Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
19. september 2020

Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme III.

Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme III.

 

„Náš dom horí... Chcem, aby ste sa strachovali tak, ako sa každodenne strachujem ja. Chcem, aby ste panikárili.“

Gréta Thunbergová, Davos 2019

„Boj o nakŕmenie ľudstva sa skončil. V 70. rokoch zahynú stovky miliónov ľudí od hladu, a to napriek prípadným krízovým programom, ktoré dnes spustíme. Je príliš neskoro a nič už nemôže zvrátiť výrazné celosvetové zvýšenie úmrtnosti.“

Paul Ehrlich, profesor Stanfordskej univerzity v knihe Populačná bomba z roku 1968

 

Bude na Slovensku v roku 2100 genocída?

Ako som avizoval, budem reagovať postupne na jednotlivé problematické tvrdenia klimaalarmizmu. Teraz by som sa kriticky pozrel na jedno vyjadrenie meteorológa Jozefa Pecha. V správach na RTVS hovoril, že do konca storočia sa môže priemerná globálna teplota zvýšiť o 4 °C a v súvislosti s tým môže dôjsť až ku genocídam. Neviem však, či to myslel tak, že ľudia budú masovo po státisícoch umierať v dôsledku oteplenia alebo v dôsledku oteplenia prepuknú boje o zdroje a ľudia sa začnú masovo vyvražďovať. V podobnom duchu sa vyjadril Pecho aj v rozhovore pre Pravdu zo 7. 11. 2019, kde povedal: „Západní klimatológovia to často prirovnávajú k tomu, čoho zvykneme byť svedkami pri genocídach. Väčšia časť ľudstva bude mať skutočne problém prežiť vo svete oteplenom o štyri stupne Celzia.“ Ani z tohto vyjadrenia nie je úplne jasné, ako to myslel. Napísal som mu mail, aby som si to ujasnil, ale neodpovedal mi.

Meteorológ a apokalyptik Jozef Pecho hľadí do budúcnosti. Čo tam vidí? Neznesiteľné horúčavy a vyprahnutú zem pokrytú haldami mŕtvol. 

Odkiaľ vie Pecho a iní klimatológovia, aká bude priemerná teplota v roku 2100? Oni to samozrejme s istotou nevedia. Oni len hovoria to, čo im ukazujú počítačové modely. Teda v ich vyjadreniach je určitá miera pravdepodobnosti a neistoty, čo ale zamlčiavajú.

Otázka spoľahlivosti resp. dôveryhodnosti počítačových modelov je metodologický problém. Je otázne, nakoľko sa dá vývoj svetovej klímy modelovať. Svetová klíma je totiž veľmi zložitý systém, s vlastnosťami chaosu a viacerými činiteľmi, ktorých veľkosť nevieme predvídať.

V 70. rokoch minulého storočia, keď prebiehalo ochladzovanie, sa vedci obávali doby ľadovej. Dospeli k tomu tak, že predchádzajúci tridsať ročný vývoj premietli do budúcnosti. Ak by sa ochladzovalo tak, ako medzi rokmi 1945 až 1975 niekoľko desiatok rokov, potom by skutočne nastala doba ľadová. Trend sa však zmenil a začalo sa otepľovať. Lenže dnešní vedci robia presne tú istú chybu ako vedci pred štyridsiatimi rokmi. Predpokladajú, že sa bude otepľovať tak, ako sa otepľovalo posledných tridsať rokov. Ale to je práve to, čo nevieme. Ukazujú to počítačové modely klímy, ale ich výsledky treba brať s rezervou, lebo už v minulosti veľakrát zlyhali.

