné zhromaždenie OSN v New Yorku, kam v tej dobe – na slávnostné zahájenie – prichádzalo 192 prezidentov či premiérov členských štátov OSN. Všetci vystúpili s prejavom. Veľké a významné štáty hneď prvý deň, menej významné ako Česká republika v nasledujúcich dňoch. Prvý deň tam boli vždy tisíce poslucháčov, nasledujúce dni len desiatky. Napriek tomu vtedajší tajomník OSN Kórejec Pan Ki – mun v úvode slávnostného zahájenia organizoval celú akciu tak, aby pred americkým, ruským či čínskym prezidentom prehovorili zástupcovia rôznych NGOs (mimovládnych organizácií – J. B.), ja by som povedal nátlakových skupín. So stanovami OSN či desaťročia odskúšanými skúsenosťami z týchto rokovaní to nemalo nič spoločné. Bol to výraz toho, že sama OSN je najväčšia a najvplyvnejšia NGO. Keby to bolo dnes, určite by bola rečníkom neslávne slávna Gréta Thunbergová. A ona v októbri 2019 aj bola.“ Václav Klaus (Klaus 2019, 87)

„Klimatický systém je nelineárny chaotický systém vzájomne prepojených súvislostí, a teda dlhodobá predpoveď budúcich stavov klímy nie je možná.“ IPCC v roku 2001

Klimaalarmistický Dr. No

V prvej časti článku Kacírske úvahy o klimatickom alarmizme a globálnom otepľovaní som položil otázku, či je klimaalarmizmus konšpirácia. V tomto pokračovaní si dovolím na túto otázku odpovedať, že je to konšpirácia (Samotní klimaalarmistickí klimatológovia, ako som ukázal na úryvkoch z uniknutej komunikácie v rámci aféry Climategate, hovoria medzi sebou o konšpirácii). Presnejšie, je to aj konšpirácia. Okrem konšpirácie je to ešte veda, ale taká veda, pri ktorej nie je úplne jasné, kde sa končí veda a už začína náboženstvo a ideológia, potom je to politika, je to biznis a pre niektorých úprimne veriacich je to nové náboženstvo.

Správna konšpirácia by mala mať v pozadí nejakú tajomnú osobu alebo tajnú spoločnosť ako sú Ilumináti, Slobodomurári alebo aspoň židojaštery, ktoré popoťahujú nitkami. Vo filmoch o Jamesovi Bondovi vždy existuje nejaká takáto postava, ktorá si buduje svoju mocenskú základňu na nejakom ostrove alebo v príbytku na dne oceánu spriada plány na ovládnutie sveta. Priznám sa, že neviem o tom, že by sa v prípade klimaalarmizmu nejako angažovali Ilumináti alebo židojaštery, ale ak by som mal pri šírení tejto konšpirácie ukázať na nejakú kľúčovú postavu, tak by to bol kanadský obchodník s ropou Maurice Strong. Že ste o ňom doteraz nič nepočuli? No ale veď o to ide.

Strong založil v roku 1972 enviromentálny program OSN a nastavil ho tak, aby produkoval katastrofické predpovede. V rámci tohto programu vznikol potom aj medzivládny klimatický panel IPCC. Predsedal tiež summitu v Riu de Janeiro, kde sa zaviazali štáty celého sveta, že budú financovať klimatický alarmizmus a boj proti skleníkovým plynom. V Chicagu založil burzu, kde sa obchoduje s klimatickým odpustkami.

Strong bol aj jedným z členov známeho Rímskeho klubu. Ten vydal v roku 1972 publikáciu Hranice rastu, v ktorej na základe počítačových modelov jeho členovia tvrdili, že do roku 1992 by sa mala vyčerpať ropa a následne mal nastať kolaps civilizácie. Ako riešenie navrhovali vytvorenie globálneho režimu, ktorý by spotrebu reguloval. Boli presvedčení, že enviromentálny alarmizmus vytvorí most medzi znepriatelenými stranami v studenej vojne. Potom prišli s tým, že alarmizmus by sa mohol stať základom nejakého globálneho politického režimu, ktorý by bol unipolárny.

V knihe Prvá globálna revolúcia z roku 1991 členovia Rímskeho klubu píšu: „Stratégia hľadania obetných baránkov je taká stará ako ľudstvo samo. Keď doma čelíte problémom, odveďte pozornosť k nejakým dobrodružstvám v zahraničí. Zjednoťte rozdelený národ tým, že bude čeliť vonkajšiemu nepriateľovi, či už skutočnému, alebo takému, ktorého pre tento účel vymyslíme... Keď sme hľadali spoločného nepriateľa, proti ktorému by sme sa mohli zjednotiť, prišli sme s nápadom, že túto rolu by mohlo hrať znečistenie životného prostredia, hrozba globálneho otepľovania, nedostatok vody, hladomory a pod... Všetky tieto nebezpečenstvá sú spôsobené ľudskými zásahmi do prírodných procesov, takže vlastne tým skutočným nepriateľom je ľudstvo samo.“ Riešením takto vytvorených problémov by mali byť regulácie, uťahovanie opaskov, uskromňovanie, zdražovanie energií a potravín.

