Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
22. september 2020

Naozaj rozumieme Katolíckej cirkvi?

Milovaná a nenávidená katolícka cirkev. Akú má vlastne úlohu? Prečo ju toľko ľudí kritizuje? Je naozaj taká márnivá, spiatočnícka a tmárska? Ako je potom možné, že je to najväčší unitárny náboženský útvar na svete? A prečo si myslí, že práve ona je tá pravá? Na niektoré z týchto otázok som si skúsil dať odpoveď v nasledujúcom texte.
Naozaj rozumieme Katolíckej cirkvi?

V Spojených štátoch nie je ani sto ľudí, ktorí nenávidia Katolícku cirkev, ale sú tu milióny ľudí, ktorí nenávidia to, za čo katolícku cirkev mylne považujú. Arcibiskup Fulton John Sheen

Celý svet sa nachádza v období druhej vlny corony, v USA sa schyľuje k voľbám a na Slovensku tu máme debatu a odluke cirkvi od štátu. V minulom blogu som sa venoval téme cirkvi ako všeobecnému pojmu z menej učenej perspektívy. Tentokrát by som chcel viac napísať o mojom pohľade na katolicizmus. Totiž mám pocit, že ho nevidíme takého, akým naozaj je. Je to iba ohľad nefungovaného blogera, ktorý bol sám hľadajúci a neraz som musel upraviť a zmeniť svoje postoje. Verím však, že dokážem aspoň z časti priblížiť, aký poklad som v katolíckej cirkvi našiel. Rád by som začal malou exkurziou do je histórie a vplyvov, ktoré ju formovali.

Pozadie, pôvod a história katolíckej cirkvi

Aktuálne poznáme 24 katolíckych cirkví. Ráta sa medzi nich latinská (alebo inak rímskokatolícka) a 23 východných (ako napr. Gréckokatolícka, Arménska, Koptská...). Už tu vidím prvý zásadný rozdiel medzi tým, ako bežní „smrteľníci“ vnímajú katolícku cirkev a akou naozaj je. Katolícka cirkev je totiž súborom viacerých malých cirkví. Keď to rozoberieme na drobné, tých „24“ je vlastne len počet obradov, ktoré sa využívajú na slávenie eucharistie. Každá farnosť aj diecéza je však v ponímaní katolicizmu cirkvou samou o sebe. Čo ich spája je vernosť rovnakému učeniu a autorite pápeža. Všetky rozkoly do 16.storočia prakticky vznikali len ako odpor k druhému bodu, teda pápežstvu (východná schizma resp. vznik pravoslávia a neskôr vznik anglikanizmu). Až reformácia priniesla schizmu aj v učení a preto je dnes katolíkovi umožnené za istých okolností chodiť na sv. omšu aj do pravoslávneho kostola (protestantské bohoslužby sa nerátajú ako plnohodnotná náhrada, lebo im chýba pre katolíka niekoľko esenciálnych súčastí).

Katolícky znamená všeobecný. Ak sa vrátime na úplný začiatok života cirkvi, tá vznikla po zoslaní Ducha svätého na Turíce (50 dní po smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista). 12 apoštolov sa stalo základom prvého cirkevného spoločenstva, rýchlo sa však aj vďaka misijnej činnosti (hlavne apoštola Pavla) zakladali nové bunky v celej Júdei a Rímskej ríši. Prvých 300 rokov svojej existencie cirkev nemala kostoly, chrámy, veľké majetky, mramorové oltáre ani vyšívané rúcha. Ukrývali sa pred prenasledovaním v katakombách, slúžili sa tajné sv. omše či iné obrady a veriaci často čelili priamym ohrozeniam na živote. Napriek tomu cirkev pretrvala, učenie sa šírilo a stalo sa tak známym, až ho v Rímskej ríši museli akceptovať.

Milánskym ediktom sa síce zmenilo veľmi veľa a často vládne presvedčenie, že veriacich začalo rapídne pribúdať a mnoho z nich sa pridávalo možno viac z kultúrnych a mocenských dôvodov, ako z úprimnej viery. Toto tvrdenie však celkom nesedí, lebo mnohí štátni úradníci stále podľa všetkého kresťanom naklonení neboli a situácia sa určite nezmenila zo dňa na deň. Dokonca ešte niekedy okolo roku 360 v Rímskej ríši vládol cisár Julián (tzv. odpadlík), ktorý sa odvrátil od kresťanstva späť k starým bohom a snažil sa v Rímskej risi zaviesť naspať pohanstvo. Nebolo to však už v tej dobe reálne, lebo kresťanov bolo jednoducho priveľa. Kresťanstvo začalo čeliť úplne novým výzvam. Rozmohlo sa prakticky po celej Európe a neskôr aj do značnej časti Afriky a Ázie. Až od 6. storočia (vznik pápežského štátu) však možno hovoriť o naozaj kresťanskej ére.

