Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
17. august 2020

Konverguje farárka Polcková ku katolicizmu?

O vzťahu slobody svedomia a poslušnosti autorite na pozadí otázky prístupu k bratom a sestrám v "iregulárnych" situáciách.
Konverguje farárka Polcková ku katolicizmu?


Nedávno boli v Denníku N dva články, ktorých autori vzniesli námietku voči katolíckemu katechizmu:

Homosexuálne osoby sú povolané k čistote. Čnosťami ovládania sa, ktoré vychovávajú k vnútornej slobode, niekedy aj pomocou nezištného priateľstva, modlitbou a s pomocou sviatostnej milosti sa môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti. (KKC, bod 2359)

respektíve stanovisku Zboru biskupov ECAV na Slovensku:

Za dôležité rozpoznanie považujeme to, aby homosexualitu praktizujúci človek bol privedený k vedomého rozhodnutiu zanechať homosexuálnu prax, svoj život prežil v sexuálnej abstinencii, v dobrovoľnom celibáte. (bod 13)


Bývalá členka (?) Komunity Blahoslavenstiev Mária Ščepková veľmi otvorene a odvážne odkrýva svoju osobnú skúsenosť v texte s názvom „Tridsať rokov som žila podľa katolíckeho učenia o homosexuáloch prinieslo mi to len depresie a samotu“. Druhý text, a ten bude predmetom nasledujúcej úvahy, je rozhovor s evanjelickou farárkou Annou Polckovou: „To, že gejovia a lesby by mali žiť v celibáte, je len názor biskupov, nie učenie cirkvi“. Niekoľko citátov:

Zákonodarným orgánom v EC je synoda, nie zbor biskupov. Synoda zatiaľ k partnerstvám LGBT ľudí nevydala záväzné stanovisko. Preto má vyjadrenie biskupov odporúčajúci charakter.
Musím sa stále vracať k prikázaniu lásky, ona by nás mala viesť k tomu, aby sme lepšie porozumeli človeku, a aj biblii.
Verím biblii a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia vychovávam a vediem ľudí, ktorí sú mi zverení, ku Kristovi.


Myšlienkovú líniu tohto rozhovoru vystihuje otázka (č.1): Ako prakticky pristupovať k bratom a sestrám, ktorí sa z pohľadu kresťanskej vierouky/mravouky nachádzajú v tzv. iregulárnej situácii? V Katolíckej cirkvi sa nedávno riešila táto istá otázka v iných súvislostiach: Môžu rozvedení a civilne znovu zosobášení katolíci (teda nachádzajúci sa v iregulárnej situácii) prijímať Eucharistiu?

Keď je svedomie centrom

Teologické pozadie odpovede na otázku (č.1), ktoré je zhrnuté v známom Františkovom výroku: "Ak je osoba homosexuálna a hľadá Boha a má dobrú vôľu, kto som ja, aby som ju súdil? (29. júl 2013), načrtáva apoštolská exhortácia pápeža Františka Amoris Laetitia. Ako kľúčové pre našu tému voľne citujem paragrafy 301-312:

Bratia a sestry v „iregulárnej“ situácii, žijú v stave smrteľného hriechu, bez posväcujúcej milosti. Cirkev však má solídnu reflexiu o podmienenostiach a poľahčujúcich okolnostiach, ktoré obmedzujú rozhodovaciu schopnosť. Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom, návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi, ktoré zmierňujú morálnu zodpovednosť. Z tohto dôvodu negatívne posúdenie objektívnej situácie v sebe nezahŕňa súd o pričítateľnosti alebo zavinení zo strany zainteresovanej osoby.
Pastoračné rozlišovanie sa musí postarať o tieto situácie tak, že svedomie osôb musí byť lepšie zapojené do cirkevnej praxe.

Treba povzbudzovať k vyzrievaniu osvieteného svedomia, formovaného a sprevádzaného zodpovedným a serióznym rozlišovaním pastiera, takže dotknutá osoba môže tiež úprimne a čestne spoznať to, čo je v danom momente ušľachtilou odpoveďou, ktorú možno ponúknuť Bohu a objaviť s určitou morálnou istotou, že práve toto je darovanie, ktoré sám Boh žiada uprostred konkrétnej zložitosti ohraničení, i keď to ešte naplno nezodpovedá objektívnemu ideálu. Sprevádzané osoby tak majú možnosť zostať otvorené pre nové etapy rastu a nové rozhodnutia.