V roku 1990 v rozhovore pre kanadský magazín West Strong povedal: „Čo keby malá skupina svetových štátnikov dospela k záveru, že Zemi hrozí obrovské nebezpečenstvo kvôli správaniu bohatých štátov. Ak má svet prežiť, tie bohaté štáty sa musia zmluvne zaviazať, že znížia svoj dopad na prírodu. Ale urobia to?... Záver znie, že nie. Bohaté štáty to neurobia. Nezmenia sa. A preto, aby planétu zachránili, táto skupinka štátnikov by sa rozhodla: Nie je snáď jedinou nádejou pre planétu, aby sa priemyslová civilizácia zrútila. Nie je snáď našou mravnou povinnosťou toto docieliť?“

Maurice Strong, sivá eminencia klimaalarmizmu

„Z úst niekoho, kto predsedal svetovému ekonomickému fóru v Davose, takéto myšlienky znejú trochu znepokojivo. Zvlášť z dnešného hľadiska, keď sa nemecký minister hospodárstva obáva, že kvôli nedomyslenému prechodu na obnoviteľné zdroje energie hrozí Nemecku „deindustrializácia“. Ako by sa Strongov plán začal napĺňať.“ (Kremlík 2019, 60) Ja len dodám, že tou skupinkou svetových štátnikov myslel Strong seba a svojich kumpánov. Teda nielen na Slovensku máme „skupinky“.

Strong spodobnený ako zloduch z filmu Austine Powers

Strongova politická kariéra skončila v roku 2005, keď sa prevalila korupčná aféra, na ktorej sa podieľal aj tento „záchranca sveta“ a pravá ruka Koffiho Annana. Aby sa Strong vyhol vyšetrovaniu, ušiel do Číny. V Číne sa stal čestným profesorom Pekinskej univerzity a bol vymenovaný za vládneho poradcu pre energetiku a ekológiu.

Strong, pravá ruka Koffi Annana

Klimaalarmisti sa radi odvolávajú na IPCC, ale táto inštitúcia nikdy nerobila nezávislý výskum GO. Ona mala od počiatku svojej existencie jasno v tom, čo je príčinou GO a zmyslom jej existencie bolo robiť propagandu vopred zaujatému názoru, pričom sa ignorovali výskumy poukazujúce na iné príčiny GO.

Maurice Strong patrí medzi takých samozvaných filantropov a spasiteľov sveta ako je George Soros, ktorí filantropiou a vnucovaním predstáv svetu, o ktoré svet až tak veľmi nestojí, možno len zakrývajú svoje skutočné záujmy.

IPCC

V. Kremlík opisuje vznik IPCC takto: „Keď sa uvažovalo, koho poveriť v OSN skúmaním skleníkových plynov, bolo ťažké nájsť vhodnú osobu. Na škodlivosti skleníkových plynov naviac medzi vedcami nepanovala zhoda. Najvýznamejší klimatológ USA, Roger Revelle, démonizáciu skleníkového efektu odmietal. Ani Hubert Lamb, priekopník britskej historickej klimatológie, nebol vhodný. Za hrozbu pokladal skôr budúcu dobu ľadovú. Riaditeľ výskumu Goddardovho ústavu NASA Robert Jastrow proti ekologickým radikálom bojoval. Takže UNEP (United Nations Enviromental Programme) – ekologický program OSN – si nakoniec vybral osvedčeného politického klimatológa (klimatúta – J. B.) Berta Bolina... Bolin navrhol spôsob práce klimatického panelu OSN tak, aby skúmal predovšetkým možné vplyvy človeka. Každý antropogénny plyn je rozoberaný na desiatkach strán. Kým vplyvu Slnka na klímu venujú len asi 4 strany... Keďže IPCC prírodné príčiny otepľovania nehľadá, niet divu, že ich nenachádza.“ (Kremlík 2019, 61)

Tu je niekoľko vyjadrení od priamych účastníkov, ako prebiehajú zasadania IPCC:

„Plenárne schôdze, kde sa Správy schvaľujú, sú organizovaný chaos. Hodinu od hodiny narastá napätie. Celému procesu dominujú štáty, ktoré si môžu dovoliť poslať veľké delegácie... Delegáti zo štátov, ktorých záujmy sú v hre sa snažia – niekedy márne – zostať hore neskoro do noci. Niekedy by bolo potrebné buchnúť niečím ťažkým o stôl, aby sa prítomní zobudili... Podľa mojich skúseností je tvorba Zhrnutia pre politických predstaviteľov skôr politický než vedecký proces... Ako koordinujúci vedecký autor som pri delegáciách mnohých štátov svedkom správania, na ktoré ako vedec nie som zvyknutý. Politické intrigy, ktoré poznáme z medzinárodnej scény, sa aj tu objavujú znova a znova.“ (Kremlík 2019, 62)

V prvej správe IPCC z roku 1990 sa písalo: „Je možné, že pozorovaný nárast teplôt je do veľkej miery spôsobený prirodzenou variabilitou klímy.“  V druhej, z roku 1995, sa už píše: „Väčšina dôkazov ukazuje na zreteľný vplyv človeka na svetovú klímu.“ Neskôr vyšlo najavo, že túto formuláciu do textu vložili politici. Klimatológ (klimatút – J. B.) B. D. Santer vyškrtal zo správy všetky skepticky znejúce formulácie.

