Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
16. august 2020

Cirkev

Žijeme v dobe, kedy je kritika cirkvi, jej pôsobenia v spoločnosti, ale aj vyznávania náboženského presvedčenia na verejnosti verejnosťou relatívne schvaľovaná. Samozrejme nehádžem všetkých do jedného vreca. Tak ako sa líši kultivovanosť vyjadrovania takejto kritiky (od najvulgárnejších osočovaní až po naozaj seriózny dialóg), tak sa aj konkrétny obsah týchto tvrdení pohybuje od naozaj irelevantného až po skutočné a často akútne problémy. Niekedy ide o konštruktívnu a oprávnenú kritika, inokedy je však za čiarou a má za cieľ iba dehonestovať „oponenta“. Nechcem sa týmto blogom len zastávať akýchkoľvek náboženských predstaviteľov alebo kresťanských politikov, ale rád by som hlavne poukázal na význam cirkvi, na jej miesto v spoločnosti a v ľudskom živote. Verím, že tak dokážem priniesť do diskusie nové podnety.
Cirkev

Cirkev pre všetkých?

Chcem podotknúť, že toto je iba môj súkromný nefundovaný pohľad na cirkev. Od teológa, filozofa či historika mám ďaleko a ani sa na nič podobné nechcem hrať. Nasledujúci blog je teda iba úvaha laika o spoločenstve, ktorého je súčasťou. Na úvod by som teda chcel rozlíšiť dve veci: cirkev ako spoločenstvo veriacich a cirkev v ponímaní toho, ako ju často prezentujú v médiách, čiže ako klérus (kňazi, biskupi) resp. ako zasvätené osoby. Pravdou je, že toto spoločenstvo je rovnako tak o stáde ako o pastieroch a tieto dve veci sa principiálne oddeliť nedajú. Kňaz bez veriacich je iba hlasná trúba, veriaci bez kňaza zas iba ďalší potuľujúci sa dav. Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu hovoria, že cirkev sa skladá z veriacich, ktorí sú spojení v Duchu Svätom tou istou vierou, tými istými sviatosťami a tou istou „správou“. V katechizme sa tiež hovorí, že v spoločenstve cirkvi Duch Svätý „rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti“ na budovanie Cirkvi. Teda cirkev naozaj nie je iba o kňazoch, ale aj o laikoch, zasvätených osobách, rodinách, slobodných, rozvedených, hetero, homo, deťoch, starých ľuďoch.. Cirkev je pre všetkých, ktorý sa v jednej viere a v tom istom Duchu utiekajú k Bohu. Zároveň rôznosť týchto stavov nie je na škodu, lebo „každý dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“. Odporuje to teda tvrdeniam, že by sme ako spoločenstvo nechceli medzi seba prijímať odlišných ľudí, nebodaj túto odlišnosť brali ako príťaž. Ak sa máme stávať tajomným Kristovým telom, každá časť má iný účel, no navzájom sa potrebujú. Cieľom však je život v pravde. Preto nikdy cirkev nezatvára pred nikým dvere, ale ponúka svoje učenie, poznanie a spoločenstvo všetkým bez rozdielu. Preto sa aj nazýva Božim ľudom.

Cirkev ako rodina

V histórii a v svätom písme nachádzame veľa „obrazov“, ku ktorým sa spoločenstvo veriacich prirovnávalo. Cirkev ako ovčinec, ktorého bránou je Kristus, cirkev ako stádo, ktorého pastierom je Boh. Cirkev ako roľa, Božia stavba, tajomné Kristovo telo. Pre mňa osobne je najkrajším prirovnaním cirkvi k rodine, ktorej hlavou je Kristus a jej vnútorné pretváranie je neustály proces. Lebo v rodine (aspoň v tej ideálnejšej) sa jednotliví členovia navzájom milujú a počúvajú sa, napomáhajú si, vedú sa úskaliami a výzvami života, vedia sa napomenúť, ale zároveň aj pochváliť. Presne takú rodinu som našiel v cirkvi a vnímam, že v tom nie som tak celkom sám. Objavil som v nej ľudí ochotných ma vypočuť, poradiť, podržať v ťažkej situácii. Nachádzam v nej zárodky svätosti, dobré vzory, drobné skutky lásky, ktoré si nezištne medzi sebou títo ľudia prejavujú. Našiel som v nej aj domov, aký som celý život hľadal. A to nie je veru málo. V živote rodiny sa však zvyknú vyskytovať konflikty a pri cirkvi na to mnohí zabúdajú. Akoby keď prichádzame do kostola, na stretko alebo na náboženskú akciu, si predstavujeme, že v tejto našej „komunite svätých“ nebudú problémy, konflikty alebo frustrácie.  Zabúdame, že cirkev je komunitou chybujúcich ľudí, stále zaťažených našimi nedokonalosťami, zlyhaniami a hriechmi. Zabúdame, že nemôžeme očakávať bezchybnosť a svätosť od druhých, keď my sami sme ešte tento cieľ nedosiahli. Naopak práve kvôli našim nedostatkom a chybám sa navzájom tak potrebujeme. Podobne ako v rodine.