Všeobecné normy  nemôžu zahŕňať úplne všetky konkrétne situácie. Kvôli podmienenostiam a poľahčujúcim faktorom je možné, že v rámci objektívnej situácie hriechu – ktorý nie je subjektívne zavinený, alebo nie je zavinený naplno – možno žiť v Božej milosti, možno milovať a možno rásť v živote milosti a lásky, prijímajúc s týmto cieľom pomoc od Cirkvi. „Aj malý krôčik uprostred ľudských ohraničení môže byť Bohu vzácnejší než navonok bezchybný život človeka, ktorý svoje dni trávi bez toho, aby musel čeliť vážnym ťažkostiam“. Bratská láska je prvý zákon kresťanov (porov. Jn 15, 12), láska, ktorá zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8)

Mať pochopenie pre výnimočné situácie nikdy neznamená ukrývať svetlo najplnšieho ideálu, ale treba s milosrdenstvom a trpezlivosťou sprevádzať rozličné štádiá rastu osôb, ktoré deň po dni postupne napredujú.
Ježiš chce Cirkev pozornú voči dobru, ktoré Duch šíri uprostred krehkosti, aby sme skutočne vstúpili do kontaktu s konkrétnou existenciou druhých a spoznali silu nežnosti. Pastieri, ktorí predkladajú veriacim úplný ideál evanjelia a doktríny Cirkvi, im musia pomôcť aj prijať logiku súcitu voči krehkým osobám a vyhnúť sa perzekúciám alebo príliš tvrdým a netrpezlivým súdom.

Milosrdenstvo nie je len spôsob, akým koná Otec, ale stáva sa kritériom na rozpoznanie, kto sú jeho skutoční synovia. Sme povolaní žiť milosrdenstvo. Samozrejme treba starať o celistvosť morálneho učenia Cirkvi a milosrdenstvo nevylučuje spravodlivosť a pravdu. Avšak milosrdenstvo je plnosťou spravodlivosti a najjasnejším prejavom Božej pravdy. Preto treba vždy považovať za „neadekvátnu akúkoľvek teologickú koncepciu, ktorá by v konečnom dôsledku spochybňovala samotnú Božiu všemohúcnosť, a predovšetkým Božie milosrdenstvo“.

Tieto úvahy vytvárajú rámec a atmosféru, ktorá nám pri spracovaní najdelikátnejších tém bráni rozvíjať chladnú morálku „od písacieho stola“. Uvádza nás skôr do kontextu pastoračného rozlišovania plného milosrdnej lásky, ktorá vždy disponuje chápať, odpúšťať, sprevádzať, dúfať a predovšetkým integrovať. Toto je logika, ktorá musí prevládať v Cirkvi. „Otvoriť svoje srdcia voči tým, ktorí žijú na tých najodľahlejších existenciálnych perifériách“, ktorí žijú v zložitých situáciách, aby s dôverou prišli na rozhovor so svojimi pastiermi. Tak budú môcť objaviť cestu svojho osobného dozrievania.
Amoris laetitia, 301-312


Dá sa povedať, že v centre Amoris Laetitia je Františkovo učenie o svedomí. Pozrime sa z vyššej perspektívy a pripomeňme si, čo hovorí o svedomí 2. Vatikánsky koncil:

2. Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými.
3. Príkazy Božieho zákona človek vníma a poznáva svojím svedomím, ktorého sa musí verne pridŕžať v každej činnosti, aby dosiahol svoj cieľ a tým je Boh. Preto nie je dovolené nútiť človeka, aby konal proti svojmu svedomiu. Ale nie je dovolené ani prekážať mu, aby konal podľa svojho svedomia.
11. Boh totiž volá ľudí, aby mu slúžili v Duchu a pravde, takže sú viazaní vo svedomí, ale nie sú nútení. Berie totiž ohľad na dôstojnosť ním stvorenej ľudskej osoby, ktorá sa má dať viesť vlastným úsudkom a používať svoju slobodu.
14. Veriaci však musia pri formovaní svojho svedomia bedlivo dbať na posvätné a nepochybné učenie Cirkvi. Lebo podľa Kristovej vôle Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku, ktoré vyplývajú zo samej ľudskej prirodzenosti.
Deklarácia Dignitatis Humanae


Svedomiu sa koncilové dokumenty venujú na viac ako 50-tich miestach. V pastorálnej konštitúcii Radosť a nádej sa píše:

16. V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu; a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca: Toto rob, tamtoho sa varuj! Človek má totiž v srdci Bohom vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť a podľa neho bude aj súdený.17 Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.18 Pomocou svedomia človek obdivuhodným spôsobom poznáva zákon, ktorý nachádza svoje naplnenie v láske k Bohu a blížnemu.19 Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili mnohé mravné problémy vznikajúce v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda správne svedomie, tým viac sa jednotlivé osoby a spoločenstvá vzdávajú slepej svojvôle a usilujú sa riadiť objektívnymi normami mravnosti. No nezriedka sa stáva, že svedomie sa z neprekonateľnej nevedomosti mýli bez toho, aby stratilo svoju dôstojnosť. To však nemožno povedať vtedy, keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra a keď hriešne návyky svedomie postupne takmer zaslepia.
Gaudium et spes


Nepreháňa to už ten John H. N​ewman?

