Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
02. august 2020

Progres

V poslednom období mi veľa krát zarezonovala myšlienka „pokrok nezastavíš“. Bola mi predkladaná v zmysle, že „konzervatívny“ názor len brzdí „pokrok“, že aj tak sa spoločnosť hýbe a niektoré veci sú neodvratné. A že vraj je to tak dobre. Nasledujúci blog nie je žiadna kritika politického zoskupenia, skôr zafilozofovanie nad „progresom“ ako takým a nad tým, čo to znamená byť progresívny.
Progres

Ja progres vnímam ako „proces“, ktorý k niečomu speje. Tým pádom by mal mať cieľ. Mal by byť merateľný a vyhodnotiteľný, aby sme vedeli k čomu smerujeme a ako blízko k danému koncovému bodu sme. Relativizáciou existencie všeobecného dobra sa však staviame do presného opaku. Akoby strácame zmysel napredovania, veď každý si sám určuje, čo je dobré a čo už nie. Pokiaľ nevieme, k čomu smerujeme, ako môžeme vedieť, či napredujeme? A ak cieľ je, že všetci ľudia budú žiť slobodne podľa svojho presvedčenia (čo je určite veľmi dobré a ušľachtilé) a že každé presvedčenie je rovnako dobré ako iné (ibaže by nespĺňalo stanovené kritéria, čo už je samo o sebe „failom“), aký má zmysel hovoriť o hodnotách či dobre a zle?

Veľakrát sa stretávam s názorom, že registrované partnerstvá a liberálne potraty sú „progres“. Zároveň mi to príde aj ako znak chýbajúcich dejepisných vedomostí, lebo homosexuálne zväzky mali už v starovekých ríšach a „zbavenie“ sa životu slabšieho (potrat, eutanázia starého alebo chorého) bola bežnou súčasťou spoločnosti už vo veľmi dávnych dobách. Dokonca aj „trans“ ľudia mali svoje viditeľné zastúpenie v antickej spoločnosti. Veľa z progresu, ktorý teraz posledných 300 rokov zažívame je vlastne len návrat k antike. Toto teraz nehovorím preto, aby som dané názory chcel takýmto argumentom „zavrhovať“. Veď aj katolícka cirkev svoj najväčší krok „dopredu“ urobila pred 50 rokmi na 2. vatikánskom koncile tak, že vyhlásila návrat k hodnotám ranného kresťanstva a prvotnej cirkvi. Jeden krok späť niekedy zvykne byť dvomi krokmi vpred.

Netreba však aj zabúdať, že pokrokom sme ako spoločnosť veľakrát „zakrývali“ veci, za ktoré sa dnes už všetci hanbíme - nacisti videli progres v čistej populácii, komunisti zase v nadradenosti robotníckej triedy a zoštátnení majetku. Ako progres určite bola vnímaná aj Francúzska revolúcia, ktorá spôsobila obrovské jatky. Veď kde sa rúbe les, tam lietajú triesky. Určite sa musíme zhodnúť, že nie každý pokrok je automaticky dobrý.

Najlepšie sa to dá odsledovať v oblasti vedy. Tam nie je veľmi priestor na debaty. Je totiž zrejmé, že sme na míle popredu od antických čias, stredoveku aj novoveku. Dokonca už od môjho narodenia sa urobil taký krok vpred, že namiesto zopár súborov na 3,5 palcovej diskete mám aktuálne skoro celý môj život dostupný z mobilného telefónu. No aj tu by som rád podotkol, že nie všetok progres bol sám o sebe výhradne dobrým. Doba sociálnych sietí prináša izoláciu mnohých jedincov, veľká informovanosť prináša aj veľký tlak. Psychické choroby pribúdajú, štatistiky množstva pacientov v ordináciách tomu nasvedčujú. Samozrejme bez debaty sa všetci zhodneme, že progres v takej medicíne je pre nás veľmi prospešným. Už len antibiotiká zachránia ročne toľko životov, že sa sem tam čudujem, ako to ľudstvo vôbec dalo, že za tie obdobia predtým nevyhynulo. No aj vedecký vynález sa dá použiť na dobré aj zlé účely (nukleárna energia, pušný prach, rôzne druhy liekov, z ktorých sa stali drogy atď.).

Stojí preto za zváženie zhodnotiť, či daná vec, ktorú ako spoločnosť prijímame, je naozaj pre nás osožná. Myslím, že je dobré, keď o tom prebieha debata a používajú sa vecné argumenty. Medzi ne podľa mňa jednoducho nepatrí argument, že veď „aj tak sa všetko liberalizuje a pokrok nezastavíš“. Lebo presne takýmito heslami si už mnohé staršie ideológie obhajovali svoje zločiny. Koniec koncov sám neviem, či dnešná sloboda jednotlivca je taká veľká. Môžeme síce môžeme voliť a našťastie už nemáme medzi sebou otrokárov. Na druhej strane niektorí sú až tak slobodní, že ani nemajú kde bývať. Okrem toho sme otrokmi marketingu, bohatstva, lacných hesiel. Mnohokrát nevieme prevziať zodpovednosť za svoje činy. Sme ovplyvňovaný obrovským množstvom demagógie a hoci relatívne málo čítame, vďaka sociálnym sieťam toho veľa publikujeme.

Tak na záver už len chcem dodať, že cestou je podľa mňa pokora a dialóg. Vedieť počúvať a prijať druhý názor, aj keď je nám nepohodlný. A vedieť sa oháňať progresom len tam, kde je jasný cieľ. Nech vieme nakoniec povedať, či sme sa k niečomu lepšiemu ako spoločnosť naozaj posunuli. Pre mňa je najväčším cieľom, aby som ja, moje okolie aj celá spoločnosť žili v láske, v harmónii sami so sebou a aby sme mali pekné vzťahy. Takýto progres som našiel v kresťanskom životnom štýle. Kto dá viac?

Inzercia

Odporúčame

Blog
Láska k životu

Láska k životu

Tento blog píšem z dovolenky z malebného Liptova. Je tu fakt nádherne, a vďaka tomu, čo som si prežil posledné roky, mám pocit, že sa viem viac nadchnúť pre krásu a prírodu. Proste naučil som sa byť sám so sebou a som vďačný, keď môžem spomaliť. Snažím sa tu veľmi nemyslieť na všetky tie veci, ktoré treba doma riešiť a vybavovať a tiež sa pokúšam menej tráviť čas na sociálnych sieťach, aby ma nič nerozptyľovalo od zažívania skutočného oddychu v prírode. Napriek tomu sa mi podarilo zachytiť výrok o tom, že nás „čaká ťažký týždeň“.