Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
25. október 2020

Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme VI.

V tejto časti článku sa budem venovať hlavne hoaxom a manipuláciám klimaalarmistov. V budúcej časti by som chcel odhaliť nepríjemnú pravdu aj o IPCC (Medzivládny panel pre klimatické zmeny pri OSN), ktorý v rámci klimaalarmizmu plní úlohu akejsi včelej kráľovnej alebo konšpiračného centra.
Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme VI.

Je to už šieste pokračovanie článkov o klimaalarmizme a globálnom otepľovaní. Ak sledujete moje myšlienky od prvej časti, možno sa teraz pýtate, koľko ešte bude mať tento článok pokračovaní. Odkedy sa zaujímam o túto tému, nazhromaždil som toľko materiálov a poznámok, že by som kľudne mohol napísať ešte ďalších desať častí. Rozhodol som sa však, jednak pre klesajúcu čítanosť a potom aj preto, že sú aj iné, pre mňa dôležitejšie témy, ktorým by som sa chcel publicisticky venovať, že séria bude mať maximálne osem častí, pričom v poslednej časti by som sa chcel pozrieť na klimaalarmizmus ako sui generis náboženský a ideový fenomén.

Keď bojovník proti hoaxom sám šíri hoax

Ako prvý príklad klimaalarmistického hoaxu by som uviedol jednu fotografiu, ktorú zdieľal na knihe tvárí europoslanec Martin Hojsík.

Hojsík je enviromentálny aktivista a europoslanec za stranu Progresívne Slovensko. Progresívci sa radi štylizujú do roly novodobých osvietencov, ktorí bojujú proti hoaxom, fake news, predsudkom, stereotypom, konšpiračným teóriám, poverám a mýtom. Vystupujú ako ľudia znalí pravdy, ktorí nám, bežným ľuďom, radi vysvetlia, ako sa veci v skutočnosti majú. Na prvý pohľad to vyzerá dobre. Lenže my, čo sme síce pod vplyvom predsudkov a stereotypov, ale vyznáme sa v ľudskej psychike, vieme, že často je to tak, že ak niekto vyberá inému z oka triesku (alebo aj brvno), tak sám má v oku brvno. Preto nás neprekvapí ani to, že práve tí, ktorí bojujú proti predsudkom a stereotypom, sami sú pod vplyvom hlbokých predsudkov a stereotypov, bez toho, aby si to uvedomovali. A niekedy títo novodobí osvietenci aj šíria hoaxy.

Pre klimaalarmistov je typické zveličovanie, preháňanie. Niekedy, v záujme presadenia svojich cieľov, sa uchýlia dokonca k manipulácii a klamstvu, ako to ukazuje predchádzajúca časť článku venovaná afére Climategate. Oni to ale vnímajú tak, že je to v poriadku, lebo to robia v mene dobrej veci, v mene záchrany planéty pred ekologickým kolapsom. V tomto prípade teda z ich pohľadu účel svätí prostriedky. Ak ide o záchranu sveta, potom, v záujme toho, aby ste zburcovali verejnosť, môžete aj manipulovať a klamať.

Konkrétne Hojsík zverejnil na knihe tvárí fotku vyschnutých Viktóriiných vodopádov. Mal to byť dôkaz toho, ako dramaticky sa prejavujú klimatické zmeny. Fotka pôsobí naozaj presvedčivo. Podľa nej je situácia skutočne vážna a bolo by treba prijať drastické opatrenia na zníženie emisií CO2. Svet by sa mal už konečne zobudiť a niečo robiť. Je to však len klam a mámenie. Niežeby tá fotka nebola autentická. Skutočne ide o autentické zobrazenie Viktóriiných vodopádov, lenže treba doplniť dôležitú informáciu, že takúto podobu majú tieto vodopády každý rok v čase sucha. Prietok teda nie je znížený kvôli GO a jeho stav nemá ani nič spoločné s emisiami CO2, ale kvôli každoročnému suchu. Niektorí diskutujúci upozornili Hojsíka na túto skutočnosť, ale on svoj status ani napriek tomu nezmenil.

M. Hojsík chce zelené Slovensko a zelenú Európu. Tu by som vás však chcel varovať, lebo tá zelená farba je len na povrchu. Pod ňou je farba červená. Preto sa aj takýto zelení mužíci nazývajú melóny - zvonku sú zelení, ale zvnútra červení. 

