Can't Hurt Me: Master Your Mind and Defy the Odds by
David Goggins
My rating:
5 of 5 stars
Prečo som prečítal túto knihu?
Ku knihe od Gogginsa som sa dostal aj skrze Amazon, ktorý mi ju nástojčivo odporúčal, aj skrze moju kamarátku, ktorá ju zhltla za dva dni (360 strán a pracujúca žena, to znamená, že musela byť skvelá!). Mám rád memoáre od ľudí, ktorí prežili niečo výnimočné a Goggins je známy svojou výnimočnosťou. Jeho príbeh o týranom chlapcovi, ktorý (pozor, budú nejaké spoilery...) sa naučil sám čítať a plávať, aby vstúpil do armády musel schudnúť za 3 mesiace 50kg, prežil za 12 mesiacov 3x Navy SEALs Hell Week - 130 hodín bez spánku, kde ťa proste fyzicky aj psychicky mučia (mnohí počas neho zomrú), zlomil si obe nohy a naučil sa s nimi behať a dokončil SEAL tréning, so zlomenými nohami dobehol 100 míľ ultramaratón a ďalší víkend štandardný maratón a neskôr zistil, že má aj dieru v srdci a jeho telo sa okysličuje len spolovice... Mohol by som pokračovať...
Bolo to úchvatné čítanie, ktoré mi najprv nerobilo dobre. Čítať o jeho detstve bolo horšie ako o tom, ako bežal maratóny so zlomenými nohami alebo omrzlinami a bez nechtov. Došlo mi, že hoci ja často hovorím o svojom detstve ako o traumatickom, nebolo to nič v porovnaní s tým, čo zažil on.
Kniha sa radí aj medzi motivačné a self-help knihy. No bol to hlavne memoár, ktorý bol prešpikovaný radami a cvičeniami. A bol to dobrý memoár. Až na tej jazyk. Som rád, že Goggins "zústal svúj" a keď jeho slovník je prešpikovaný variáciami slova "fu*k", tak boli aj v knihe. No a dozvedel som sa kopec nových vecí. Napríklad, že motherfu*ker nie je ten, čo súloží s vlastnou matkou, ale ten, čo behá ultramaratóny so zlomenými nohami a podobne. Alebo tí, čo v USA hasia požiare v prírode a robia 18 hodín denne 7 dní v týždni. Zároveň som si uvedomil, aké to majú anglicky hovoriaci ľudia náročné - mať tak dve-tri nadávky a vystačiť si s tým - fu*k, as*, sh*t a to je všetko...
Túto knihu by som odporúčal všetkým Američanom cítiacim sa v menšine, ktorý majú záľubu popri vyplakávaní za svojími právami a čakajúc, že štát im vyrieši všetky ich problémy, ničiť majetok iných ľudí, prepisovať históriu a umlčiavať ľudí, ktorí im chcú naznačiť trpkú pravdu - že život je ťažký, krutý a ľutovať sa v mentalite obete im nepomôže. Treba prevziať zodpovednosť za svoj život, prevziať vlastníctvo za svoju minulosť, za svoju súčasnosť a urobiť všetko, čo je vo vlastných silách, aby zmenili svoju budúcnosť. Goggins je príkladom, že sa to dá. Mohol chodiť vyplakávať na protesty a rozbíjať cudzie autá. Miesto toho si povedal "fu*k that" (doslova) a zmenil svoj život.
Knihu by som zároveň odporučil všetkým, ktorí podobne ako ja, nemajú radi diskomfort. Bol som ňou naozaj čelendžovaný (aké ľúbozvučné slovenské slovo). No potreboval som si aj utriasť, ako to mám ja. Táto kniha je takmer úplný opak knihy s témou self-compassion. No iba ak ju nedočítate dokonca (tam je zaujímavý twist). Na konci bolo zrejmé, že spôsob, akým Goggins žil, si vyžiadal svoje dane a mindful self-compassion je potrebné.
Jednou vetou by som knihu zhrnul...
Kniha je motivačný memoár o vysporiadaní sa so svojou minulosťou, prevzatí zodpovednosti a vlastníctva za svoj život, manuál ako úplne ovládnuť svoju myseľ a dôkazom, čo všetko je možné, ak človek odmietne ísť cestou najmenšieho odporu.
Hlavná premisa a argumenty
Minulosť, akokoľvek traumatická, nemusí určovať našu prítomnosť a budúcnosť, ak sa naučíme pracovať s našou mysľou, ovládnuť ju a prestaneme sa vyhýbať životu, pretože je ťažký a sú v ňom situácie, ktoré bolia.
Čo sa mi páčilo?
Páčil sa mi bezprostredný štýl, akým Goggins knihu písal. Písal, ako mu huba narástla. Doslova. Občas som mal pocit, že na mňa kričí, ako by som bol vojak. Super bolo čítať to, čo som sa aj ja potreboval naučiť počas mojích bojoch s depresiou - že dokážem zvládnuť bolesť a dokážem s ňou robiť veci, byť produktívny, fungovať vo vzťahoch a žiť plnohodnotne. Goggins to však ukázal na úplne inej úrovni ako ja. Bolo pre mňa inšpiratívne čítať, čo všetko je možné, keď sa človek nepodvolí bolesti, smútku, hanbe.
Čo sa mi nepáčilo?
Jazyk. Ku koncu som si na tie FUUUU*Ks zvykol. Dokonca si ich obľúbil, no trvalo mi to nenulový čas.
Zaujímavé citáty
"Our culture has become hooked on the quick-fix, the life hack, efficiency. Everyone is on the hunt for that simple action algorithm that nets maximum profit with the least amount of effort. There’s no denying this attitude may get you some of the trappings of success, if you’re lucky, but it will not lead to a calloused mind or self-mastery. If you want to master the mind and remove your governor, you’ll have to become addicted to hard work. Because passion and obsession, even talent, are only useful tools if you have the work ethic to back them up."
"We live in a world with a lot of insecure, jealous people. Some of them are our best friends. They are blood relatives. Failure terrifies them. So does our success. Because when we transcend what we once thought possible, push our limits, and become more, our light reflects off all the walls they’ve built up around them. Your light enables them to see the contours of their own prison, their own self-limitations. But if they are truly the great people you always believed them to be, their jealousy will evolve, and soon their imagination might hop its fence, and it will be their turn to change for the better."
"Heraclitus, a philosopher born in the Persian Empire back in the fifth century BC, had it right when he wrote about men on the battlefield. “Out of every one hundred men,” he wrote, “ten shouldn’t even be there, eighty are just targets, nine are the real fighters, and we are lucky to have them, for they make the battle. Ah, but the one, one is a warrior… "
View all my reviews