Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
24. september 2020

Dvojsečný meč na Borisa K. ...

...a dva problémy Slovenska.
Dvojsečný meč na Borisa K. ...

Boris K. je podnikateľ veľmi špecifického typu. Pripomína mi v niečom iného podnikateľa podobného typu, Milana R., ktorý sa často objavoval aj na slovenských televíznych obrazovkách. Milan R. v nich komentoval svoje skúsenosti so „skutočnými, naozajstnými“ mafiánmi, väčšinou na štýl „ja som tam bol vtedy náhodou,“ „išiel som okolo“, „keď som to počul, snažil som sa im dohovoriť, chalani, nebláznite...“ a podobne.

Slovom, ideálneho predsedu najvyššieho zákonodarného zboru si predstavujem úplne inak, ako Borisa K. Hoci to nemusí byť štátnik takých rozmerov, akých by mal byť predseda vlády či prezident, stále by to mala byť osobnosť, pevný charakter, vzor. Ale žijeme v parlamentnej demokracii a ľudia si svojich reprezentantov vyberajú v slobodných voľbách. Ja to rešpektujem. Ako si kto ustelie, tak spí. (A ešte čosi: kto je aký charakter sa dá poznať aj bez čítania jeho/jej súkromnej komunikácie, ale poďme postupne.)

Popri všetkej možnej kritike Borisa K., v atmosfére pobúrenia, zhrozenia či znechutenia, ma však ruší niečo trochu iné, než jeho sexuálny apetít. Niečo, čo pokladám za dôležitejšie.

Problém prvý: neúcta k súkromiu a tajná fascinácia bulvárom

Už som povedal, že Boris K. by ideálne nesedel na stoličke, na ktorej sedí. Dôvodov je na to niekoľko. A azda máme na viac...

Avšak oveľa väčším problémom, či skôr nebezpečenstvom, je zvyknúť si na to že špicľovanie, lustrácie, udavačstvo, vydieranie či verejné rýpanie sa v niekoho súkromí (hoc i verejne činnej osoby) môže byť normálnou, prijateľnou vecou či legitímnou metódou (politického) boja.

Nie je to normálne ani prijateľné, respektíve by byť nemalo. Mávnuť nad tým rukou, že to tak prosto je (alebo s tým, že „veď si to zalúži“), by bolo chybou.

Priznám sa, som asi veľmi citlivý na ochranu súkromia. Pokladám to za jedno z fundamentálnych práv a za dobrý výdobytok našej Západnej civilizácie. Zaručuje človeku osobný, súkromný priestor, kam (svojvoľne) nezasahujú druhí – najmä nie štát. Článok 16 slovenskej Ústavy hovorí, že „[n]edotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená“ a že „[o]bmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom“. Článok 22 toho istého dokumentu hovorí, že „[n]ikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.“ A do tretice, článok 12 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1948) hovorí, že „nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť. Každý má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom.“

S ochranou súkromia tak úzko súvisí ochrana osobných údajov, ochrana súkromia rodiny, teda toho, čo je človeku drahé. Nie je to ochrana pred spravodlivosťou, naopak. Neprepožičiava človeku žiadne právo na trestné konanie, na krádež, spreneverenie majetku, zneužitie funkcie či podobne. Práveže to má byť súčasť komplexnej a účinnej ochrany jednotlivca proti takému konaniu. K tomu, samozrejme, treba funkčný systém spravodlivosti, ktorý zaručí vymožiteľnosť práva. Keď to zoberiem zoširoka, spojím ochranu súkromia aj s ochranou svedomia a súkromného vlastníctva. Kde nie je jedno, tam nie je (alebo čoskoro nebude) ani druhé.

Dôsledná ochrana súkromia jednotlivca je o to dôležitejšia, keďže žijeme v dobe pokročilých technológii, internetu, sociálnych sietí – aj silnejúceho štátu, ktorý okrem iného má všetky tie nové technológie k dispozícií. Produkujeme denne gigantické množstvá dát, pričom ich zbierajú a poctivo analyzujú a ukladajú algoritmy a dátové centrá. Žartom hovoríme, že o nás vedia viac, než naši najbližší, ale možno sa jedná o desivú pravdu. Často sa zamýšľam nad tým, ako bude asi vyzerať budúcnosť, v ktorej je o nás všetko známe, všetko je „tam niekde“ uložené (aj to, o čom sme boli presvedčení, že sme to vymazali). Kto bude mať k tomu prístup? Na čo tie dáta budú využívané? A pritom kto z nás môže prvý hodiť kameňom? Kto je bez viny, bezúhonný, čistý, dokonalý? Nik nie je bez svojich súkromných pádov; avšak tí, ktorí kontrolujú informácie o druhých, sa sami za bezúhonných vydávať môžu, pričom môžu účelovo diskreditovať svojich oponentov.