Niektoré veci sa nedajú počítačovo modelovať. Napr. vývoj ekonomiky. Dal by sa vytvoriť program, ktorý, keby sme do neho vložili dnešné dáta, by nám vymodeloval, ako bude vyzerať ekonomika v roku 2100? Nedá sa to. Jednak preto, že svetová ekonomika je veľmi široký a komplexný fenomén. Mnohé veci ani nevieme predvídať. Nevieme predvídať správanie ľudí, nevieme, či niekto nepríde s nejakou technickou inováciou, ktorá zmení hospodárstva alebo energetiku a pod. Dnes vidíme, že na ekonomiku môže mať vplyv aj pandémia. To je niečo, čo nikto nepredvídal.

Jednak ešte nepoznáme všetky faktory, ktoré majú na klímu vplyv (napr. vplyvy z vesmíru) a nevieme predvídať ani správanie tých faktorov, ktoré poznáme (Slnečné žiarenie).

Ľudia ako Pecho nás strašia zvýšením teploty o 4 °C a genocídou na základe predpovedí vývoja klímy z pochybných počítačových modelov. Tu by samozrejme nejaký klimaalarmista poznamenal: „Veď tie modely sú dnes široko akceptovanou formou predpovedania vývoja klímy.“ To je opäť obľúbený klimaalarmistický argument odvolaním sa na konsenzus.

Horné predpovede zvýšenia teploty sú až o 8 °C. Do roku 2100. Teda za 80 rokov (V 20. st. sa oteplilo asi 0, 7°C). To by sa musela klíma skutočne zblázniť. Skôr si myslím, že počítačové modely sú len taký figový list, ktorým vedci zakrývajú svoju nevedomosť. Dúfam, že v budúcnosti, o sto alebo viac rokov, sa budú klimatológovia pozerať na dnešné počítačové modelovanie klímy ako na klimatologické obdobie temna.

Počítačovým modelom vývoja klímy neverím. Na základe zdravého sedliackeho rozumu si dovolím tvrdiť, že nikto nevie, ako sa bude vyvíjať klíma a už vôbec nie o 80 a viac rokov. Všetko sú to len odhady, čo by bolo keby. Vyzerá to vedecky, lebo sa pracuje so zázračnými skrinkami – počítačmi (Mimochodom, Rímsky klub na základe počítačových modelov predpovedal vyčerpanie zásob ropy do roku 1992), ale v tomto prípade metóda nie je adekvátna predmetu skúmania. Teplota sa môže samozrejme zvyšovať. Do konca storočia o 0,5 stupňa, o 1 stupeň, o 3 stupne, alebo o 5 stupňov. Alebo aj nie. Kľudne sa môže stať, že do roku 2060 sa bude otepľovať a potom príde štyridsaťročná fáza ochladzovania. Nevieme. A keby sa náhodou v roku 2060 začalo ochladzovať, tak klimatológovia sa budú škrabať po hlave: „Kde len urobili súdruhovia klimatológovia pri modelovaní vývoja klímy v roku 2020 chybu?“

Do klimatológie už vstúpila politika, ideológia, biznis a mám obavu, že v podobe počítačových modelov aj šarlatánstvo.

Menej ostrými slovami ako ja, vyjadril svoj názor na počítačové modelovanie vývoja klímy Martin Mojžiš v eseji Nebojte sa Grety Thunberg:

„Nárast teploty môže byť spôsobený prírastkom CO2, pretože ide o takzvaný skleníkový plyn. Akú časť nárastu teploty spôsobuje človekom produkovaný CO2, to známe nie je. Panuje všeobecná zhoda, že klimatologické modely nedokážu vysvetliť celý nárast teploty bez zahrnutia človekom produkovaného CO2. To však vôbec neznamená, že za celý nárast teploty je zodpovedný práve tento skleníkový plyn. Koľko z GO má na svedomí ľuďmi produkovaný CO2? Odpovedať na túto otázku jednoducho nie je v možnostiach súčasnej vedy. Mnohým procesom prebiehajúcim v zemskej atmosfére dostatočne nerozumieme, a preto ich do svojich modelov nevieme poriadne zahrnúť. Čo sa budúcnosti týka, o tej vieme ešte vždy menej ako o minulosti. Snažíme sa, ale naše klimatologické modely a ich predikčná schopnosť nie sú dostatočne overené. Okrem toho vieme, že počasie je typický príklad systému s dynamikou deterministického chaosu, takže ani veľmi dobrý model nie je schopný poskytnúť dlhodobé spoľahlivé predpovede. Vedecký konsenzus v tomto prípade preto neznamená, že vieme, ako bude budúcnosť vyzerať, ale že vieme, čo o tejto budúcnosti hovoria modely s neznámou spoľahlivosťou. Ani správy IPCC netvrdia, že modely sú spoľahlivé. Tvrdia len, že sú čoraz spoľahlivejšie.“