Cirkev ako poľná nemocnica

Jedným z moderných prirovnaní je aj, že cirkev by mala byť ako poľná nemocnica, teda odchytávať „zranených a chorých“ a prinášať im uzdravenie v podobe skutkov lásky, objavenia Krista a sprostredkovania Božej milosti. V našej farnosti robíme zopár misijných aktivít, či už je to tábor pre rómske deti, alebo sa chodíme hrať s deťmi z nízkoprahových ubytovní. V areáli ponúkame aj miesto na hranie pre deti z ulice. Nie je to ale žiadne prekvapenie, veď cirkev odjakživa pracovala s chudobnými a slabšími. Bolo to jej poslanie. Charity, nemocnice, práca v teréne, to všetko prinášala a stále do spoločnosti prináša. Netreba však zabúdať aj na iné ako „materiálne choroby“. Výchova mládeže, vedenie a práca s rodinami, vydávanie dobrej literatúry, nekonečné množstvo spovedí a rozhovorov, ktoré často vedú aj k objaveniu závažných či menej závažných psychologických problémov a následne k ich riešeniu. To všetko vnímam, že cirkev ako poľná nemocnica ponúka svojim veriacim (a aj neveriacim). Napokon podmienka viery pre všetky tieto činnosti nikdy nie je úplne najzásadnejšou. Hlavným činiteľom je láska k blížnemu bez podmienok a veľká odvaha pre konanie dobra plynúca z viery v Boha. V mojom okolí som videl veľa krásnych diel, ktoré ľudia v cirkvi vybudovali pre ľudí okolo seba a urobili to celkom nezištne. Zabúdať na to by bolo nefér.

Cirkev v histórii

Veľa krát je cirkev kritizovaná za svoju históriu a rovnako sú jej aktuálne prisudzované veci ako brzdenie pokroku, šírenie tmárstva, zasahovanie do ľudských práv a podobne. Často však bohužiaľ nejde o nič relevantne podložené. Stačí sa na to pozrieť skrz niektoré fakty. Prvé univerzity „nášho typu“, ktoré slúžili ako centrum vzdelania a vďaka nim sa civilizácia začala hýbať rýchlejšie vpred, sa v stredoveku vytvorili z tzv. kláštorných škôl. Ich zriaďovateľmi boli hlavne cirkevné inštitúcie. V útrobách škôl prebiehali diskusie na rôzne témy hýbajúce spoločnosťou a po vzore filozofie Tomáša Akvinského sa v debatách nechával priestor aj pre možnosť, že Boh nie je. To je často v kontraste s nastavením súčasného vzdelávania na vysokých školách, kedy predpoklad existencie Boha sa z možností často vytláča.

Inzercia

Niekto by mohol namietať, že však cirkev penalizovala vedcov a odporovala novým objavom. Samozrejme v tomto smere určite niektorí cirkevní predstavitelia urobili chyby. Netreba však zabúdať, aké významné množstvo vedcov bolo praktizujúcimi kresťanmi a vedu považovali aj za spôsob reflexie svojho vnútra, viery a videnia sveta. Celý zoznam nájdete na tomto linku.

