Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
21. júl 2020

Je pápež František heretik?

Byť pápežom určite nie je ľahké. Nástupca svätého Petra je nielen pastierom vyše miliardového stáda katolíkov, ale aj častým terčom osobných a duchovných útokov. Aj od vlastných. Obvinenia z heréz, zo šírenia bludov a rozvracania vlastnej viery sa tiahnu františkovským pontifikátom ako dlhá, takmer neprerušená reťaz.
Je pápež František heretik?

„František, chceš odo mňa, aby som poklonil pačamame? František, uctievaš modly? František, si heretik?“ Katolícky autor a podcaster Taylor Marshall vo svojom videu pripúšťa, že mu pápež František na jeho otázky pravdepodobne nikdy neodpovie. (Dostupné na Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=Fru9lADFDbk) Marshall svoje pochybnosti vysloví v čase, keď vo Vatikáne skončila Amazonská synoda počas ktorej údajne došlo k modloslužobným aktom s požehnaním pápeža Františka. 

Niekoľko mesiacov predtým sa Taylor Marshall stretol na Námestí svätého Petra so Svätým otcom a podaroval mu knihu s názvom Infiltration: The Plot to Destroy the Church from Within. Názov znie konšpiratívne. Niektorí katolíci si skutočne osvojili konšpiratívny slovník a mentalitu: „Niekto nás zvnútra chce zničiť a my potrebujeme brániť nemenné učenie Cirkvi.“ To je iste chvályhodné, no niektorí zachádzajú ešte ďalej: „Pápež František je vlk v rúchu ovčom, je to prezlečený modernista, odpadlík od viery, vlastne to ani nie je legitímny pápež.“

Snažím sa vžiť do úlohy jedného, „obyčajného“ katolíka? Nie vlažného, matrikového, ale katolíka, ktorý sa snaží žiť svoju vieru, žije vzťah s Bohom, modlí sa ruženec, pravidelne chodí na sväté omše, pristupuje k sviatostiam, s Božom milosťou snaží sa žiť poctivo, vychováva svoje deti a živí rodinu.  Zrazu k nemu príde niekto, kto hlása vyššie uvedené názory. A náš „obyčajný“ katolík, ktorý sa príliš nevyzná v teologických sporoch, len nechápavo pozerá s otvorenými ústami. 

Podobné antipápežské, antikoncilové názory vyvolávajú zmätok vo viere. No tieto hlasy neutíchajú, práve naopak zasievajú semená pochybností aj v slovenskom katolíckom prostredí. Pozrime sa však výčitkám voči súčasnému pápežovi tvárou v tvár. 

Autorita a neomylnosť pápeža

Korene pápežstva možno nájsť v Biblii. V biblických textoch sa však výraz pápež nenachádza. Pochádza z gréckeho slova pappa a v preklade znamená otec. Zakladateľ kresťanstva, Boží Syn Ježiš Kristus si vyberá jedného zo svojho apoštolov, Šimona pre vznešenú, no náročnú úlohu. Premenuje ho na Petra, na Skalu, čo vzhľadom na Petrovu nestálu a prchkú povahu vyznieva takmer ironicky. Peter sa stáva prvým vodcom Božieho ľudu, Cirkvi. Ježiš dáva sľub, že Cirkev ani brány pekla nepremôžu a krátko aj pred svojim odchodom pripomína, že Duch bude vovádzať Jeho Cirkev do plnej pravdy. 

Duch Svätý vedie Cirkev cez šťastné obdobia lesku a slávy, aj cez obdobia prenasledovania, rozkolov a úpadku. A ten istý Duch vedie Cirkev aj v inom zmysle. Sviatosti, teológia, liturgická prax ako aj pápežský úrad majú počas prvých storočí Cirkvi inú podobu, ako ju majú dnes. Podstata však ostáva tá istá, naďalej a neustále sa prehlbuje. Táto duchovná evolúcia je dielom Ducha Svätého. 