Koncilovú náuku o svedomí svojim dielom výrazne ovplyvnil bývalý anglikánsky duchovný, konvertita John H. Newman, ktorý sa neskôr stal kardinálom Katolíckej cirkvi. V októbri 2019 bol vyhlásený za svätého. Údajne bol účastníkmi koncilu citovaný častejšie ako sv. Tomáš Akvinský. Newman, prezývaný aj Doctor conscientiae, hovorí:

Svedomie je svätyňou, v ktorej sa Boh celkom osobne obracia ku každej duši. Svedomie musíme poslúchať, pretože si nárokuje byť ozvenou Božieho hlasu. Zároveň máme povinnosť ho kultivovať, aby bolo osvietené Božím zákonom, čisté a bez poškvrny.
Je poslom Toho, ktorý ku nám hovorí aj v prírode aj v milosti akoby za závojom a cez svojich zástupcov nás vedie a poučuje. Nezriedka však hovorí potichu a nezreteľne. Pre človeka je často obťažné rozlíšiť výzvy svedomia od toho, čo pochádza z vášní, pýchy a sebalásky.
Poslušnosť je tým vnútorným postojom, ktorý človeku uľahčuje prijať vo viere pravdu Zjavenia. Zjavená pravda osvecuje svedomie a robí ho schopným ľahšie a s istotou robiť závery v konkrétnych okolnostiach a dotvárať každý deň podľa evanjelia.

Zmysel pre právo a neprávosť – základný prvok náboženstva – je tak jemný a natoľko podrobený mnohým vplyvom, ľahko sa stáva zmätený, zatemnený a prevrátený, je tak subtílny v spôsobe argumentácie, ovplyvniteľný výchovou, vedený rôznymi vášňami a tak nestály, že uprostred rôznych činností a triumfov ľudského ducha je zároveň tento zmysel, hoci najvyšším, napriek tomu však najmenej jasným učiteľom. Cirkev, pápež a hierarchia sú podľa Božieho plánu pomocou v tejto naliehavej potrebe.

Svedomie nemá žiadnu kompetenciu v otázkach zjavenej pravdy, ktorých neomylnou strážkyňou je Cirkev. Obidve autority, subjektívna aj objektívna, sú odkázané a viazané na seba navzájom: pápež na svedomie a svedomie na pápeža. Svedomie je obrancom pravdy v našom srdci. Je pôvodným námestníkom Kristovým.
Zdroj


Zaujímavé Newmanove úvahy týkajúce sa slobody svedomia vo vzťahu k autorite (pápežovi) sa nachádzajú v jeho liste vojvodovi z Norfolku (r. 1874).

Ak by pápež napríklad povedal anglickým biskupom, aby nariadili svojim kňazom, nech sa horlivo angažujú za teetotalizmus (úplnú abstinenciu od alkoholu) a niektorý kňaz by bol úplne presvedčený, že abstinencia od vína je prakticky gnostický blud a cítil by sa vinný v tom ohľade, tak tento kňaz by spáchal hriech hic et nunc, ak by poslúchol pápeža, či už bol jeho (kňazov) názor (objektívne) správny alebo nie. A ak sa mýlil naviac by bol vinný aj v tom, že nevynaložil primerané úsilie na to, aby sa dostal k pravde o danej veci.
Alebo ak by pápež napríklad prikázal všetkým misijným spoločenstvám zorganizovať lotériu na podporu svojich misijných diel a nejaký kňaz by povedal, že on je presvedčený, že lotérie sú morálne zlé, tak tento kňaz by takisto spáchal hriech hic et nunc, ak by poslúchol pápeža, či už bol jeho (kňazov) názor správny alebo nie, a ak nesprávny, opäť naviac by bol vinný aj v tom, že nevynaložil primerané úsilie, aby sa dostal k pravde o danej veci.