Cirkev hoci samú seba označuje ako svätú, vždy bola aj ľudským spoločenstvom. Je to niečo, ako keď vedec zostrojí na papieri dokonale fungujúci stroj, ktorý však po prejdení strojovou výrobou obsahuje nejaké tie výrobné nedostatky. Stále plní svoj účel, dokonca sa s chybami ráta, no od dokonalého plánu sa odchyľuje. Preto sa z princípu ľudskosti ani cirkvi nemôžu vyhnúť omyly. Vďaka nim nastalo veľa nešťastných udalostí ako napr. 30. ročná vojna alebo už spomínané schizmy. Hoci na to existuje množstvo rozdielnych názorov, naozaj pôvodnou cirkvou podľa mňa je práve katolícka. Mnohé kresťanské cirkvi totiž založili ľudia, ale „katolícka cirkev“ trvá od čias apoštolov a teda môžeme tvrdiť, že ju založil priamo Ježiš Kristus. Dnes žijeme v dobe kresťanov snažiacich sa o jednotu cez tzv. ekumenizmus, no tradícia siahajúca až k apoštolom je zachovaná len v určitej časti z nich. Katolicizmus bol a vždy bude naozaj postavený na tejto tradícii, ktorá sa ťahá od sv. Petra, cez prvých cirkevných otcov až po teológov 20. a 21. storočia. Tak sa dostávame k jadru a podstate - k učeniu katolíckej cirkvi.

Učenie, dogmy a Pápežova neomylnosť

Katolícke učenie mnohí často označujú ako tmárske. Je to paradox, lebo vo veľkom podporuje naratív dopĺňania vedy a viery. Samotný Vatikán prevádzkuje akadémiu vied. Mnohí tradicionalisti zas naopak kritizujú aktuálnu katolícku cirkev z toho, že sa po 2. Vatikánskom koncile nedrží svojho vlastného učenia. To je však zas len slepá ulička. Môže sa učenie Cirkvi meniť? Áno, môže. Aktualizácia učenia sa totiž nedeje v protiklade s pôvodným učením, ale naopak v súlade s ním. Hlboké myšlienky o tom napísal John Henry Newman. Vnímam to tak, že poznávanie reality (aj tej Božej) je proces, ľudstvo a Boh konajú v čase a pomocou nášho intelektu Boha lepšie chápeme a poznávame. Taktiež netreba zabúdať na Ducha Svätého, ktorý (ako veríme) si vedie svoju cirkev a neustále jej ukazuje cestu ďalej. Prvý vývoj v učení badať už pri zrušení obriezky či nečistých pokrmov alebo zahrnutí pohanov do „Božieho ľudu“. A toto všetko sú „aktualizácie“ obsiahnuté ešte v Biblii.

Existujú však aj tzv. dogmy, čiže nemenné, vždy platiace pravdy, v ktoré musí každý katolík veriť (lebo keby v nich neveril, neverí v katolícke učenie). Tých je však minimum a skoro výhradne sú z teologickej oblasti. Zaujímavosťou je, že napriek vedeckému a filozofickému pokroku doteraz cirkev ani raz nemusela meniť žiadnu zo svojich dogiem. Stále sa ukazujú ako platné a rozumné. Dogmy často zvýrazňujú to, čo sa v priebehu dejín všeobecne uznávalo. A často jedna dogma vychádza z druhej (platnosť jednej implikuje cestu k uznaniu druhej). Dogma musí v cirkvi vyrásť, nemôže byť prijatá iba nanútením „zhora“. Mnohé nariadenia a príkazy, ktoré aktuálne platia v katolíckej cirkvi, však nie sú dogmami, ani všeobecnými pravdami.