V rokoch 1869 až 1870 v Ríme prebiehal Prvý vatikánsky koncil a na stôl sa dostala aj otázka pápežskej autority a neomylnosti. Konštitúciou Pastor aeternus Cirkev vyhlásila nasledovné: 

1. Pápež ako nástupca Petra, Kristov námestník a najvyššia hlava Cirkvi vykonáva plnú, riadnu a bezprostrednú biskupskú právomoc nad celou Cirkvou a nad jednotlivými biskupstvami. Táto právomoc sa týka ako vecí viery a mravou, tak aj disciplíny a riadenia Cirkvi. Tým nemá byť odstránená riadna, podľa Božej vôle zákonne dosadená lokálna biskupská jurisdikčná právomoc, ktorú má každý jednotlivý biskup pre svoju diecézu, je však zaradená do celku univerzálnej Cirkvi a jemu podriadená, preto je každý jednotlivý biskup zaviazaný pápežovi pravou poslušnosťou nielen vo veciach týkajúcich sa viery a mravov, ale aj spôsobu života a riadenia Cirkvi. 

2. Keď pápež ako úradná osoba (ex catedra) definitívne rozhoduje pre celú Cirkev vo veci viery a mravov, je toto rozhodnutie samé sebou (ex sese) neomylné a neodvolateľné. 

Uvedená konštitúcia bola koncilovými otcami prijatá takmer jednohlasne (533 hlasy pre, 2 hlasy proti). Otázka neomylnosti však neprestávala vyvolávať kontroverzie. Až také, že časť katolíkov predovšetkým z Nemecka Cirkev opustila a založila si vlastnú starokatolícku cirkev. Aj dnes sa často učenie o pápežskej neomylnosti chápe nesprávne. Toto učenie nie je založené na pápežovej osobnej viere alebo svätosti, ale výlučne na Božej milosti, ktorá neomylne chráni a vedie svoju Cirkev. Pápež nie je neomylný vo svojich politických alebo vedeckých názoroch. Charizma neomylnosti sa nevzťahuje ani na jeho gestá alebo vyjadrenia.

Pápež je ostro sledovaná osoba a jeho gestá a vyjadrenia môžu mať veľké politické a náboženské dôsledky. Keď v roku 1999 pápež Ján Pavol II. pobozkal Korán, mnohí katolíci zostali v rozpakoch a niektorí boli týmto gestom šokovaní a obviňovali pápeža z odpadu od viery. O sedem rokov neskôr pápež Benedikt XVI. počas svojej prednášky v Regensbergu citoval slová byzantského cisára Manuela II. Palaiologosa: „Ukáž mi, čo nové priniesol Mohammed a nájdeš iba zlé a nehumánne veci, ako napríklad to, že ti predpísal, aby si vieru, ktorú ti hlásal, šíril mečom.“ 

Hoci samotná prednáška je pozoruhodnou a hlbokou reflexiou vzťahu viery, rozumu a kresťanskej kultúry, pre média a rozhorčených moslimov bol zaujímavejší z kontextu vytrhnutý citovaný výrok. Spomínam si na slová istého kňaza, ktorý sa raz pohoršoval nad Benediktom: „Ako mohol takýto múdry muž niečo také povedať?“ Tejto interpretácii Benediktových slov som dlho veril, dokým som vlastným skúmaním neprišiel na to, že je falošná a zavádzajúca. 

Aj tu možno vidieť krásnu ukážku toho, že skutočná realita a realita vytvorená médiami sú veľmi často dva navzájom protichodné svety. A žiaľ tento rozkol vyvoláva rozkol aj v mysliach a srdciach veriacich, duchovných nevynimajúc. Nebude to iné aj v prípade pápeža Františka?

Ani súčasný pápež František vyzbrojený charizmou neomylnosti nie je vo všetkom neomylný. Na začiatku tohto roka obletel svet záber pápeža, ktorý na Svätopeterskom námestí zdraví pútnikov. Istá pani však usmiatého pápeža stiahne, pevne chytí za ruku a nechce ho pustiť. Pápež svoj hnev dá patrične najavo a neznámu ženu udrie po ruke. Františkova reakcia nie je neoprávnená, no napriek tomu ho premkne ľútosť nad svojou reakciou a na najbližšej audiencii sa verejne ospravedlní, že stratil trpezlivosť. (Dostupné tu: https://www.youtube.com/watch?v=3WySwhj2SwE)

Pápežská neomylnosť je úzko ohraničená a presne vymedzená. Profesor Alan Schreck uvádza, že je potrebné splniť tri podmienky. Ak pápežovo vyhlásenie nespĺňa ani jednu z uvedených podmienok, nemožno ho klasifikovať ako neomylné.
1. Pápež musí prehovoriť ex cathedra, to znamená zo Petrovho stolca, teda z pozície najvyššieho učiteľa a pastiera Katolíckej Cirkvi. 
2. Pápež musí jasne prehlásiť, že dané učenie sa týka právd viery. 
3. Musí ísť o definíciu týkajúcu sa viery alebo mravov.

