Môj otec prakticky celý život pracoval v železiarňach na koksovni a pre neho bola „normálna práca“ len to, čo vyrobilo tony a tony nejakého produktu, v jeho prípade koksu. Všetko ostatné bolo nepodstatné a nedôležité. On to takto priamo síce nikdy neformuloval a určite by sa proti tomu aj ohradil (hlavne vo veku, keď už potrebuje lekárov a servisákov elektrobicyklov), ale tento postoj z jeho názorov úplne jasne celý jeho produktívny život vyplýval. Ale nie je to z ďaleka len on. Rovnaké profesné úchylky majú vlastne všetky profesie. My ajťáci delíme ľudí na ajťákov a tzv. BFU (vulgárna anglická skratka, slovenský slušný ekvivalent je Bežný Fero Užívateľ). Podobne to majú remeselníci, lekári, právnici a dokonca aj samotní umelci si často o sebe myslia, že oni sú tí dôležití a divák tu je len na to, aby im tlieskal a platil vstupné. Otázku dôležitosti tej ktorej „normálnej práce“ sme mohli pozorovať aj počas korony: večer sme tlieskali lekárom, sestričkám, policajtom, záchranárom, hasičom, dokonca sme si začali vážiť aj pokladničky v hypermarketoch, ktoré sme predtým (a priznajme si to ,väčšina z nás) považovali len za nepodstatný inventár predajne, čo nepotrebuje oddych ani v nedeľu. Alebo sa ukázala dôležitosť práce učiteľov, keď sme zrazu museli s deťmi tráviť celé týždne (a aj to len s vlastnými). Všetko to je o otázke, ktorá práca je normálna, dôležitá.

Koncept dôležitej práce dotiahol do extrému Karol Marx, kde vo svojom Kapitále definoval tzv. nadhodnotu. Podnik rozdelil na dve časti: kapitalista a robotník. Robotník tu má nejakú mzdu, ktorá je podľa Marxa nízka, jeho reálny prínos je väčší (rozdiel je nadhodnota). Kapitalista si ako vlastník výrobných prostriedkov vezme pre seba celý zisk vrátane nadhodnoty. Marx z toho potom sériou pomerne nezmyselných úvah usúdil toto: robotník by mal ukradnúť výrobné prostriedky kapitalistovi, aby sa zabezpečilo spravodlivé rozdelenie nadhodnoty. Inými slovami: práca robotníka je tá „normálna“ a všetko ostatné je nepodstatné. Pre Marxa nie je dôležité, že samotný zisk vôbec nie je samozrejmosťou, že tu existuje trh výrobkov a trh práce, kde sa určuje čo je hodnota výrobku a hodnota práce toho robotníka. Marxa nezaujímali detaily ohľadom rizika kapitalistu (nemusí mať len zisk, môže aj skrachovať), že kapitál sa tiež nahromadil rokmi z nejakej práce kapitalistu, či jeho predkov. Ale hlavne Marxa nezaujímali iné profesie v podniku: výrobu musí niekto zorganizovať, výrobok musí niekto navrhnúť a pripraviť do výroby, niekto musí zabezpečiť suroviny, iný zabezpečuje odbyt, samotné výrobné prostriedky musí  tiež niekto vymyslieť a vyrobiť, v podniku je veľa profesií, ktoré nesúvisia priamo z výrobou, ale sú kľúčové pre efektívne fungovanie podniku ako celku. Takže práca robotníka je síce dôležitá, ale nie je jediná. Aby systém podniku fungoval, takmer všetky jeho súčasti sú kľúčové, nielen dve, ako to popísal Marx.

Na Marxovom príklade si môžeme uvedomiť tri veci: Za prvé: profesná slepota (len jedna profesia je dôležitá, samozrejme väčšinou tá moja) môže viesť a aj viedla,  k totalitnému režimu. Takže si dávajme pozor na reči typu „normálna práca“, vieme kam to viedlo. Za druhé: Nie je tu len samotný umelec. Pre úspešný priebeh koncertu je dôležitých ďalších x profesií, za všetky aspoň zvukári a osvetľovači – tých prácu vnímame priamo. Všetci títo sú postihnutí spolu s umelcami, pretože všetci tvoria spolu jeden podnik. Zvukár a osvetľovač sú profesie, ktoré vyžadujú aj talent, aj remeselnú zručnosť. Sú to psychicky aj fyzicky namáhavé profesie. Zvukári a osvetľovači tiež musia živiť rodinu a platiť hypotéky. Musia často veľa cestovať, hlavne po nociach, aby sa uživili. Takže keď nerozumieme tomu ako funguje podnik (ako tomu nerozumel Marx), nesúďme umelcov a ich podniky. Za tretie:  Umelci by si tiež mali uvedomiť, aké ideológie oni sami podporujú. Neomarxizmus a rôzne ľavicové progresivizmy majú totiž presne tie isté filozofické korene a argumenty, aj keď to na prvý pohľad takto nevyzerá. Je tu čas aj pre umelcov vrámci voľného času aspoň na malú reflexiu.

Umelci majú proste tú smolu, že umenie sa na Maslowovej pyramíde ľudských potrieb nachádza vysoko a v časoch krízy si ľudia uspokojujú tie nižšie potreby – s tým sa, žiaľ, nedá nič robiť, to je fakt. Zábava nie je na prvom mieste. Aj keď na druhej strane, zábava paradoxne pomôže človeku krízu lepšie znášať a prežiť. Ani Maslow nie je dogmou. Druhý fakt je samotný showbusiness: je to podnik ako každý iný a platia tam ekonomické pravidlá, takže je možné, že veľa umelcov a podporných profesií bude musieť dočasne alebo aj natrvalo zakotviť v nejakom inom segmente. To ale neznamená, že práca v tom inom segmente je „normálnejšia“, len proste doba nepraje nejakému segmentu. Svet sa mení, vyvíja.

Posledná krátka poznámka sa týka mudrcov argumentujúcich takto: „to nie sú skutoční umelci, robia to len pre peniaze“. Vy pracujete zadarmo? Z čoho prosím žijete? Napríklad Marxa sponzoroval Friedrich Engels, ktorý sám bol synom vlastníka továrne.

Umelcom aj všetkým súvisiacim profesiám prajem hlavne veľa trpezlivosti. Vaša práca má svoju dôležitosť v tomto svete a je to úplne normálna práca. Máte moju plnú podporu. Keď vás to baví, robíte to dobre, dáva vám to zmysel, naplňuje vás to a ešte k tomu aj uživí, čo viac si človek môže v pracovnom živote priať. Ak niečo z toho chýba, je čas na reflexiu. A to platí nielen pre umelcov.