Tu by niekto mohol položiť takúto otázku: „Ak aj nevieme s istotou, ako sa bude vyvíjať klíma do roku 2100, nie je našou povinnosťou voči naším potomkom urobiť maximum pre to, aby sme rast teploty čo najviac spomalili?“

Pri odpovedi na túto otázku budem vychádzať z riešenia Bjorna Lomborga. Lomborg je bývalým členom Greenpeace a docentom štatistiky. Nedá sa bezvýhradne zaradiť medzi klimaskeptikov, lebo on o vplyve CO2 na otepľovanie nepochybuje, ale patrí v tomto smere medzi umiernených. Podľa neho je neekonomické investovať veľké finančné prostriedky do toho, aby sme spomalili rast teploty. Keby sa dodržiavali ustanovenia Parížskej dohody, tak by bola v roku 2100 teplota len o 0, 2°C stupňa nižšia v porovnaní so stavom, keby sme nerobili vôbec nič. Pritom toto mierne spomalenie otepľovania by si vyžiadalo obrovské finančné prostriedky.

Skeptický ekológ Bjorn Lomborg vystupoval aj v americkom kongrese.

Klimaalarmista by mohol povedať, že takýto postoj je nezodpovedný voči nasledujúcim generáciám. Nie je to tak. Bolo by nerozumné, keby sme sa my uskromňovali, aby ľudia v roku 2100 mali o pár desatín stupňa nižšiu teplotu. Navyše, ľudia v roku 2100 budú bohatší ako sme my, budú mať lepšie vedecké poznatky a technické vymoženosti, ako máme my dnes.

Od roku 2100 nás delí 80 rokov. To je toľko, ako nás delí smerom do minulosti od roku 1940. Porovnajme stav ekonomiky, stav vedeckého poznania a technický pokrok z roku 1940 so stavom z roku 2020. V roku 1940 ľudia nemali tušenia o počítačoch, tabletoch, smartfónoch, internete, mobiloch, prúdových lietadlách, atómových elektrárňach, transplantácii orgánov a pod. Aj vtedy už síce boli televízory, autá, lietadlá, telefóny a pod., ale na nižšej technickej úrovni.

Keby ste nejakému ekológovi v roku 1940 povedali, že v roku 2020 budú ľudia denne odosielať miliardy textových správ, tak by si trhal vlasy pri predstave, koľko stromov bude musieť padnúť kvôli listovému papieru. Lenže vďaka internetu my dnes môžeme posielať denne miliardy správ bez toho, aby musel padnúť jediný strom. O takejto možnosti však ľudia v roku 1940 nevedeli.

Do vedy, výskumu a inovácií ide dnes oveľa viac peňazí ako v roku 1940. Preto môžeme predpokladať, že ľudia o 80 rokov, teda v roku 2100, budú mať väčšie množstvo vedeckých poznatkov a lepšie technické možnosti v porovnaní s nami v roku 2020, minimálne o toľko, o koľko sme na tom my lepšie v porovnaní s ľuďmi spred 80 rokov. A tieto vedecké poznatky a technické vymoženosti dajú ľuďom aj lepšie možnosti vyrovnať sa s GO, ak by bolo skutočne také výrazné, ako predpovedajú klimaalarmisti. Okrem toho budú ľudia v roku 2100 v porovnaní s nami aj bohatší, čo im umožní investovať viac finančných prostriedkov do prípadných problémov, ktoré by spôsobili klimatické zmeny.

