Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
17. október 2020

Činná viera i láska a nádej, ktorá nezomiera

Druhé nedeľné čítania až do Slávnosti Krista Kráľa prechádzajú k čítaniu z Prvého listu Solúnčanom.
Činná viera i láska a nádej, ktorá nezomiera

Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete na našej internetovej stránke tu.

V nedeľnom druhom čítaní počúvame slová zo samého úvodu Prvého listu Solúnčanom, ktorý je najstarším spisom Nového zákona, hoci v evanjeliách sa samozrejme odrážajú ešte staršie kresťanské tradície. Napísaný bol pravdepodobne z Korintu v roku 49 alebo 50 po Kr. Tento list má svoje zvláštnosti. Hneď prvou je, že hoci ho pripisujeme Pavlovi a Pavol ho aj s najväčšou pravdepodobnosťou nadiktoval, ide tu skôr o list všetkých troch misionárov, ktorí sú vymenovaní v úvode listu: Pavol, Silván a Timotej. Môžeme si všimnúť, že celý úryvok je formulovaný v prvej osobe množného čísla, čo nie je nevyhnutné chápať ako plurál, ktorým by Pavol mal na mysli len sám seba, ale ako plurál, ktorý skutočne zahŕňa troch spomínaných odosielateľov. Vidíme tu teda akýsi misionársky tím, ktorý spoločne cestuje a ohlasuje evanjelium a stará sa o nedávno založené cirkevné obce. Pavol je jeho súčasťou, ale nie jediným protagonistom. List je zároveň odpoveďou na Timotejovu dobrú správu o tamojšej cirkevnej obci po tom, čo ju osobne navštívil.

List je čiastočne tiež formulovaný spôsobom zvyčajným pre vtedajšiu dobu, ktorý je o čosi odlišný od toho nášho dnes. Zatiaľ čo dnes odosielateľa uvádzame na záver, v antike sa odosielateľ predstavuje hneď v úvode a pozdravuje adresátov. Čitateľ od začiatku vie, kto komu píše. Avšak je zriedkavé, aby bolo uvádzaných viacero odosielateľov, alebo aby odosielateľ uvádzal svojich spoločníkov. Pavol tak robí v mnohých svojich listoch. Zároveň sa v tomto liste a aj v mnohých iných Pavlových listoch k tradičným pozdravom pridáva aj vďakyvzdávanie Bohu. Autori po pozdrave dodávajú: „Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách,“ (v. 2).

Autori vyzdvihujú výnimočnosť viery Solúnčanov v Ježiša Krista, ich lásku k Ježišovi a ich nádej v Ježiša. Zdieľať

Našu pozornosť môžeme upriamiť na 3. verš, v ktorom sa vyskytuje triáda viera, láska a nádej. Túto triádu tak nachádzame v úvode najstaršieho novozákonného spisu. Slovné spojenie „v nášho Pána Ježiša Krista“, ktoré bližšie určuje o akú nádej sa jedná, treba pravdepodobne rozumieť tak, že sa vzťahuje aj na vieru a lásku Solúnčanov, podobne ako sa úvodné privlastňovacie zámeno „váš“ nevzťahuje len na vieru, ale aj na lásku a nádej. Autori tak vyzdvihujú výnimočnosť viery Solúnčanov v Ježiša Krista, ich lásku k Ježišovi a ich nádej v Ježiša.

Je zaujímavé, že sa hovorí o diele či skutku viery, úsilí či námahe lásky a vytrvalosti nádeje. Viera Solúnčanov v Ježiša je vierou činnou, nie je to len teória či naučené poučky, ale je viditeľná cez ich skutky, ktoré budujú isté dielo.

Inzercia

Prekvapiť môže spojenie lásky s námahou. Táto námaha či úsilie lásky má koreň v Ježišovi, je to láska k Ježišovi, ktorá však sa prejavuje láskou k ľuďom a to chce vynaložiť námahu. Láska v tomto duchu nie je lacný sentiment, ale je to láska činná, láska, ktorá sa namáha.

Ide o vytrvalosť v nádeji, avšak samotná nádej v Ježišovi plodí vytrvalosť. Zdieľať

Vytrvalosť nádeje má tiež dvojaký aspekt. Ide o vytrvalosť v nádeji, avšak samotná nádej v Ježišovi plodí vytrvalosť, ktorú solúnska cirkev zvlášť potrebovala uprostred ťažkostí, v ktorých nachádzala, ako o tom svedčil Timotej po svojej návšteve a ako im to aj samotní misionári predpovedali: „Lebo aj keď sme boli u vás, predpovedali sme vám, že prídu na nás súženia; aj sa tak stalo, ako viete,“ (3,4). Táto ich vytrvalosť v činorodej viere a láske aj napriek protivenstvám založená na nádeji v Ježiša, spôsobovala Pavlovi a jeho spoločníkom osobitnú radosť, ako to vyjadrujú v neskoršej časti listu: „Teraz, keď k nám od vás prišiel Timotej a priniesol nám dobrú zvesť o vašej viere a láske a že si na nás stále po dobrom spomínate a túžite nás vidieť ako aj my vás, potešili sme sa z vás, bratia, popri všetkej našej núdzi a súžení, pre vašu vieru. Lebo teraz akoby sme ožili, keď vy stojíte pevne v Pánovi,“ (3,6-8).

O viere, nádeji a láske Pavol hovorí aj na iných miestach vo svojich listoch, napríklad aj v závere známeho hymnu na lásku v 13. kapitole Prvého listu Korinťanom. Od Pavlových čias o nich hovorí kresťanská tradícia neustále a je tomu tak aj dnes. Dnešný úryvok z najstaršieho dochovaného Pavlovho listu nám pripomína, že to nie sú čnosti poučiek či vrtkavých citov, ale čnosti, ktoré sa najlepšie vyjadrujú konaním a životom v nádeji.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Centrum sa zameriava predovšetkým na výskum a vzdelávanie v oblasti biblických a blízkovýchodných vied s interdisciplinárnych presahom do iných oblastí, na popularizáciu vedeckého štúdia biblického a blízkovýchodného sveta, na biblický apoštolát a formáciu. Členmi Centra sú kňazi Košickej arcidiecézy zaoberajúci sa štúdiom biblického a blízkovýchodného sveta. Viac o Centre a jeho aktivitách na www.biblia.rimkat.sk

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Láska cez peniaze

Láska cez peniaze

Naše nedeľné čítanie z listu Filipanom v liturgickom období „Cez rok“ je na konci. Štvrtá a posledná perikopa pochádza z poslednej časti tvoriacej ešte jadro listu. Táto pasáž sa ohraničuje veršami 4, 10-20. Jej obsahom je Pavlovo vyjadrenie vďaky za prijatú podporu od Filipanov. Svojou tematikou tak voči zvyšku spisu vyznieva značne autonómne. A preto ju mnohí odborníci dokonca považujú za pôvodne samostatný ďakovný list. No názory na to určite nie sú jednotné.