Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
08. august 2020

Pavol a jeho veľký žiaľ a neprestajná bolesť

Krátky úryvok z Listu Rimanom (9,1-5) nám v nedeľnej liturgii poodhaľuje kúsok z vnútorného sveta apoštola Pavla.
Pavol a jeho veľký žiaľ a neprestajná bolesť

Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete na našej internetovej stránke tu.

Pavlove dnešné slová sú začiatkom nového oddielu v rámci Listu Rimanom, ktorý sa tiahne až do konca 11. kapitoly. Zjednodušene povedané, Pavol sa v ňom venuje obhajobe Božej vernosti svojim prisľúbeniam. Pri Pavlovej evanjelizačnej práci totiž vyvstávala stále viac jedna dôležitá otázka, s ktorou sa musel konfrontovať on sám, ale zaiste jej musel čeliť aj z radov členov židovského národa, teda jeho súkmeňovcov: Ak je Kristus skutočne naplnením Zákona a Prorokov, tak ako to Pavol obhajuje aj v predchádzajúcich kapitolách tohto listu, ako to, že sú to predovšetkým nečlenovia židovského národa, ktorí prijímajú vieru v Krista? Má to snáď znamenať, že Boh prestal byť verný svojim prisľúbeniam daným Izraelu? Dnešné slová sú teda úvodom k nasledujúcej dlhšej rozprave na túto tému, z ktorej však v liturgii nasledujúcich dvoch nedieľ budeme počuť len jej samotný záver.

Z dnešného úvodu môžeme vycítiť Pavlovu veľkú osobnú zaangažovanosť v tejto téme. Slová: „Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov, mojich príbuzných podľa tela,“ (v. 3) patria určite k jedným z najemotívnejších v jeho listoch. Skutočne, ide z nich až mráz po chrbte, keď si ich dáme do súvisu s výrokmi, v ktorých sa Pavol vyznáva z hlbokej lásky ku Kristovi a túžby po spoločenstve s ním, ako napr.: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk ... túžim zomrieť a byť s Kristom,“ (Flp 1,21.23), či: „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista,“ (Flp 3,8). To, že Pavol sa vôbec odváži formulovať také silné slová, ako počúvame z dnešnej state, dáva tušiť, ako veľmi na Pavla doliehala skutočnosť značného neúspechu jeho ohlasovania v židovských kruhoch, a teda predovšetkým samotný fakt, že Krista prijímajú len veľmi málo. Pavol sa tu teda neprejavuje ako ten, ktorému by nezáležalo na tých, spomedzi ktorých vyšiel, a ku ktorým vlastne stále patrí. Napriek tomu, že je jeho misia teraz tak silno zameraná na ohlasovanie pohanom, stále na neho úzko dolieha stav jeho súkmeňovcov.

Zároveň tu týmto spôsobom Pavol kladie veľmi dôležitý základ pre celú svoju nasledujúcu argumentáciu a síce, že jeho pohľad nie je pohľadom zvonka, ale zvnútra. Pavol nebude hovoriť o celej problematike ako niekto, kto sa mieša do záležitosti viery inej náboženskej skupiny, ale ide o takpovediac kritiku do vlastných radov.

Celý tento úvod je plný svedectva, ako veľmi sa ho celá táto problematika dotýka. Dokonca hovorí: „mám v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť,“ (v. 2). A aby sa poslucháčovi nezdalo, že v takomto opise vlastnej, hlboko vnútornej zaangažovanosti zveličuje, volá si za svedka vlastné svedomie a dokonca aj Božieho Ducha: „aj moje svedomie mi v Duchu Svätom dosvedčuje,“ (v. 1b). Hneď v úvode sa odvoláva aj na samotného Krista: „Hovorím pravdu v Kristovi,“ (v. 1a). Takéto Pavlove formulácie môžu súvisieť aj so známou praxou v židovstve, kde na potvrdenie pravosti svedectva sa vyžadujú minimálne dvaja svedkovia; Pavlovými svedkami, okrem jeho vlastného svedomia, sú tak Kristus a Duch Svätý.

Inzercia

Pavol dnešnými hlboko osobnými slovami chce dať najavo, že ak sa púšťa do kritiky odpovede resp. neodpovede na evanjelium o Kristovi zo strany židov, v žiadnom prípade nie je jeho postoj protižidovský. Práve naopak, Pavla sa to hlboko osobne dotýka a hovorí ako jeden z nich. Svojimi slovami potvrdzuje, že sú to práve oni, ktorí majú najlepšie predpoklady na rozpoznanie Ježiša: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus,“ (vv. 4-5a). Lepšie to už „rozohrané“ byť nemôže. Ako je teda možné, že práve v týchto kruhoch je odpoveď najslabšia? Zmenil snáď Boh plán spásy? Ako už bolo spomenuté, Pavol sa pokúsi vysvetliť, že to tak nie je v jeho nasledujúcich riadkoch, ktoré sa začínajú veľavravne: „Ale nie že by bolo zlyhalo Božie slovo. Veď nie všetci, čo sú z Izraela, sú Izrael. A nie sú všetci Abrahámovými deťmi len preto, že sú jeho potomci,“ (v. 6-7a).

Dnes teda počúvame stať, ktorá nám poodhaľuje trochu z vnútorného života apoštola Pavla, odkrýva nám jeho úprimnú starosť a lásku k národu, z ktorého on sám pochádza, a s ktorým zdieľa Božie prisľúbenia, ale zároveň nám predstavuje jeho otvorenosť pre širšie chápanie týchto prisľúbení.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Použitá literatúra:
Fitzmyer, J. A., Romans. A new translation with introduction and commentary (AncB 33; New Haven – London 1993).
Moo, D. J., The Epistle to the Romans (NICNT; Grand Rapids, MI 1996).

Inzercia

Centrum sa zameriava predovšetkým na výskum a vzdelávanie v oblasti biblických a blízkovýchodných vied s interdisciplinárnych presahom do iných oblastí, na popularizáciu vedeckého štúdia biblického a blízkovýchodného sveta, na biblický apoštolát a formáciu. Členmi Centra sú kňazi Košickej arcidiecézy zaoberajúci sa štúdiom biblického a blízkovýchodného sveta. Viac o Centre a jeho aktivitách na www.biblia.rimkat.sk

Inzercia

Odporúčame