Medzi neomylné (mimoriadne) pápežské učenie nemožno zaradiť napríklad apoštolské exhortácie, encykliky, prejavy, katechézy, listy alebo knihy. Pápežové vyjadrenia nie sú v týchto dokumentoch neomylné, no vychádza z toho automaticky predpoklad, že pápež môže písať omyly, dvojzmysly, ba nebodaj zastávať herézy? 

Môže byť pápež heretik?  

Katechizmus Katolíckej Cirkvi definuje herézu ako „tvrdošijné popieranie, po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej.“ Ak by bol pápež skutočne heretikom, musel by sa vyjadrovať nielen mylne, nejasne, hmlisto, ale musel by aj vo svojich omyloch vedome a tvrdošijne zotrvávať.

Katolíci sú prirodzene vedení k úcte a poslušnosti k cirkevným predstaviteľom. Je to podobné ako v prípade rodičovskej poslušnosti. Pápež, biskup alebo kňaz nie je pre veriaceho iba nejaký administrátor alebo manažér, ale skutočne duchovným otcom. No aj tu platí, že ak akákoľvek autorita (teda aj cirkevná) obrazne povedané káže skočiť z mosta, katolík nie je viazaný poslúchnuť. Ak akákoľvek cirkevná autorita šíri bludy alebo nabáda k hriechu, veriaci katolík má právo a neraz aj povinnosť ozvať sa.  

Inzercia

V prístupe k pápežskej autorite je možné dopustiť sa dvoch omylov: prvý je neuznať autoritu pápeža a otvorene ho ignorovať. Druhý je vytváranie falošného kultu osobnosti pápeža. Samotná Cirkev odmietla blud tzv. ultramontanizmu, ktorého predstavitelia hlásali, že pápež je neomylný vo všetkých oblastiach úradnej moci a osobných prejavov. 

Pápežská autorita je dôveryhodná, pretože pápeži si nikdy neprotirečili v neomylných výrokoch a záväznom cirkevnom učení. Nikdy sa nestalo, že by jeden pápež učil záväzne niečo, čo by ďalší pápež odmietol a učil niečo iné. Dokonca ani morálne pochybní pápeži akými boli napríklad borgiovci neučili nič, čo by odporovalo evanjeliu. Niektorí však tento názor spochybňujú tým, že v cirkevných dejinách predsa len nájdeme aj heretických pápežov. V tejto súvislosti sa najčastejšie spomína meno pápeža Honoria I., ktorý bol v úrade v rokoch 625 až 638 a ktorý údajne zastával heretické učenie o jednej božskoľudskej Kristovej vôli, monoteletizmus. No už jeho nástupca Ján IV. upozornil na tendenčné interpretácie Honoriových slov a poprel to, že by zastával monoteletizmus. 

Žiaľ, ďalší pápež Lev II. akoby toto upozornenie ignoroval a Honoria odsúdil ako bludára. Ani toto odsúdenie však nemožno zaradiť do okruhu pápežskej neomylnosti vo veci viery a mravov, ale do okruhu cirkevnej disciplíny v ktorej pápež neomylný nie je. V období I. vatikánskeho koncilu však Honoriova „heréza“ bola jedným z hlavných argumentov cirkevného historika Ignaza von Dollingera proti neomylnosti pápeža. 

O možnosti či pápež môže byť aspoň teoreticky heretikom uvažoval v 16. storočí aj významný teológ kardinál Róbert Bellarmín, svätec a učiteľ Cirkvi. Podľa Bellarmína by potencionálne heretický pápež prišiel o svoju autoritu a úrad. Ronald Conte však upozorňuje na nesprávne interpretácie Bellarmína a pripomína, že niektorí svätci uvažovali o pápežskej heréze v súvislosti s hypotetickým slovkom „ak.“ V podobne hypotetickom duchu uvažoval aj svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom 15,14: „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ Pavol nehovorí o tom, že je možné, že Kristus nebol vzkriesený, iba chce zdôrazniť, aká je významná pre kresťanskú vieru udalosť Kristovho zmŕtvychvstania. 

