Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
03. august 2020

Druhý Pánov príchod ako nám vzdialené posolstvo?

Zjavenie Jána sa končí prísľubom Pánovho príchodu a prosbou o jeho uskutočnenie „Ten čo to dosvedčuje, hovorí: Áno prídem čoskoro! Amen Príď Pane Ježišu.“ (Zjv 22, 20)
Druhý Pánov príchod ako nám vzdialené posolstvo?

Aký vzťah má súčasný kresťan k tejto prosbe, a k jej uskutočneniu?

Mohli by sme povedať, že táto prosba je súčasnému kresťanovi vzdialená a posolstvo, ktoré v sebe nesie sa akosi vždy prenecháva pre budúce generácie. Napriek tomu, že toto posolstvo by malo byť vlastné pre každú generáciu a je v najužšom zmysle vyjadrením viery v Pánov návrat, čo je druhým pilierom kresťanského vyznania.

No čím to je, že toto posolstvo je súčasnému kresťanovi také vzdialené?

Na túto otázku by bolo potrebné odpovedať veľmi diferencovane. 

Eschatologické napätie nie je len očakávaním časového konca, ale je skôr vyjadrením nádeje a túžby o jeho uskutočnenie. Zdieľať

No môžeme povedať predovšetkým tým, že „eschatologické napätie“, ktoré v sebe nesie túžbu o Pánov návrat sa v dejinách Cirkvi vytratilo. Hoci strata eschatologického napätia spôsobila kontrast medzi ranokresťanským „Maranatha“ a stredovekým „Dies Irae“ a v istom zmysle ochromila aj dynamiku kresťanstva, ktoré už viacej nehľadelo do budúcnosti s nádejou, ale zrak Cirkvi sa začal upierať na minulosť, pretože tá v sebe uzavierala „dejiny spásy“, predsa to nie je jediný dôvod nastoleného problému.

Jeden zo súčasných problémov kresťanstva, ktorý sa dotýka aj našej otázky, je individualizovanie kresťanstva. Totižto nádej, ktorá pramení z kresťanstva nikdy nie je individuálna. Predsa sa v posledných storočiach táto nádej zúžila na „spásu duše“, spásu indivídua. Ako dôkaz tohto tvrdenia nám môže slúžiť motto ľudových misií 19. a 20. storočia: „Zachráň svoju dušu!“. Takto sa spoločenský rozmer kresťanstva vytráca a dôraz sa kladenie na osobnú spásu duše, cieľ o ktorý sa máme snažiť zo všetkých síl. Ale je to naozaj tak? 

„Spása znamenala celok, spásu sveta , čo aj mňa robí šťastným.“[1] Zdieľať

Nádej kresťanstva spočíva v spáse celku. Táto nádej má svoje naplnenie pri „baránkovej hostine.“ (porov. Zjv 19, 9) V tomto kontexte musíme hľadieť na Ježišove slová, ktoré povedal pri poslednej večeri: „Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca.“  (Mt 26, 29) Ježiš už nebude piť z plodu viniča, ktorý je obrazom radosti, kým si nesadne k svojej hostine v kráľovstve svojho Otca, pretože hoci už za nás zomrel a priniesol Otcovi obetu, vystúpil do neba a sedí po jeho pravici, predsa ostáva stále trpiacim. Obeta jeho samého sa sprítomňuje pri každej svätej omši, a tiež on ostáva spolutrpiacim pri každom z nás, ak my trpíme, on trpí spolu s nami. V tomto kontexte môžeme hovoriť o nebi ako o „medzistave“, pretože hoci všetci svätí ostávajú naveky blažení, predsa ešte nie sú podobní Kristovi v zmŕtvychvstaní. (porov. Rim 6, 5) Aj Abrahám ešte čaká, na druhý príchod Kristov, pri ktorom sa uskutoční vzkriesenie mŕtvych. No do akej miery nás oslovuje táto nádej?