Bývalý predseda americkej akadémie vied Fred Seitz o tejto manipulácii povedal: „Za viac ako 60 rokov, čo som členom vedeckej komunity, vrátane doby, kedy som bol prezidentom Národnej akadémie vied a Americkej fyzikálnej spoločnosti, som nikdy nevidel tak znepokojujúcu korupciu vedeckého recenzného procesu ako to, čo sa dialo okolo tejto správy IPCC.“

Pôvodná verzia tretej správy z roku 2001 hovorila, že ľudia k otepľovaniu prispeli významne. Konečná verzia však obsahovala tvrdenie, že ľudia môžu pravdepodobne za väčšinu oteplenia za posledných 50 rokov. Keď sa časopis New Scientist opýtal predstaviteľa ekologického programu OSN UNEP, či je tento posun vo formulácii podložený nejakými novými vedeckými objavmi, ten len skonštatoval: „Neboli za tým žiadne nové vedecké poznatky. Vedci len chceli vyslať jasný a silný signál politikom.“ (Kremlík 2019, 63 – 64)

Jednou z najznámejších afér IPCC je Glaciergate. Vo štvrtej správe z roku 2007  sa uvádza, že himalájske ľadovce sa do roku 2035 pravdepodobne scvrknú z 500 000 km2 na 100 000 km2. Pri tejto predpovedi sa panel pomýlil o 300 rokov. Ako k tomu došlo? Vedci spolupracujúci s IPCC prevzali tento údaj z brožúry ekologického aktivistu z organizácie World Wildlife Fund, ktorý ho mal zase z novinového článku. Pravdepodobne išlo o skomolený údaj z desať rokov starého článku ruského vedca Kotljakova, ktorý hovoril o roku 2350.

O nekorektnom prístupe IPCC k vedeckým poznatkom píše aj český hydropedológ M. Kutílek: „Z vybraných publikovaných výskumov vyplýva, že Stredoveká teplá perióda bola vo veľkej väčšine prípadov zreteľne teplejšia, než je súčasná teplá perióda, označovaná v materiáloch IPCC za najteplejšiu. Zároveň výskumy vykonávané aj na južnej pologuli prinášajú výsledky o tom, že STP nie je obmedzená regionálne, ako sa mylne naznačuje v 6. kapitole IPCC pojednávajúcej o paleoklimatológii. Podľa grafu v internetovom časopise CO2 v októbri 2007 v rámci projektu MWPP (Mediewal warm period project) bolo v 91% publikáciách uvedené, že maximálne teploty v Stredovekej teplej perióde boli vyššie, než je súčasná globálne teplota. Najčastejšie sa objavoval odhad teploty vyšší o 0,5 až 1 stupeň. V 38% publikácií sa uvádzajú teploty ešte vyššie, a to v rozmedzí 1 až 3,5°C. V študijnom projekte bolo obsiahnutých 32 článkov z vedeckých recenzovaných časopisov. Tým sa dostávame do rozporu s tvrdením IPCC, že súdobé globálne otepľovanie je charakteristické najvyššími teplotami v miléniu. Tento typ proklamácií zaváňa nevedeckými postupmi. Mohli by sme sa domnievať, že IPCC zámerne zamlčiava existenciu tých publikácií, ktoré nepotvrdzujú ich názor. Alebo je to nedbanlivosť pri spracovávaní bibliografie k danej téme? V každom prípade by som očakával, že v správe IPCC z roku 2007 autori odvolajú svoje skoršie výroky zo správy z roku 2001. Márne som hľadal také kritické vyhlásenie. Hokejku budú brániť do roztrhania tela.“ (Kutílek 2009, 53 – 54)

V stredovekej teplej perióde „v Čechách na Kolínsku sedliaci pestovali melóny. V Porýní rástli figovníky. V Škótsku sa obrábala pôda aj vo výškach nad 350 metrov nad morom, tam, kde sú dnes len pastviny. V Anglicku sa pestovalo hrozno až v severnom grófstve Yorkshire. Na Islande vysievali Vikingovia jačmeň.“ (Kutílek 2009, 50)

Neviem, či je vám známe, ale pôvodný názov Grónska je Greenland teda Zelená zem. Takto ho pomenovali Vikingovia v období Stredovekej teplej periódy v 10. storočí. Koncom 11. storočia bolo v Greenlande  zriadené aj biskupstvo. Z archeologických vykopávok vieme, ako sa klíma postupne ochladzovala. Po roku 1300 sa prestali chovať prasce. Kravy boli nahradené ovcami a kozami. Posledné generácie Vikingov sa živili už na 80% rybami. V roku 1378 zomrel posledný greenlandský biskup. Pápež Alexander VI. v jednom liste na konci 15. storočia písal: „Donieslo sa k našim ušiam, že v diecéze Gardar v Grónsku, na samom kraji známeho sveta, miestni obyvatelia kvôli nedostatku chleba, vína a oleja väčšinou žijú zo sušených rýb a mliečnych výrobkov. Keďže je pre lode ťažké preplávať cez také množstvo ľadu a vzhľadom k chudobe tejto zeme a skromným prostriedkom obživy, lode tamojšie brehy málokedy navštívia. Donieslo sa k nám, že za posledných 80 rokov tam nepriplávala jediná loď. A pokiaľ by tam nejaká loď mala plávať, muselo by to byť v mesiaci auguste, kedy sa ľad láme. Z týchto dôvodov posledných 80 rokov títo ľudia žijú bez biskupa.“ (Kremlík 2019, 26)

NIPCC

O neserióznosti IPCC svedčí aj vyjadrenie jedného zo spolupracujúcich klimatológov Keitha Briffu v rámci aféry Climategate, ktorý v maily kolegovi napísal, že požiadavky IPCC často nekorešpondujú so zásadami vedy. Práve preto, že IPCC si svoju úlohu neplní tak, ako by mala, založili klimaskeptici ako protiváhu Medzinárodnému medzivládnemu panelu pre klimatickú zmenu OSN IPCC Mimovládny panel pre klimatickú zmeny, skrátene označovaný NIPCC. Skrátenú správu NIPCC venovanú uhľovodíkovým palivám vydal vlani Inštitút Václava Klausa.

