Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
10. november 2020

Vojtášovci: Tešíme sa na večnú radosť s našimi deťmi v nebi

Ťažkosti a utrpenie nás učia pokore
Vojtášovci: Tešíme sa na večnú radosť s našimi deťmi v nebi

Manželia Vojtášovci zo Žiliny rozprávajú o výchove troch chlapcov, o povolaní spisovateľa literatúry pre mládež na plný úväzok a o tom, ako sa dá prežiť strata troch bábätiek počas tehotenstva a odchod týždňového bábätka do neba… 

Ako ste sa spoznali? 

Juraj: Spoznali sme sa v Bratislave na Miletičke u saleziánov, keď sme sa chystali na letné malé misie na Ukrajinu. Potom sme sa opäť po nejakom čase stretli a šli na pizzu. Chodili sme spolu dva roky, zosobášili sa a rok ešte žili v Bratislave. Hľadali sme pokojnejšie miesto pre našu rodinu. Rozhodovali sme sa medzi Banskou Bystricou a Žilinou. 

Kde ste predtým pracovali? 

Ivka: Ja som špeciálny pedagóg, pracovala som s nepočujúcimi v Bratislave, vyštudovala som surdopédiu. Tu v Žiline som pracovala s autistami.

Juraj: Ja som vyštudoval ekonómiu. Najskôr som pracoval vo veľmi workoholickej práci, z ktorej som často odchádzal aj okolo desiatej večer. Stále som hľadal rovnováhu pracovného a osobného života. A vždy som riešil zmysluplnosť práce, v ktorej som mnoho hodín denne. V Žiline som 9 rokov pracoval na strednej odbornej škole u saleziánov, robil som ekonóma a učil zopár ekonomických predmetov. 

Juraj, máte troch chlapcov, píšete knihy pre chlapcov, učili ste na strednej škole chlapcov... Ako vnímate tému chlapčenského sveta a otcovstva? 

Človek v tom postupne rastie, sám som vyrastal v rodine s tromi bratmi. Kým sme nemali deti, bola to pre mňa neznáma oblasť, bol som v strese, ako deti vychovávať. Ale keď sa narodil Dominik, bolo to úplne prirodzené. Aj keď prišli ďalšie deti, šlo to s nimi spontánne. A to je pre mňa takým povzbudením. Mňa to baví s chalanmi. Napríklad teraz skúšame takú vec: keď bol syn Dominik štvrták (teraz je piatak), chcel som ho voviesť k saleziánom do oratka. Pre jeho vek tam však neboli stretká, tak som ešte s jedným saleziánom založil pre neho a jeho kamarátov nové stretko. Snažíme sa aj takto tráviť spolu čas. 

Takže vy ste tam ako animátor?

Som tam ako animátor stretka. Je to zaujímavá dynamika, lebo, paradoxne, by človek bol rád, keď sú chalani na stretku ticho a počúvajú, ale pri Dominikovi som sa potešil, keď začal vyrušovať, lebo to bol pre mňa znak, že sa pri mne už cíti uvoľnene. Verím, že keď bude starší a bude chcieť viac voľnosti, tak sa stiahnem. Myslím si, že teraz je pre náš vzťah dobré, keď sme na stretku obaja. 

Ako manželia ste obaja aktívni aj vo farnosti na žilinskom sídlisku Hájik. 

Ivka: Áno, sme aktívni hlavne v našej farnosti. Zaujali nás Katechézy Dobrého pastiera pre deti od troch rokov. Dva roky sme ich viedli spolu. 

Juraj: Začali sme najmä kvôli našim chlapcom, aby sme im sprostredkovali živú vieru. 

Ivka: Kládli odpor chodiť do kostola. Aj na katechézach som mala pocit, že sa neradi meditatívne zamýšľajú nad vecami alebo možno sme ich my neskoro k tomu začali viesť. Oni sú skôr na takú spoločnú zábavu. Hlavne nech je sranda, pohyb a krik. 

Juraj: Ale nakoniec ich vždy niečo zaujalo, a o to to bolo vzácnejšie. 

Čo by ste povedali o vašom manželstve? Aké je vaše poslanie?

Juraj: Prežiť v zdraví každý deňAle nie, je to pekné, je to pre nás navzájom veľký a pekný dar. Večer často pri modlitbe ďakujeme, že sme to všetko prežili, že sme spolu, že si vieme odpustiť, že sa máme radi. Je pekné mať miesto, kam sa môžeme vrátiť. 

