Zamyslenie k evanjeliu dnešenej nedele nájdete na našej internetovej stránke tu.

S nedeľným druhým čítaním z Pavlovho Listu Filipanom (4,6-9) vstupujeme do záverečnej časti listu. Pavol na záver dáva najmä povzbudenia, aj keď ako kontrast k nim poukazuje aj na zlý príklad niektorých členov cirkvi (pozri 3,18-19).

Môže sa nám zdať zvláštne ako Pavol priamo seba dáva za príklad. Takúto rétoriku dnes počujeme veľmi zriedka, a ak aj áno, stáva sa veľmi podozrivou. Môžeme tu mať však na pamäti, že Pavol je v situácii väzňa a cíti sa byť blízko smrti, ako sme počúvali pred dvoma týždňami z úvodu listu: „Kristus bude oslávený v mojom tele, či už životom, alebo smrťou. Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk. ... Túžim zomrieť a byť s Kristom...“ (1,20c-21.23b). Z mnohých pasáží listu cítiť ako Pavol, v takomto rozpoložení, ako človek, ktorý má pred očami blízky odchod z tohto sveta, poukazuje na to, čo je podstatné, ako hovoria aj záverečné slová z čítania znovu spred dvoch týždňov: „Len žite tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu,“ (1,27). Toto má byť kritériom pre kresťana pri všetkom, čo robí.

Podobný charakter majú aj verše z dnešného čítania. Keď teda Pavol dáva seba za príklad, vychádza z vlastnej skúsenosti a tú ponúka ako návod aj pre Filipanov. Nejde tu teda o nejaké chválenkárstvo, ale skôr o podelenie sa so skúsenosťou, ktorá funguje.

Ak máme na mysli toto Pavlovo rozpoloženie, lepšie rozumieme jeho výzve nebyť o nič ustarostení z úvodu čítania. Samozrejme, nie je to výzva k nedbanlivosti, či pasivite, ale k dôvere v Božiu starostlivosť aj uprostred ťažkostí, či dokonca v situácii, ktorá navodzuje dojem blízkeho konca pozemskej púte človeka.

Dôvera človeka k Bohu je umocnená, ak sú prosby prednášané spolu so vzdávaním vďaky. Zdieľať

Do toho veľmi dobre zapadá nasledujúce povzbudenie do modlitby. Je prirodzené, že veriaci v čase súženia prednáša svoje žiadosti Bohu. To je ďalší prejav dôvery. Ten je umocnený, ak sú prosby prednášané spolu so vzdávaním vďaky. Pritom tu nejde len o vyslovenie jednoduchého ďakujem, ale o rozpamätanie sa a rozpoznanie Božej starostlivosti v minulosti, ktoré dodávajú silu zverovať sa do Božích rúk uprostred prítomných súžení.

Výsledkom takéhoto zverovania sa do Božích rúk bude pokoj, ktorý pramení v Bohu. Najprv Pavol hovorí o Božom pokoji, ktorý uchráni myseľ i srdce veriaceho. Myseľ a srdce majú v biblickom jazyku k sebe veľmi blízko. Práve srdce je centrom myslenia a rozhodovania sa. Takýto Boží pokoj je potrebný k správnym rozhodnutiam a k pokojnému kráčaniu vpred.

Boží pokoj je potrebný k správnym rozhodnutiam a k pokojnému kráčaniu vpred. Zdieľať

V takejto atmosfére pokojnej mysle a srdca sa lepšie odoláva pokušeniam rôzneho druhu a upriamuje sa pozornosť na to všetko, o čom Pavol následne hovorí, teda na všetko, čo je pravdivé, cudné, spravodlivé, atď.

Dôvera v Božiu starostlivosť aj uprostred ťažkostí sprevádzaná prosbami k Bohu, ktoré sú však prednášané na pozadí vďačnosti za predošlé prejavy Božej dobroty voči človeku, plodí vnútorný pokoj, ktorý je potom základom pre to, aby mohol mať veriaci upriamenú pozornosť mysle na ďalšie dobro. Na záver tak Pavol samotného Boha nazýva Bohom pokoja.

Na pozadí tohto uvažovania sa nám dnešné Pavlove slová javia ako veľmi aktuálne. Páve v dnešných dňoch nanovo prežívame obdobie, ktoré nás zneisťuje a prirodzene plodí nepokoj v našom vnútri. Dnešné druhé čítanie nám pripomína ako je dôležité práve dnes uvedomovať si Božiu starostlivosť a nevylučovať modlitby dôvery z našich dní, lebo to nás bude privádzať k vnútornému pokoju, ktorý je tak veľmi potrebný, aby sme mohli byť aj uprostred neistoty upriamení na dobro.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.