Pred dvomi rokmi obletelo svet dojímavé video, v ktorom sa istý chlapec pýtal pápeža Františka na posmrtný osud svojho otca: „Môj otec prednedávnom zomrel. Bol ateista, ale všetky jeho deti boli pokrstené. Bol to dobrý človek. Je môj otec v nebi?“  

Pápež odpovedal pohotovo: „Boh je ten, kto rozhoduje, kto pôjde do neba. Ako Božie srdce reaguje na tvojho otca? Ako? Čo myslíš? Boh má srdce otca. A pokiaľ ide o tvojho neveriaceho otca, ktorý bol schopný nechať svoje deti pokrstiť a dať im tú odvahu, myslíš si, že by Boh bol schopný nechať ho ďaleko od seba?“  

Františkova reakcia sa u niektorých kresťanov stretla s nevôľou. Kritizovali ho napríklad aj za to, že jeho odpoveď nie je teologická, ale skôr čistým humanizmom. Dobrý človek sa iba zo svojich skutkov predsa do neba nedostane, vstupenkou je Spasiteľ Ježiš Kristus. Skrátka, niektorí kresťania by to dotyčnému chlapcovi vysvetlili inak, ako to urobil pápež. Pápež František však v princípe nepovedal nič, čo by odporovalo vyššie zmienenému. Nedal chlapcovi falošnú nádej, že jeho otec je s istotou v nebi.

Celá polemika nás privádza k zaujímavej a komplexnej téme otázky spásy pre nekatolíkov, nekresťanov alebo ateistov z pohľadu katolíckej teológie. Poďme sa teda pozrieť na to, či človek, ktorý popiera Božiu existenciu môže napokon prísť do neba.

Anonymní kresťania 

V roku 2016 priniesol časopis National Geographic v článku The Campaign to Eliminate Hell správu o tom, že v posledných dvoch dekádach klesol v USA počet ľudí, ktorí veria v peklo z 71 percent na 58 percent. Naopak, počet ľudí, ktorí veria v nebo ostal vo vysokých číslach.  

Zaujímavé čísla priniesol nedávny prieskum z Česka, z krajiny, ktorú označujú za najateistickejšiu v celej Európe. Viera v život po živote sa u mladých Čechov za posledné desaťročie sa zvýšila takmer o 20 percent. V existenciu neba verí tretina, kým v existenciu pekla pätina českého obyvateľstva. Dosť však bolo prieskumov. 

Apoštol Pavol v jednom zo svojich pastorálnych listov píše, že „Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu.“ (1 Tim 2,4) Ďalej sa v Biblii dočítame, že v „nikom inom niet spásy, lebo pod nebom niet iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (Sk 4,12) Tým menom nemá byť nikto iný, než Ježiš Kristus. 

Z pohľadu Biblie a Katolíckej Cirkvi človeka do neba neprivedú iba dobré skutky, neprivedie ho tam ani Budha, Mohamed alebo iný prorok. Človek je spasený výlučne na základe činorodej viery v Ježiša Krista. Zdá sa, že debata o ateistoch v nebi končí. To sme však ešte nepovedali celú pravdu o katolíckom učení o spáse človeka. 

Jeden z najvýznamnejších katolíckych teológov 20. storočia a poradca na II. vatikánskom koncile Karl Rahner hovorí o možnosti spásy pre ľudí, ktorí síce viditeľným spôsobom nepatria k žiadnej kresťanskej cirkvi, ba dokonca ani kresťanstvo nevyznávajú. Títo „anonymní kresťania“ však žijú tak, akoby kresťanstvo skutočne vyznávali. Rahner to vysvetľuje na príklade budhistického mnícha, ktorý ak žije podľa svojho svedomia, nevedomky spolupracuje s Božou milosťou a môže dosiahnuť spásu. Rahner však nehovorí o nepotrebnosti evanjelizácie alebo misií, aj anonymný kresťan príde do neba iba na základe Kristovej milosti. 

Koniec koncov, aj Katechizmus Katolíckej Cirkvi v tejto súvislosti konštatuje, že „tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.“  

Stretneme sa všetci v nebi? 