Ivka: Ja som vyrastala v rodinnom dome a ako dieťa som sa hnevala, že nemôžem chodiť po výletoch. Stále sme robili niečo okolo domu a v záhrade. Teraz si užívam, že Juro nie je ten typ manuálne pracujúceho človeka, ale že je intelektuál a duchovne založený, a je pre neho dôležité porozprávať sa, ísť do prírody. 

Obom vám to vyšlo tak, že trávite čas doma. Ivka, vy na rodičovskej dovolenke a vy, Juraj pracujete z domu na plný úväzok ako spisovateľ kníh pre mládež. Ako ste sa zladili? Považujete to za výhodu?

Juraj: Je to výzva zohrať sa, bolo to náročné. Ivka však bola veľmi ústretová, vytvorila mi priestor na prácu. Venuje sa Gabkovi a ja môžem písať. Sám som sa zaoberal otázkou, či sa dokážem namotivovať a písať každý deň romány. Ale hodnotím to veľmi dobre. A veľkým prínosom je tá flexibilita. Keď sa doma niečo deje, môžem odskočiť a pomôcť. Mávame spoločnú kávičku a zvykneme spolu aj obedovať. 

Ivka: Ja som veru bola žiarlivá, keď Jurko chodil na obed s kolegyňami a ja som jedávala sama. A teraz sa mi to tak pekne vynahrádza, že už druhý rok obedujeme spolu.

Takže z domu pracujete už dva roky?

Juraj: Áno, dva roky. Pre mňa to bol tiež taký krok viery. Na škole u saleziánov som bol spokojný, zabehnutý a vravel som si, že tu snáď budem do dôchodku. Ale v jednom momente mi začalo dochádzať, aká rutina sa z toho vytvorila. Vždy som písal poviedky, nápady, myšlienky, na Vianoce som zvykol kamarátom posielať moje výtvory. Pri tvorení Odvážneho srdca sa začal pred mojimi očami odvíjať príbeh, ktorý ma veľmi chytil a chcel som mu venovať viacej času. Aj sme sa s Ivkou za to modlili, rozlišovali a povedali sme si, že to skúsime. Medzitým som vydal ďalšie pokračovanie Odvážneho srdca, volá sa Kráľ bez trónu a som milo prekvapený, že mladým sa páči. Odvážne srdce preložili karmelitáni do češtiny a ja moje knihy prekladám do angličtiny.

Čomu vás naučil takýto spôsob života – práca spisovateľa v homeoffice?

Juraj: Žijeme teraz striedmo a verím, že časom nás písanie aj uživí. Mňa to učí pokore a ak treba, tak aj požiadať niekoho o pomoc. To zvykne byť ťažké pre chlapa. Ale som vďačný, že je veľa ľudí ochotných pomôcť. Je to dobré na rast v pokore. Človek je vďačný, že je dlžníkom niekoho, že od neho prijal dar. Chráni ma to od pýchy, že nie všetko si človek dokáže zadovážiť sám a svojimi schopnosťami. A Ivka je super, že v takej striedmosti dokáže žiť.

Juraj, kde čerpáte inšpiráciu?

Juraj: Zo vzťahu s Bohom a z každodenného života. Nápady, ktoré prichádzajú, si zapisujem do mobilu. Skôr je problém venovať sa len jednej téme a ostať pri nej. A potom prichádza ďalší moment na pokoru, keď mi okolie dá spätnú väzbu a poukážu mi na nejaké nedokonalosti. A majú pravdu, je to objektívne, tvorím nedokonalé diela. Ale uvedomujem si, že toto je to najlepšie, čo v tomto momente viem urobiť.

Ivka, keď Juraj teraz hovorí o pokore, čo je pre vás školou pokory? 

Ivka: Tá bezmocnosť ohľadom chlapcov. Starší chlapci sú už vo veku, kedy visia na Jurovi, mamu až tak nepotrebujú, len ten servis – navariť, oprať, ožehliť, poukladať do skrine... Aj keď chcú osloviť mňa, pomýlia sa a povedia „ocko“. Chcela by som si nájsť spôsob, ako s nimi tráviť čas. Je vzácne mať s nimi peknú chvíľku, napríklad pri stolovej hre. Väčšinou ich nútim učiť sa, upratať. Chcem v pokore prijať rolu matky chlapcov. 