 

Ďalším pilierom v našich úvahách v snahe dať si odpoveď na našu otázku je sekularizácia spoločnosti. Tento fenomén v sebe nesie páčlivý problém pre kresťanstvo. Marxova snaha o vytvorenie „kráľovstva človeka“  dostáva konkrétnu podobu vo vede a technike, a takto si sľubuje splniť nádej kresťanstva už tu na zemi. Naproti tomu sa javí kresťanská „spása“, ktorú viera prisľubuje, byť oddelenou od „šťastia“, ktoré človek hľadá tu na zemi.

„Budúca spása duše sa niektorým javí ako konkurent prítomného šťastia, kresťanské prisľúbenie je z tohto pohľadu ochudobnenie a ohrozenie pozemskej prítomnosti. Z toho protikladu vyplýva aj zatrpknutosť voči eschatológii posledných vecí, ktorú možno pozorovať aj medzi teológmi.“[2] Zdieľať

 Neznamená to hneď popretie kresťanstva, ale ide skôr o snahu pretransformovať kresťanstvo formou liberálnej teológie na akési optimistické kultúrne náboženstvo.

A napokon môžeme povedať, že do popredia vystupuje celkom jasne strach z parúzie[3] a posledného súdu. Tento strach má viacero podôb. Modlitba o Pánov návrat sa niektorým zdá byť prosbou o „zánik sveta“ a sním strata pozemských výhod. Iní vidia v poslednom súde hrozné a strašné udalosti, ktorým sa chce človek prirodzene vyhnúť. Tomuto strachu pomohli aj niektoré kázne svojím jednostranným zdôrazňovaním tejto hrozby. No Pánov príchod ako i posledný súd, čo sa týka ich podstaty, možno opísať iba obrazne. Veľkolepé obrazy, ktoré nachádzame vo Svätom písme vychádzajú zo starozákonných predstáv o Jahveho dni, z politických kultov a cirkevných liturgií. Preto tieto texty vysvetľujú tajomstvo parúzie a posledného súdu rečou liturgickej tradície a nemožno z nich líčiť priebeh budúcich udalostí. Ak čítame knihu Zjavenia v tomto duchu, potom by sme sa nemali strachovať pred kozmickými udalosťami, ktoré aj tak nedokážeme pochopiť. Nakoniec je tu ohrozenie v ktorom vidíme nášho najväčšieho nepriateľa, ktorým je smrť. Otázka Pánovho príchodu sa stáva otázkou môjho osobného smrteľného osudu. Adekvátne tomu sa stala naliehavou otázka osobnej spásy a prekryla otázku o dejinách celku.

 

Ak sa pozrieme retrospektívne na prvotnú Cirkev a na prax nádeje, ktorá vychádzala z otázky Pánovho príchodu zistíme, že táto nádej nebola limitovaná prekážkami, ktorým čelí súčasný kresťan.  Táto prax nádeje je najlepšie vystihnutá v zvolaní „Maranatha“. Hoci doteraz nie je jednoznačné, či toto zvolanie znamená „Príď Pane“ alebo „Pán prišiel“, predsa s istotou môžeme povedať, že toto zvolanie patrí do súvislosti s prvokresťanským slávením Eucharistie a musí sa chápať v kontexte spôsobu modlitby prvotnej Cirkvi. Táto modlitba je vždy sprítomňujúca a zároveň zameraná na budúci cieľ. Je radostným oznámením toho, že Pán je tu, a zároveň je volaním na prítomného Pána, aby prišiel, lebo on, ako prítomný, zostáva predsa prichádzajúcim. Táto prax nádeje prvotnej Cirkvi sa zdá ešte zosilnená prosbou: „Kiež príde milosť a pominie svet!“ (X 6), ktorú nachádzame v Didaché (zač. 2. stor.) No už Cyprián z Kartága († 258) musel svojich čitateľov napomínať, aby nezanedbávali prosbu o Pánov návrat zo strachu pred smrťou alebo zo strachu pred veľkými katastrofami.