V cirkvi rozlišujeme viacero stupňov „pravdivosti a platnosti“ učenia, ide o tzv. 6 stupňov istoty, na ktorých magistérium (učiteľský úrad Cirkvi) vyhlasuje svoju náuku (dogma, viera cirkvi, učenie blízke viere, teologicky istá pravda, všeobecné učenie, učenie v rozsahu slobodného názoru). Často však tiež ide len o disciplinárne nariadenie s nejakým pastoračným úmyslom, či už je to tak často a podľa mňa neoprávnene kritizovaný povinný celibát kňazov rímskokatolíckej cirkvi (hoci na ten podľa mnohých odkazuje aj sv. písmo), 40-dňový alebo piatočný pôst, liturgické obdobia alebo už pomaly slovenská jedinečnosť v neminištrovaní žien. Niektoré nariadenia sú na globálnej úrovni, iné si zavádzajú lokálni biskupi na základe kultúrnych či behaviorálnych odlišností tej konkrétnej krajiny či diecézy. Mnohé veci dávali význam v niektorom konkrétnom období (z kultúrnych, výchovných, politických, či praktických dôvodov), no neskôr už význam nedávajú a preto je namieste ich zmeniť. Keďže veríme, že pápež a jeho biskupi sú pastiermi svojho ľudu, zverujeme im do rúk aj možnosť vytvárať takéto disciplinárne nariadenia (ktoré majú slúžiť dobru svojho ľudu). Neznamená to však, že ich nesmieme „pripomienkovať“, vylepšovať či meniť, keď už súčasnej realite, v ktorej žijeme, nevyhovujú. Musíme však dodržať autoritu a lojalitu voči predstaveným cirkvi.

Tŕňom v oku mnohých neveriacich je práve toto hierarchické usporiadanie cirkvi a predovšetkým pápežstvo. To však vychádza z biblických textov aj ranno-kresťanského chápania cirkvi. Ježiš poveril sv. Petra slovami „ty si skala a na tejto skale postavím svoju cirkev“. Obraz pastiera, ktorý vedie svoju cirkev, je v katolicizme vnímaný veľmi silne. A hoci pápeži veľa krát naozaj nežili ako svätí ľudia, napriek tomu veríme v ich neomylnosť. Táto neomylnosť má však presné medze. Pápež je neomylný len vtedy, ak hovorí tzv. „ex katedra“, vo veciach viery a v súlade s názorom svojich biskupov a celej Cirkvi. Je to práve kvôli akceptácii jeho duchovnej autority a nie pre akceptáciu všelijakých ľudských vrtochov. To, že pápežstvo je Božím dielom ja osobne vnímam aj na pápežoch 20. a 21. storočia, ktorí boli všetci mimoriadne osobnosti, aké vtedajšia doba potrebovala. Pre odôvodnenosť existencie istej hierarchie tiež netreba chodiť ďaleko, nachádzame ju v sv. písme. Veď Ježiš si vyvolil 12 apoštolov a 72 iných učeníkov a aj oni sami tento post chápali ako istý úrad (napr. apoštoli namiesto Judáša menovali apoštola Mateja). Netreba zabúdať, že cirkev má duchovný aj ľudský rozmer, je svätá a zároveň hriešna, lebo hoci ju stvoril Boh, tvoria ju ľudia. Preto sa nečudujme, keď niečo nefunguje ideálne a treba ju napraviť. Jej sväté poslanie však trvá a ako máme prisľúbenie, že pekelné brány ju nepremôžu, tak verím, že vytrvá až do konca sveta.

Inzercia

Subsistit in

Takže má katolícka cirkev pravdu vo svojom učení? A je to jediné „pravé“ učenie? Veľakrát som sa už presvedčil, že problémom mnohých kritikov náboženstva je ich dualistické myslenie. Ak existuje utrpenie, neexistuje Boh. Alebo ak je pápež hriešny, cirkev nemôže byť svätá. Hovorievam, že svet nie je čiernobiely, ale v odleskoch všetkých farieb nachádzame jeho pravú tvár. Jediná pravda je Boh. A človek tu na zemi nikdy nebude dostatočne vyzretý a schopný, aby túto pravdu obsiahol. Ako som spomínal už vo svojom staršom blogu, univerzálny Boh sa naozaj ľudom dáva spoznávať a my ho uchopujeme vždy vo svojej nedokonalosti tak, ako vieme. Preto existujú aj viaceré náboženstvá. No Ježiš nám prostredníctvom evanjelia aj Ducha Svätého nám dal plnosť duchovného poznania Boha a spásy. Vieme všetko, čo potrebujeme ku šťastiu. Navyše zvyknem odvážne hovoriť, že Nový zákon sa stále deje a my ho stále lepšie aplikujeme do našej reality. A tak v tomto svetle ani katolícka cirkev nevlastní pravdu, ona ju len najlepšie poznáva a odovzdáva, lebo spoznala Ježiša Krista.