Aký je váš rodinný duchovný život?

Juraj: Snažíme sa to v rodine neprehnať. Raz nám jeden salezián radil: Keď sa presolí polievka, to je už zlé. Keď mladý človek príde s alergiou na Boha, tak to sa už ťažko rieši. Lepšie je, ak príde s istými medzerami, vtedy sa dá trošku dosoliť. Ak je aj niečo zanedbané, vždy sa to dá doplniť. 

Ivka: Ráno si pri raňajkách prečítame dnešné evanjelium - popri jedení, bez nejakej meditácie. 

Juraj: A v aute cestou do školy sa pomodlíme za veci, za ktoré ďakujeme. Je krásne na začiatku dňa si uvedomiť, za čo všetko môžeme byť vďační. Večer si dáme jeden desiatok ruženca – každý sa modlí dva Zdravasy. Myslím, že aj tie Katechézy Dobrého pastiera im niečo dali. Hoci tam neboli ideálne ticho, myslím že vzťah s Bohom nadviazali. 

A každú nedeľu bojujeme s tým, že sa im nechce ísť do kostola. Najradšej sú vonku pred kostolom, tak to nejak kombinujeme: niekedy sme vonku, niekedy vnútri, ak sú nachladnutí, tak pozeráme omšu na youtube alebo si urobíme domácu liturgiu.

Mňa zaujalo, že ste povedali, že chlapci nadviazali vzťah s Bohom.

Juraj: Áno, usudzujem to z takých čisto ľudských vecí, napríklad z toho, že synovia si dokážu odpustiť alebo sa dokážu pomeriť viackrát za deň. Alebo si František urobí chlieb, natrie si ho a dá mi polovičku. Podľa mňa by to sami nedokázali. V tom vidím Božie pôsobenie v nich. Tak na takejto úrovni to hodnotím, nie že by to boli vzletné teologické myšlienky. Niekto by v tom videl nejaký výchovný model alebo rodičovský príklad, ja v tom vidím pôsobenie Božej milosti. 

Páči sa mi na vás, že vy pre to, aby vaše deti mali spoločenstvo, vytvárate pre nich podmienky.Prečo je to pre vás také dôležité?

Ivka: Minule sme prišli na to, že keď synovi a jeho spolužiakom skončila v piatom ročníku družina, mali pár hodín voľno. A oni trávili ten čas zisťovaním, kde a pri akom podniku presvitá na ulicu wifina. Našli jedno miesto a tam boli s mobilom všetci nalepení na stene ako také mušky. 

Juraj: Keď som prišiel pre neho, dva hlúčiky okolo dvoch mobilov, ani sa spolu nerozprávali. Navrhli sme im, že spravíme opekačku – pre našich chlapcov a ich kamarátov a opekali sme v lesoparku. Ja to beriem tak, že časom sa stiahneme z ich voľného času. Ale zatiaľ im chceme ukázať, ako sa dá voľný čas tráviť  – nemusia byť na mobile, môžu byť v prírode, opekať. Vtedy vyrábali oštepy, lovili. 

Vy im vlastne vytvárate tú alternatívu.

Juraj: Úmysel je naučiť ich tráviť čas inak. Niektorí rodičia vravia, že ich deti nemôžu hrať hry cez týždeň, že ich majú zablokované, a pritom. keď syn príde domov, už rozpráva, aké parádne hry u nich drtili, že ten zákaz odblokovali. Deti sú vynaliezavé. A keď sa im tá alternatíva neponúkne, siahnu po tom najjednoduchšom a najzábavnejšom.

A vaši chlapci majú telefón?

Ivka: Áno, majú telefón, lebo sme sa s nimi potrebovali spojiť, keďže školu majú na inom sídlisku. Ale nemajú v ňom internet a je to ten starý tlačidlový telefón. Hundrú nám, že majú najhorší telefón z triedy. 

Juraj: Snažíme sa im povedať, keď to tak ťažko nesú, že môžu byť hrdí na to, že sú jediní, ktorí sa nehrajú na mobile, že je to vyslovene škodlivá vec. Niektorí chlapci si tým možno aj kompenzujú chýbajúce uznanie a pochvalu od otca. 

Ako takéto vysvetlenie prijímajú?

Ivka: Nevieme. Dúfame, že prijímajú.