Keď Pecho hovorí o tom, aké to môže byť v roku 2100 zlé, tak podľa mňa neberie do úvahy to, že ľudia budú mať viac bohatstva, viac vedeckých poznatkov a technických vymožeností, kde môžeme zahrnúť aj kvalitnejšie zdravotníctvo, ktoré im umožnia lepšie sa vyrovnať s negatívnymi dôsledkami klimatických zmien. Ja si dokonca myslím, že aj keby sme sa my preniesli do roku 2100 s našimi aktuálnymi možnosťami, tak by sme to zvládli a žiadna genocída by nenastala.

Pechove reči o genocíde sú podľa mňa nezodpovedným strašením, šírením paniky a možno až šírením poplašnej správy. V tomto prípade Pecho výrazne prekročil svoje kompetencie predpovedať počasie na dva týždne dopredu. Keby sa vyskytli okolo 2100 nejaké krízové situácie spôsobené počasím, tak je pravdepodobné, že Európania zareagujú skôr solidaritou než vzájomným vyvražďovaním. Tieto temné predpovede pripomínajú predpovede Paula Ehrlicha o hladomoroch a kolapsoch štátov, ktoré mali nastať v poslednej štvrtine 20. storočia. Podľa Ehrlicha SŠA mal postihnúť v 70. rokoch hladomor a v roku 2000 už Veľká Británia nemala existovať. To boli tiež „vedecké“ predpovede až kým sa neukázalo, že sú úplne chybné.

Inzercia

Pecho a jemu podobní klimaalarmisti neberú do úvahy schopnosť človeka adaptovať sa na rôzne typy prostredia. Práve v tom je silná stránka človeka v porovnaní s inými tvormi žijúcimi na zemi. Ľudia žijú v rôznych podnebných pásmach s rôznymi klimatickými podmienkami. V studených Helsinkách aj horúcom Singapure. Aj keby sa skutočne oteplilo do roku 2100 o 4, alebo dokonca o 8 stupňov, ako predpovedajú niektoré modely, tak sa to neudeje zo dňa na deň, ale postupne, a teda ľudia by mali nejaký čas na to, aby sa novým podmienkam prispôsobili.

Z klimaskeptického pohľadu nemá zmysel bojovať proti zvyšovaniu teploty znižovaním emisií CO2, čo je vlastne dosť podobné komunistickej snahe porúčať vetru a dažďu.

Človek a plasty

Okrem CO2  sa dnes odpor ľudstva zameriava hlavne na plasty. Opäť ide o jednostranný postoj, až démonizáciu, lebo plasty majú aj určité výhody. Tým, že určité predmety vyrábame z plastov, tak ich nemusíme vyrábať z dreva, kovov, rastlín, nerastov atď. Plasty nám teda umožnili šetriť prírodné zdroje. Uvediem názorný príklad: V jednej sieti drogérií, ktorá predáva aj biopotraviny, som si robil väčší nákup. Potom pri pokladni som si pýtal igelitku. Lenže igelitky už nepredávali. Kvôli ekológii. Namiesto igelitky mi ponúkli papierovú tašku. Tá taška sa mi už na pohľad nepozdávala, ale povedal som si, že asi vedia, čo robia. Zobral som si teda tú papierovú tašku a hneď na prvý krát sa mi roztrhla, preto som ten nákup niesol pekne pod pazuchou. Veľmi pohodlné. Tašku som síce hneď po prvom nákupe mohol zahodiť do koša, ale životné prostredie bolo zachránené.

Malé zamyslenie: Čo je ekologickejšie? Plastová taška, ľudovo nazývaná igelitka, ktorá vám vydrží možno aj pol roka, alebo papierová taška, ktorú zahodíte po prvom nákupe? Nepochybne a.