Margaret Thatcherová, ktorá spočiatku klimaalarmizmus podporovala, neskôr precitla a v knihe Umenie vládnuť z roku 2002 napísala: „Vládnuca trieda ľavého stredu prepadla dogme klimatických zmien, pretože jej to poskytuje skvelú zámienku pre budovanie celosvetového nadnárodného socializmu.“ (Kremlík 2019, 175)

Nevadí, aj taký osvietený človek ako Martin Hojsík sa môže občas pošmyknúť. Zabudne sa na to.

Ľadové medvede nie sú večné

Ďalší obľúbený hoax klimaalarmistov je šírenie fámy o vymieraní ľadových medveďov. Upokojte sa. Ľadové medvede nevymierajú a ich počet je stabilizovaný. Ak v minulosti ich počet klesal, tak to nebolo kvôli otepľovaniu, ale kvôli lovu. Keď sa lov obmedzil, počet ľadových medveďov stúpol. Dnes je na svete viac týchto chlpáčov ako pred 60 rokmi.

Z času na čas sa objaví v médiách srdcervúca správa o nejakom vychudnutom medveďovi, ktorý zahynul od hladu kvôli nám zlým ľuďom, ktorí produkujú emisie. Tieto správy sú nepravdivé. Je síce pravda, že sa nejaké medvede utopili, ale to bolo kvôli tomu, že sa počas búrky odtrhol s nimi kus kryhy, a potom nedokázali doplávať na pevninu. Alebo ide o medvede, ktoré sú staré. Starý a chorý medveď má pochopiteľne problém nájsť si potravu a preto môže zahynúť od hladu. Keď moderný psychicky labilný človek uvidí v správach reportáž o vychudnutom zomierajúcom ľadovom medveďovi, tak sa môže z toho aj psychicky zosypať. Treba to však brať tak, že takto to v prírode chodí.

Takéto srdcervúce obrázky sa zneužívajú na manipuláciu verejnej mienky.

Tisíckrát opakovaná lož sa stáva „pravdou“

Médiá často hovoria aj o hrozbe masového vymierania druhov, pričom sa uvádzajú obrovské čísla niekoľko stotisíc alebo až miliónov rastlinných a živočíšnych druhov. Bjorn Lomborg vo svojej knihe Skeptický ekológ píše, že tieto čísla pustil do obehu jeden americký biológ, ktorý, ako sa sám priznal, ich prestrelil, aby viacej zapôsobili na verejnosť. Bol to len nadhodnotený odhad. Od neho to potom prevzali  lugen médiá a tak sa z tohto prehnaného tvrdenia stala tisícnásobným opakovaním už „pravda“, nad ktorou sa už nikto kriticky nezamýšľa.

Lomborg vo svojej knihe nespochybňuje, že mnohým druhom naozaj hrozí vyhynutie a ani to, že sa to deje kvôli človeku. Svojím typickým racionálnym a vecným spôsobom však prehnané čísla koriguje.

Čo to vlastne znamená, že nejaký druh je ohrozený? Kto a podľa akých kritérií to určuje? Sú to enviromentálni aktivisti alebo aktivistickí vedci? A nezveličujú títo ľudia vedome hrozbu vyhynutia určitých druhov? Na príklade ľadových medveďov môžeme vidieť, že v niektorých prípadoch to tak skutočne je.

Lomborg píše, že niektoré rastlinné a živočíšne druhy, ktoré už boli považované za vyhynuté, boli potom niekde znovu objavené. Tak isto treba brať do úvahy skutočnosť, že nie všetky druhy majú v ekosystéme, či vo vzťahu k nám ľuďom, rovnako dôležitú úlohu. Mnohé z tých ohrozených druhov sú nejaké plesne alebo druhy hmyzu, ktoré, keby sa stratili, by nám veľmi nechýbali. Ich vyhynutie by nespôsobilo kolaps ekosystému.

Dôvody, pre ktoré sú niektoré druhy ohrozené, sú rôzne. Netreba tu vidieť automaticky súvislosť so zvyšovaním teploty. Väčšou hrozbou pre niektoré živočíchy je lov. To je príklad tuniakov. Počet tuniakov neklesá kvôli otepľovaniu, ale kvôli lovu. My sme ich doslova vyžrali. Potom však nepomôže znižovanie emisií, ale prísnejšia regulácia lovu. Kto bude chcieť tuniaka, ten si bude musieť priplatiť. Alebo sa ceny nezmenia, ale tuniakov bude na trhu menej.