Juraj: Ja si z detstva pamätám, že moji spolužiaci veľmi škaredo a vulgárne rozprávali a mne to rodičia hovorili presne takto, že môžem byť hrdý na to, že som iný, že tak nerozprávam. Mňa to, pravdupovediac, uspokojilo. Aj synom to takto vysvetľujem. 

Čo je pre vás ťažké prijať na vašich deťoch?

Juraj: Pre mňa bolo dosť ťažké prijať, že naše deti nie sú dokonalé, že robia chyby. Taký rukolapný dôkaz je žiacka knižka, pípne mi Edupage a hneď vidím jeho známku.

Mrzia vás zlé známky?

Ivka: Jednotky a dvojky považujeme za dobré známky. 

Juraj: Trojka a horšie –  to je už signál, že sa treba viacej učiť. A takto im to aj hovorím. A ja si z toho snažím zobrať poznanie, že moje deti robia tiež chyby, donesú aj poznámku za  správania. 

Rozprávame o chlapcoch, ale oni majú v nebi aj sestričku Terezku, ktorá zomrela tesne po narodení. Porozprávate nám o nej?

Ivka: Odvtedy ubehli už štyri roky. Pán v nás veľa vecí zahojil, preto sa o to podelíme. A aj preto, lebo je to možnosť povedať ostatným, že sa to stáva. V našej spoločnosti je to tabu, ak niekomu zomrie dieťa na genetickú poruchu. Teda aspoň my sme nikdy osobne nepoznali niekoho, komu sa to stalo. Snáď len blahoslavenú Chiaru Corbella Petrillo cez knihu Narodili sme sa a už nikdy nezomrieme.

Čo sa teda stalo?

Inzercia

Juraj: Bol to pre nás šok, stále sme dúfali, že sa narodí zdravé bábätko. 

Ivka: A tým, že ja chodím ku pro-life gynekológovi, tak sme si ani genetické testy nedávali robiť. Pri bežných prehliadkach nič nenasvedčovalo tomu, že by malo bábätko nejaký problém nezlučiteľný so životom. Potom už ku koncu tehotenstva nesedeli proporčné rozmery, hlavička vyzerala menšia, ale stále sme mali nádej, že je v poriadku. A neboli sme na žiadnom špeciálnom sone, lekár povedal, že „aj tak by sa s tým už nič nedalo robiť“. Narodila sa predčasne v 34. týždni tehotenstva. 

Takže ku koncu tehotenstva ste tušili, že niečo nie je v poriadku?

Ivka: Vedeli sme, že niečo nie je v poriadku. Zároveň sme však normálne žili, chodila som do roboty, modlili sme sa za zdravie bábätka.

Aký bol zdravotnícky personál v nemocnici?

Juraj: Lekári aj sestričky boli veľmi milí. Terezka tam žila 8 dní, potom zomrela. Veľmi nám pomohol nemocničný kaplán, Terezku nám v pôrodnici pokrstil. 

Ivka: Ja som si však vypočula od novorodeneckého primára výčitky, riadne mi naložil, že sme neboli na špeciálnom sone, že ani oni neboli pripravení na ten stav dieťatka, že to museli akútne riešiť. Začala im fialovieť. Našťastie, inkubátor bol voľný, aj napriek tomu, že tam prerábali oddelenie. 

Keď som ležala na jiske a vedela som, že Terezka je v inkubátore v kritickom stave, prišli za mnou sestričky a pýtali sa, či ju môžu pokrstiť, keby sa niečo dialo. Súhlasila som.

Aké boli ďalšie dni?

Ivka: Nevedeli sme, že sa to tak rýchlo skončí, že už po týždni. Stále sa nechytala na samostatné dýchanie, bola na prístroji. Potom dostala zápal pľúc a zomrela.

Juraj: Niektorí hovorili, že deti s touto genetickou poruchou môžu žiť aj pol roka, ale že väčšinou tieto bábätka zomrú do päť dní.

Ako to prežívate teraz? 

Ivka: Hm, akokoľvek sú tie veci za nami, stále to je časťou nás. Okrem Terezky nám počas tehotenstva zomreli ešte tri bábätká. Hovoríme si, že sme už jednou nohou akoby v nebi. Časti z nás sú inde. Nie sme už až tak pripútaní k pozemským veciam.

Juraj: Pre mňa bolo veľkou útechou, že Terezka je už v nebi, je s Ježišom, je jej dobre, že má zdravé telo, dokáže dýchať. Čaká ju celú večnosť pekný život. Tiež sa mi zdá, že ten závoj večnosti je už tak napoly poodhalený.

