Čiernobiela fotka. Na nej malý Jurko. Jurko má 4 roky. A niečo navyše. Downov syndróm. Jurko býva na Liptove. Neviem, aký Jurko je, alebo čo má rád. Nepoznám ho. Ale pohľad na neho , sediaceho malého človiečika vedľa pána bez domova, mi o ňom napovedá veľa. Ba priam až všetko. Jurko ľúbi. Tak, ako sa naozaj má ľúbiť.

Jurko nesúdi, Jurko nemá predsudky. Napadá mi, či Jurko nezacítil, že aj pán sediaci neďaleko miestneho nábrežia nie je v spoločnosti príliš vítaný. Teda, samozrejme, nájdu sa ľudia, ktorí ľudí bez domova ľúbia. Ale nájdu sa aj takí, ktorí sa na neho pozerajú ako na príťaž...Ako niektorí ľudia na deti podobné Jurkovi. Jedného život skúšať ešte len bude, druhého už skúša....

Pozerám na fotku a je mi do plaču. Cítim neuveriteľné dojatie, blaženosť. Malý Jurko a jeho veľká Láska. Takto si predstavujem lásku. Nevinnosť, odovzdanosť, neha. Občas si vravím, že ak Boh vidí, že niekde chýba láska, pošle tam dieťatko s Downovým syndrómom. Prečo sa ľudia tejto lásky tak boja?

Je to láska čistá. Jurko je čistý. Srdiečko ma čisté, ba až priezračné, lesknúce sa od čistoty. Hľadím na fotku a pripomínam si slová Pána Ježiša. Toto sú tí maličkí....Namerané nám bude podľa toho, ako sa k ním správame.

Napadá mi, koľko ľudí bez domova človek stretne počas svojho života. Niektorým pomôžeme jedlom, niektorým peniazmi. Jurko nedal ani cent. No predsa len dal viac, než ktokoľvek iný. Seba, svoju lásku, svoj čas, svoj dotyk, svoje srdce.

Netreba veľa slov, treba túto fotku precítiť. Všetko nám predostiera. Všetko nám hovorí.

Jurko, ďakujem ti

https://www.facebook.com/downovsyndrom.sk/photos/a.308173502376/10157398664762377