Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
26. september 2020

Biskupi, udeľte prosím dišpenz

Napísanie tohto textu som odkladala dlho, v nádeji, že ho nebude treba.
Biskupi, udeľte prosím dišpenz

Nedočkala som sa. Ani päť minút po dvanástej.

Už pred niekoľkými dňami som počula hovoriť infektológa, lekára, člena vládnej pandemickej komisie, Pavla Jarčušku, predpokladám, že veriaceho, o tom, že pani, ktorá sa nakazila covidom na bohoslužbe, zomrela na túto chorobu v nemocnici.

Očakávam protiargument, čo tam robila, keď mala 81 rokov a určite také diagnózy, ktoré ju predurčovali pri nakazení na takýto osud. Ja sa pýtam, boli v tom chráme také opatrenia aby sa možnosť jej nakazenia čo najviac eliminovala? Ak áno a ona nedodržiavala opatrenia, bola strojcom svojho osudu ona sama.

Je nad slnko jasnejšie, že v chrámoch sa ľudia nakazili, nakazujú a budú nakazovať. A budú zomierať.  Nedalo sa to nečakať. Zaráža ma, desí ma, že v takejto situácii biskupi neudelili opäť dišpenz od povinnej účasti na nedeľných a prikázaných bohoslužbách.

Slepá poslušnosť nikdy nebola mojou výsadou, nikdy som nebola členkou sekty a komplikujem si život pravdou.

Tento text vzniká v úplnej poslušnosti voči prirodzenému Božiemu zákonu, Desatoru, Písmu i Tradícii. Prirodzené predchádza nadprirodzenému.

Pôvodne som myslela, že napíšem text – výzvu niekomu ako Sime Martausovej, aby sa zastala návrhu Anny Záborskej. Ale došlo mi, že pani Záborská to nepotrebuje, Boh sa jej zastane dostatočne sám.

Ochrana života je hodná ochrany od počatia po prirodzenú smrť. Ochrana zdravia a života už narodených leží na tejto úsečke (tretiacka matematika).

Môj rozum, srdce a moje svedomie neberie skutočnosť, že slovenskí biskupi neudelili veriacim dišpenz od účasti na nedeľných a prikázaných bohoslužbách v súvislosti s exponenciálnym rastom pandémie. Rešpektovala som, že keď sme sa dostávali v júni a júli k nule dišpenz bol odňatý. Ani vtedy som to nepovažovala za správne, no uznávam, že miera rizika nakazenia s fatálnymi následkami sa zdala byť v tom čase objektívne nízka.

Je proti prirodzenému Božiemu zákonu a proti piatemu Božiemu prikázaniu žiadať od ľudí, čo i len od jedného človeka, pod ťarchou ťažkého hriechu, aby prichádzal na miesto, kde sa môže nakaziť, následne ochorieť, podstúpiť niekoľkotýždňový náročný priebeh liečby, prípadne zomrieť, alebo nakaziť niekoho ďalšieho, kto v konečnom dôsledku môže tiež zomrieť. Aj mladý človek bez akýchkoľvek ťažkostí môže zomrieť. Môže to byť mladá matka, alebo mladý otec.

Nechápem argumentáciu otvorenými obchodmi. Čo je mňa do toho, že niekto chodí po obchodoch? Azda tam ten človek musí chodiť? Ak je niekto taký hlúpy, že tam ide, je to jeho vec. A jeho zodpovednosť. Keď sa obchody budú musieť opäť zatvoriť, už nebude môcť chodiť. Som si istá, že každý človek dokáže rozlišovať medzi môcť a musieť.

Podobne ak je niekto dobrovoľne taký „hlúpy“, že ide na omšu, kým sa dá, no nie preto, že musí. Patrím a budem patriť k tejto skupine. Zároveň v prípade, ak vyhodnotím, že je rizikové v čase exponenciálneho rastu pandémie (ktorý tú máme už dosť dlho nato, aby kompetentné cirkevné autority konali), vstúpiť do nevetraného kostola, plného ľudí, s nesprávne nasadenými rúškami, ktorí nie sú od seba v dostatočnej vzdialenosti (nie som zástancom názoru, že vírus rešpektuje šachovnicové sedenie), pričom bohoslužba je naťahovaná spevmi, dlhou kázňou a pod., nebudem vo svojom svedomí viazaná povinnosťou na nej byť. Nemám problém stáť v daždi, či vo vetre pred kostolom, v ozvučenom priestore, v dostatočnej vzdialenosti od ostatných. Nechápem (ak nie je udelený dišpenz od povinnej účasti) prečo sa situácia primárne nerieši pokynom zvýšiť počet nedeľných a prikázaných bohoslužieb v oblastiach, ktoré vykazujú taký počet účastníkov, ktorý vylučuje možnosť dodržiavať bezpečné opatrenia.