Český novinár (vyštudovaný ekológ) Ivan Brezina v jednom svojom článku v Reflexe píše:

„Dánsky štatistik Bjorn Lomborg (autor slávnej knihy Skeptický ekológ) tento rok v marci upozornil na štúdiu dánskej agentúry pre ochranu životného prostredia (DEPA), ktorá rozhodnutie eurobyrokratov obracia naruby. Agentúra podrobne analyzovala tzv. životný cyklus (LCA) tašiek z rôznych materiálov s cieľom zistiť, čo je z hľadiska dopadov na životné prostredie najpriaznivejšie.. Pri jednotlivých druhoch tašiek hodnotila celkom 16 ekologických parametrov. Vyhrala jednorazová igelitka. Papierová taška ju „porazí“, až keď ju opakovane použijeme 43 krát, klasická bavlnená taška 7100 krát, a taška z biobavlny dokonca 20 000 krát. Dôvodom je hlavne obrovská spotreba vody pri výrobe všetkých zdanlivo ekologicky šetrnejších alternatív jednorazovej igelitky.“ Veci sú niekedy inak, než sa na prvý pohľad zdá.

Druhá vec je, že v niektorých hypermarketoch rozdávali igelitky zadarmo pri každom nákupe a ľudia ich potom hneď po jednom nákupe zahadzovali, čo vytváralo zbytočný odpad. Riešením však nie je igelitky úplne zrušiť, ako to urobili v spomínanej sieti drogérií, ale v tom, že igelitky budete predávať za peniaze. Potom ich ľudia nebudú zbytočne vyhadzovať. Okrem trvácnosti je plastová taška v porovnaní s papierovou odolnejšia voči dažďu.

V poslednom čase som si všimol, že sa objavujú na pultoch obchodov jogurty v sklenených nádobkách. Zrejme to tiež súvisí s ťažením proti plastom. Ale aj to sklo treba nejako vyrobiť a po použití a vyhodení ako odpad spracovať. Podľa J. H. Adlera si vyžaduje výroba sklenených obalov až o tretinu viac energie ako výroba plastových obalov.

Plastové fľaše alebo kelímky majú v porovnaní so sklenenými obalmi aj tú výhodu, že sú ľahšie a teda sa ľahšie prepravujú a sú pružnejšie. Keď vám spadne na zem plastová fľaša, tak sa vám nerozbije tak ľahko ako sklenená.

„Umelohmotné obaly umožňujú dopravovať potraviny na väčšie vzdialenosti pri výrazne nižších nákladoch... Sú sterilné, takže nevyžadujú chladenie, aby sa ich obsah nepokazil. A kým v štátoch s rozvinutou obalovou technológiou sa dostane k spotrebiteľovi až 98% vyrobených potravín, v krajinách tretieho sveta vyjde až tretina na zmar.“ (Jonathan H. Adler: Malé zelené lži)

Aby sme dokázali posúdiť ekologickosť či neekologickosť nejakého výrobku, musíme posúdiť všetky energetické vstupy a škodliviny v priebehu celého jeho životného cyklu. J. H. Adler to ukazuje na príklade plienok:

„Pranie látkových detských plienok môže na prvý pohľad vyzerať hospodárnejšie než vyhadzovanie papierových plienok na jedno použitie. Ale zhromažďovanie a sterilizácia plienok by si vyžiadali veľké množstvo vody, energie na ohriatie aj dopravu, čistiacich prostriedkov, nehovoriac o čase vynaloženom na pranie. Ak vyžaduje recyklácia zvýšenú spotrebu energie, nemusí viesť k záchrane siete zdrojov, po ktorej túžia enviromentalisti.“

V minulosti prebiehala v EÚ kampaň proti jednorazovým plastovým príborom, pohárom a tanierom. Ak ich nahradíte porcelánovými, tak potom treba ten porcelánový tanier po použití umyť. Na umytie potrebujete saponát, ktorý potom ide do kanalizácie a teplú vodu. Na zohriatie vody treba elektrinu alebo plyn. Porcelánové taniere sú ťažšie, preto sa ťažšie prepravujú a skladujú a sú rozbitné. Plastový tanier sa hodí do koša a môže sa recyklovať.

