Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
06. september 2020

Ratzinger: Svedomie a pravda (úryvok)

Dodatok k téme svedomia v predchádzajúcich článkoch.

Poznámka na úvod:
Autor odpovedá na otázku: Je lepšie držať človeka v nevedomosti, skrývať pred ním pravdu, ak ho môže ona vyrušovať, či dokonca pohoršovať? Hoci Ratzinger svoje úvahy smeruje – a triafa do čierneho – k niektorým aspektom kresťanskej viery a morálky (viď poznámka na záver), môžeme ich zámer rozšíriť.

Vraj svojimi článkami pohoršujem, napísal mi istý diskutér. Je teda lepšie nespomínať (tutlať a neriešiť) pravdu o realite týkajúcej sa napr. nulity manželstva v USA, kde ju dostane každý, kto o ňu požiada, ak len neurobí hlúpu chybu v žiadosti, alebo ho cestou do podateľne nezrazí električka? Nulita je tam zdá sa vlastne „katolícky rozvod“. De jure síce nie, ale de facto áno. Alebo by bolo lepšie skrývať (tutlať a celé desaťročia neriešiť) problém sexuálneho zneužívania v Cirkvi a nehovoriť o jeho možných príčinách? Len aby sme nikoho nepohoršili!?

Odpoveď stručne a výstižne vyjadril pápež Benedikt XVI. v jednej encyklike: Láska je najväčší dar, ktorý Boh ľuďom daroval. Je potrebné spájať lásku s pravdou. A naopak, pravdu treba hľadať, nachádzať a vyjadrovať v ekonómii lásky: Caritas in veritate a veritas in caritate.


Na začiatku môjho akademického pôsobenia mi istý starší kolega povedal, mimochodom bol si pritom plne vedomý toho, akým pliagam čelí kresťanstvo (v akej neutešenej situácii sa nachádza kresťanstvo) v našich časoch, že musíme byť Bohu vlastne vďační, keď dopúšťa, že je dnes tak veľa neveriacich, ktorí sa riadia svojim dobrým svedomím. Lebo ak by sa im otvorili oči viery a stali by sa veriacimi, neboli by v súčasnom svete schopní niesť bremeno viery so všetkými jej morálnymi záväzkami. Ale keďže môžu ísť inou cestou – riadiac sa svojim dobrým svedomím – tiež môžu dosiahnuť spásu.

Čo ma na tomto výroku najviac šokovalo, nebola ani tak idea mylného svedomia, ktoré akoby samotný Boh dal dotyčnej osobe, aby ju takto rafinovaným spôsobom spasil – idea, takpovediac, slepoty zoslanej Bohom na spásu tých, ktorých sa týka. Čo ma naozaj znepokojilo, bola predstava ukrytá v tomto názore, a síce že viera je bremeno, ktoré sa dá len s ťažkosťami uniesť a ktoré nepochybne bolo určené len pre silnejšie povahy (osobnosti) – viera ako takmer až istý druh trestu. V každom prípade bremeno, ktorého nesenie nie je jednoduché zvládnuť.

Podľa tohto názoru by viera nerobila spásu ľahšou, ale ťažšou. Byť šťastným by potom znamenalo nebyť zaťažený ani povinnosťou veriť, ani povinnosťou podriadiť sa morálnemu jarmu viery Katolíckej cirkvi. Podľa tejto mienky chybné svedomie, ktoré robí život človeka jednoduchším a naznačuje humánnejší kurz, by potom bolo reálnou milosťou a normálnou cestou k spáse. Nepravda a skrývanie pravdy (doslovný preklad: držanie pravdy na uzde, pozn. aut.) by bolo pre človeka lepšie ako pravda sama. Nebola by to už pravda, ktorá by ho oslobodzovala, ale skôr by bol oslobodený od pravdy. Človek by bol viac doma v tme ako vo svetle. Viera by nebola dobrým darom od dobrého Pána Boha, ale skôr súženie.

Ale ak by toto bol skutočný stav veci, ako by potom viera mohla ešte prinášať radosť? A kto by mal odvahu odovzdávať vieru iným? Nebolo by potom lepšie ušetriť ich (požiadaviek) viery, alebo dokonca držať ľudí od nej (od nich) čo najďalej? 

V posledných desaťročiach naozaj predstavy tohto druhu zreteľne okyptili dispozíciu evanjelizovať. Niekto, kto vidí vieru len ako ťažkú príťaž alebo morálne bremeno, je vskutku neschopný pozývať ku viere aj iných ľudí. Radšej ich necháva v putatívnej slobode ich dobrého svedomia.

Ten kolega, ktorý mi toto rozprával, bol úprimný veriaci. Ba povedal by som: prísny katolík, ktorý starostlivo a z vlastného presvedčenia vykonával všetky svoje morálne povinnosti. Ale vyjadril zároveň určitú formu skúsenosti viery, ktorá je znepokojujúca, a jej šírenie sa by malo pre opravdivú vieru fatálne dôsledky.