Nádherne tento fakt popísal 2. Vatikánsky koncil v konštitúcii Lumen Gentium. Pomocou slovného spojenia „Subsistit in“ vlastne povedal, že Ježišova cirkev sa najlepšie stvárňuje tu na zemi v katolíckej cirkvi. Neznamená to, že by neveriaci, budhista alebo moslim nepoznali časti pravdy o Bohu. Práve naopak, Boh sa dáva poznať všetkým bez rozdielu. Možno práve preto mnohí stále znova a znova objavujú, aký veľkým pokladom pravdy katolícka cirkev je.

Herézy, schizmy, reformácia a ekumenizmus

Niekedy sa zvykne poukazovať na to, že vývoj katolíckej cirkvi zďaleka nebol taký priamočiary. Už v prvých storočiach sa objavovali rôzne smery, ktoré mohli smerovanie našej viery výrazne zmeniť. Napr. taký gnosticizmus, ktorý odmietal hmotný svet, alebo arianizmus, ktorý odmietal rovnocennosť Krista s Bohom. Veľakrát sa spomínajú rôzne apokryfné evanjeliá, v ktorých mnohí hľadajú šokujúce novinky o Kristovom živote. Pravdou však je, že všetky tieto smery boli prekonané nie mocou, ale racionálnym a teologickým bádaním. A že v apokryfných evanjeliách toho veľa prevratného často nie je a zároveň sú omnoho menej dôveryhodné.

Teologické nezhody boli bežné v histórii cirkvi, ale schopnosť nájsť konsenzus, či už to prisúdime Duchu Svätému, alebo ľudským pohnútkam, bola obdivuhodná. Prvé naozajstné schizmy prišli skôr z politických dôvodov (vzájomná exkomunikácia pápeža a východného patriarchu, odmietnutie nulity pre anglického kráľa Henricha VIII). Až po 16tich storočiach prichádza k naozaj relevantnej teologickej odklone v podobe protestantizmu. Môj kamarát zvykne hovoriť, že na reformácii nebolo pôvodne nič zlé, len vyliali vaničku aj s dieťatkom. Nechcem nikoho presviedčať, každý si musí urobiť názor sám. Štiepenie kresťanstva je určite veľkou ranou na ňom samom. Na druhej strane je pekne vidieť, ako sa Boh nenechá zviazať ľudskými silami. Katolicizmus sa však reformáciou nezosypal, naopak otriasol sa a posilnil. Aj dnes sa síce vedú siahodlhé teologické debaty o tom, kto má pravdu. Oveľa viac však prevláda snaha o jednotu a vzájomné porozumenie. Katolícka cirkev je v tom aktuálne veľmi aktívna prostredníctvom tzv. ekumenizmu.

Morálne učenie

Najväčším tŕňom v oku a bojovým poľom býva katolícke učenie o morálke. Odmietanie antikoncepcie, potratov alebo LGBTI manželstiev je často kritizované a odsudzované. Veľa krát to však vychádza len z nedostatku informácii a znalostí. Ani katolíci nemajú právo na dieťa alebo právo na manželstvo. A úcta k životu neznamená, že nechápeme komplexnosť života a starosti, ktoré so sebou prináša. Morálne učenie cirkvi je veľmi konzistentné a prakticky sa veľmi nemenilo celé dve tisícročia - väčšinou pochádza ešte od cirkevných otcov. Keby sa dalo meniť, určite by to už katolícka cirkev dávno urobila. Je predsa nezmysel byť osočovaný a očierňovaný dobrovoľne za niečo, čo nepovažuješ za pravdu. Naopak, pre mňa je veľkým povzbudením, že cirkev svoje učenie nemení, aj keď svet na ňu zo všetkých strán tlačí.

