Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
24. október 2020

Chceme sa štiepiť pri homosexualite, hoci nevieme, čo vlastne homosexualita je?

Zamyslenie nad udalosťami posledných dní...
Chceme sa štiepiť pri homosexualite, hoci nevieme, čo vlastne homosexualita je?

Vo svetle nových skutočností nemožno povedať, že by pápež František chystal vieroučnú revolúciu. V každom prípade nie je možné nevšimnúť si jeho dlhoročnú zdržanlivosť pri vyjadrovaní sa o homosexualite či homosexuálnom partnerskom spolunažívaní (zdržanlivosť pri jasnom pomenovávaní vecí a zahmlievanie všelijako vysvetliteľnými útržkami, aby bol „vlk sýty i ovca celá“).

Totiž veľmi dobre vie, že sa nejedná o spolunažívanie bratské, sesterské, ale manželské s tendenciou zaobstarať si dieťa a tvoriť tak rodinu nie duševno-duchovnú, ale skôr pseudobiologickú (znásilniac niečo, čo nie je možné meniť), a to nie vplyvom nepredvídateľných životných okolností („Zomrel mi manžel, a tak vychovávam dieťa s kamarátkou.“), ale plánovane („Chcem, aby moje dieťa nemalo otca.“). Práve v tom spočíva krutosť a egoizmus takýchto rozhodnutí (čo by bolo dobré aj pomenovať). Nie v tom, že dvaja dospelí ľudia sa rozhodnú spolu bývať a starať sa o seba, aby nežíznili duševne, duchovne, emocionálne, finančne a netrpeli samotou. Takíto ľudia v spoločnej domácnosti, samozrejme, majú podľa právneho štátu právo robiť v posteli aj mimo nej všetko, na čom sa obaja ako dospelí zhodnú a na čo majú chuť, ale nie všetky ich skutky, ktoré nikto nevidí a nikoho nepohoršujú môže a má prijímať Boh ako dobré a spásonosné. Neplatí pravidlo, že to, čo je ľuďmi ospevované a na čom sa väčšina spoločnosti zhodla, je milé aj Bohu.

Jedným dychom však treba dodať, že nie je možné zakrývať fakt, že homosexuáli v pároch sú medzi nami a sú aj aktívnymi členmi kresťanských spoločenstiev. Zdržanlivosť je namieste, a to nie preto, že by niekto chcel zakrývať či tolerovať niečí hriech, ale kvôli tomu, že podľa svetskej morálky sa títo ľudia ničím nepreviňujú (čo sa nedá povedať napr. pri manželskej nevere, znásilnení, vražde, inceste, zneužívaní mladistvých atď.). Máme len veľmi málo skutkov, ktoré sú nábožensky v kontraste s nenáboženskou morálkou. Podľa mnohých nie je možné mať životného nesexuálneho partnera, resp. je to proti ľudskej prirodzenosti, hoci jedine takto by to mohlo byť v súlade s Písmom. Tu je však namieste pýtať sa, či homosexualita je v súlade s evolučnou a inou prirodzenosťou človeka, ak si plne uvedomíme, že homosexualita typu Homo sapiens sapiens sa v prírode nevyskytuje. Vo svetskej morálke my ľudia rozhodujeme o tom, čo je prirodzenosť, nie nadprirodzená bytosť. A pri problematike, na ktorú je exaktná veda objektívne prikrátka, sa vieme dohodnúť hlasovaním. Vtedy už psychológia prestala mať čo pri homosexualite ponúkať a dnes dokonca aj tí najkonzervatívnejší odborníci nemôžu lege artis niečo namietať proti homosexuálnemu spolužitiu dvoch dospelých osôb. Lebo človek bez dôkazov rozhodol, čo je vedecké.

