Slová pápeža Františka o homosexuáloch - čo je na nich dôležité? 

Pápežové slová začali zdielať aj ľudia, ktorí o sebe hovoria že sú neveriaci, či takí, ktorí tvrdia, že ku svojej viere nepotrebujú byť súčasťou cirkvi. Sú aj takí, ktorí s hrôzou čítali, že sa pápež František láskavo  v tejto téme vyjadruje a snažili sa zo všetkých strán povedať, že on to myslel ináč, ako to naši neveriaci prietelia pochopili. Je tu aj skupina takých, ktorí hovoria: ,,Počkajme si na kontext či na oficiálne vyjadrenie Vatikánu". 
Mne sa však zdá dôležité niečo úplne iné ako kontext či výklad jeho slov. Dôležitá je odvaha pápeža o tejto téme verejne rozprávať s vedomím rizika, že jeho slová budú dezinterpretované či zneužívané. Odvážne sa mi to zdá aj v kontexte toho, že sa k tejto téme otvorene a s láskou vyjadruje tak frekventovane, ako to z pozície pápeža pred ním nik nerobil (minimálne v posledných desaťročiach). 
O kontexte či preklade jeho slov sa vedú ešte stále polemiky, no už teraz môžeme byť povzbudení rozprávať o tejto téme, nebáť sa hľadať v Písme, aké postoje máme zachovávať. Veď napokon, pápež František nám to ukázal v praxi - už v predchádzajúcich vyjadreniach konal tak, že jeho vyjadrenia stavali mosty, nie múry. Navštívil rodičov homosexuálnych detí, prevzal od nich knihu svedectiev či dar v podobe dúhového trička a pozvbudil ich slovami: ,,Boj miluje vaše deti, pretože sú Božími deťmi". Nepovzbudil ich v hriechu, ale v Božej láske. V evanielijách môžeme čítať, že keď učeníci chceli svedčiť dobrú zvesť, museli ísť presne na tie miesta, kde ľudia nepoznali Boha, nadväzovali vzťahy skrze ktoré mohli potom svedčiť. Kroky pápeža Františka sa mi zdajú v tomto podobné - neustále som pozbudený jeho odvahou pracne stavať mosty tam, kde chýbajú. Písmo nás nevyzýva predsa nútiť ľudí okolo nás žiť podľa kresťanských pravidiel. Písmo nás pozýva svedčiť, aby ľudia okolo nás mohli mať živý vzťah s Kristom. Premieňanie ich srdca, postojov či správania nechajme, prosím, na Ducha Svätého. 
 

Odvaha v podaní kňazov

Povedzme  si úprimne, koľko kňazov sa asi cíti dobre, keď namiesto veriacich v laviciach sú kamery, svetlá či mokrofóny? U nás vo Svätom Jure boli prvé streamy sv. omše náročné. Bol blbý zvuk, nebolo toho veľa vidno. Dnešné omše sú na takmer profi úrovni. Všetko je výborne nasvietené, máme kvalitný zvuk a snímajú dokonca dve kamery, medzi ktorými sú naživo robené prestrihy. Farár vie s nimi pracovať a presne vie, kedy sa do ktorej kamery pozerať. Náš farár si dokonca ešte počas prvej vlny zriadil facebook, aby ostal v kontakte v veriacimi. Spovede robil po telefonickom dohodnutí vo farskej záhrade a pravidelne robil aj večerné modlitby online. Do kostola dal pre aktuálnu situáciu dotiahnuť internetový kábel, aby bol prenos kvalitný. Muž, ktorý má k technike a socilánym sieťam blízko asi ako ja ku skoku na lyžiach. Takýchto svedectiev je po celom Slovensku mnoho. Áno, nie je to každý kňaz, ale každý jeden kňaz, ktorý aktívne vystupuje zo svojej komfotnej zóny, aby slúžil Bohu čo najlepšie, je dôvod na vďaku. 

Subjektívny pohľad

Zdá sa mi to zázračné. Pohľad na politikov, ktorí sa rozhodli zastávať kresťanské hodnoty v parlamente je na zaplakanie. Podobne na zaplakanie je aj to, že mnohí moji známi zdieľajú na facebooku statusy či vyjadrenia poslacov Kuffu či Tarabu a vôbec im nevadí, že sa do parlamentu dostali na kandidátke fašistov. Veď hlavne, že sú katolíci. Na zaplakanie je aj pohľad na niektorých kňazov, ktorí veselo zdieľajú na facebooku vyjadrenia Kotlebu či doktora Bukovského. V tomto celom, pre mňa aktuálne smutnom pohľade je pre mňa veľkým pozvbudením, že najvyššie a zároveň najnižšie miesta v katolíckej cirkvi vysielajú signál odvahy, lásky a odhodlania stavať mosty, budovať či udržiavať vzťahy. Vidím v tom sybmoliku objatia, kedy z oboch strán vidno svedectvo lásky a služby. 

Budem vďačný, že v prípade, ak sa Vám tento text páčil, ho budete zdielať medzi svojich priateľov na       facebooku pomocou jednoduchého tlačidla ,,zdielať".