Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
08. október 2020

Pokračovanie k Ján 4,1 ... 25Žena (Samaritánka) mu vravela:

„Viem, že príde Mesiáš, ... Až príde on, zvestuje nám všetko.“ 26Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“


Všetky stroje fungujú na základe nejakého - niekým inteligentným - nastaveného kritéria. Buď 0 alebo 1. Nič viac. Ale kde je tu myšlienka? Kde je tu niečo nové, niečo novo stvorené?

Myšlienka je to, čo odlišuje človeka od zvieraťa a stavia ho nad hmotu. A myšlienka je prejav ducha. Niektorí sociálni inžinieri tvrdia: Ešte sme nerozobrali človeka do posledného kúska hmoty. My raz prídeme na to, ako vzniká myšlienka.

Stále viac a viac fyzikov priznáva, že existujú hranice, za ktoré sa už fyzika pri hľadaní odpovede na pôvod a podstatu hmoty nedostane. Napríklad do Planckovho času od bodu 0 alebo pred samotný bod 0, od kedy sa počíta história vesmíru. Prečo to hovoria? Lebo uvažujú logicky.

Naše skúmanie sa prejavuje myslením, ale výsledky myslenia sa vždy overujú a musia dokázať hmotne a skúsenosťou. Aby bolo možné hmotne overiť účinok a existenciu niečoho hmotného, je nutné nejako zmerať účinok, pokiaľ sa jedná o veci malé alebo vzdialené. Pokiaľ sa jedná o veci, na ktoré stačí zrak, stačí niekedy aj vidieť a ak sa výsledok pri opakovaní dostatočne podobá, evidujeme to ako skúsenosť.

Ako overíme hmotný účinok? Použime trošku nezvyklý príklad. Bábätko udrie mamu ručičkou po tvári. Účinok - pokiaľ bábätko netrafí mamino otvorené oko - maminka sa smeje a je rada, že má hravé dieťatko. Pokiaľ to isté urobí mame 20-ročný syn, účinok bude úplne iný. Nehodnoťme morálnu stránku. Merajme iba fyzikálny dopad. Silu úderu dospelého muža cítime na vlastnom tele dostatočne. Silu úderu bábätka vlastne ani necítime. Na jej zmeranie potrebujeme niečo menšie a citlivejšie, než je postava dospelého človeka.

Analogicky na zmeranie energie dopadu atómu potrebujeme niečo ešte menšie ako atóm. Ale čo použijeme na zmeranie energie dopadu najmenšej a nedeliteľnej základnej častice hmoty? Predsa nič menšie už neexistuje!

Môžeme nejako zmerať účinok najmenšej čiastočky hmoty respektíve veľkosť najmenšieho časového úseku? Logika hovorí, že nie. Preto fyzici hovoria, že toto je hranica fyzikálneho poznania. Ďalej už fyzika nemôže. Ďalej sa dokáže dostať iba filozofia - ale nie meraním lež myslením.

Rovnako je to aj s hľadaním toho kúska mozgu, v ktorom podľa niektorých vznikajú myšlienky. Nakoniec sa dostaneme aj k tomu poslednému kúsku mozgu, ale vždy to bude len o odovzdávaní informácie cez nervové vlákna. Informácie o stave 0 alebo 1. Zapni, vypni. Ako zviera. Ako stroj.

Ale kde je tu myšlienka? Napríklad: „Ľúbim ťa, urobím všetko pre tvoje dobro.“ Alebo: „Nenávidím ťa, vymyslím čokoľvek, aby som ťa zničil.“ Alebo: „Cítim sa zúfalo.“ Alebo: „Prežívam eufóriu.“ Alebo: „Objavil som, pochopil som. Viem to opísať, našiel som riešenie.“ Alebo: „Chcem!“ „Nechcem!“ „Môžem, ale neurobím!“ „Robím, ale proti svojej vôli!“