Z uvažovania o hypotetickom pápežovi-heretikovi predsa vôbec nevyplýva záver, že pápež František je možný heretik alebo priamo heretik. Používanie vyjadrení týchto svätcov, aby „zapasovali“ do protifrantiškovskej ideológie považujem za hlboký omyl a manipuláciu. Podobne to platí o úzkom vymedzení pápežskej neomylnosti. Pápež nie je mimo tejto kompetencie neomylný, no ani z tohto faktu nevyplýva záver, že pápež môže šíriť a šíri herézy. Tzv. pápežské riadne učenie (ktoré zahŕňa encykliky, exhortácie, katechézy a podobne) má veriaci katolík prijímať s dôverou. Pápež František je Kristov námestník a ak mi niečo hovorí prijímam to s dôverou, že Pán vedie svoju Cirkev a chce viesť aj mňa. Nemusím rozumieť všetkému, čo mi pápež hovorí, no mám istotu v Písme, že Boh by svoj ľud nikdy nezviedol na cestu bludných učení. 

Obvinenie, že pápež František je heretik je veľmi vážne a hraničí s opovážlivosťou. V skutočnosti, protifrantiškovská ideológia napáda samotnú podstatu katolíckej viery, pretože pápež je garantom neomylného odovzdávania evanjelia. Pápež chráni a zachováva katolícke učenie, ktoré pramení zo Svätého Písma a Tradície. Obviniť pápeža z herézy znamená spochybniť fakt, že Ježiš ustanovil pápeža ako skalu a že Cirkev je nepremožiteľná pekelnými mocnosťami. Táto rozkladná, protifrantiškovská ideológia vytvára živnú pôdu pre schizmy, pre akési paralelné magistéria, kde nie je magistériom autentický Učiteľský úrad Cirkvi, ale jednotlivec alebo skupina ľudí. Sám jednotlivec alebo skupina sa stavia do úlohy  magistéria a interpreta katolíckeho učenia a Tradíce. Koreňom tejto ideológie je kríza viery a z nej vyplývajúca ideologická subjektivizácia viery.. 

Ako sa postaviť k obvineniam voči pápežovi Františkovi

Kritika pápeža Františka vychádza často z prostredia tzv. tradičného alebo tradicionalistického katolicizmu. Treba pripomenúť, že niektorí z nich nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou Cirkvou, niektorí z nich celkom odmietajú posledných pápežov a zastávajú názor, že pápežský stolec je uprázdnený (sedevakantisti). Tradiční katolíci alebo tradicionalisti sa netaja svojou láskou k tradičnej, latinskej omši, akceptujú prijímanie výlučne do úst, vernosťou Tradícii a kritizujú cirkevné reformy po II. vatikánskom koncile. A v posledných rokoch sa pridala pomerne hlučná a otvorená kritika pápeža Františka. 

Problematika okolo kritiky a obvinení na pápežovú adresu je veľmi zložitá, preto ponúkam iba zopár mojich myšlienok a postrehov na túto tému:

1. Diskutovať s presvedčeným tradicionalistom na témy pápež František, prijímanie na ruku, pokoncilový vývoj, stará a nová liturgia môže byť niekedy veľmi náročné. Problematika je však oveľa komplexnejšia a jej vlastným jadrom je chápanie katolíckej Tradície. Je Tradícia niečo, čo je potrebné zakonzervovať alebo ju skôr charakterizuje odovzdávanie a pohyb? Toto je rozhodujúca otázka a ak si na ňu zodpovieme tak alebo tak, celkom nám to zmení náš postoj k vyššie zmieneným témam. Majme na pamäti, že ak stlačíme prvý gombík zle, celý ďalší pohľad je pokrivený.  

2. Kritici pápeža Františka sú častokrát ľudia, ktorí majú strach z relativizovania katolíckej viery a náuky. Ich obava je oprávnená, otázkou však zostáva, kto vlastne môže za tento jav. II. vatikánsky koncil? Predošlí pápeži? Pápež František? Kardináli? Liberálni teológovia? Obavy z náboženského modernizmu a relativizmu sa predsa neriešia príklonom k opačnému extrému, k tradicionalizmu. Práve tu je úloha Cirkvi, aby neprestajne ponúkala intelektuálnu, duchovnú a morálnu výživu, ktorá nebude len nejakou plytkou potravou. Za modernizmom a tradicionalizmom sa totiž často skrýva povrchnosť a liekom na povrchnosť je známe: „Zatiahni na hlbinu.“  