Takisto nikomu nemožno vnucovať to, že s týmto stavom sa niekto nenarodil alebo že vnútorný stav človeka s jeho sexualitou je formovateľný, lebo ani to nemá vedeckú podporu. Skôr by som tu ale povedal, že psychológia vie veľa, ale rovnako zahmlieva. Prečo? To už nie je otázka na mňa. Manipuláciu vedeckých tvrdení nedokáže ani pápež, obzvlášť dnes, kedy homosexuálne správanie zažíva globálnu spoločenskú podporu. Podporiť a povzbudiť konzervatívnych odborníkov, aby sa nebáli skúmať a prehovoriť, by azda na prvý pohľad vyzeralo ako sľubný krok, ale na druhý pohľad je to utópia. Každý má právo si chrániť prácu i súkromie a navyše nie každý má ten dar, aby tvrdil niečo ako nezaujatý a svojimi tvrdeniami neranil ani zbytočne nepolarizoval spoločnosť.

Takto môže dať ktokoľvek svojím neheterosexuálnym túžbam voľný priechod a povedal by som, že aj s čistým svedomím (toto svedomie už v tejto oblasti nemá čo ani kto nastavovať). V porovnaní s minulosťou, dnes už vlastne iba niektoré svetové náboženstvá chcú takým osobám akoby vnucovať pocit viny, čo sa už nielen mimo cirkví, ale aj v rámci nich stretáva s obrovskou nevôľou a hlbokým odsúdením, volajúc po zmene. To volanie po zmene nie je násilné. Realizuje sa tichým, ale jasným nesúhlasom praktickým životom kresťanov: „My si budeme žiť tak, ako to cítime my a ako nám odporúča žiť odborná verejnosť.“

Pápež, ale aj ktorýkoľvek katolícky kňaz stojí pred homosexuálmi v pároch akoby medzi dvomi mlynskými kameňmi a možno ako dobrý otec nechce z rodiny stratiť ani ich vzhľadom na vyššie spomenuté okolnosti. Hoci i ja sa radím ku konzervatívnemu táboru a nesúhlasím s legislatívnou podporou homosexuálnych zväzkov, nedovolil by som si súdiť pápeža ani žiadneho iného kňaza, ktorý pôsobí liberálnejšie, lebo vnímam ich vyjadrenia a rozhodnutia v kontexte. Verím totiž tomu, že mnohí duchovní dnes chcú byť aj vedeckí, nechcú byť tmármi.

Samozrejme, mám právo nesúhlasiť a šomrať, že ja by som sa usiloval byť názorovo konzistentnejší, lebo inak prispievam k štiepeniu cirkvi, rozumiem situácii. Možno si povieme, že k štiepeniu by dochádzalo aj tak. Nie je to celkom pravda. Veľmi tomu pomáhajú protichodné alebo zahmlievajúce vyjadrenia mnohých duchovných vodcov v našej cirkevnej hierarchii. Pokiaľ má otec rodiny jasný postoj, rodina sa možno bude hádať, ale nerozbije sa. Pokiaľ by bol otec rodiny názorovo prelietavý (v cirkvi to máme tak, že „otcovia“ sa periodicky vymieňajú a každý má iný osobný postoj), členovia rodiny si budú robiť, čo len chcú, nebudú mať pocit, že robia zle a ani nebudú mať potrebu o tom svojho otca informovať. Ak svojho otca dostatočne nemilovali, nebol pre nich autoritou, nájdu si takého, ktorý s nimi bude súhlasiť.

Viacerí sa zhodujú v tom, že názorová rôznorodosť skôr obohacuje, ako škodí. Iste, ale pokiaľ začíname relativizovať Písmo, asi to dobré nie je. Možno tu ani nejde o rôzne interpretácie Písma, na čom sa vieme v cirkvi pobiť, ako o nepoznanie homosexuality ako takej. Mnohí sme ju nepochopili, vytvorili si o nej falošnú predstavu, hoci rozprávkovo zaujímavú a začali sa tejto predstave klaňať.