Neomylnosť pápeža vo veciach viery a mravov má presne definovaný rámec (porov. dekréty 1. Vatikánskeho koncilu, 1868-70), kedy a ako musí pápež formulovať nejakú pravdu viery, aby sa na jeho vyhlásenie vzťahovala charizma neomylnosti. Newman o tom pokračuje:

Pápež totiž nie je neomylný vo svojich príkazoch, vo svojich činoch štátnika, vo svojich administratívnych úkonoch, ani vo svojej verejnej politike... Bol svätý Peter neomylný vtedy v Antiochii, keď mu sv. Pavol oprávnene dohováral? Alebo bol pápež Liberius neomylný, keď exkomunikoval sv. Atanáza? Alebo neskôr, bol Gregory XIII. neomylný, keď dostal medailu na počesť Bartolomejského masakru? Alebo Sixtus V., keď žehnal armáde? Alebo Urban VIII. keď prenasledoval Galilea? Žiadny katolík nikdy netvrdil, že títo pápeži boli pri týchto činoch neomylní.
Samotná (skutočná) neomylnosť pápeža môže blokovať výkon svedomia, ale pápež nie je neomylný v predmete, v ktorom má svedomie vyššiu autoritu, a medzi svedomím a pápežom jednoducho nemôže nastať stav akéhosi „uviaznutia na mŕtvom bode“.


Newmanova intelektuálna intuícia a jeho celoživotná poctivá reflexia pravdy mu dávali vnútornú istotu o jeho tvrdeniach, hoci svojim presvedčením takpovediac predbehol dobu. Jeho úvahy v tom čase boli dosť smelé, ak uvážime, čo hovorí dekrét 1. vatikánskeho koncilu Pastor aeternus:

3. Pastieri a veriaci akéhokoľvek rítu a hodnosti, ako jednotlivci, tak všetci zároveň sú viazaní povinnosťou hierarchickej podriadenosti a pravej poslušnosti, nie len vo veciach, ktoré sa týkajú viery a mravov, ale aj tých, ktoré sa týkajú disciplíny a riadenia Cirkvi na celom svete.
4. A tak verne sa pridŕžajúc podania tradície od počiatkov kresťanskej viery a na slávu Božiu, nášho Spasiteľa a k zveľadeniu katolíckeho náboženstva a spáse kresťanského ľudu so súhlasom posvätného koncilu učíme a definujeme ako Bohom zjavenú dogmu:
Ak rímsky veľkňaz hovorí „ex cathedra“ (t.j. keďs svojou najvyššou apoštolskou autoritou z úradu pastiera a učiteľa všetkých kresťanov definuje náuku viery alebo mravov, ktorá má byť zachovávaná celou Cirkvou), tak disponuje – vďaka pomoci, ktorá mu bola prisľúbená vo sv. Petrovi – tou neomylnosťou, ktorou chcel Božský Vykupiteľ vybaviť svoju Cirkev pri definovaní náuky viery alebo mravov. Preto sú takéto definície Rímskeho veľkňaza samé v sebe (ex esse) – a nie na základe súhlasu Cirkvi – nemeniteľné.
Ak sa niekto – Boh nedopusť – opováži odporovať tejto Našej definícii: Anathema sit.


V spomínanom liste vojvodovi z Norfolku  je aj známy výrok, v ktorom vyzdvihuje primát svedomia pred učením Cirkvi. Čiže katolík musí dávať prednosť dobre formovanému svedomiu ešte aj pred pápežom, ktorý je Kristovým zástupcom. S anglickým humorom zakončuje svoj list slovami: „Zaiste, keby som mal vmiešať náboženstvo pri prípitku po večeri – čo nie je veľmi vhodné –, tak by som pripil na pápeža. Ale najprv na svedomie a až potom na pápeža“.

Čo na to Ratzinger?

Newmanov postoj rozoberá J. Ratzinger vo svojej brilantnej prednáške (r. 1991) s názvom Svedomie a pravda (pracovný preklad, krátené):