Podobne je to v prípade nosorožcov alebo slonov. Nosorožce nie sú ohrozené vyhynutím kvôli teplu, na ktoré sú zvyknuté, ale kvôli lovu. Veľa ľudí, najmä v Ázii, verí, že prášok z rohu nosorožca je zázračný liek alebo afrodiziakum, a kde je dopyt, tam sa skôr či neskôr objaví aj ponuka. Chudobní Afričania si pytliačením na nosorožce zarábajú na živobytie. Ani tu nepomôže znižovanie emisií, ale len prísnejší dohľad v afrických rezerváciách. Strážcovia dokonca uspávajú nosorožcov, aby im odrezali roh a pytliaci ich potom nechali na pokoji.

Slony sú zase lovené kvôli svojim klom.

Ďalší dôvod, prečo sú niektoré druhy ohrozené, je stavba miest, ciest, priehrad, elektrární... Rastlinné a živočíšne druhy tak prichádzajú o svoj životný priestor. V tomto prípade treba nájsť nejaký rozumný kompromis medzi záujmami človeka a záujmami prírody. Človek nestavia cesty alebo priehrady preto, aby škodil prírode. Stavia ich preto, aby dokázal uspokojiť svoje potreby. Ľudia potrebujú jesť, niekde bývať, niečo si obliekať, potrebujú elektrinu atď. a tieto potreby je nutné nejakým spôsobom uspokojiť. Až vtedy, keď je človek sýty, môže myslieť na ochranu prírody.

Treba brať do úvahy aj dopady stavieb na životné prostredie, ale zase bol by druhý extrém, keby nejakú diaľnicu nebolo možné postaviť len preto, lebo medveď.

Vymieranie živočíšnych druhov je do istej miery prirodzený proces. Vždy k nemu dochádzalo. Aj Lomborg však pripúšťa, že sa tak dnes deje vo zvýšenej miere a že je to najmä zásluhou človeka.

Bjorn Lomborg v knihe Skeptický ekológ na množstve štatistík dokazuje, že stav životného prostredia sa zlepšuje. Na obrázku (vpravo) vidíte český preklad tejto knihy.

Prečo som stratil motiváciu chodiť do zoologickej záhrady?

V tejto časti článku sa pokúsim zdôvodniť, prečo už nechodím do zoologickej záhrady.

Bývam na dedine a mám možnosť vnímať určité veci inak, ako ich vidia ľudia z mesta. Asi desať metrov od plota mám pole a asi sto metrov les. V posledných rokoch som si všimol v okolitej prírode určité zmeny. Napriek tomu, že podľa Gréty Thunbergovej náš dom horí, ekosystémy kolabujú a novinári predpovedajú klimatickú apokalypsu, tak ja vidím, že zvierat je viac ako v minulosti a úroda ovocia a zeleniny je lepšia ako po minulé roky. Teda vnímam presný opak toho, čo sa hovorí v médiách. Situácia sa skôr zlepšuje, ako zhoršuje.

Už v predminulej časti som písal o bocianoch, ktorí hniezdia aj na takých miestach, na ktorých v minulosti nehniezdili. Mám možnosť ich pozorovať aj na poli po žatve. V septembri vždy v noci počujem ručanie jeleňov, čo si z detstva nepamätám. Asi tak vo vzdialenosti dvesto tristo metrov. Srnky a jelene bežne vídavam nielen za plotom záhrady, ale aj vo vnútri. Chodia k nám ako na klavír. Hlavne na jablká. Vlani som zo záhrady odstraňoval dve mŕtve srnky. Najprv mláďa, ktoré zahynulo v búrke. O pár dní na to prišla do záhrady jeho mama. Chvíľu sme na seba hľadeli, a keď pochopila, že mláďa už nie je, preskočila plot a bola preč. O pár mesiacov neskôr som v záhrade našiel dohryzenú dospelú statnú srnu, ktorú napadol zrejme pes. Bola zmrznutá zem, tak som ju odtiahol do lesa, aby ju skántrila zver. Čo bolo z prírody, vrátil som do prírody. Viackrát som videl uprostred dediny prechádzať sa srnky, čo si tiež z detstva nepamätám. Množia sa aj zrážky áut so srnkami alebo jeleňmi. S jeleňom sa zrazil aj Pelle (dobre, že nie s koňom). S diviakom sa zrazila jedna moja kolegyňa. Rozbila auto, pár týždňov si poležala v nemocnici, ale potom bola zase v poriadku. Sused mi hovoril, že raz keď išiel autom, musel kúsok za dedinou čakať, kým cez cestu prejde početné stádo srniek. Nejde o ojedinelý prípad. V mojom kraji sa srnky bežne pohybujú po ceste. Minulý týždeň som podvečer, keď som bol v záhrade, videl líšku, ako si to namierila rovno do stredu dediny. V noci som potom počul škriekanie husí, ako keby ich niečo drhlo. Občas sa mi stávalo, že ma v noci zobudil hrmot na povale. Keď som sa išiel pozrieť na povalu, čo to buchoce, uvidel som vo svetle sa mihnúť 2 kuny. Hádam si chceli založiť rodinku a ja som im to necitlivo prekazil. Ale dobre tak, lebo keby mali deti, tak by v noci buntošili. Aj netopierov je dosť. Minule mi jeden vletel do izby. Zakrúžil po izbe a vyletel von.