Očakávam argumenty typu, že momentálne aj deti musia chodiť do školy. Rodičia nemôžu svojvoľne deti učiť doma, len preto, lebo si myslia, že nie je správne aby v situácii, v ktorej sa nachádzame hazardovali s ich zdravým a zdravým celej širšej rodiny. Ako to bolo? „Moje dieťa nie je morča“. Podobne je to s chodením do práce.

Toto predsa nie je hra, že keď oni musia, tak aj my môžeme musieť. Hriechy, amorálnosť (či hlúposť) druhého predsa nemôžu byť výhovorkou pre moje hriechy, amorálnosť (či hlúposť). Nemôže byť argumentom: „On tak robí, tak prečo by som nemohol aj ja tak robiť.“ Kto iný ak nie Cirkev a jej biskupi a kňazi poznajú do špiku kosti túto skutočnosť? Cirkev je predsa akýmsi svedomím spoločnosti, prorockým hlasom.

Nedokážem byť členkou sekty. Preto som vďačná, za jedinú maličkú, pre mňa potešiteľnú vec, ktorú som zaregistrovala, apel, prosbu, arcibiskupa Zvolenského biskupom a kňazom aby sa v súvislosti s epidemiologickou situáciou nekonali pohostenia, agapé.

Neprajem si zrušenie verejných bohoslužieb. Bude veľmi ťažké opäť žiť bez Eucharistie.

Možnosť prijímať Telo Kristovo na ruku krásne opísal v svojim texte tu na Postoji jeden gréckokatolík – hovorí, že všetci sme dostali výsadu dotýkať sa Kristovho Tela. Neuveriteľne krásne a pravdivé.

Pýtam sa sama seba či by som prijala Kristovo Telo s vedomím, že sa vďaka tomu nakazím a zomriem. Chápem ľudí (vrátane seba), pre ktorých žiť s Eucharistickým Kristom je viac ako žiť. Chápem ľudí, pre ktorých je takýto postoj fanatizmom na úrovni viery v to, že človek má krídla, a keď vyskočí z ôsmeho poschodia tak začne lietať.

Nikto, žiadna ľudská ani cirkevná autorita nemá právo žiadať od druhého človeka poslušnosť, ktorá môže priniesť ohrozenie zdravia, či života. Za túto skutočnosť, ktorá sa momentálne na Slovensku deje je priamo pred Bohom zodpovedná naša cirkevná hierarchia.

Nedá sa z toho vyvliecť prehodením zodpovednosti na veriacich, aby sami posúdili svoj zdravotný stav, svoju rizikovosť. Ak v kostole na bohoslužbe s prikázanou účasťou pod ťarchou ťažkého hriechu sa len z tohto dôvodu nachádza nakazený bezpríznakový človek, alebo ochorie a následne zomrie mladý zdravý jedinec nebude to jeho zodpovednosť.

Inzercia

Absurdne, bizarne až neľudsky na mňa pôsobia články, ktoré sa zaoberajú počtom veriacich po otvorení chrámov s dišpenzom a následne ako sa to zmenilo po odobratí dišpenzu. V čase šialenej celosvetovej pandémie. Nerozumiem pointe takýchto článkov.

Áno, je tu i taká možnosť, že každý katolík vie používať v slobode svoj rozum, srdce a svedomie.

Viem, že On bol poslušný až na smrť na kríži a nebola to Jeho vôľa ale vôľa Otca, a toho zastupujú biskupi. Lebo, „kto vás počúva, mňa počúva, a kto mňa počúva, počúva toho, ktorý ma poslal“.

Je mi úplne jasné, že dišpenz nebol odňatý kvôli babičkám, ktoré boli v chráme na Dominika Savia tohto roku prvé a budú tam i v prvú nedeľu a každú ďalšiu, v ktorú bude dišpenz udelený a budú tam i keď majú mnoho diagnóz, ktoré covid pri zabíjaní obľubuje. Je mi jasné, že toto opatrenie je nasmerované na iný typ veriacich, prevažne mladších a zdravších, a možno i na takých, ako ja, čo máme problém podriaďovať sa tomu, čo nepovažujeme za prejav slúžiacej autority ale sektárstva.

Verím, že motiváciou biskupov k odňatiu a zatiaľ ešte znovuneudeleniu dišpenzu nie je naháňanie veriacich (ako ovce na zabitie) do kostolov za každú cenu. Verím, že ich motiváciou je nadprirodzené dobro veriacich. Treba mať na pamäti, že nadprirodzené sa viaže na prirodzené, ľudský život je hodný ochrany od počatia po prirodzenú smrť, teda aj v čase po narodení, nielen v ústave SR ale aj v cirkevných dokumentoch. Kresťania, aj katolíci sú pro-life.

Myslím si, že každý katolík by v čase pandémie mal mať možnosť prichádzať do chrámu úplne dobrovoľne a slobodne, oslobodený od ťarchy ťažkého hriechu.