V EÚ sa kampaňuje tak proti emisiám CO2 ako aj proti plastom. Pritom Európa produkuje len pár percent celosvetových emisií (12%) a to isté platí aj o zamorovaní životného prostredia plastami. Keby všade pristupovali k odpadu a plastom tak, ako v Európe, potom by to nebol až taký problém. Najväčšími znečisťovateľmi oceánov plastami nie je Európa, ale Ázijské (hlavne Čína) a Africké štáty, kde sa rieky využívajú ako smetiská. Teda odpad sa nahádže do rieky a tá ho odnesie do mora. Potom o tom televízie točia reportáže a EÚ zakazuje plastové slamky a jednorazové plastové taniere ako keby toto bol hlavný dôvod zamorenia oceánov plastami.

Vatové tyčinky do uší by sa mali vyrábať z ekologickejšieho bambusu, ale netreba zabúdať aj na to, že ťažba, spracovanie a preprava bambusu do Európy si vyžiada spaľovanie ropy a emisie CO2. Otázka potom je, či by nebolo predsa len ekologickejšie vyrábať ich z plastu.

Hydrogeológ Christian Schmidt s Helmholtzovho centra v Lipsku robil výskum o pôvode plastov v moriach a oceánoch:

„Ukázalo sa, že 93% plastov miery do morí a oceánov len z desiatich veľtokov. Osem z nich je v Ázii: Modrá rieka, Žltá rieka, Perlová rieka, Amur, Chaj - che, Mekong, Indus a Ganga. Ďalšie veľtoky sú v Afrike: Niger a Níl. Len samotná Žltá rieka prinesie každoročne asi 1, 5 mil. ton plastového odpadu.“ (Brezina 2018)

Znečistenie oceánov plastami je vážny problém, ale treba ho riešiť tam, kde vzniká.

Európa, Austrália, Severná, Južná Amerika teda produkujú podľa tohto výskumu len 7% plastového odpadu v moriach a oceánoch.

Ak máme vyriešiť problém s plastami v oceánoch, nevyriešime ho zákazom vatových tyčiniek do uší,  slamiek do nápojov alebo plastových tanierov v rámci Európskej únie, ale musí  sa riešiť tam, kde má pôvod, teda v Ázii a v Afrike.

Riešením nie je plasty zavrhnúť, lebo potom by sme to, čo dnes vyrábame z plastov, museli vyrábať z dreva a iných prírodných surovín, ale v tom, že ich nebudeme používať nadbytočne a hlavne, budeme ich po použití hádzať do separovaného odpadu a nie do lesa, na brehy riek, potokov alebo ich vyhadzovať z idúceho auta, ako to mnohí robia. Tu treba začať výchovou v škole, aby už deti pochopili, že životné prostredie patrí nám všetkým a nemali by sme si ho zbytočne znečisťovať. V celosvetovom meradle by EÚ namiesto toho, aby bojovala proti plastom v Európe, mala hľadať spôsoby ako pomôcť v nakladaní s plastami chudobnejším štátom, ktoré sú hlavnými znečisťovateľmi svetových oceánov.

Vzhľadom na to, že hlavný argument klimaalarmistov je údajný konsenzus klimatológov, budem sa v nasledujúcom pokračovaní článku venovať významu konsenzu vo vede.

Literatúra:

Brezina, I. (2009): Zelená apokalypsa. Centrum pro ekonomiku a politiku.

Brezina, I. (2018): In: Reflex. č. 26/27. str. 28 – 34.

Globální oteplování. Realita nebo bublina? (2008). Centrum pro ekonomiku a politiku.

Lomborg, B. (2008): Zchlaďte hlavy! Dokořán.

Mojžiš, M. (2019): Nebojte sa Grety Thunberg. www.tyzden.sk

Odporúčame