Pokiaľ ide o hmyz, tak v lete trávim vonku dosť veľa času, hlavne v záhrade, a stále po mne niečo lezie. Mravce, ovady, pavúky, občas lienka. V noci ma atakujú komáre. Doslova mi pijú krv. Vlani som mal problém s Kuklorodkou jeleňou. Tento hmyz sa objavil v súvislosti s väčším výskytom jeleňov. Keď som vyšiel na dvor, zakaždým som ich mal na sebe hádam aj zo dvadsať a všetko som to hlušil. Možno si teraz poviete: „Čo je toto za človeka? Zabíja úbohý hmyz, čím narušuje rovnováhu ekosystému a ešte sa tým aj chváli! To sú dnes ľudia!“ Ale keby ste zažili nálety Kuklorodiek na svoje obnažené telo a hlavne tie štípance na krk a inde, tak by ste ma neodsudzovali. Kuklorodka je hmyz, pri ktorom ešte aj komár pôsobí ako sympaťák. Kuklorodke sa hovorí aj lietajúci kliešť. Na internete sa o nej píše ako o najkrvilačnejšom slovenskom hmyze. Pred týždňom som bol zbierať lieskovce a nevšimol som si osie hniezdo. Dostal som dva štípance do ľavej ruky a jeden do pravej nohy. Potom prišiel ešte atak na krk a na tvár, ale tomu sa mi už podarilo našťastie vyhnúť, lebo dostať naraz päť štípancov, to už nie je sranda. Osy na mňa vždy leteli.

To, čo vidíte na obrázku, nie je monštrum z amerického horroru, ale Kuklorodka jelenia.

Pri kosení záhrady (starosvetsky kosou) som natrafil na užovku pod jednou doskou. Bežne vídavam veveričky alebo ježkov. V záhrade vídavam aj hlodavce. Vlani nám vtáky zožrali kompletne celú úrodu moruší. Vždy, keď som vyšiel na dvor, zdvihol sa z moruší veľký kŕdeľ škorcov a inej hávede. Sused, ktorý pestuje maliny, brusnice, kustovnicu a iné bobuľovité ovocie, sa mi tiež sťažoval, že mu celú úrodu zožrali vtáci. Pretože sú premnožení. Hlavne kvôli miernym zimám a dostatku potravy. Viem, že podobné skúsenosti so zvieratami ako ja, má aj mnoho iných ľudí na Slovensku. Určité druhy zvierat sa objavujú aj na takých miestach, kde predtým neboli. Jedného poľovníka z našej dediny naháňala medvedica s mláďaťom, hoci v minulosti u nás medvede nežili. Momentálne je na Slovensku historicky asi najviac medveďov, čo cítia hlavne ľudia žijúci v blízkosti hôr alebo chovatelia oviec. V stredoveku bolo medveďov menej, lebo lov na medvede bol obľúbenou zábavou panovníka a šľachty. Dnes je prísne regulovaný. Počul som o prípade poľovníka, ktorý zastrelil medveďa v sebaobrane a potom mal kvôli tomu ešte opletačky. Keď sa prekrížia záujmy človeka s medveďom, človek musí ustúpiť. Lebo medveď.