Ivka: Áno, viera je to, vďaka čomu sme to prežili. Neviem, ako sa to dá zvládnuť pri zdravom rozume bez viery, bez nádeje na znovustretnutie.

Juraj: Spätne nám to bude pripadať, že tu sme len chvíľočku s nimi neboli, ale potom budeme s nimi stále šťastní. A to je pre mňa veľmi povzbudivé. A je to reálny dôvod na radosť.

Bol vám niekto osobitou podporou v tom čase?

Ivka: Veľkú podporu sme cítili v nemocničnom kaplánovi. Pokrstil nám ju a poprosili sme ho, aby nám ju aj pochoval. Potom nám ponúkol modlitby za uzdravenie spomienok. On bol veľmi láskavý, vyspovedal nás na izbe, chodil sa s nami rozprávať. 

Láskavý prístup spraví veľmi veľa.

Ivka: Veru, bez tejto duchovnej pomoci si to neviem predstaviť. A potom – až také duchovné zážitky som mala. Ležanie na jiske v tom všetkom bolo strašné – chodili tam so správami, aké bábätko sa narodilo a ďalšie bábätko sa narodilo a ďalšie... Terezka sa narodila 8. decembra na sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Ja som fyzicky cítila, že môj duchovný zrak niekto drží upretý na Eucharistiu (asi Panna Mária). Minútu po minúte sa to dalo predýchať len s Božou pomocou. 

O pol roka neskôr nám nemocničný kaplán ponúkol službu Modlitby uzdravenia z tráum a spomienok. Ja som sa modlila so zasvätenými pannami Jankou a Monikou. Ony ma vyzvali, aby som Bohu odpustila. Ja som to nikdy tak necítila a ani nahlas nepovedala, ale asi som sa naozaj hnevala, že Boh na svojich „pravoverných miláčikov“ také niečo dopustil. Bolo pre mňa ťažké vysloviť nahlas odpustenie Bohu: Za každé dieťa, ktoré si mi, Pane, zobral, ti odpúšťam. Duch Svätý mi zoslal obraz, že sa Ježiš so záľubou na mňa pozerá, že nám fandí. Každý deň si spomínam na ten obraz, že čokoľvek sa deje, Ježišov pohľad na mňa je plný dôvery. 

Aj ste si niečo vyčítali?

Juraj: Niektorí z našich priateľov nám hovorili, že v našom živote je niečo zlé, že nás Boh trestá.

Ivka: A veru sme aj hľadali – v živote, v rodinných koreňoch… viedlo nás to k rôznym modlitbám. Niektorí kňazi hovorili, že Pán Boh potreboval naše deti na vyššie ciele, ale to nám v našom zármutku moc nepomohlo. Niektorí hovorili, že Božie milosrdenstvo sa šíri oveľa viacej ako rodová záťaž a že Ježiš už splatil dlh za všetky hriechy a ostáva len prijať jeho milosrdenstvo. 

Dokázali ste to už prijať? 

Ivka: V pokore to prijať bol dar. Človek si musí pokorne priznať, že nemá šancu pochopiť, prečo sa dejú niektoré veci. 

Juraj: Podľa mňa to pochopíme až v nebi. To je to tajomstvo utrpenia, prečo sa dobrým alebo bežným ľuďom stávajú zlé veci. Skôr sme sa modlili o silu trpieť a zvládať to. Ja som nakoniec prijal, že Ježiš nedoniesol na svet utrpenie, ani ho neprišiel odstrániť, ale nám ho pomáha niesť. Je totiž veľký rozdiel, či vnímam Boha - najmocnejšiu bytosť na zemi, ako niekoho, kto mi robí zle, alebo ako niekoho, kto mi veľmi pomáha.

Ivka: Ja som zaspávala na chválových piesňach. Cez deň sa človek držal pred deťmi, ale večer, keď všetko utíchlo, vtedy smútok chcel ísť von, takisto žiaľ a sebaľutovanie. Tie piesne boli duchapovznášajúce. 

Teraz sa mi vyskladáva celá mozaika vašej rodiny, respektíve vašich detí, aké to bolo stále náročnejšie: najskôr ste spontánne potratili dieťatko z úplne prvého tehotenstva, po dvoch deťoch prišiel druhý potrat, potom ste, Ivka, rodili mŕtve dieťatko v 20. týždni, a potom sa narodila Terezka a zomrela 8 dní po narodení.