Newman ponúka interpretáciu pápežstva, ktoré je len vtedy správne pochopené, ak sa naň nazerá z perspektívy primátu svedomia. Pápežstvo nie je v opozícii k primátu svedomia, ale pápežstvo je na ňom založené a garantuje ho.
Pre Newmana je pravda tým prostriedkom, ktorý vytvára spojenie medzi autoritou a subjektivitou. Pravda je v centre Newmanovho konceptu svedomia. Alebo inak povedané, centrálnosti konceptu svedomia u Newmana predchádza centrálnosť konceptu pravdy. Svedomie znamená rozpoznateľnú a vyžadujúcu prítomnosť hlasu pravdy v subjekte samotnom.
Ústredný problém modernej doby je v tom, že sa upustilo od konceptu pravdy a tento sa nahradil konceptom progresu. Progres samotný je „pravdou“. V tomto zdanlivom povznesení človeka progres stráca svoj smer.
Tak, ako vo fyzike teória relativity stanovila, že vo vesmíre nejestvuje žiadny pevný bod, ale javy sú relatívne a treba ich vždy posudzovať vzhľadom na nejakú vzťažnú sústavu, tak aj v našom bazálnom vzťahu k realite nie je už viac miesta pre pravdu ako takú, absolútnu pravdu chápanú ako najvzťažnejší bod ľudského myslenia. Kvôli tomuto dôvodu v duchovnom zmysle už viac nejestvuje „hore alebo dolu“, v morálnom univerze už viac nejestvujú pevné referenčné systémy.
V tomto pohľade na svet už niet viac miesta pre také svedomie, ktoré sa chápe ako con-science (spolu-vedomie, s-vedomie) s pravdou, ale každá osoba si stanovuje svoje vlastné štandardy. Vzdanie sa idey o ľudskej schopnosti obsiahnuť pravdu vedie k čistému formalizmu. Najmä k formalizmu v úsudkoch, keď obsahy už viac nie sú dôležité, ale nastupuje „praxeológia“, v ktorej technika sa stáva najvyšším kritériom.
Preto dnes nie je viac dôležité pýtať sa, čo si osoba myslí, ale verdikt o jej zmýšľaní je pred-pripravený, akonáhle môže byť zaradená do niektorej formálnej kategórie: progresívny, konzervatívny, fundamentalistický, revolučne pokrokový, reakcionársky a pod. Priradenie k formálnej schéme postačuje a robí nepodstatným ísť ďalej do hĺbky obsahu slov, ktorými človek formuluje myšlienku.
Toto je presne tá prekrútená forma „byť ako Boh“, ktorú poznáme z opisu prvotného hriechu. Je to imitácia, nie vyjadrenie toho, že sme stvorení „na Boží obraz a podobu“. To, čo charakterizuje človeka ako človeka však nie je to, čo (technicky) „môže“ urobiť, ale čo „by mal“ robiť. Ľudskosť  je charakterizovaná tým, že sa otvára na hlas a požiadavky pravdy. Práve kresťanský mučeníci sú veľkými svedkami svedomia ako schopnosti danej človeku vnímať ono „mal by som“ viac, než „môžem“.
Fenomén svedomia má dve úrovne: synderesis a conscientia. Tá prvá – ontologická (bytostná) úroveň – je niečo ako pôvodná pamäť nasmerovaná na dobro a pravdu, ktorá bola do nás implantovaná. Čiže v človeku, ktorý je stvorený na Boží obraz, je bytostná tendencia smerom k jeho božskému pôvodu. Keďže jeho bytie bolo konštituované ako Bohu-podobné, má vnútornú schopnosť pamätať si Dobro, z ktorého vzišlo.
Sv. Bazil o tom hovorí takto: Láska k Bohu sa nezakladá na nejakých požiadavkách, ktoré sú na nás kladené zvonku, ale ony sú v nás, sú súčasťou našej ľudskej podstaty, sú ako schopnosť a potreba našej rozumnej prirodzenosti. Táto iskra Božej lásky je ukrytá v každom z nás. Vernosť tejto láske sa následne prejavuje v zachovávaní prikázaní. Vopred nám bola daná vnútorná schopnosť a predispozícia na zachovávanie všetkých Božích prikázaní.
Keďže zmysel pre dobro bol do nás vtlačený, pápež nemôže klásť na veriacich nejaké požiadavky „len tak“ ako sa mu zachce. Pravá povaha Petrovho úradu neukladá veriacim niečo cudzie, ale odkrýva to, čo je ich svedomiu vlastné, menovite jeho otvorenosť na pravdu. "A pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal. Ale ako jeho pomazanie vás poúča o všetkom - a je pravdivé, nie je lžou - teda ako vás poučilo, ostávate v ňom." 1Jn 2,27
Toto samozrejme neznamená, že kresťan je vševediaci, ale apoštol vyjadruje istotu tejto „vnútornej pamäte“ kresťana. Isteže táto pamäť sa neustále učí a v tomto procese sa ďalej rozvíja jej schopnosť rozlišovať to, čo je pravé a autentické od toho, čo je deštrukčné alebo falzifikát.
Primátu pápeža s dá správne porozumieť iba v súvislosti s jeho koreláciou s kresťanským svedomím. Pravý zmysel učenia autority pápeža spočíva v obhajovaní v kresťanskej pamäte. Pápež neukladá svedomiu niečo „zvonka“, ale objasňuje onú kresťanskú pamäť a bráni ju. V tomto zmysle má naozaj svedomie prednosť pred pápežom, pretože bez svedomia by nebolo ani pápežstva. Všetka moc, ktorú má pápež, spočíva v sile svedomia (v moci nad svedomím?). Pápežstvo je služba tejto „pamäti v nás“, ktorá musí byť znovu a znovu očisťovaná, rozširovaná a ochraňovaná pred deštrukciou, ktorá jej hrozí pri subjektívnom zabúdaní na vlastné korene s(základy) a od tlaku sociálnej a kultúrnej konformity.  