Podobné je to aj v prípade diviakov, ktoré sú premnožené a pohybujú sa v blízkosti ľudských obydlí. V jednom článku som čítal, že pestovatelia u nás upúšťajú od pestovania zemiakov, lebo sa im to neoplatí. Buď ich o úrodu pripravia hladné deti, hlavne na Spiši, alebo im ju zničia diviaky. Opäť platí, že človek musí ustúpiť pred prírodou. Práva diviakov sú nadradené právam pestovateľov zemiakov. V minulosti by ľudia zobrali oštepy a luky a s tými diviakmi by si to vybavili. Naši predkovia sa s tým neondiali. My musíme poslúchať nariadenia zelených ideológov nazývaných aj ekoteroristi alebo ekofašisti. Lebo zabiť diviaka alebo medveďa je hrozná vražda.

Myslím si, a nie som v tom sám, že početné stavy viacerých druhov lesnej zvery by bolo potrebné zredukovať. Človek by nemal ustupovať pred zvieratami. Nemám na mysli samozrejme masové zabíjanie, genocídu, ale redukciu na rozumnú mieru. Ľudia vždy lovili lesnú zver ako zdroj obživy. Keď sa to dnes nedeje, alebo v menšej miere, tak potom sa logicky zver premnožuje. Ekológovia, ktorí bránia odstrelu, sa v tomto smere dopúšťajú jedného omylu. Vytvorili si ako ideál prírodu, do ktorej človek nezasahuje, neuvedomujúc si, že aj človek je súčasťou prírody. Zásahy človeka do prírody sú v poriadku, pokiaľ sú robené so znalosťou veci a v rozumnej miere.

V tomto momente sa možno nejaký ekologicky uvedomelý čitateľ na mne pohorší: „Čože? Ty chceš strieľať medvede alebo diviaky? Teba by mali zastreliť, ty vrah! Ako by sa ti páčilo, keby ťa niekto s puškou naháňal po lese?!“ A potom s pocitom, ako mi naložil, s pocitom spravodlivého hnevu a morálnej prevahy, pôjde do reštaurácie, kde si objedná chutný hovädzí rezeň. Tu by som sa zase ja mohol opýtať: „Neviem, či si to uvedomujete, vážený ekologicky uvedomelý a spravodlivo rozhnevaný pane (pani), ale to mäso, na ktorom si pochutnávate, nevyrástlo na strome, ani nebolo vypestované v laboratóriu, ale pochádza z mladého teliatka, ktoré musel niekto najprv zabiť na bitúnku. A ja sa pýtam, v čom má život toho teliatka, ktoré nikoho neohrozovalo, menšiu váhu, ako život diviaka, ktorý pestovateľov zemiakov pripravil o úrodu alebo niekoho ohrozoval aj na zdraví? Nie je to náhodou tak, že smrť diviaka vás dojíma, len preto, že o tom prinášajú správy médiá, kým zabitie teliatka s vami nič nerobí, lebo sa deje mimo pohľadu verejnosti za múrmi bitúnka? Presne podľa príslovia: Čo oko nevidelo, to srdce nebolelo.“ Takto by som ekologicky uvedomelému čitateľovi zase naložil ja a vrátil by som mu to aj s úrokmi.

Inzercia

Keď som vyššie spomenul lieskovce, nepamätám si, že by niekedy bola lepšia úroda ako tento rok. Posledné roky sú výborné aj úrody ovocia a zeleniny. Čo na jar nezmrzlo, to sa dobre urodilo. Na Postoji som sa dočítal, že sa očakáva celosvetovo rekordná úroda pšenice.

Prečo to všetko spomínam? Preto, lebo lugen médiá, aktivisti a časť klimatológov nám prorokuje katastrofu, kolaps ekosystémov a pod. Namiesto toho počet zvierat rastie a úrody lámu rekordy. To nevyzerá práve ako príznaky prichádzajúcej klimatickej apokalypsy. Ako je to možné? Odpoveď je jednoduchá. Vždy v dejinách to bolo tak, že ľuďom sa darilo lepšie v teplých obdobiach. V teplých krajoch je väčšia diverzita živočíchov a rastlín. Predlžuje sa vegetačné obdobie rastlín. Úrodu je možné zbierať viackrát za rok. Teplo teda životu prospieva. Problémom je skôr chlad, ktorý vládne v dobách ľadových.