Vedci a aktivisti združení v NIPCC majú na uhľovodíkové palivá iný názor než klimaalarmisti. Z ich zatiaľ poslednej správy citujem:

„Vďaka fosílnym palivám a im poháňaným technológiám môžeme spotrebovávať menej zdrojov a zaberať aj menšiu plochu pozemkov, ktoré ľudstvo potrebuje, pričom tieto fosílne palivá a na nich postavené technológie dovoľujú, aby sa z ochrany životného prostredia stala pozitívne vnímaná a široko zdieľaná pozitívna hodnota a cieľ... Prosperita, ktorej vďačíme fosílnym palivám, povýšila ochranu životného prostredia na spoločenskú hodnotu, ktorú si cenia národy po celom svete... Primárnym dôvodom, prečo ľudia spaľujú fosílne palivá, je výroba tovarov a produkovanie služieb, ktoré umožňujú prosperitu ľudstva. Povedané inými slovami, ľudia spaľujú fosílne palivá, aby viedli pohodlnejšie, bezpečnejšie a kvalitnejšie životy... Podobnú úroveň blahobytu nie je možné dosiahnuť s alternatívnymi zdrojmi energie – dodávky solárnej a veternej energie bývajú prerušované, sú nespoľahlivé, tieto energie sú omnoho drahšie než energie z fosílnych palív, a naviac fosílne palivá sú potrebné na samom začiatku na výstavbu alternatívnych zdrojov, ako aj záložné zdroje energie. Solárna ani veterná energia nie je použiteľná pre väčšinu dopravných prostriedkov a nie je schopná zvýšiť kapacitu natoľko, aby uspokojila veľkú časť rastúceho dopytu po elektrine... Fosílne palivá vymanili z chudoby miliardy ľudí a tiež obmedzili dopady chudoby na ľudské zdravie. Zlepšujú kvalitu a bezpečnosť života v tom zmysle, že poháňajú technológie chrániace život a šetriace prácu – ide napr. o klimatizáciu, modernú medicínu, automobily, nákladné autá či lietadlá. Fosílne palivá umožnili elektrifikáciu kúrenia, osvetlenia, výroby a ďalších prevádzok, čím viac ochránili ľudské zdravie a ľuďom predĺžili životy. Fosílne palivá tiež zvýšili množstvo dodávok potravín a zlepšili ich spoľahlivosť a bezpečnosť... Fosílne palivá tiež poháňajú technológie, ktoré znižujú dopady rastúceho počtu ľudí na životné prostredie a šetria tak životný priestor pre divokú prírodu.  “ (Znovu o klimatických změnách 2019, 22 – 48) Podľa NIPCC teda benefity fosílnych palív výrazne prevyšujú negatíva a ich využívanie umožňuje aj viac chrániť prírodu. Kto by chcel vedieť viac, môže siahnuť po tejto publikácii.

 

V roku 2020 utrpel svet klimaskepticizmu ťažkú stratu, lebo zomrel jeden z najvýznamnejších klimaskeptikov profesor Fred Singer, zakladateľ satelitnej meteorologickej služby a spoluzakladateľ NIPCC. Singer, okrem iného, zorganizoval ako reakciu na Summit Zeme v Rio de Janeiro tzv. Heidelberský protest proti radikálnemu enviromentalizmu. Protest podpísalo niekoľko desiatok držiteľov Nobelových cien. V jeho texte sa píše: „Sme znepokojení, že na začiatku 21. storočia sa objavila iracionálna ideológia, ktorá sa stavia proti vedeckému a priemyselnému pokroku a brzdí hospodársky a sociálny rozvoj.“

Táto fotka patrí medzi moje obľúbené, lebo názorne ukazuje rozdiel medzi klimaskepticizmom a klimaalarmizmom. Vpravo je profesor Singer, klimaskeptik, seriózny pán v obleku, ktorý celú vec berie s humorom a nadhľadom. Vľavo je klimaalarmistický aktivista, ktorého uletený kostým dobre odráža iracionálnu povahu klimatického alarmizmu.

Démon súhlasu

Najobľúbenejším argumentom klimaalarmistov je odvolávanie sa na zhodu klimatológov. Takáto zhoda sa však dá aj vyrobiť. Aj pred rokom 1989 sa u nás väčšina odborníkov (možno až 97%) zhodovala, že marxizmus – leninizmus je jediná vedecká filozofia. A čo tie zvyšné 3 percentá? Tí robili kotolníkov, závozníkov, vrátnikov, ak priamo nesedeli v Leopoldove. Ako sa podarilo komunistom docieliť takú vzácnu zhodu? Komunisti vedeli, čo na ľudí platí. Väčšine ľudí stačí pohroziť stratou zamestnania, stratou možnosti robiť kariéru, označiť ich za nepriateľov, hádzať im polená pod nohy, vytlačiť ich  na okraj spoločnosti a oni potom urobia, čo od nich požadujete. Alebo aspoň nejdú proti. Ani z tých 97% odborníkov pred rokom 89 si všetci nemysleli, že marxizmus – leninizmus je jediná vedecká filozofia, ale aspoň boli ticho. Takto nejako je to aj v súčasnej klimatológii.

Aj 97% oviec má konsenzus. 