Ak by sme chceli vysvetliť tento kontrast medzi prvotnou Cirkvou a súčasnou Cirkvou z hľadiska praxe nádeje, ktorá vychádza z otázky Pánovho príchodu, museli by sme načrieť do hĺbky ľudskej duše a ľudského srdca. Hoci sme si aspoň z časti odpovedali na našu pôvodnú otázku, predsa sme ešte nepomenovali príčiny, ktoré stoja za našimi odpoveďami. Prečo prvotní kresťania tak dychtivo očakávali Pánov príchod, pričom nám je toto posolstvo také vzdialené? Odpoveď musíme hľadať vo vnútri človeka, v prežívaní kresťanskej viery.

 

Inzercia

Kresťanská viera nemôže byť pre nás len „informatívna“ ale „performatívna“, musí meniť náš život. Zdieľať

Prvotní kresťania žili evanjelium „radikálne“, uvedomovali si realitu duchovného zápasu o svoju dušu. Boli si vedomí nepriateľstva so svetom a túžili po živote s Kristom. Takáto duchovná vyspelosť sa ale nedosahuje ľahko, a vyžaduje si veľa práce. Predpokladom je zomrieť pre svet, a žiť pre Krista. Ježiš povedal u Márie Valtorty[4]: „Apoštoli zomreli dva krát, ale druhý krát ich to už nebolelo“. Zomrieť svetu a sebe samému, to je proces, ktorý so sebou prináša duchovnú bolesť, ale po prekročení tohto prahu sa otvárajú nové obzory života s Kristom. Potom druhá smrť už nebolí ale naopak, stáva sa ziskom. (porov. Flp. 1,21) Druhým aspektom je uvedomovanie si nepriateľstva so svetom. Vieme, že celý svet je v moci Zlého. (porov. 1 Jn 5, 19) Vieme aj, že diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. (porov. 1 Pt 5, 8) Potom realitu pozemského putovania Cirkvi môžeme vystihnúť obrazom mesta, ktoré je v obkľúčení nepriateľom. Samo nedokáže prelomiť obkľúčenie ale očakáva pomoc z „vonka“. A pomoc spočíva v príchode baránka a jeho víťazstva nad nepriateľom. (porov. Zjv 17 ,14) Tu sa ale vynára otázka, ktorú si kladie sám Kristus, budú tí, ktorí sú v obkľúčení prosiť o oslobodenie? V súvislosti s týmto duchovným obrazom „oslobodenia“ či „obránenia“, Kristus svojím poslucháčom vyrozprával podobenstvo, ktorého skutočný zmysel je mnohým zahalený. U Lukáša v 17. kapitole svojím učeníkom predniesol eschatologickú reč. (porov. Luk 17, 22-37) V nadväznosti na túto reč im vyrozprával podobenstvo o bezbožnom sudcovi: „Rozpovedal im tiež podobenstvo o tom, že sa treba vždy modliť a nikdy neustávať: „V ktorom si meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: „Obráň ma pred mojím protivníkom.“ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“. (Lk 18, 1-8)

„Nájde Syn človek vieru na zemi, keď príde?“ Zdieľať

Exegéta vysvetľuje čo znamená „viera“ v Ježišovej otázke: „Viera je tu toľko ako pevná dôvera, očakávanie spásy a úsilie i práca za spásu sveta“. My už vieme, že spása sveta znamená spása celku, nádej, ktorá sa môže uskutočniť iba pri Kristovom druhom príchode. Takto je toto podobenstvo vo svojej podstate eschatologické. Ale položením tejto otázky, nedal nám Kristus aj odpoveď? Touto Kristovou otázkou, ktorá sa nám javí  skôr ako výčitka, sa vraciame na začiatok našich úvah o vzťahu súčasného kresťana k prosbe o Pánov príchod.