Nie je pravda príliš zložitá pre človeka a nedosiahnuteľne vysoko? Cesta k pravde a dobru určite nie je pohodlná. Pre človeka je to náročná úloha. Ale kráčanie smerom nahor k výškam dobra, človek viac a viac objavuje krásu, ktorá spočíva v príkrosti pravdy, ktorá je pre neho zároveň aj vykúpením/oslobodením, spásou. Kresťanstvo by sme degradovali na moralizmus, ak jeho posolstvo prevyšujúce naše skutky by nebolo zrejmé. Milosť vždy spolupracuje v nastolení spravodlivosti
Autorita milosti, sila vykúpenia, ktorá dovoľuje našej vine zaniknúť a robí pravdu skutočne vykupujúcou  je to túžba po pravde, ktorá nemá voči nám len požiadavky, ale tiež nás premieňa skrze výkupné  a odpustenie, vina je zmytá a naše bytie je ... vnútorná transformácia je premieňané „zvnútra“, ponad naše vlastné schopnosti. Toto je skutočná novosť kresťanstva.
Ak tento stredobod kresťanskej anamnézy nie je dostatočne docenený, potom sa pravda stáva jarmom, ktoré je príliš ťažké pre naše ramená a spod ktorého hľadáme oslobodenie. Ale takto získaná sloboda je prázdna, vedie do pustej krajiny prázdnoty a k vlastnej dezintegrácii.
Ak sa jarmo pravdy stane ľahkým Mt 11,30 a pravda prišla, milovala nás a strávila našu vinu v ohni jej lásky, ak máme túto vnútornú skúsenosť, potom budeme slobodní počúvať posolstvo svedomia s radosťou a bez strachu.
"Podľa toho poznáme, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a plníme jeho prikázania. Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké. Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet je naša viera.“ (1 Jn 5, 2-4).


Dva modely svedomia

V súčasnosti v rámci Cirkvi jestvujú dve interpretácie svedomia (zdroj1zdroj2, zdroj3).

Model 1

Prvý model zdôrazňuje Božie povolanie všetkých mužov a žien k osobnej odpovedi, ktorú vyjadrujú ich morálnym životom, pričom ale ich svedomie má vždy zostať slobodné a nedotknuteľné, rešpektované. Cirkev sa musí zaručiť za túto slobodu svedomia. V tomto zmysle je Cirkevná doktrína v službe svedomiu mužov a žien pri ich úprimnom hľadaní dobra, pravdy a kresťanskej dokonalosti. Neplatí, že svedomie slúži doktríne, ale naopak. V istom zmysle tak možno hovoriť o primáte svedomia.

Uvedený prístup má ambíciu čeliť situácii, ktorú podľa viacerých autorov potvrdzujú aj sociologické výskumy, že už dlhší čas sa objektívne normy Magistéria týkajúce sa sexuálnej etiky a praktické postoje katolíckych veriacich navzájom od seba vzďaľujú, divergujú. Mnohí katolíci považujú tieto normy za odtrhnuté od reality ich životov a v praktických úsudkoch týkajúcich sa týchto morálnych záležitostí skôr nasledujú hlas vlastného svedomia.

Tento stav zrejme reflektuje aj Františkova apoštolská exhortácia Evangelii Gaudium (231, 232):

Existuje dvojpólové napätie medzi myšlienkou a skutočnosťou. Skutočnosť jednoducho je, myšlienka sa tvorí. Musí medzi nimi vzniknúť neustály dialóg, aby sa myšlienka neoddelila od skutočnosti. Je nebezpečné žiť len v kráľovstve slova, obrazu či sofizmu. Z toho potom vyplýva, že treba stanoviť aj tretí princíp: skutočnosť je viac než myšlienka. Znamená to vyhýbať sa rozličným formám zatieňovania skutočnosti, ako sú: anjelské formy purizmu, deklaračné nominalizmy, viac formálne než reálne plány, protihistorické fundamentalizmy, etické systémy postavené bez dobra, intelektualizmy bez múdrosti. 
Myšlienky – koncepčné spracovania – slúžia na poňatie, pochopenie a riadenie skutočnosti. Myšlienka odtrhnutá od reality ústi do idealizmov a neúčinných nominalizmov, ktoré nanajvýš klasifikujú alebo definujú, ale nedokážu nikoho motivovať, aby sa angažoval. Angažovať sa pozýva realita osvietená uvažovaním. Treba prejsť od formálneho nominalizmu k harmonickej objektívnosti. Inak dochádza k manipulácii pravdy.