Existuje mnoho príkladov na šikanovanie ľudí, ktorí majú iný názor na GO, než má stredný prúd. Už som spomínal, že klimatologickí disidenti nedostávajú granty na svoj výskum, majú sťaženú možnosť publikovať a zúčastňovať sa na vedeckých konferenciách, dostávajú rôzne nálepky, nemajú priestor v médiách atď. Preto majú sťaženú možnosť robiť kariéru, ak nie je ich miesto na univerzite alebo v akadémii priamo ohrozené. Preto medzi klimaskeptikmi prevažujú starší profesori na dôchodku, ktorí už nepotrebujú robiť kariéru a môžu si preto dovoliť hovoriť to, čo si skutočne myslia.

Uvediem aspoň tri príklady, ako dopadli odborníci, ktorí si dovolili prejaviť iný názor.

Švédsky klimatológ Lennart Bengtson patril medzi popredných svetových odborníkov vo svojom odbore. V roku 2014 vstúpil do klimaskeptickej Nadácie pre politiku a globálne otepľovanie (GWFP). O tom, čo nasledovalo potom, píše: „Dostal som sa odrazu pod taký tlak od kolegov z celého sveta, že sa to nedá vydržať. Pokiaľ by to malo pokračovať, nemohol by som ďalej normálne pracovať a musel by som sa obávať aj o svoje zdravie a svoj život. Preto nevidím inú možnosť než z GWPF vystúpiť. Nečakal som, že komunita, v ktorej som pracoval celý aktívny život, na mňa vyvinie tak obrovský medzinárodný nátlak. Kolegovia naraz sťahujú svoju podporu, iní náhle odmietajú byť spoluautormi mojich článkov atď. Môže sa mi prihodiť čokoľvek. Silne to pripomína hon na čarodejnice v ére senátora Mc Carthyho. Nikdy by som niečo také nečakal od tak mierumilovnej komunity, ako je meteorológia. Zjavne sa v posledných rokoch zmenila. Za tejto situácie by som nebol schopný pozitívne prispievať k práci GWPF a preto verím, že bude lepšie, keď odvolám svoje rozhodnutie vstúpiť do správnej rady tejto nadácie.“ (Kremlík 2019, 150)

Iný príklad je profesor štatistiky Caleb Rossiter, sám ľavicový aktivista ešte z čias vojny vo Vietname, ktorý upozornil na negatívne sociálne dopady klimaalarmizmu. V máji 2014 uverejnil vo Wall Street Journal článok s názvom Obetovanie Afriky na oltár klimatickej zmeny. Pár dní na to mu bolo mailom oznámené, že bol vylúčený z Institute for Polici Studies, kde pôsobil desiatky rokov. Rossiter to komentoval: „Keď budete niekoho počuť hovoriť, že žiadna cenzúra názorov na zmenu klímy neexistuje, zamyslite sa nad týmto: Iba dva dni po tom, čo som vo Wall Street Journal prosil, aby Afrika mohla používať rovnaké zdroje energie ako SŠA, tak IPS ukončil moje 23 rokov dlhé členstvo, pretože sa vraj moja analýza odlišuje od ich... Chcel som teda, aby mi vysvetlili, v čom s mojou analýzou nesúhlasia. Keď som odmietol tézu o stále sa zrýchľujúcom otepľovaní s tým, že dáta samotného IPCC ukazujú skoro 20 rokov dlhú teplotnú pauzu – dostalo sa mi len tejto odpovedi: „Caleb, na toto nemáme čas.““ Ak je klimatická zmena novodobým náboženstvom, ťažko možno očakávať diskusiu. Inkvizícia s ľuďmi o svojich dogmách nediskutuje.“ (Kremlík 2019, 153)

Inzercia

Keď český klimatológ Jan Pretel vo svojom posudku odmietol názor Grínpís, že „prevádzka novej technológie v elektrárni Prunéřov prispeje k záplavám v Bangladéši, ovplyvní vodný režim v Číne aj úbytok zrážok v subsaharskej Afrike“, bol odvolaný z postu zástupcu ČR pri IPCC. Svoje odvolanie komentoval slovami: „Za odlišné názory by boli ochotní snáď aj upaľovať.“ Potom tam dali Česi poslušného Radima Tolasza.

„Držiteľ Nobelovej ceny za fyziku Ivar Giaever vystúpil z Americkej fyzikálnej spoločnosti na protest proti jej deklarácii o nevyhnutnosti hneď znížiť emisie skleníkových plynov bez ohľadu na náklady. Vo vyhlásení APS stálo, že kvôli otepľovaniu pravdepodobne dôjde k narušeniu ekologických a sociálnych systémov. Giaever namietal, že za posledných 150 rokov teploty rástli a k žiadnemu narušeniu nedošlo. Zlepšila sa životná úroveň ľudí a ich zdravie.“ (Kremlík 2019, 145)

CO2 nad zlato

Správne náboženstvo či ideológia by mali byť schopné poukázať na nejakého nositeľa zla, nejakého škodcu. V klimaalarmizme sa týmto škodcom stal oxid uhličitý. Ten však podľa vyznávačov klimatického náboženstva produkuje dnes hlavne ľudská činnosť, takže vinníkom je vlastne priemysel, poľnohospodárstvo a v hlbšom zmysle civilizácia založená na využívaní uhľovodíkových palív a techniky.

Mne osobne je ľúto, že sa stal objektom negatívnej kampane taký sympatický plyn ako je oxid uhličitý. Molekula tohto plynu je zložená z jedného atómu uhlíka a z dvoch atómov kyslíka, čo sú tiež mimoriadne sympatické prvky, lebo na nich je založený život na tejto planéte. Kyslík je navyše dôležitou zložkou vzduchu, ktorý vdychujeme a bez ktorého by sme nemohli existovať. Je síce pravda, že oxid uhličitý, ktorý vydychujeme, je pre nás nedýchateľný, ale ten zase vdychujú rastliny.