Problém druhý: tajná služba a bezpečnosť štátu

Keď sa pýtame na bezpečnosť súkromia, údajov a dát, musíme sa pýtať na to, v čích rukách sú, kto k nim má prístup a ako sa s nimi narába. Druhý problém súvisí s našou pohnutou históriou, plnou zvratov, zmien, prezliekaní kabátov, zmätených identít, aj oportunizmu. Pre systém sú najdôležitejšie inštitúcie, pre inštitúcie zas ľudia, ktorí v nich pôsobia.

Keď sa koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov minulého storočia menil politický režim v Československu, niektoré zmeny sa nekonali; respektíve veľkými zmenami v skutočnosti neboli.

Príkladom môžu byť bezpečnostné a informačné služby štátu. Samozrejme, situácia bola komplikovaná a do veci vstupovalo množstvo faktorov. Komplexnejší obraz doby nám ponúka napríklad známa kniha Vladimíra Palka Boj o moc a tajná služba (2004), či mnohé analýzy, reportáže a komentáre bezpečnostných analytikov, politológov, či novinárov.

Keďže Československo po Novembri 89 nemalo dostatok kvalifikovaných ľudí, ktorí by zároveň mali „čistú“ minulosť – nepoškvrnenú spoluprácou s komunistickým režimom, – na niektoré kľúčové posty sa rýchlo dostávali aj ľudia s pochybným charakterom, minulosťou i kontaktmi; niektoré úrady a inštitúcie neprešli prakticky žiadnou významnou personálnou výmenou a trvalo dlhé roky, kým sa tak stalo. Je otázne, nakoľko ešte stále cítiť vplyv týchto štruktúr na dnešné bezpečnostné a informačné zložky.

1989. Do nových inštitúcií a úradov sa niektorí snažia prijímať len tých, ktorí neboli úplne zdiskreditovaní. Novovzniknuté občianske komisie, ktoré boli za výber zodpovedné, prijímali aj bývalých príslušníkov ŠtB, či už sa jednalo o nie úplne zdiskreditovaných jedincov, alebo tých, ktorých z ŠtB vyhodili počas normalizačných čistiek. Napríklad totalitná vojenská kontrarozviedka sa premenovala na Vojenské obranné spravodajstvo a stala sa súčasťou Federálneho ministerstva obrany. Po rozpade ČSFR jej slovenská časť prešla pod slovenské ministerstvo obrany a údajne ju tvorili prakticky samí príslušníci zaniknutej ŠtB. Palko v spomínanej knihe ide postupne a opisuje všetko detailnejšie.

Do SIS, tajnej služby novovzniknutej Slovenskej republiky, sa po nástupe Vladimíra Mečiara k moci mohli navrátiť mnohí bývalí eštébáci, najmä po roku 1995, kedy sa  riaditeľom SIS stal Ivan Lexa (on sám je v zoznamoch ŠtB vedený ako „dôverník“). To boli aj časy neslávne slávneho Jaroslava Svěchotu (ktorého z ŠtB vyhodili práve počas normalizácie; jeho aj Mečiarov zväzok bol záhadne zlikvidovaný v prvých mesiacoch po Novembri 89).

Nebudem ani prvý, ani jediný, koho tieto skutočnosti rozrušujú a privádzajú k otázke, do akej miery sa nám sa s týmto problémom podarilo vysporiadať.

Rovnako tak nepochádza z mojej hlavy nápad reformy spravodajských služieb, ktorá by posilnila ich dôveryhodnosť. Potrebujeme tajnú službu, ktorá nepochybne chráni život, prosperitu, stabilitu, mier, ale aj súkromie a ďalšie fundamentálne práva občanov tohto štátu; takú, z ktorej neunikajú informácie a ktorej služby sa nezneužívajú v prospech jednotlivca či nejakej záujmovej skupiny ľudí.

Inzercia

Niektoré postkomunistické štáty rozsiahle reformy svojich tajných služieb vykonali už v 90-tych rokoch. Požiadali niektoré spriatelené spravodajské služby zo zahraničia, ktoré sa starali o ich bezpečnosť, kým bola reforma hotová – a mnoho „nových“ ľudí pripravených slúžiť. Koho by sme vedeli poprosiť my? Komu dôverujeme? Rakúšanom? Nemcom?