Keďže svedomie môže byť aj pomýlené a pritom, podľa Tomáša Akvinského a koncilových dokumentov Gaudium et Spes a Dignitatis Humanae, stále nestráca svoju dôstojnosť, kladú tieto dokumenty dôraz primárne na autoritu a hodnosť svedomia a nie na autoritu a hodnosť normy.

Zdá sa, že práve k tomuto prístupu inklinuje aj František. V Amoris Leatitia píše: "Cirkev je povolaná formovať svedomie, nie si nárokovať, že ho nahradí." (37)


Model 2

Druhý model zdôrazňuje priľnutie svedomia veriacich k učeniu Cirkvi a jeho pozitívne identifikovanie sa s objektívnymi normami prirodzeného a Božieho zákona, ktoré mu Učiteľský úrad predkladá.

Inzercia

Človek si musí správne formovať svoje svedomie. Toto formovanie svedomia zahŕňa obrátenie a výchovu. Prikázania a ich autentická interpretácia, ktorú vykonáva Učiteľský úrad Cirkvi, slúžia v tomto formovaní ako pomoc pre svedomie, ktoré veriaci, v sile svojho vlastného úkonu viery, nikdy nesmie považovať iba za niečo „zvonka“ zaväzujúce.

„Autorita Cirkvi, ktorá sa vyslovuje k mravným otázkam, nijako nenarúša slobodu svedomia kresťanov... Učiteľský úrad nepredkladá kresťanskému svedomiu cudzie pravdy, ale odhaľuje tie, ktoré by už malo vlastniť, počnúc od prvotného úkonu viery. Cirkev sa vždy jednoznačne stavia do služby svedomia“ (Veritatis Splendor, 64).

Sloboda nikdy nie je slobodou od pravdy, ale vždy a výlučne len slobodou v pravde. Magistérium neprináša svedomiu pravdy, ktoré sú preň cudzie, ale slúži kresťanskému svedomiu zdôrazňovaním a vysvetľovaním tých právd, ktoré by správne formované svedomie už malo vlastniť.


Čo hovoria jedni o druhých

Predstavitelia situačnej etiky a relativizmu v katolíckej morálnej teológii sú v zajatí predstavy o zmene paradigmy, ktorá nastala na začiatku novoveku. Vďaka filozofii subjektu, s ktorou prišiel Descartes – „otec novovekej filozofie”, boli prekonané metafyzické kategórie antiky a stredoveku a nastúpila nová doba. Podľa tohto stavebného plánu by mala byť radikálne prebudovaná celá náuka Cirkvi.

Tým, že myslenie sa už neorientuje na bytie, ale na vedomie, uskutočnil sa priam kopernikovský obrat smerujúci k antropocentrizmu, subjektivite, slobode, individualite a autonómii človeka. 

„Nasleduj vlastné svedomie“ sa stalo akoby vstupným kódom k napĺňaniu osobných preferencií nehľadiac na učenie Cirkvi (resp. vyslovene proti nemu) obzvlášť v sexualite, bioetike, pri znovu uzatváraní manželstva. Svedomie sa stalo najvyšším odvolacím súdom, dosiahlo primát a neomylnosť. Druhý vatikánsky koncil však nikde nespomína slovné spojenie „primát svedomia“. Slovo svedomie je vždy kvalifikované adjektívami ako bezúhonné, správne, dobre formované, kresťanské...

Namiesto záveru

Vráťme sa k úvodnej otázke (č.1) o prístupe k ľuďom, ktorí sa nachádzajú v tzv. iregulárnych situáciách. Pri čítaní rozhovoru s A. Polckovou som si spomenul na prípad z roku 2012 v susednom Rakúsku, keď bol do farskej rady zvolený pán Stangl žijúci v registrovanom partnerstve. Mnohých laikov i kňazov to vtedy tak pobúrilo, až situáciu musel napokon riešiť viedenský arcibiskup kard. Schönborn. Pre mnohých ale bolo prekvapením, že kardinálova „osobná konverzácia s pánom Stanglom v ňom zanechala hlboký dojem kvôli jeho svedomitému angažovaniu sa, jeho pokore a spôsobu, akým žije svoje nasadenie pre službu“ a potvrdil Stanglovo členstvo vo farskej rade.