CO2 patrí medzi tzv. skleníkové plyny, jeho celkový podiel v atmosfére je však veľmi malý. M. Kutílek píše: „Koncentrácia CO2 v ovzduší v priebehu jedného milióna rokov pred súčasnosťou kolísala v rozmedzí 180 až 300 ppm (častí v milióne), s výnimkou posledných približne 150 rokov , kedy sa zvyšovala koncentrácia C02 z 280 ppm až k dnešným približne 380 ppm. Symbol + ppm teda opäť znamená, že v milióne molekúl vzduchu je jedna molekula CO2.“ (Kutílek 2009, s. 62)

V súčasnosti je koncentrácia trouble makera oxidu uhličitého v atmosfére okolo 400 ppm. To je 400 molekúl z milión molekúl vzduchu. Keby sme si predstavili jedného Slováka ako molekulu vzduchu, tak pri počte 5 a pol milióna, by bolo 2200 Slovákov molekulami CO2. Na počet 5 a pol milióna molekúl vzduchu pripadá len 2200 molekúl CO2. Preto sa nemožno čudovať, že klimaskeptici pochybujú, že by takýto v atmosfére málo zastúpený plyn mohol spôsobiť také veľké zmeny teploty. Mimochodom, v oveľa väčšej miere je v atmosfére zastúpený iný skleníkový plyn, ktorým je vodná para.

Pochybnosti o vplyve CO2 na rast teploty vyvolávajú aj tieto zistenia: „V dobe dávnej geologickej minulosti bola však koncentrácia CO2 v ovzduší výrazne vyššia, napríklad pred viac než 500 miliónmi rokov bola asi dvadsaťnásobne vyššia než dnes. Od tej doby koncentrácia postupne klesala s rozvojom suchozemských rastlín, pohlcovaním CO2 v schránkach živočíchov, alebo využitím oxidu uhličitého k chemickým reakciám a k vytvoreniu spojiva sedimentárnych hornín. Pokles nebol monotónny, dochádzalo k mnohým výkyvom.“ (Kutílek 2009, s. 63)

„Vedecká literatúra o vplyve vyšších teplôt a rastúcich koncentrácií CO2 na rastliny dospieva k záveru, že veľká časť vplyvov má kladné znamienko. To platí aj pre intenzitu fotosyntézy a produkciu biomasy a pre účinnosť, s akou rastliny a stromy hospodária s vodou.“ (Znovu o klimatických změnách 2019, 31) To znamená, že keď je v atmosfére zvýšená koncentrácia CO2, rastliny dokážu lepšie hospodáriť s vodou a dokážu sa tak vyrovnať aj so suchším podnebím.

Oxid uhličitý je démonizovaný. Jednak sa preceňuje jeho vplyv na rast teploty a zároveň sa zamlčiava jeho pozitívny prínos pre život na Zemi. Rastliny by určite hlasovali za oxid uhličitý, pretože je pre ne potravou, je dôležitým hnojivom podporujúcim vegetáciu. Nemali by sme ho preto haniť, ale mali by sme si skôr uvedomiť jeho dôležitý význam pre život na našej planéte.

Je mnoho cenných vecí na Zemi, ako sú peniaze, zlato, drahé kamene, akcie alebo štátne dlhopisy, ale toto všetko by nám bolo k ničomu, keby zmizol CO2, lebo bez neho nie je možná fotosyntéza a ani život na tejto planéte. CO2 je preto nad zlato.

Chvála kosy

Niektorí horliví ochrancovia prírody si o ľuďoch ako som ja, ktorý neveria v klimaalarmisickú doktrínu, myslia, že nám je príroda ľahostajná alebo dokonca, že nás platí ropný priemysel. Je to len predsudok. Ja mám prírodu rád a trávim v nej pomerne veľa času. Hlavne na jar a v lete. Príroda pre mňa predstavuje niečo ako raj na zemi a pomáha mi viesť hlbší duchovný život. Prírodu chránim hlavne tak, že ju zbytočne nepoškodzujem, neznečisťujem a neplytvám prírodnými zdrojmi. Okrem toho existujú ešte aj duchovné spôsoby ako môže človek prírode pomáhať, ale o tom nechcem teraz hovoriť.

Patrím medzi chronických zhasínačov svetla. Stratil som kvôli tomu časť svojej osobnej popularity. Raz, keď som sedel na štátniciach, bolo to koncom júna a bol jasný deň, som sa začudoval, prečo je zapnuté svetlo. Tak som vstal a išiel som ho vypnúť. Krátko na to sa postavil vedúci katedry a išiel ho znova zapnúť. Neprotestoval som proti tomu, lebo som pochopil, že rôzni ľudia sú zvyknutí na rôznu mieru intenzity osvetlenia. Čo jednému stačí, inému sa môže zdať málo.

Myslím si, že ľudia zbytočne svietia aj pri takých činnostiach, kde to nie je potrebné. Ak čítate, tak je pochopiteľné, že chcete mať dobré svetlo, ale napr. porozprávať sa dá aj v rembrantovskom prítmí. Tlmené osvetlenie vytvára intimitu a prehlbuje komunikáciu. Dochádza tu akoby k zjednoteniu. Viackrát sa mi stalo, že keď som sa takto s niekým rozprával, niekto prišiel do miestnosti a opýtal sa: „A čo tu sedíte tak potme?“ Tak som potom musel vysvetľovať popravde, ako to je. Skrátka, ak niekde vidím zapnuté svetlo a nikde nikoho, tak ho hneď ponáhľam vypnúť. A potom sa mi niekedy stane, že počujem, ako niekto kričí: „Aúú! Do riti! Ktorý blbec mi vypol to svetlo!?“ Ako vidíte, nie vždy sa stretáva moje počínanie s pochopením okolia.