Inzercia

Temer až traumatická averzia, ktorú mnohí majú k tomu, čo považujú za predkoncilový katolicizmus, má korene, a som o tom úplne presvedčený, v stretnutí sa s takouto vierou, ktorá je len záťažou/príťažou. V tomto ohľade istotne povstáva jedna veľmi dôležitá otázka. Môže takáto viera vlastne sprostredkovať stretnutie s pravdou? Je pravda o Bohu a človeku až taká smutná a ťažká? Alebo nespočíva pravda naopak v prekonaní takéhoto legalizmu? Nespočíva ona v slobode? Ale kam potom vedia tá sloboda? Aký kurz nám vytýčila? V závere (prednášky) sa opäť vrátime k týmto základným existenciálnym problémom kresťanstva v súčasnosti, ale predtým sa ešte musíme vrátiť k jadru našej témy a tou je svedomie.

Ako som už povedal, to čo ma vyrušilo v zmienenej argumentácii, bola predovšetkým karikatúra viery, ktorú v nej vnímam. Po druhé, vidí sa mi, že koncept svedomia, ktorý tieto postoje implikujú, musí byť taktiež nesprávny: Mýliace sa svedomie, ktoré prichyľuje a chráni človeka pred náročnými požiadavkami pravdy, ho zachraňuje, dáva mu spásu – tak stojí argument. Svedomie sa tu neukazuje ako okno, cez ktoré sa niekto môže pozerať von na všeobecnú (spoločnú, angl. common) pravdu, ktorá je v našich základoch, udržuje nás všetkých a robí tak možným naše spoločné rozpoznanie pravdy. A takisto robí možným aj tvorenie jedného spoločenstva v zdieľaní potrieb a zodpovedností.

Svedomie tu neznamená otvorenosť človeka na základ jeho vlastného bytia, silu percepcie (vnímania) toho, čo je najvyššie a najesenciálnejšie. Skôr sa javí ako ochranná ulita subjektivity, do ktorej sa človek môže stiahnuť a skryť pred realitou. Liberálny koncept svedomia má v sebe tento predpoklad. Svedomie neotvára cestu k vykupujúcej pravde, ktorá buď nejestvuje alebo ak áno, je príliš veľa požadujúca. Svedomie je tu ako fakulta (moc), ktorá dišpenzuje od pravdy. A týmto spôsobom sa stáva ospravedlnením subjektivizmu, ktorý sotva niekedy pochybuje sám o sebe. Podobne, stáva sa aj ospravedlnením spoločenskej konformity, prispôsobovania sa. Ako sprostredkovateľ medzi rôznymi subjektivitami, spoločenská konformita má za cieľ urobiť spolužitie individualít možným. Upúšťa sa od povinnosti hľadať pravdu. Ako aj od akýchkoľvek pochybností o všeobecnej inklinácii spoločnosti a o tom, na čo si privykla. Postačuje len, ak je človek o niečom presvedčený a ak je prispôsobivý voči iným. Človek sa redukuje na jeho povrchné presvedčenia a čím menej hĺbky je v ňom, tým lepšie preň.

Poznámka na záver:
Podľa môjho názoru je problém, na ktorý teoreticky poukazuje Ratzinger, v praxi najvypuklejší v prístupe kresťanov k antikoncepcii - v zmesi postojov: od úplného ignorovania učenia Cirkvi, cez riadenie sa iba vlastným svedomím, zotrvávanie v blaženej nevedomosti, ponechávanie v nevedomosti, lepšie o tom ani nehovoriť, „čo má čo Cirkev liezť do spálne“ a podobne.

Pravda o ľudskej sexualite, ako ju prezentuje katolícke učenie, sa všeobecne nechápe ako niečo, čo môže priniesť nejakú pozitívnu kvalitu, či už partnerom jednotlivo, alebo aj ich spoločnému vzťahu, ale je to záťaž, neúnosné bremeno, požiadavka, ktorá vyrušuje.

Čo s tým? Pozoruhodná snaha ponúknuť odpoveď a urobiť túto oblasť kresťanskej viery príťažlivou pre moderného človeka, sa dá nájsť v sérii katechéz Teológia tela sv. Jána Pavla II. Ale to je už iná téma.

 

Zdroj: Conscience and truth, kardinál Jozef Ratzinger, 1991

Autor (1973) je bývalý matfyzák, oázista, futbalista, univerzitný učiteľ... súčasný manžel, otec, IT-špecialista pendler, univerzálny športovec amatér, podporučík v zálohe... budúci (ciele nie sú zoradené podľa priority) vlastník rodinného domu, starý otec, malý farmár, motorkár, občan neba - ideálne mučeník...

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.