V súvislosti s možnou spásou neveriacich je potrebné zmieniť sa o tom, ako Katolícka Cirkev vzhliada k úvaham niektorých teológov o hypotéze prázdneho alebo dočasného pekla. Peklo tak ako ho učí Katolícka Cirkev a takmer všetky iné nekatolícke cirkvi je dnes jedným z najviac napádaných článkov kresťanskej viery. Mnohí si kladú otázku, ako je možné, že milujúci Boh pripúšťa existenciu večného pekla. Ťažko je im zlúčiť predstavu o Bohu a vytešenom nebeskom obyvateľstve na jednej strane a na strane druhej večne trápiacich sa väzňoch v trvalom posmrtnom Auschwitzi.

Odpoveď kresťana by mohla byť nasledovaná: Tí väzni tam nie sú z vôle Božej, ale z vlastnej vôle. Sloboda je darom a prvým predpokladom niekoho milovať. A slobodný človek má potenciál robiť trvalé a neodvolateľné rozhodnutia. C.S. Lewis hovorí, že „peklo sa dá prirovnať k miestnosti, kde sú dvere zamknuté zvnútra, nie zvonku.“ Peklo je trvalé odmietnutie Boha, večný stav, ktorý si človek volí sám z vlastnej vôle. Toto je štandardné kresťanské učenie. Rozhodne nie všetci sú s ním stotožnení. 

Platí to dokonca aj o niektorých kresťanoch a teológoch, ktorí zastávajú myšlienku tzv. anihilizmu. Jeho zástancovia veria, že Boh radšej zatratených nadobro zničí, ako by sa mali naveky sužovať. V roku 2012 na túto tému vyšiel film s názvom Hell and Mr. Fudge, ktorý zobrazuje skutočný príbeh amerického kazateľa Edwarda Fudgeho, obhajcu anihilizmu. 

Popieranie existencie pekla alebo večného pekla nie je idea prítomná iba v americkom protestantizme. Švajčiarsky katolícky teológ Hans Küng na otázku magazínu Der Spiegel či peklo existuje odpovedal takto: „Poukazovanie na peklo je varovaním, že človek môže v živote úplne minúť svoj cieľ. Neverím však vo večné peklo.“ Hans Küng je katolíckym kňazom a bol podobne ako Karl Rahner teologickým poradcom na II. vatikánskom koncile.

Magistérium Katolíckej Cirkvi však odmieta podobné názory a Cirkev odmietla aj učenie o konečnom obnovení všetkého stvorenstva (apokatastasis). Túto predstavu zastával napríklad ranokresťanský teológ Origenes, ktorý veril, že všetko stvorenstvo vrátane zatratených a padlých anjelov raz aj tak dosiahne nebeskú slávu. Pripomína to reštart celého stvorenstva. V poslednom čase sa k tejto myšlienke blížil švajčiarsky teológ Hans Urs von Balthasar. Balthasar však nehovoril o tom, že každý človek bude s určitosťou zachránený (a tým, že peklo je v skutočnosti prázdne), ale že existuje nádej na spásu všetkých.  

Menej pozitívny postoj mal v tejto veci protestantský reformátor Ján Kalvín, ktorý zastával doktrínu o dvojitom predurčení. Podľa Kalvína Boh jedných dopredu predurčuje pre nebo, kým ostatných pre peklo. Boh chce pre týchto ľudí peklo. Katolícky filozof Peter Kreeft však hovorí, že „táto doktrína je v rozpore s Písmom, s morálkou a so zdravým rozumom.“ Bývalý kalvín Kreeft dodáva, že učeniu o dvojitej predurčenosti neveria ani mnohí kalvíni a zároveň sa pýta, že „ako by mohol niekto milovať Boha, ktorý by bol takýmto obludným Bohom?“ 

Nakoniec pápež Ján Pavol II. v knihe Prekročiť prah nádeje akoby uzatvoril túto úvahu týmito slovami: „Môže Boh, ktorý tak veľmi miluje človeka, dovoliť, aby človek, ktorý ho odmieta bol odsúdený na večné zatratenie? Kristove slová sú však jednoznačné. V Matúšovom evanjeliu 25,46 hovorí o tých, ktorí budú zatratení: ´A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.´ Kto skončí v pekle? Cirkev sa k tomu nikdy nevyjadrila.“ 