Chcel som však o inom. O kose.

Dnes už väčšina ľudí používa na kosenie záhrad a trávnikov kosačky. Dokonca aj na dedine. Je to už viac rokov, čo som sa vybral meditovať do záhrady a len čo som si sadol pod orech, tak začal bzučať s kosačkou dolný sused a krátko na to, ako keby sa proti mne sprisahali, aj horný sused. Bzučali okolo mňa ako takí stokiloví čmeliaci. Vytvorili zvukovú hradbu, ktorá ma dokonale odizolovala nielen od okolia, ale aj od seba samého, čo je pri meditácii, v rámci ktorej by mal človek nadviazať kontakt sám so sebou, so svojím hlbším ja, vážny problém, takže nakoniec z meditácie nič nebolo.

Priznám sa, že mám voči motorovým kosačkám predsudky. Pamätám si vidiek ako miesto, kde je čistý vzduch, kde nie je smog, žiadny vresk a stres, ako miesto, kde ešte v lete lieta chrúst a motorové kosačky tento typický charakter vidieka, podľa mňa, likvidujú. Preto preferujem pri kosení kosu.

Zaujímalo by ma, koľkí z tých bojovníkov proti klimatickej zmene, koľkí z tých horlivcov za znižovanie emisií, používajú motorovú kosačku. Určite mnohí. A ja, hoci som len nehodný klimaskeptik, a podľa klimaalarmistických stereotypov o klimaskeptikoch by mi mala byť príroda ľahostajná, tak kosím starosvetsky tak, ako kosil môj starý otec a jeho starý otec, ekologicky, kosou.

Skúsim stručne vymenovať, aké ma kosenie kosou výhody:

1. Kosa je tichá. Ozýva sa len, keď brúsite kosu osličkou alebo narazíte kosou na kameň.

2. Kosa neprodukuje žiadne emisie, žiadny smrad.

3. Kosa nepotrebuje žiadnu energiu, žiadny benzín alebo elektrinu. Neznamená to však, že ide sama od seba, niečo ako „Kosa kos!“. Treba na ňu preniesť energiu vlastného tela. To je vlastne jej jediná nevýhoda.

4. Veľa ľudí chodí dnes makať do rôznych posiliek a fitiek, aby si vyformovali postavu alebo urobili niečo pre svoje zdravie. Sú ochotní zaplatiť, aby mohli vynaložiť energiu na dvíhanie činiek alebo bežať na trenažéri. V tomto prípade však tá energia nie je využitá na nič konštruktívne. Ide vlastne len o to vydať energiu. Keby sme to prepočítali na jouly, tak ľudia v slovenských posilkách možno vydajú energiu, ktorá by stačila na skompletizovanie diaľničnej siete, na natretie všetkých zhrdzavených zábradlí, na výrub všetkých nežiadúcich krovín a pod. S tým stavaním diaľnice to nie je také jednoduché, ale činnosť, pri ktorej môže človek urobiť niečo pre svoje zdravie, vydať energiu a zároveň spraviť niečo užitočné, je kosenie záhrady s kosou. Pri kosení sa človek spotí a zároveň ten typický pohyb trupom prispieva k formovaniu dolnej časti chrbta.

5. Pre mňa osobne je kosenie záhrady aj formou relaxácie. Nejde len o pohyb, ktorý by ste mohli pokojne robiť na koseckom trenažéri v posilke, ale skôr o ten kontakt s prírodou. Okrem toho, že sa pri kosení spotím, zažívam aj intímne spojenie s prírodou, ktoré ma duchovne obohacuje, hoci nie som, chvála prírode, panteista.

6. Motorové kosačky údajne ničia hmyz, ktorý je dôležitou súčasťou ekosystému. Kosa je v tomto ohľade oveľa šetrnejšia.

Aby to nevyznelo tak prísne, jediný prípad, kedy by som ospravedlnil použitie kosačky je zlý zdravotný stav alebo vek, hoci ja som poznal aj 80 ročných kmeťov, ktorí nemali problém pokosiť celú záhradu. Zatiaľ však v tejto otázke víťazí pohodlnosť nad zdravým rozumom.

Slnko

Kým klimaalarmisti vo svojej mánii vinia za zvyšovanie teploty len oxid uhličitý (minimálne ho považujú za prevládajúcu príčinu), klimaskeptici k tomuto problému pristupujú diverzifikovanejšie a vidia tu viacero príčin. Za jednu z hlavných považujú aktivitu Slnka, ktorá môže mať stúpajúcu alebo klesajúcu tendenciu. V tretej časti som publikoval grafy dánskych vedcov Svensmarka a Christensena, ktoré ukazovali vysokú mieru korelácie miery aktivity Slnka s teplotou. Teraz by som chcel poukázať na význam Slnka pre teplotu na zemi ešte z iného hľadiska.