A teraz si možno nezaujatý čitateľ povie: „Babo raď! Máme veriť tomuto blogerovi, ktorý nie je vyštudovaný klimatológ, ktorý okolo klimatológie ani len nešiel, alebo odborným kapacitám, ktoré klimatológiu vyštudovali a publikujú v odborných časopisoch?“ Keď sa v 50. rokoch, v čase politických procesov, pýtali K. Gottwalda, komu veriť, on odpovedal: „Strane verte, súdruhovia!“ Ja vám nehovorím, aby ste verili mne, ani aby ste verili klimatológom, ani nijakej strane. Verte však tomu, čo vám hovoria vaše oči a váš rozum. Choďte von do záhrady alebo niekam do prírody a sami posúďte, či to, čo vidíte, je kolabujúci ekosystém, kde vidíte množstvo mŕtvych tiel vtákov, zvierat, vyschnuté stromy, alebo je to prosperujúca príroda, lesy s množstvom zveri, stromy obsypané ovocnými plodmi atď. Opýtajte sa poľovníkov, či v lesoch ubúda zveri, poľnohospodárov, či klesajú výnosy, ovocinárov, či sa rodí menej ovocia.

Po tom, čom som napísal, asi už chápete, prečo som stratil chuť chodiť do zoologickej záhrady. Nepotrebujem chodiť do zoo, lebo ja žijem uprostred zoologickej záhrady.

Moje posolstvo k vám, čitateľom Postoja, je opačné ako posolstvo švédskej devuchy. Náš dom nehorí a ekosystémy nekolabujú. Stav životného prostredia sa zlepšuje, ako o tom píše Bjorn Lomborg v knihe Skeptický ekológ. Teplé podnebie prospieva živočíchom aj rastlinstvu. Zvyšuje diverzitu v prírode. Želám vám, aby ste sa na klimatické zmeny pozerali s nádejou a optimizmom, s akými sa na ne pozerám ja. To, čoho sa treba obávať, nie sú klimatické zmeny, ktoré sú permanentné a prirodzené, ale práve takí ľudia ako je tá švédska devucha a jej podobní ľudia. Oni, so svojimi utopickými predstavami, sú skutočným ohrozením našej civilizácie.

Jediné štatistiky, ktorým dôverujem, sú tie, ktoré som sám sfalšoval

K obľúbeným manipuláciám klimaalarmistov patria aj štatistiky o poistných škodách. Vezmú čísla z rokov dvadsiatych, tridsiatych alebo päťdesiatych a vychádza im, že dnes spôsobujú hurikány, povodne, požiare... niekoľko násobne viac škôd ako v minulosti. Má to byť dôkaz nárastu obrovských hurikánov a iných výkyvov počasia, ktoré by mali signalizovať, že s „počasím sa deje niečo šialené“ (M. Havran) a môže za to samozrejme človek a jeho emisie. V skutočnosti je to len dôkaz toho, ako sa dá manipulovať so štatistikami.

Nemôžeme mechanicky porovnávať škody spôsobené nejakým hurikánom z roku 1925 so škodami, ktoré spôsobil hurikán v roku 2005, pretože od tej doby narástol nielen počet poistencov, ale aj miera osídlenia a zástavby. V miestach, kde sa vyskytujú hurikány, žije dnes viac ľudí vo viac domoch, a preto aj škody sú väčšie než v minulosti. Nemusí to však hovoriť nič o sile hurikánu. Teda aj slabší hurikán v súčasnosti môže spôsobiť viac škôd ako silnejší hurikán v minulosti, pokiaľ je v danom regióne väčšia zástavba. Prečo sú ľudia takí hlúpi a vyhľadávajú bývanie na brehu mora alebo rieky, keď vedia, že je tu zvýšené riziko hurikánov alebo záplav? Na to je jednoduchá odpoveď: bývanie na pobreží mora alebo rieky, skrátka pri vode, je pre ľudí atraktívne, a to aj napriek zvýšenému riziku hurikánov a povodní.

Nepríjemná pravda o filme „Nepríjemná pravda“ Ala Gora

Už v roku 1992 Al Gore, viceprezident B. Clintona, napísal: „Len nepatrný zlomok vedcov popiera, že globálne otepľovanie predstavuje krízu. Čas diskusií vypršal. Veda má jasno.“ Keď som debatoval o životnom prostredí s jedným ekologicky uvedomelým kolegom, tak mi povedal, aby som si pozrel Gorov film „Nepríjemná pravda“, že tam to je jasne povedané, čo všetko nám hrozí. Ten kolega nevedel, že Gorov film obsahuje viaceré nepravdy a zavádzajúce tvrdenia. Rozhodol o tom britský súd a ani sám Gore sa netají tým, že preháňa, robí to však s dobrým úmyslom, aby zvýšil záujem verejnosti o životné prostredie.