 

Záverom sa môžeme pokúsiť pochopiť tých, ktorí tvrdia, že za Pánov príchod sa netreba modliť. Toto presvedčenie azda nadobudli aj preto, že človek sa cíti vložený do dejín, ktoré v sebe nesú sily spásy, a preto o nich ako takých nepochybuje. Iní sú presvedčení, že za Pánov príchod sa dostatočne modlíme v Otčenáši prosbou „Príď kráľovstvo tvoje“. Tu sa ale objavuje otázka o povahe tejto prosby. Božie kráľovstvo môžeme chápať tak v eschatologickej rovine, ako aj vo vzťahu s Ježišom Kristom, pretože pod Božím kráľovstvom možno rozumieť jeho samého, lebo v ňom budeme kraľovať. Takto sa táto prosba môže zúžiť iba na prosbu duchovného zjednotenia, ale postráda túžbu o bytostnom spoločenstve s ním. Do popredia vystupuje aj otázka sily tejto prosby, pretože tá je podmienená túžbou o jej skutočné naplnenie, totižto pri vyslovenej prosbe musí náš intelekt sledovať jej cieľ, inak sa stáva iba prázdnym slovom. Napokon niektorí vidia v modlitbe o Pánov príchod nebezpečenstvo odvádzania Cirkvi od jej poslania na tomto svete, a s tým spojeného prenesenia obsahu viery na druhý svet.

Všetky tieto spomenuté dôvody sa ale musia rozplynúť pri objavení skutočnej nádeje, ktorú v sebe nesie Kristov druhý príchod. Z hľadiska takýchto prosieb ide o „oslobodenie“, ale aj o to, že v prosbách sa vzýva Pán, Sudca, zároveň ako Osloboditeľ, ktorý môže premeniť akt súdu na akt vykúpenia.

„Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ (Lk 21, 27-28) Zdieľať

K tomu, aby sme nemali strach pred posledným súdom nás vyzýva aj Apoštol Ján: „Láska v nás je dokonalá v tom, že máme dôveru v deň súdu, lebo ako je on, tak sme aj my na tomto svete. V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“  (1 Jn 4, 17-18) Tú istú nádej nachádzame aj v Katechizme Katolíckej Cirkvi: „Aj keby už vopred nebolo stanovené v modlitbe, že máme prosiť o príchod Kráľovstva, sami od seba by sme mali vyjadriť túto prosbu a ponáhľať sa objať [túto] našu nádej. Duše mučeníkov pod oltárom s obžalobou volajú k Pánovi: ,Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých, čo obývajú zem?‘ (Zjv 6,10). Veď zaiste ich odplata bude určená na konci čias. Nech teda príde čím rýchlejšie tvoje kráľovstvo, Pane.“ (KKC 2817) „Iba čistá duša môže povedať s dôverou: ,Príď kráľovstvo tvoje.‘ Lebo kto počul Pavlove slová: ,Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele‘ (Rim 6,12) a ukázal sa čistý vo svojich činoch, myšlienkach a slovách, môže povedať Bohu: ,Príď kráľovstvo tvoje.‘“ (KKC 2819). Po vzore prvých kresťanov si teda znovu osvojme zabudnutú prax nádeje, ktorá sa prejavuje v horlivej modlitbe o Kristov druhý Príchod.

 

Vysvetlivky

[1][2] Eschatologie: tod un ewiges leben – Jozef Ratzinger

[3] spásonosná Kristova prítomnosť na konci časov

[4] Evanjelium, ako mi bolo odhalené – Mária Valtorta

Titulná foto: Google

Odporúčame

Blog
Znudené kresťanstvo?

Znudené kresťanstvo?

Pri uvažovaní nad stavom súčasného kresťanstva a jeho ďalším smerovaním je nutné sa oboznámiť a pochopiť myšlienkové koncepcie, ktoré pomáhali určovať jeho doterajší smer. Preto je potrebné sa vrátiť na začiatok samotného kresťanstva.