Pripúšťam, že sa môžem mýliť. Som zároveň s týmto svojim názorom v zhode. Som presvedčená, že ak sa človek nakazí koronavírusom na prikázanej bohoslužbe, ktorej sa zúčastňuje len preto, aby nemal ťažký hriech bude za jeho prípadnú smrť, pred Bohom zodpovedný diecézny biskup (do výšky svojich kompetencií miestny farár, prípadne kňaz, ktorý omšu slúži). Slúžiaci kňaz napr., v prípade, že nezasiahne ak vidí, že veriaci majú zle nasadené rúška, nedodržiavajú dostatočné odstupy, majú prejavy respiračného ochorenia, napriek tomu sú v chráme, ak je svätá omša dlhšia ako je nevyhnutné, ak sa vykonávajú v chráme rôzne iné pobožnosti a modlitby. Miestny farár je zodpovedný za primeraný počet svätých omší prispôsobený počtu veriacich prichádzajúcich na liturgiu s ohľadom na veľkosť chrámu, za spovedanie v bezpečnom priestore, za vysvetľovanie veriacim všetkého čo v súvislosti s pandémiou vysvetliť treba atď. Ak kňazi i farári v poslušnosti voči biskupovi dodržiavajú opatrenia a primäli k tomu i ľudí a napriek tomu sa nakazí a zomrie človek, ktorý je prítomný na omši len preto, lebo by mal ťažký hriech ak by tam nebol, za jeho smrť je podľa mňa v takom prípade priamo zodpovedný diecézny biskup.

Ak je človek členom nejakého spoločenstva, tak sa zaväzuje prijať pravidlá, na základe, ktorých to spoločenstvo funguje. Jedným z dôležitých pravidiel, ktoré člen katolíckej cirkvi musí dodržiavať je účasť na nedeľnej či inej prikázanej bohoslužbe. Najlepší argument, aký som k tomuto príkazu doteraz počula bol ten, že ak sa prví kresťania nezúčastňovali nedeľného lámania chleba, neboli považovaní za kresťanov.

Kristus vstal z mŕtvych v židovský prvý deň v týždni. V nedeľu. Ak je niekto katolík je viazaný povinne, pod ťarchou ťažkého hriechu, oslavovať túto skutočnosť v spoločenstve spoluveriacich, v nedeľu a v ostatné Cirkvou prikázané sviatky. Môj rozum, srdce a svedomie síce nerozlišuje medzi nedeľnou, prikázanou a inou omšou, ale rešpektujem tento cirkevný zákon. Chcem byť členkou katolíckej cirkvi, preto rešpektujem, že existuje taká povinnosť. Nič to nemení na skutočnosti, že s väčšou radosťou, s celistvejšou identitou, s väčším pokojom v srdci, chodím na omše, ktoré povinné nie sú.

Pravdu povediac je mi ľúto ľudí, katolíkov od narodenia, ktorí nikdy nemali možnosť v slobode a bez smrteľných sankcií zažiť neúčasť na nedeľnej a prikázanej bohoslužbe. Tie čudné články o znižovaní počtu veriacich v chrámoch uvádzali argument, že mnohí počas dišpenzu pochopili, že nedeľnú omšu nepotrebujú. Nechápala som to, až kým mi nedošlo, že medzi nami asi žijú aj ľudia, ktorí nikdy nezažili, čo je to nemusieť ísť na nedeľnú omšu a nemať z toho srdce zaťažené ťažkým hriechom. Vďaka tejto pandémii to mali možnosť zažiť. Možno prvý krát v živote. Myslím si, že v takých chvíľach človek môže slobodne rozmýšľať a rozhodovať sa, môže prísť na to prečo do toho chrámu vlastne chodí. Možno príde na to, že to nie je jeho cesta. Možno príde na to, že je, a chce byť kresťanom. Vďaka Bohu za túto krátku príležitosť. Druhá, zrejme omnoho dlhodobejšia a vo svojej forme desivejšia skutočnosť k nám už vtrhla, aj do našich chrámov. S ňou prichádza i nová príležitosť stať sa kresťanom. Lebo ak sa niekto zúčastňuje každonedeľnej omše od detstva až do dvadsiatich, tridsiatich, štyridsiatich, päťdesiatich atď. rokov svojho života len z povinnosti, asi niečo nie je v poriadku.

Drahí biskupi, farári, kňazi, nech Boh sprevádza múdrosť vašich rozhodnotí, v týchto hraničných časoch.

pár zdrojov

obrázok

http://www.vkontexte.sk/2015/11/navsteva-biskupov-ad-limina-apostolorum.html

infektológ Jarčuška

https://www.facebook.com/projektn.sk/videos/941056653041818

prosba arcibiskupa Zvolenského

http://www.biskupstvo-nitra.sk/vyzva-predsedu-konferencie-biskupov-slovenska-arcibiskupa-mons-stanislava-zvolenskeho-biskupom-a-knazom/

Odporúčame