Keď premietali Gorov film na školách v Británii, obrátil sa rodič jedného zo žiakov, Stewart Dimmock, ktorému sa nepozdával obsah filmu, na súd, aby premietanie zakázal. Dimmockov právnik sa vyjadril: „Mnohí rodičia môjmu mandantovi písali a vyjadrovali mu podporu. Nechcú, aby ich deťom ľavicová myšlienková polícia takto vymývala mozog.“ Súd nakoniec rozhodol, že film sa môže na školách premietať, ale študenti musia byť oboznámení s tým, že obsahuje 9 závažných neprávd. Ktoré to sú?

„1. Grónsko: Goreovo tvrdenie, že Grónsko sa roztopí a hladiny morí stúpnu „v blízkej budúcnosti“ o 7 metrov, je nezmysel. Oceány stúpajú posledných 150 rokov asi tempom 3 mm ročne. Vzostup o 7 metrov by trval tisíce rokov.

2. Tichomorské ostrovy: Prípad, kedy ostrovania boli evakuovaní kvôli rastu hladín morí (Zavinenému otepľovaním) si Gore vymyslel. Koralové ostrovy napriek rastu hladín morí rastú, dokazujú to satelitné snímky. Koraly sú totiž živé organizmy a dorastajú.

3. Golfský prúd: Vedci neočakávajú, že by Golfský prúd kvôli otepľovaniu mohol v dohľadnej dobe vypnúť. Jeho rýchlosť kolíše bežne, nie je to známka, že sa vypne. Hlavnou príčinou tohoto prúdenia je totiž rotácia Zeme okolo svojej osy, a tá sa iste nezastaví.

4. CO2 riadi teploty: V skutočnosti je to naopak než ako hovoril Gore. V cykloch dôb ľadových a medziľadových, o ktorých autor vo filme hovorí, sa totiž najprv menili teploty a až potom hladiny CO2. Dokazujú to vrty v ľadovcoch.

5. Kilimandžáro: Úbytok ľadu na Kilimandžáre sa nedá pripísať otepľovaniu, ale iným lokálnym faktorom ako je zmena krajiny. Pre topenie ľadovcov mal Gore zvoliť iný príklad.

6. Jazero Čad: Vysychanie jazera Čad nemožno dávať za vinu GO. Dôvodom je zvýšenie populácie, poľnohospodárstvo a zmeny využívania krajiny. Ľudia z jazera čerpajú veľa vody.

7. Hurikán Katrina: Tento hurikán nemožno pripísať za vinu GO. Hurikány boli vždy. Oveľa silnejší než Katrina bol hurikán na Miami pred druhou svetovou vojnou, kedy hladiny CO2 nízke. Normalizované škody spôsobené hurikánmi za sto rokov nevzrástli, ako uvádza Roger Pielke v štúdii z roku 2008.

8. Utopené polárne medvede: Je známy iba jediný prípad, kedy sa medvede utopili. Nezomreli ale kvôli topeniu ľadu. Utopili sa v búrke. Písal o tom Charles Monnet. Populácia ľadových medveďov v posledných 20 rokoch dlhodobo neklesá a ich lov je povolený.

9. Bielenie koralov: Za odumieranie koralov môžu skôr iné faktory ako znečistenie vody. Koraly pred miliónmi rokov prežili aj niekoľkonásobne vyššiu koncentráciu CO2, než aká je dnes. Vyššia teplota vody kalcifikácii morských organizmov naopak napomáha.“ (Kremlík 2019, 97 – 98)

Tu by mohli kimaalarmisti siahnuť k svojmu obľúbenému argumentu, že ten sudca nie je vyštudovaný klimatológ, tak ako môže posúdiť takýto film. Áno, je málo pravdepodobné, že by bol sudca vyštudovaným klimatológom (pokiaľ popri práve nevyštudoval aj klimatológiu), ale sudca sa v tomto prípade iste poradil so súdnymi znalcami v danom odbore, takže o správnosti jeho rozhodnutia nemusíme mať pochybnosti.

Hoci film obsahuje závažné manipulácie, Gore dostal zaň v roku 2007 Oscara za najlepší dokument a v tom istom roku aj Nobelovu cenu mieru. Gore vyzýva ľudstvo, aby sa uskromnilo, on sám sa tým však neriadi. K šokujúcemu zisteniu dospela Tenessee Center for Policy Resarch: Goreova 20 izbová vilka s bazénom spotrebovala v roku 2006 221 000 kilowatthodín elektriny, čo je asi 20 krát viac než americký priemer. Pritom Američania sú známi svojou nadmernou spotrebou.