Hoci nás klimaalarmisti strašia obrovským nárastom teplôt, my teplotné skoky alebo šoky zažívame často v priebehu každého roka. Uvážme len teplotný rozdiel medzi dňom a nocou alebo medzi zimou a letom. Začiatkom mája, keď sa ešte môžu objaviť mrazy, môže byť teplota nad ránom -2, -3°C a poobede okolo druhej 22, 23°C. To je teplotný rozdiel 25 stupňov. Ako to len náš organizmus dokáže zvládnuť? Zjavne má určitú adaptačnú schopnosť a do istej miery sa teplote vieme prispôsobiť aj tým, že ráno, keď ideme do práce, sa oblečieme teplejšie a poobede, pri ceste z práce, si dáme sako alebo vestu dolu. Tento obrovský teplotný rozdiel medzi májovým ránom a májovým popoludním nie je spôsobený zmenou koncentrácie CO2 v atmosfére, ale postavením Zeme voči Slnku. Sú tu aj iné faktory ako napr. oblačnosť, ale to, čo robí hlavný rozdiel, je Slnko.

Veľký teplotný šok zažívame aj pri prechode od zimy k letu. V januári býva najvyššia denná teplota často aj pod bodom mrazu. Potom v lete, v júli, môže stúpnuť v našich zemepisných šírkach na 35°C. To je ešte väčší teplotný rozdiel ako v prvom prípade, tentoraz o 35 až 40°C a to len v priebehu šiestich mesiacov. Keď si to človek uvedomí, to je aj na zbláznenie, ale my to nejako zvládame. Vieme sa adaptovať. Opäť ten teplotný rozdiel nesúvisí s CO2, ale najmä s postavením Zeme voči Slnku. V zime je zemská os v takom postavení voči Slnku, že slnečné lúče dopadajú na zemský povrch pod menším uhlom, šikmejšie. V lete nám zase Slnko svieti nad hlavou, a preto lúče dopadajú kolmejšie.

Takú istú príčinu má aj teplotný rozdiel medzi rovníkom a pólmi. Na rovníku dopadajú slnečné lúče kolmo, na póloch ešte pod menším uhlom ako u nás v zime. To, čo spôsobuje spomínané teplotné rozdiely, sú predovšetkým slnečné lúče, a nie oxid uhličitý.

Prečo nie je sneh?

Niekedy je dobré urobiť si takú konfrontáciu toho, čo na nás chrlia médiá, s tým, čo reálne vidíme okolo seba. Obzrime sa rok dva dozadu, aké bolo počasie. Je možné, že posledné dva roky patrili k najteplejším odkedy sa robia systematické merania teploty, čo však nebolo spôsobené veľkými letnými horúčavami, ale miernymi zimami a stabilne teplým počasím v lete. Posledné dve letá sa nevyskytovali v lete horúčavy okolo 35°C alebo len veľmi zriedkavo.

V máji to vyzeralo na veľké sucho. Českí klimatológovia len týždeň pred tým, než sa začalo „obdobie dažďov“, predpovedali 500 ročné sucho. Je to jeden z mnohých príkladov, ktorý nám ukazuje, že predpovedať počasie a dlhodobý vývoj klímy nie je také jednoduché, ako si to niektorí meteorológovia myslia.

V porovnaní s minulým rokom spadlo dosť zrážok. U nás na dedine sme zaznamenali rekordné úrody ovocia a zeleniny. Vlani sa nám v záhrade pod ťarchou ovocia polámalo niekoľko haluzí. Sused mal podobný problém. Tento rok to bolo podobné.

Posledná zima bola chudobná na sneh. Presnejšie, sneh napadol, ale nebolo dosť chladno, aby sa udržal. Dôležitejšie než sneh však je, aby bolo dostatok zrážok, hoci aj vo forme dažďa. Nemožno však poprieť, že zasnežená príroda má svoje čaro, pôsobí rozprávkovo. Všetka nečistota je zakrytá pod hebkou bielou perinou. Lenže zatiaľ nedokážeme porúčať vetru a snehu.

Keď som rozmýšľal nad tým, prečo sú posledné zimy na sneh také chudobné, tak som sa na internete dočítal, že práve počas zimy Juraj Jakubisko dokončoval druhý diel Perinbaby. Hneď mi bolo jasné, že sneh nebol preto, lebo Perinbaba sa venuje svojej filmovej kariére, a preto jej už nezostáva čas, energia a možno ani chuť na to, aby zasnežovala. V takom prípade by mala zvážiť, či by nebolo lepšie nerezignovať na svoju funkciu a neuvoľniť ju nejakej mladšej a výkonnejšej babe.

jakubiskofilm.com

S následkami globálneho otepľovania a klimatických zmien sa musí vyrovnávať aj Perinbaba.

V nasledujúcej, už záverečnej, časti budem hovoriť o klimatickom alarmizme ako o novodobom náboženstve.

Literatúra:

Klaus, V. (2019): 30 let na cestě ke svobodě, ale i zpět. Mladá fronta.

Kremlík, V. (2019): Obchodníci se strachem. Dokořán.

Kutílek, M. (2009): Racionálně o globálním oteplování. Dokořán.

Znovu o klimatických změnách – Shrnutí správy NIPCC a další texty (2019). Institut Václava Klause.

Odporúčame

Blog
Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme VI.

Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme VI.

V tejto časti článku sa budem venovať hlavne hoaxom a manipuláciám klimaalarmistov. V budúcej časti by som chcel odhaliť nepríjemnú pravdu aj o IPCC (Medzivládny panel pre klimatické zmeny pri OSN), ktorý v rámci klimaalarmizmu plní úlohu akejsi včelej kráľovnej alebo konšpiračného centra.

Blog
Nenechajte sa oklamať developermi!

Nenechajte sa oklamať developermi!

Iste ste si všimli, že v posledných rokoch nastal na celom Slovensku obrovský, ba priam šialený developerský ruch. Vrcholom tohoto fenoménu je Bratislava, kde sa developerské projekty šplhajú k miliardám eur.