Pri uvažovaní o tomto mi napadá ešte niečo. Keď som sa veľa krát rozprával s mladými (rozumej cirka môj ročník – 1995 – a neskoršie), ich znalosť histórie (Slovenska) bola zväčša pomerne slabá. A paradoxne najmenej vedeli o Slovensku 90-tych rokov. Ako je možné pochopiť súčasnosť, keď nepoznáme minulosť, ktorá ju predchádza? Všetko má svoje korene, príčiny, zárodky.

Bez poznania Slovenska 90-tych rokov nemáme šancu pochopiť Slovensko dnes. A bez poznania Slovenska dnes nemáme šancu ho spraviť lepším zajtra.

Je to o nás

Boris K. podľa viacerých indícií nepatrí medzi morálne etalóny. Ale meč, ktorý by ho mal podľa niektorých politicky popraviť, je dvojsečný. Mali by sme ho odhodiť čím skôr; nie je to dobrá cesta. Špicľovaniu, vŕtaniu sa v súkromí, vydieraniu, udavačstvu a mediálnym senzáciám by sme mali povedať nie.

To je však výzva, ktorej naplnenie bude v našej spoločnosti zdá sa mimoriadne náročné. Vychádzam napríklad z dát, ktoré zbieral a analyzoval GLOBSEC v rámci publikácie Voices of Central and Eastern Europe (2020). Okrem iného sa výskumníci pýtali aj na súhlas respondentov s nasledovnými troma tvrdeniami (zhrnutými v jednom): „Pokojne by som vymenil/a určité práva a slobody ako napríklad slobodu cestovania, združovania, alebo slobodu slova, za lepšiu finančnú situáciu / za vyššiu bezpečnosť v našej krajine / za zachovanie tradičných hodnôt na Slovensku.“ 69% opýtaných by bolo ochotných vymeniť niektoré slobody za vyššiu bezpečnosť, 66% za lepšiu finančnú situáciu, a 58% za zachovanie hodnôt. Pozoruhodné je na tom ešte aj to, že vo vekovej skupine 18-24 by nadpolovičná väčšina opýtaných bola ochotná vymeniť isté slobody/práva za vyššiu bezpečnosť v krajine alebo za lepšie osobnú finančnú situáciu (56%, respektíve 59%).

Skúsme sa nad tým zamyslieť. Nad ochotou meniť slobody či práva (svoje, alebo iných) za prospekt väčšej bezpečnosti či materiálneho polepšenia si. Aj nad miestom zvedavosti, závisti, udavačstva a špicľovania v našej spoločnosti. Zamyslime sa nad našou túžbou po senzáciách a škandáloch, po „pikantných“ bulvárnych zisteniach, či sa týkajú našich susedov, alebo všeobecne známych ľudí. Áno, verejne známi ľudia, zvlášť politici, podliehajú väčšej miere „kontroly“ ako bežný občan. Majú byť zvyknutí na väčší tlak i nároky. Ale aj oni majú svoje súkromie – istú hranicu, ktorú by sme nemali prekračovať.

 

 

Referencie/zdroje:

GLOBSEC, Voices of Central and Eastern Europe – Slovensko, 2020, dostupné na: https://www.globsec.org/wp-content/uploads/2020/09/Voices-of-Central-and-Eastern-Europe_Slovensko.pdf

Horobová, M., November ešte neznamenal koniec, Štátna bezpečnosť prežila dodnes, SME, 2001; dostupné na: https://www.sme.sk/c/184683/november-este-neznamenal-koniec-statna-bezpecnost-prezila-dodnes.html

Palko, V., Boj o moc a tajná služba, 2004, Prešov

Ústava Slovenskej Republiky, dostupná na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/1992-460

Všeobecná deklarácia ľudských práv, dostupná na: https://www.ohchr.org/EN/UDHR/Documents/UDHR_Translations/slo.pdf

 

titulný obrázok - ilustračný; zdroj: Internet of Business

Odporúčame

Blog
Manželství a naše společnost I

Manželství a naše společnost I

V několika následujících článcích se chci věnovat tomu, jak manželství chápe dnešní společnost, v níž žijeme a křesťanské učení. Nikdy v minulosti by mě asi nenapadlo, že to bude téma, kterému se bude tak moc věnovat pozornost.

Blog
Na stretnutí IVPR sa stretli dva svety

Na stretnutí IVPR sa stretli dva svety

Nový riaditeľ Inštitútu pre výskum práce a rodiny zorganizoval 17.9. Stretnutie s občianskou a odbornou verejnosťou. Pracovníci inštitútu hovorili o skúmaní problematických fenoménov, my pro-rodinní aktivisti o potrebe podpory rodiny.