V mnohom totiž netlačia fakty, ale ideológia. Predsa život vzniká za účasti dvoch a nie jedného. Zároveň dieťa pred narodením je samostatná bytosť s vlastným DNA, srdcom či mozgom. Ako potom môže byť iba právo ženy rozhodnúť, či bude žiť? A kto vlastne má také právo rozhodovať o živote a smrti niekoho iného? LGBTI manželstvá sú síce citlivá téma, lebo naozajstné „homofobické“ skutky sú hriech. Ale katolícka náuka nikde nehovorí, že každý človek je pozvaný do manželstva, a ani že je to jediný prostriedok na dostiahnutie šťastného života. Dokonca túto inštitúciu nepovažuje za nástroj naplnenia vlastného „šťastia“ (ako často učí súčasný svet), ale naopak dáva jej za cieľ prinášanie lásky druhej osobe a zároveň zachovať plodivý rozmer pre vznik nového života. Antikoncepcia môže prinášať aj pozitívne účinky napr. pri liečení neplodnosti, no používať ju na redukciu pohlavného styku na vzájomné potešenie, bez schopnosti prebrať zodpovednosť a bez úplného darovania sa jeden druhému, je v príkrom rozpore s kresťanským pohľadom na manželstvo. Zaujímavé však je, že sex je v katolicizme na veľmi vysokom piedestále (ide o vzájomné sebadarovanie manželov, obnovenie manželského sľubu a naozaj nevyhnutnú súčasť manželstva) a zďaleka nie je určený len na plodenie detí (bez detí je manželstvo platné, bez sexu nie).

Dalo by sa takto pokračovať ešte dlho, je o týchto témach napísaných veľa kníh. Dôležité je len si uvedomiť, že katolicizmus neplodí nejaké poučky z brucha, ale naopak za každou jednou z nich je dlhé a poctivé poznávanie sveta a reality optikou kresťanskej lásky. Možno to nie je každému po chuti, ale určite to nie je povrchné a tmárske.

Na záver

Verím, že som týmto blogom aspoň v krátkosti ukázal, aké bohatstvo vedia veriaci v katolíckej cirkvi nájsť. Možno si poviete, že to ste už veľakrát počuli a aj tak sú to „kecy“. Ale keď najbližšie budete uvažovať o odluke cirkvi od štátu, spomeňte si, akou komplexnou inštitúciou je cirkev. Množstvo veriacich v kostoloch, to nie sú len anonymné nevzdelané ovce, ale ľudia, ktorí žijú 2000 rokmi overeným životným štýlom, ktorý nestojí na vode. Ak aspoň trocha dokážeme pripustiť, že katolícka cirkev má čo ponúknuť aj súčasnému človeku, veľakrát v nej nájdeme prameň pravdy. Taká je moja skúsenosť s ňou.

Tento článok vznikol za výdatnej podpory prispievateľa s internetovým nick-om „Knieža Myškin“. Týmto by som mu chcel poďakovať za jeho podnety. Za každý diskusný príspevok, ktorý nám rozšíri vedomosti, budeme veľmi vďační.

Odporúčame

Blog
Cirkev

Cirkev

Žijeme v dobe, kedy je kritika cirkvi, jej pôsobenia v spoločnosti, ale aj vyznávania náboženského presvedčenia na verejnosti verejnosťou relatívne schvaľovaná. Samozrejme nehádžem všetkých do jedného vreca. Tak ako sa líši kultivovanosť vyjadrovania takejto kritiky (od najvulgárnejších osočovaní až po naozaj seriózny dialóg), tak sa aj konkrétny obsah týchto tvrdení pohybuje od naozaj irelevantného až po skutočné a často akútne problémy. Niekedy ide o konštruktívnu a oprávnenú kritika, inokedy je však za čiarou a má za cieľ iba dehonestovať „oponenta“. Nechcem sa týmto blogom len zastávať akýchkoľvek náboženských predstaviteľov alebo kresťanských politikov, ale rád by som hlavne poukázal na význam cirkvi, na jej miesto v spoločnosti a v ľudskom živote. Verím, že tak dokážem priniesť do diskusie nové podnety.

Blog
Ján 3,22 Potom prišiel Ježiš so svojimi učeníkmi

Ján 3,22 Potom prišiel Ježiš so svojimi učeníkmi

do judejskej krajiny. Tam s nimi pobudol a krstil. 23Ale aj Ján krstil v Enone... 25Medzi Jánovými učeníkmi a istým Židom vznikla hádka o očisťovaní. 26Prišli k Jánovi a povedali mu: „Rabbi, aj ten, čo bol s tebou za Jordánom, a ty si mu vydal svedectvo, tu krstí a všetci idú k nemu.“