Vôbec mi v tom čase nebolo jasné, prečo kardinál – spoluautor najnovšieho Katechizmu katolíckej cirkvi – zaujal takýto postoj. Skôr som asi očakával reakciu v duchu listu apoštola Pavla Timotejovi: „Tých, čo hrešia, karhaj pred všetkými, aby sa báli aj ostatní“ (1 Tim 5, 20)

V posledných rokoch sa teologické pozadie tohto postoja stalo známejším a to aj vďaka najnovším dokumentom pápeža. Možno sa mýlim, ale niečo z toho som zahliadol aj pri čítaní rozhovoru s evanjelickou farárkou A. Polckovou.

Som rád, že ohľadom tejto témy nemusím vysloviť nejaký záver, a už vôbec nie z pozície autority. Pokúsil som sa iba zhromaždiť a ponúknuť na zamyslenie pár zaujímavých textov o slobode svedomia vo vzťahu k poslušnosti autorite, nakoľko to s témou podstatne súvisí. Je to ťažká téma.

Dovolím si na záver odľahčenie. Je sympatické, ak si človek niekedy vie spraviť žart sám zo seba. V tomto duchu má istý jezuita web stránku, kde zhromažďuje vtipy o jezuitskej reholi.

Na vedeckej konferencii o rehoľnom sľube poslušnosti dostal prednášajúci jezuita otázku:
„Vo vašej reholi sa kladie veľký dôraz na sľub poslušnosti. Ako zaručíte, že jezuiti zostanú verní tomuto sľubu?“
„To je jednoduché“, odpovedá prednášajúci jezuita. „Naši predstavení sa nás najprv opýtajú, čo chceme robiť, a potom nás poveria misiou to urobiť. Takýmto spôsobom nemáme nikdy problémy s poslušnosťou.“
Iný účastník konferencie sa ďalej pýta: „Dobre, ale nie sú vo vašej reholi ľudia, ktorí nevedia, čo chcú robiť? Čo robíte s tými?“
„Robíme ich predstavenými“, odpovedá jezuita.

***
Benediktíni, dominikáni a jezuiti mali stretnutie vo veľkej konferenčnej sále, ktoré sa predĺžilo do neskorej noci. Zrazu v celej miestnosti zhasli svetlá a nastala úplná tma. Benediktíni začali spievať Bohu oslavné žalmy, dominikáni začali diskutovať o metafyzike svetla a tmy a jeden z jezuitov odišiel von z miestnosti, vyhľadal elektrický rozvádzač a reštartoval hlavný istič.


Voľne parafrázujem pointu vtipov: O tom, čo sa udialo počas konkláve v roku 2013, sa dá povedať, ako hovorí Sväté písmo: „Duch Svätý a my (kardináli) sme rozhodli“ nech sa stane pápežom jezuita. Niekedy sa môže zdať, že František je raz s progresívnym krídlom Cirkvi, inokedy zasa s konzervatívnym. Ako summus pontifex sa snaží premostiť tieto dva brehy v Cirkvi, ktoré si niekedy v podstate úplne protirečia, a chce dosiahnuť, aby na obidvoch krídlach, konzervatívnom aj progresívnom, bola Cirkev schopná povznášať sa k Bohu a zároveň vedela pod tieto krídla prichýliť človeka na zemi.

 

Úvodný obrázok - zdroj: youtube.com
Okrem referencií v texte boli tiež použité zdroje:

https://www.ewtn.com/catholicism/library/on-conscience-and-authority-3930

https://www.ncronline.org/news/theology/amoris-laetitia-francis-model-conscience-empowers-catholics

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/zborniky-z-konferencii/c/aktualne-otazky-ludskej-mravnosti

https://www.teologicketexty.cz/casopis/2014-3/Svedomi-a-pravda-ve-spisech-blahoslaveneho-Johna-Henryho-Newmana.html

https://www.newwaysministry.org/2012/04/03/austrian-cardinal-gay-man-can-stay-on-parish-council/

Autor (1973) je bývalý matfyzák, oázista, futbalista, univerzitný učiteľ... súčasný manžel, otec, IT-špecialista pendler, univerzálny športovec amatér, podporučík v zálohe... budúci (ciele nie sú zoradené podľa priority) vlastník rodinného domu, starý otec, malý farmár, motorkár, občan neba - ideálne mučeník...

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.