Ivka: Ja som už ako dieťa prežívala strach, že môžem mať problém otehotnieť, pretože moja mamina mala problém otehotnieť. A prvé dieťa, ktoré sme s nadšením očakávali, sme potratili. 

Juraj: Pri prvom Jankovi sme si to nechávali pre seba, boli sme smutní a bolo to ťažšie. Ale pri tých ďalších sme o tom hovorili v spoločenstve, priateľom, rodine. Tí nás povzbudili, potešili, modlili sa a to veľa spraví. Naozaj platí, že zdieľaná bolesť je menšia.

Aké boli reakcie okolia? 

Juraj: Pre mňa bolo ťažké, keď niektorí kamaráti možno nevedeli, čo povedať, a tvárili sa, akoby sa nič nestalo. To nás vzájomne od seba vzdialilo.  

Ivka: Niektoré vzťahy tam aj skončili. A niektoré zase začali a niektoré sa práve budujú.

Juraj: Možno to nevedeli vyjadriť, možno si mysleli, že to netreba. Ja by som ocenil také úplne jednoduché „je mi ľúto, čo sa stalo“ alebo „úprimnú sústrasť“

Čo na to vaše deti?

Juraj: Tie nás veľmi potiahli. V kolobehu života sme šli ďalej.

Ivka: A tá viera... áno, my veríme v posmrtný život a vydokladovať to pred deťmi svojím správaním bolo niekedy fakt ťažké. Bolo to proti ľudskej prirodzenosti, nemožné ľudskými silami, len silou zhora.

Juraj: Pri večernej modlitbe sme sa o tom s deťmi rozprávali. Hovorili sme si o tom, že sme smutní, ale že veríme, že Terezka a ich súrodenci sa majú v nebi dobre. A že sa raz s nimi stretneme a bude nám spolu dobre.

Ivka: Jeden z našich synov dokonca raz povedal, že keď jej je tam tak dobre, tak aj on tam chce ísť. My že fúú, počkaj ešte, určite tu máš nejakú úlohu.

Chodievate s nimi na cintorín? 

Juraj: Áno, to je tá praktická stránka veci. Máme tam dva hroby: Veroniku a Terezku. Chalani tam niekedy nechcú ísť, tak ich nenútime, niekedy chcú, lebo veď tam je sranda, dá sa oblievať krhlou, zapaľovať sviečky a hrať sa s voskom – na tej detskej úrovni je to takto. Ale ono ťa to naozaj drží v takom kontakte s večným životom. Prestáva mať dôležitosť úspech, peniaze a iné pozemské statky. Človek inak vníma večnosť, je k nej bližšie. 

Po Terezke sa vám ešte narodil Gabriel.

Juraj: Veľmi nás potešilo, keď sa narodil Gabko a bol zdravý.

Ivka: Ja som si po Terezkinej smrti vybudovala akoby pancier, už som vôbec nebola otvorená životu, bála som sa opäť niečo také zažiť. 

Juraj: Keď sme zistili, že sme tehotní, tak sa miešala radosť so strachom. Ten pocit, že už nemôžeš nič ovplyvniť, už je to dané. A prežívali sme silno dôveru v Boha, že ťa každý deň prenesie cez pochybnosti.

Ivka: A potom vyšli aj dobré genetické testy, to bola radosť! Vybrali sme mu meno Gabriel – posol dobrých správ.

Juraj: Dostali sme ďalší obrovský dar, nezaslúžený dar. A dôverujeme Bohu naďalej. 

Ivka (42) a Juraj (42) Vojtášovci, žijú v Žiline na sídlisku Hájik. Sú manželmi 14 rokov. Majú troch synov: Dominika (10), Františka (8) a Gabriela (2). Ivka pochádza z Ružomberka a momentálne je na rodičovskej dovolenke. Juraj je z Košíc a je kresťanský spisovateľ, píše pre mladých. Napísal knihy Odvážne srdce a Kráľ bez trónu (kúpou knihy v tomto eshope podporíte činnosť projektu zastolom.sk, ďakujeme!)

Foto: súkromný archív Vojtášovcov

Andrea Žiaková

Autorka článku je vydatá a má šesť detí. V starostiach, radostiach a utrpení všedného dňa nachádza ukrižovaného Krista.

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame