V roku 1975 napísal austrálsky filozof Peter Singer knihu Oslobodenie zvierat, ktorá sa stala jednou z najvplyvnejších publikácii posledných desaťročí. Singer tu položil filozofické základy moderného hnutia za práva zvierat. Zvieratá sa mali tešiť väčšej morálnej a právnej ochrane, nemali byť už len otrokom či majetkom človeka. Zdá sa však, že tento boj za práva zvierat úzko súvisí aj s iným filozofickým problémom: Existuje vôbec zásadný rozdiel medzi človekom a zvieraťom? A nie je človek iba živočích s vyššou inteligenciou?
K spochybneniu mienky, že medzi človekom a zvieraťom existuje jasná hranica, prispel nepochybne aj Charles Darwin so svojou evolučnou teóriou. Podľa darwinizmu (a neodarwinizmu) vieme, že človek mal s dnešnými opicami spoločných predkov. Dokonca so šimpanzmi máme spoločných takmer 99% DNA, hoci aj to jedno rozdielne percento zohráva kľúčovú úlohu. (Je teda nepresné a zavádzajúce, ak povieme, že sme sa vyvinuli z opice.) Vďaka darwinizmu sme prišli na to, že z biologického hľadiska nie sme výlučný druh a že sme zasadení do veľmi širokej biologickej rodiny, do veľkého stromu života.
Genetik Francis Collins v knihe Božia reč píše: „Štúdium génomu nás vedie neúprosne k záveru, že my ľudia sa delíme o spoločného predka s ostatnými živými bytosťami.“ Tieto úvahy môžu niektorých veriacich znepokojiť. Nepodkopáva veda týmito závermi výnimočný status človeka stvoreného na Boží obraz? Ten istý Collins však v tej istej knihe dodáva: „Porovnanie sekvencií ľudí a šimpanzov nám nehovorí nič o tom, že čo to presne znamená byť človekom. Podľa môjho názoru sekvenovanie DNA nikdy nevysvetlí isté ľudské rysy, ako sú napríklad znalosť morálneho zákona a všeobecná snaha nájsť Boha.“
Pred niekoľkými rokmi som videl v televízii jeden prírodopisný dokumentárny film o výnimočných zvieracích schopnostiach. Hlavou ideou tohto filmu bolo to, že z biologického hľadiska nie sme skutočne až takí výnimoční. A nemáme ani superschopnosti mnohých zvierat. To, čo nás výrazne odlišuje od zvieracej ríše je naša inteligencia. Hoci sa môže zdať, že niektorí ľudia sa inteligenciou od zvierat príliš neodlišujú, je to práve táto schopnosť, ktorá nám pomohla prežiť a dosiahnuť dominanciu v prírode. Vďaka inteligencii sme vytvorili celé kultúry, civilizácie a dosiahli vedecký pokrok.
Ian Barbour v knihe Keď sa veda stretne s náboženstvom vzťah medzi ľudskou a zvieracou ríšou opisuje týmito slovami: „Najnovšie výskumy odhalili tak podobnosti, ako aj odlišnosti, takže evolučný pôvod zrejme už tak ľudskú jedinečnosť neohrozuje. V dejinách evolúcie zmeny prebiehali postupne a nepretržite, no prerastali do radikálnych odlišností v schopnostiach a v správaní. U ľudí môžeme hovoriť napríklad o jedinečnosti sebauvedomenia, jazyka a kultúry. Ľudia sa vyznačujú rozumovou a umeleckou kreativitou i osobnými vzťahmi - a to je viac než čokoľvek, čo bolo zaznamenané u iných tvorov. Sme od ostatnej prírody skutočne oddelení, no nie absolútne, ako predpokladalo klasické kresťanstvo.“
Základný rozdiel medzi človekom a zvieraťom teda nespočíva ani tak v biologickej, ako v duchovnej schránke. V kresťanskej teológii je duša definovaná ako nehmotný princíp, ktorý prežíva aj po smrti. Svätý Tomáš Akvinský však neprisudzoval dušu iba človeku, ale aj rastlinám a zvieratám. Duša je tým, čo robí živé živým, je to oživujúci princíp. Pripodobním to ku počítaču, ktorý má hmotnú (hardware) aj nehmotnú (software) schránku. Alebo k „duši“ v kolese auta či bicykla. Bez tejto „duše“ je koleso len kusom gumy.
Klasická teológia hovorí, že rastliny a zvieratá majú svoj oživujúci princíp (vegetatívna a zmyslová duša), ktorý im umožňuje napríklad rásť, rozmnožovať sa alebo cítíť. Človek, ktorý je bytostne zameraný na Boha, bol obdarený duchovnou dušou a iba táto duša prežíva smrť. Čo sa týka ľudskej duše, Katolícka Cirkev učí, že človeku dušu bezprostredne stvoril Boh v momente počatia. Duša sa teda neprenáša z rodiča na dieťa alebo nie je len akýmsi výplodom, nadstavbou hmoty.
Hoci zvieratá sú súčasťou Božieho stvorenia a preto sa k nim máme správať s primeranou úctou, nie je jasné či si svojich domácich miláčikov zoberieme k sebe aj po smrti. Žiaden oficiálny katolícky vieroučný dokument nehovorí, či zvieratá prežívajú alebo neprežívajú smrť. Preto uvažovanie o ich posmrtnej existencii spadá skôr do roviny hypotéz.
Titulný obrázok - https://en.wikipedia.org/wiki/Dog