Inzercia

Keby sme zväčšili mozog tak, aby sme sa v ňom mohli prechádzať (alebo zmenšili seba, respektíve nejakými nanoprístrojmi by sme mohli vidieť procesy odovzdávania signálov), videli by sme iba neuróny a ich pohyb vo vláknach a hmotnú zmenu nejakého čidla v danom mieste po kontakte s neurónom. Podobne to opísal už Leibnitz na prelome 17. a 18. storočia. Opísal to v príklade o mozgu ako o zväčšenom mlyne. A to ešte nemal dnešné poznatky o neurónoch a neurónových vláknach v ľudskom mozgu. Uvažoval racionálne - človek nie je mechanizmus. Dnes vieme aj to, že človek nie je len organizmus, teda biologický mechanizmus. Človek v skutočnosti nie je ničím determinovaný. Jeho vnútornú slobodu nič nedokáže zlomiť a zotročiť (na rozdiel od zvieraťa), pokiaľ sa sám nepodvolí.

Potvrdzujú to mnohé príklady silných ľudí. Ich sila však nie je v hmote ale v myšlienke. Psychiatri dokážu stimulovať príslušné miesto v mozgu a tak vyvolať napríklad pohyb rukou. Ale testovaný človek vie, že tento pohyb nebol pohybom jeho vôle ale proti jeho vôli. Proti jeho vedomiu. Stimuláciou neurónov je prinútený robiť to, čo nechce, ale stále zostáva vedomý si toho, čo chce a kým je - aj napriek stimulácii. Vedomie človeka nie je pohyb neurónov v mozgu.

Áno, je možné človeku vypnúť mozog. Chemicky. Ale ten človek v tej chvíli prestal byť použiteľný ako človek, lebo prišiel o vôľu a rozum. Už je to len psychiatrický prípad, ktorý už nikdy na nič produktívne nebude môcť byť využitý. To už nebude ani robot na vykonávanie nejakých opakovaných úkonov. To už bude iba živočích na zavretie do klietky a na oštaru.

Preto nie je racionálne byť pragmatikom v zmysle odmietať zmysluplnosť. Ak nedokážem vysvetliť zmysel niečoho, čo evidentne vyžaduje a potrebuje zmysel, ak nemôžem racionálnym vysvetlením poprieť racionalitu, logiku a antropocentrizmus vesmíru, tak síce môžem a mám právo všetko a všetkých spochybňovať pre ich vieru, ale nemám právo ich zosmiešňovať a ponižovať. Nemám právo zakazovať im žiť ich filozofiu a životný štýl. Samozrejme, pokiaľ ich filozofiou nie je zabíjanie druhých (napríklad džihád) alebo vyžadovanie dodržiavania nejakých zvykov, ktoré sú evidentne na základe všeobecnej a dostatočne preukázanej skúsenosti ľudstva v rozpore s vedou (odmietanie transfúzie krvi) a základnou morálkou (pedofília).

Nemôžem od veriacich požadovať, aby sa v mene rešpektu k sekulárnemu štátu stiahli z verejnosti a žili svoju vieru iba v súkromí. Naopak, ak ich chcem presvedčiť, že bezzmyselnosť života je lepšia ako život kvôli večnému Zmyslu, musím ich štýlu života férovo konkurovať svojim štýlom života. Žiť s úsmevom, s nadhľadom a odstupom, bez stresu, bez závislostí na hmote, s úctou a rešpektom k ľuďom, k dejinám, civilizáciám a kultúram. Musím ukázať vysokú morálnu silu. A to napriek tomu, že to vlastne nemá zmysel.

Ale na tvárach ľudí v našej civilizácii nevidieť úsmev, nevidieť nadhľad, nevidieť úctu a rešpekt k druhým. Naopak, vidieť hlavne závislosť. Závislosť na peniazoch, sexe, drogách, alkohole, počítačoch...

A do tohto nášho pragmatizmu Kristus hovorí: To som Ja, čo sa s tebou rozprávam...

Odporúčame

Blog
Nástroj jednoty

Nástroj jednoty

Katolícka teológia, napriek svojej bohatej tradícii a neustálemu prehlbovaniu poznatkov, trpí často nedôverou a neraz je považovaná, niekedy dokonca aj samotnými kresťanmi, za prázdne a zbytočné táranie. Aký je vlastne zmysel a hodnota teologického snaženia ľudského rozumu?