Inzercia

Už to je veľmi zlé, že sa nedá oponovať vedeckému úzu splývajúcemu so spoločenskými predstavami o žití homosexuálnej komunity a ich právach zrodených z dohadov tváriacich sa ako fakty bez výsmechu. Je tiež veľmi podozrivé a nedôveryhodné, ak akási „veda“ pri homosexualite neuznáva výnimky z pravidla, hoci ich nie je málo. Biológia desaťročia kričala, psychológia rezignovala, začala sa odvolávať na biológiu a pritom sexualita človeka má v porovnaní so zvieratami najviac spoločného s dušou, teda psyché, ktorá svoj vývin narodením človeka iba začína.

Pokiaľ niekto pozná iba jednu stranu mince, teda homosexuálnu komunitu len cez požiadavky menšiny v menšine, ktorými sa len zakrýva túžba po autentickej láske, a tá nemá len podobu registrovaného partnerstva, ako sa to propaguje, a pokiaľ niekto pozná homosexuálnu komunitu len cez utrpenie pre intoleranciu, netušiac, ako si aj homosexuálne osoby dokážu vzájomne ubližovať, ten zaujme taký postoj, aký zaujme a bude bojovať za to, k čomu ho popudili.

Inak povedané, svet o homosexuáloch vie to, čo mu len istá časť homosexuálnej komunity zjaví. Svet akoby ani nemal šancu poznať homosexuálnu komunitu objektívne a keďže len cez ňu môže pochopiť aj homosexualitu ako takú, obraz o homosexualite je vytváraný a smer v homosexuálnej kultúre je udávaný pod rúškom tajomstva. Pod rúškom tajomstva sa tento smer môže aj nekontrolovateľne meniť a to nikdy neprinášalo nič dobré. Vzniká zaujímavý obraz o homosexualite cez predstavy minority v minorite. Vznikajú zaujímavé boje za predstavy iných alebo za niečo, čo nikto nikdy nevidel v pravom svetle ani nepochopil, ale údajne to takto má byť, lebo sa to tvrdí pri veľkom emocionálnom rozpoložení. Áno, požiar, ktorý zasiahol celý les je veľký, ale myslel niekto na to, že na jeho začiatku bola iba malá zápalka, ktorá možno ani nemala v úmysle spáliť les a zmeniť celú krajinu? A ak horí les, zaujíma nás prečo? To nás zaujíma až vtedy, keď zhorí. Dovtedy sa sústreďujeme na požiar, nie na jeho pôvod. Len akoby pri tejto problematike chceme skôr fúkať do ohňa, ako hasiť, ako sa aspoň občas postaviť za hodnoty, v ktorých sme vyrastali a tvorili s našimi rodičmi (mali sme otca a mamu a údajne sme na oboch veľmi hrdí). Možno keby hasili všetci, hasíme aj my, ale keďže dnes je prejav slobody fúkať, tak fúkame všetci. A tí, ktorí hasia sú blázni, veď vznikne nová krajina, nový život, nastolia sa nové, lepšie a spravodlivejšie pravidlá fungovania rodiny i spoločnosti.

Homosexualitu a vyjadrenia viacerých popredných osôb či už v cirkvi alebo mimo nej vnímam v kontexte možno pre mňa trochu šialenej doby, ktorá mi, žiaľ, často pripomína totalitný režim v inom šate (mnohí vzdelaní ľudia majú strach vyjadriť sa, pretože by ich čakal tvrdý doživotný morálny a pri strate zamestnania aj existenčné problémy prinášajúci trest), ale aj v kontexte osobného príbehu daného človeka.