3. Kritika pápeža nemusí byť v každom ohľade neoprávnená, podstatné je však rozlišovať a správne interpretovať pápežové výroky. Mať v srdci dobrý úmysel, nie akési konšpiračné podozrenie, že pápež nás chce všetkých zmiasť alebo úmyselne voviesť do bludov. Ľudia, ktorí apriori vidia v druhom človeku nepriateľa majú veľmi často tendenciu svojvoľne vykladať jeho výroky a obrazne povedané vytiahnuť akýkoľvek kameň bez ohľadu na to, čo ďalej povie alebo urobí. Takýto prístup voči pápežovi Františkovi je žiaľ prítomný v Cirkvi. A podobný postoj mali farizeji a zákonníci voči Ježišovi.

4. Majme na pamäti, že mnohé informácie, ktoré máme o pápežovi Františkovi sú nám podávané sprostredkovane, cez určitý mediálny filter. Média majú veľkú moc a stačí, že ak určitý výrok alebo obrázok je podaný v iba trochu inom kontexte, ako je v skutočnosti myslený a odlišná realita je na svete. Pamätajme aj na to, že novinári častokrát nie sú vzdelaní v teológii, nepoznajú katolícke učenie a tak nimi prezentovaná teológia pápeža Františka má neraz na míle ďaleko od skutočnej teológie pápeža Františka. Kritika súčasného pápeža je podľa môjho názoru z veľkej a podstatnej časti inšpirovaná médiami. A samozrejme, poplach okolo pápeža je pre média oveľa zaujímavejší, ako jeho vlastné myšlienky a katechézy. 

5. Začiatkom roka 2018 emeritný pápež Benedikt XVI. napísal list, v ktorom píše, že „pápež František je človekom hlbokej filozofickej a teologickej formácie“  a vidí medzi svojim pontifikátom a pontifikátom svojho nástupcu napriek „všetkým rozdielom v štýle a temperamente vnútornú kontinuitu.“ Tieto slová napísal človek, ktorý bol vyše 20 rokov na čele Kongregácie pre náuku viery, strážkyne pokladu katolíckeho učenia. Ak by František skutočne šíril bludy a herézy, osobne neverím, že by teológ takého formátu akým je Benedikt XVI. zostal ticho alebo myslel si súkromne jedno a verejne písal druhé.

6. Svoje uvažovanie o tejto téme som začal a aj končím pačamamou vo Vatikáne. Ako to celé teda bolo? Priniesli Amazončania svoje predmety k pápežovi, aby sme sa klaňali matke prírode, bohyni pačamamy? Jeden páter vysvetľuje, že „misionári, ktorí tam už roky v dažďovom pralese žijú a s domorodými kmeňmi pracujú vedia a vysvetľujú, že Amazončania tieto drevené sochy vôbec nepovažujú za modly a v žiadnom prípade ich neberú ako bôžikov.“ Je potrebné rozlišovať medzi inkulturáciou a synkretizmom. Pri inkulturácii sa evanjelium s rešpektom prináša do určitej kultúry. Evanjelium obohacuje a premieňa danú kultúru bez toho, aby sa poškvrnilo miestnymi kultmi a náboženstvami. Synkretizmus bez rozlišovania chce spojiť evanjelium a miestnu kultúru, čím sa poškodzuje čistota viery. Došlo teda počas Amazonskej synody k synkretizmu? V žiadnom prípade nie. Samotný pápež František sa vyjadril, že používanie sošiek pačamamy nemalo modloslužobný zámer. Tým, čo šíria o pápežovi pochybnosti však s vysokou mierou pravdepodobnosti nebude stačiť žiadne vysvetlenie.

Zdroje
Franzen, A. Malé cirkevné dejiny. 2008
Schreck, A. Katolíci. Čomu skutočne veria. 2013
https://misionari.sk/posts/34
https://www.postoj.sk/v-skratke/1860/benedikt-xvi-sa-dorazne-zastal-svojho-nastupcu
https://www.radiovaticana.cz/clanek.php?id=30113
https://ronconte.com/2014/10/31/what-saint-bellarmine-really-said-about-popes-and-heresy/

Titulný obrázok
https://www.biography.com/religious-figure/pope-francis

 

Odporúčame