Václav Klaus sa mal raz stretnúť v SŠA s Alom Gorom v televíznej diskusii na tému GO, keď sa však Gore dozvedel o Klausovej účasti, na diskusiu neprišiel. Zrejme sa zľakol konfrontácie s argumentačne zdatným Klausom.

V klimatológii je to niekedy ako v hokeji

Ako posledný klimaalarmistický hoax by som zmienil hokejkový graf Michaela Manna. To je náš starý známy z aféry Climategate. Hokejkový graf sa tak nazýva preto, lebo má tvar hokejky. Mann chcel týmto grafom, ktorý využil aj IPCC, demonštrovať bezprecedentné zvýšenie teploty v 20. storočí.

Slávny hokejkový graf v celej svojej impozantnej kráse.

Mann k svojmu grafu však dospel manipuláciou s dátami:

„Autor hokejkového grafu sa snažil utajiť, že jeho dielo je výsledkom selektívneho výberu dát. Použitá metóda generuje hokejku aj zo šumu. Vyšetrovanie kázalo, prečo proti hokejke odborníci neprotestovali. Je to jedna klika. Na problém Mannovho chybného algoritmu upozornil kanadský bádateľ Steve McIntyre v rokoch 2003 a 2005. Jeho zistenia potvrdil aj klimatológ Hans von Storch... McIntyre ukázal, že keby Mann nevyradil cenzurované dáta, vyšiel by mu graf v tvare písmena U. Žiadna hokejka by nevznikla. Dostal by teplé obdobie v stredoveku, potom v rokoch 1400 – 1600 n. l. ochladzovanie, a potom oteplenie na pôvodnú úroveň... Hokejkový graf zjavne pred publikáciou nikto poriadne nekontroloval. McIntyre si preto založil stránku Climateaudit.org (2005) a začal vykonávať kontrolný audit sám. Mann si na svoju obranu založil stránky Realclimate.org. Na internete vypukla akási online bitka. Aby mohol vykonávať audit, McIntyre začal vedcom rozposielať žiadosti, aby zverejnili, na akých dátach stavajú svoje závery. Recenzné konanie v klimatologických časopisoch sa zjavne nerobí dosť dôkladne. Vďaka svojmu viacročnému úsiliu o transparentnosť vedy sa McIntyre stal jednou z osobností roka 2010 podľa časopisu New Statesman.“ (Kremlík 2019, 105 – 106)

Americký kongres zostavil komisiu, ktorá mala vyšetriť podozrenia okolo Mannovho grafu. Tá dospela k záveru:

„Je na prvý pohľad zrejmé, že Mann, Rutherford, Jones, Osborn, Briffa, Bradley a Hughes tvoria kliku, každý je v interakcii s každým... Títo ľudia si vzájomne recenzujú články alebo ich spolu píšu. Pokiaľ skupinovo prepadnú nejakej mylnej hypotéze, nikto nechce rozbíjať kolektív. Je to komunita tak malá a prepletená, že o nezávislej recenzii nemôže byť ani reči.“ (Kremlík 2019, 106) Aj komisia Americkej akadémie vied spochybnila Mannov graf.

S Mannovým grafom súvisí aj aféra Climategate, o ktorej som písal minule. Vedci patriaci do Mannovej kliky odmietali dlhodobo zverejniť svoje dáta, čo podnietilo anonymného hackera FOIA k tomu, aby sa nabúral do ich počítačov. Následne zverejnil kompromitujúcu komunikáciu.

Potom prišlo aj vyšetrovanie, ale „aféru Climategate podozriví vedci vyriešili štýlom „vyšetríme sa sami“. Zostavili sa komisie zložené z kamarátov, ktoré jednali za zatvorenými dverami. Iste si dokážete predstaviť, ako „nestranne“ vyšetrovanie dopadlo.“ (Kremlík 2019, 114)

Literatúra:

Jurášek, D. (2019): Europoslanec Martin Hojsík zdieľal hoax, neopravil sa ani po upozornení. www.hrot.info

Kremlík, V. (2019): Obchodníci se strachem. Dokořán.

Lomborg, B. (2006) : Skeptický ekolog. Dokořán. 

Lomborg, B. (2008): Zchlaďte hlavy! Skeptický ekolog o globálním oteplování. Dokořán.

Odporúčame