Na záver by som chcel povzbudiť starších, že ich dlhoročná obeta mala zmysel. Nestála na poprednej autorite a ani by nemala. Rešpektovali ste aj rodičov, učiteľov, kňazov, zamestnávateľov, ale váš život nesmerovali do detailov. Vy sami ste si z ich správania či výrokov vyberali to najlepšie pre svoj život. Verím, že vaše rozhodnutia vychádzali zo skúmania Písma a možno i z osobnej skúsenosti. Keď sa človek usiluje žiť v Božej blízkosti, On mu zjavuje veci a kalibruje svedomie. Hľadanie čistej lásky a autentického naplnenia pri inej osobe rovnakého pohlavia nikdy nestratí svoje čaro, svoju krásu ani zmysel. Najmä vtedy, ak ste to zažili len málo alebo okrajovo od muža vo vlastnej rodine. Boh nám dal indície k tomu, ako tá láska nemá vyzerať. A to, že tá podľa jeho vzoru je krásna, nemôžeme poprieť, nemôžeme poprieť ani jej existenciu, hoci ju málokto vo svojom živote zažil. Ale to už nie je chyba Boha, ale nás ľudí, ako sme si nastavili to svoje „milovanie sa.“

Mladých ľudí chcem povzbudiť k tomu, že naďalej má zmysel pýtať sa a viesť s Bohom rozhovory o tom, kým som a čo odo mňa Boh s takýmto údelom (alebo dnes už „v pohode stavom“) očakáva. Buďte kritickí nielen k Písmu, ale aj k tomu, čo sa dostáva do vašich hláv z médií i okolia, lebo to nie raz pôsobí manipulatívne, neodborne a má to jasný cieľ, ktorým nemusí byť vaše dobro a šťastie. Nie všetko ligotavé je drahokam, ale to často zisťujeme až po rokoch skúseností. Nevzdávajte sa pri hľadaní morálnych vzorov a vodcov. Zaiste i vy raz chcete odovzdať to najlepšie zo seba ďalšej generácii a to napĺňanie sa, stávanie sa mužom či ženou je dlhodobý proces a potrebuje asistenciu. A nikdy nezabudnite budovať veľmi silné a veľmi pekné priateľstvá aj bez sexu, lebo vtedy sa stávate tými, kými naozaj ste. Nehanbite sa počkať so svojou sexuálnou skúsenosťou a neplávať zakaždým po prúde. Pretože to vás urobí výnimočnými a zaujímavými pre tých, ktorí vás v živote môžu kamsi posunúť. Okrem toho príťažlivé vždy boli a budú - vnútorná stabilita, odhodlanie, zásadovosť, integrita a sila. 


Titulný obrázok: pope and homosexuality

Citlivetemy.sk začali vznikať v roku 2010, v čase nedostatku virtuálneho priestoru pre pálčivé témy v kresťanských komunitách. Odvtedy ponúkajú slobodný priestor na otváranie problémov, ktoré neraz polarizujú spoločnosť a dokážu rozhádať i samotných kresťanov. Texty a zamyslenia chcú byť tiež obranou hodnôt a pozvánkou do slušných a plodných diskusií. Zaujímavé postrehy nájdete aj na webe pre mužov - chlapom.sk. V roku 2019 vyšla s finančnou podporou autorov a dobrovoľníkov webu citlivetemy.sk kniha Homosexualita bez farieb dúhy.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Trápna demagógia poslanca Dostála

Trápna demagógia poslanca Dostála

Žijeme dobu, v ktorej sa ukazujú skutočne charaktery jednotlivých spoluobčanov. Poslanec Dostál bol a zrejme stále je mnohými občanmi považovaný na slušného a korektného politika. Pozrime sa na súvislosti jedného hlasovania poslanca Dostála.

Blog
Dieťa a Boh a ty

Dieťa a Boh a ty

Dcérka pozornela. Stíchla. Pozrela mi svojimi krásnymi nevinnými očami do mojich. Bola v nich napísaná otázka: Čo sa ide diať? Očakávanie. Nie, strach v nich nebol. Svojho ocka mala rada a nebála sa ho. Vedela, že nič zlé z jeho strany nemôže prísť.