Rovnako aj ľudské práva a slobody sa v spoločnosti neobjavili len tak z ničoho nič. Veď evolúcia o žiadnych právach nehovorí, veď akoby len mohla, keď v nej vyhráva ten „silnejší“. Naozaj pre prírodu nie je až také prirodzené dávať rovnaké práva silnejším aj slabším, mladým aj starým, samcom aj samičkám. Predpokladom uznania ľudských práv, a nakoniec dnes aj určitých práv zvierat, je pripustenie toho, že každá ľudská ( a iná) bytosť je schopná prežívať utrpenie. To ako prví uznali kresťanskí učenci, definitívne sa toto presvedčenie rozšírilo v období osvietenstva. Niekoľko európskych filozofov v priebehu 17. a 18. storočia, najmä John Locke, vyvinuli koncepciu prírodných práv, teda predstavu, že ľudia sú si prirodzene slobodní a rovní. Locke veril, že prírodné práva boli odvodené od božstva, pretože ľudia boli Božími stvoreniami. Hoci nie som historik (:)) ani filozof, oddelenie vplyvu kresťansko-antickej tradície a myslenia od týchto pojmov by nebolo asi správne. Netvrdím, že automaticky za všetko dobré, čo máme, môže len cirkev. Zdá sa mi však, že kresťanské videnie sveta malo veľmi pozitívny vplyv na vývoj moderných výdobytkov, ktoré dnes žijeme. Obviňovanie cirkvi v tomto smere my teda príde ako pľutie do vlastného hniezda.

A čo kresťanskí politici?

Obzvlášť na Slovensku badám, že v okamihu, ako prinesú návrh zákona niektorí kresťanskí politici, tak začína veľké kritika smerom do radov cirkevného kléru, volanie po odluke cirkvi od štátu a útoky na veriacich. Kresťanskí politici však nereprezentujú cirkev (aspoň nie celú) a jej učenie, nie sú na to pomazaní ani navrhovaní pápežom. Biskupi a kňazi zákony nepredkladajú a hoci sa k nim niekedy vyjadrujú, je to iba ich osobný názor. Kresťanský (ale aj akýkoľvek iný) parlamentný politik je v Slovenskej republike zvolený demokraticky počas volieb a dostáva mandát od občanov na zastupovanie ich názorov v Národnej rade. Jeho rozhodovanie a hlasovanie vychádza (alebo by aspoň malo vychádzať) z jeho presvedčenia, najlepších úmyslov a zároveň (keďže nežijeme v dokonalom svete) odráža aj jeho povahu a obmedzenosť. Ak poslanci predkladajú nedokonalé zákony, je to v prvom rade ich zodpovednosť. Zároveň oni si majú alebo by si mali vytrpieť v diskusii kritiku, ak je oprávnená. Veď nie nadarmo je poslanecký plat taký vysoký. Reflektuje aj náročnosť tejto činnosti, nakoľko zastupovanie občanov so sebou prináša aj ťažkosti. Hádzať však za ich rozhodovanie špinu na veriacich, klérus alebo nebodaj celé kresťanstvo nie je podľa mňa fér.

Nechajte cirkev na pokoji?

Nie... Kritika a dialóg cirkvi pomáha. Je dôležité opakovane sa učiť vnímať a prijímať realitu, konfrontovať sa s novým názormi a zlepšovať sa. Taktiež už veľa krát spomínaná odluka cirkvi od štátu by v konečnom dôsledku mohla týmto spoločnostiam pomôcť vykonávať svoje úlohy slobodnejšie. Dôležité je však ostať v rovine slušnosti, faktov a spravodlivosti. Lebo očierňovanie alebo hanenie „neurčitej“ skupiny môže niekoho zabolieť aj veľmi konkrétne. Lebo cirkev to nie je inkognito zoskupenie fiktívnych postáv, ale živelný organizmus, spoločenstvo reálnych ľudí s ich talentami, radosťami, strasťami aj nedokonalosťami, ktorého cieľom by malo byť stvárňovanie Božieho kráľovstva (teda kráľovstva lásky) už tu na Zemi. Tak si k tomu pomáhajme navzájom.

Odporúčame

Blog
Progres

Progres

V poslednom období mi veľa krát zarezonovala myšlienka „pokrok nezastavíš“. Bola mi predkladaná v zmysle, že „konzervatívny“ názor len brzdí „pokrok“, že aj tak sa spoločnosť hýbe a niektoré veci sú neodvratné. A že vraj je to tak dobre. Nasledujúci blog nie je žiadna kritika politického zoskupenia, skôr zafilozofovanie nad „progresom“ ako takým a nad tým, čo to znamená byť progresívny.