Mimo Cirkvi niet spásy

Výrok „mimo Cirkvi niet spásy“ pochádza od svätého Cypriána, biskupa Kartága a kresťanského spisovateľa z tretieho storočia. Pre správne pochopenie tohto výroku je potrebné poznať historický kontext, v ktorom ho svätý Cyprián vyslovil. Bolo to obdobie, kedy sa rodili rôzne heretické hnutia a kresťania odchádzali z Cirkvi. Svätý Cyprián chcel týmto odídencom akoby odkázať: „Kde inde nájdete spásu a prostriedky ako ju dosiahnuť ako tu v Cirkvi?“ Podľa Cypriána „nemôže mať Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za matku.“ 

Na druhej strane, Cirkev sa rázne ohradila proti rigoristickým interpretáciam výroku mimo Cirkvi niet spásy. Nechce tým povedať, že ľudia, ktorí viditeľne nepatria do Cirkvi nemôžu byť spasení. Boh chce všetkých ľudí spasiť, no nie všetci chcú prijať jeho plán záchrany. Zároveň platí, že ani kresťania-katolíci to ešte nemajú úplne vyhraté. Formálne členstvo k Cirkvi nestačí, je potrebná aktívna spolupráca s Bohom. 

Vysvetlili sme si teda niektoré aspekty, ktoré úzko súvisia s kresťanskou soteriológiou (náukou o vykupiteľskom diele Ježiša Krista). Pozrime sa bližšie aké možnosti majú v tomto kontexte ateisti. Majme pritom na pamäti, že ateizmus nemusí byť nutne iba negáciou Boha ako takého, môže byť negáciou vlastných predstáv o Bohu. A priznajme si, že príklad kresťanov a výchova neraz maľujú svojho Boha, odlišného od Boha, ktorého nachádzame v Biblii.  

Predstavme si situáciu, že nám niekto o niekom povie niečo, čo o tom človeku nemusí byť vôbec pravda. Presne takto vznikajú bariéry a predsudky, ktoré vytvárajú určitý blok voči tomuto človeku. A ako často sa stáva, že keď toho dotyčného bližšie spoznáme, povieme si, že ten človek vlastne nie až taký zlý, ako mi o ňom narozprávali. Kresťania veria, že každý človek sa v hodine smrti stretne s Bohom, ktorý sa mu ukáže bez akýchkoľvek závojov. A preto aj tu sa otvára šanca pre ateistu, aby sa v poslednej etape rozhodol pre Boha. 

Táto úvaha však nemá viesť k falošnej spokojnosti alebo ľahostajnosti. Ak sa niekto vedome nezaujíma o pravdu a celú pozemskú púť žije iba pre seba a pre svoje pôžitky a záujmy, je veľmi otázne, či sa vo svojej poslednej chvíli života prikloní k Bohu. Je to podobné, ako s človekom, ktorý sa celý život neučí korčuľovať a ani o to nemá záujem. Je málo pravdepodobné, že mu v rozhodujúcom zápase pôjde korčuľovanie prinajmenšom na dostatočnú. A celý ľudský život je iba prípravou na tento rozhodujúci zápas.   

Dilema o tom, či náš ateista z úvodu článku je v nebi alebo nie, je preto osobnou záležitosťou medzi ním a Bohom. My môžeme povedať, že niečo je hriech a niečo je nesprávny postoj, no žiadneho akokoľvek hriešneho človeka nemôžeme vopred odsúdiť na večné zatratenie. Boh rešpektuje slobodu každého človeka. A iba Boh pozná všetky a často skryté pohnútky, ktoré vedú človeka k tomu a tomu rozhodnutiu.   

Zdroje
Kreeft, P: Kresťanská apologetika do vrecka. 2016.
https://www.nationalgeographic.com/news/2016/05/160513-theology-hell-history-christianity/
https://svet.sme.sk/c/20903582/pribudaju-cesi-ktori-veria-v-boha-a-peklo.html
https://en.wikipedia.org/wiki/Karl_Rahner

Titulný obrázok
https://www.vaticannews.va/en/pope/news/2018-04/pope-francis-parish-visit-rome-meeting-parishioners.html