Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
21. júl 2020

Argumentačné skvosty odporcov úpravy interrupčnej legislatívy (I.)

Ak si myslíte, že posunu v oblasti ochrany ľudského života pred narodením v podobe najnovšieho návrhu zákona idúceho do druhého čítania, nech je akokoľvek nedokonalý, by sa pro-lifer mohol potešiť, jeden katolík vás vyvedie z omylu.
Argumentačné skvosty odporcov úpravy interrupčnej legislatívy (I.)

Pri doterajších debatách o tom, či niečo meniť na interrupčnej legislatíve, liberáli neustále osočovali nositeľov pro-life názoru, že za ich motívmi je akási zvrátená vyšinutosť prejavujúca sa túžbou rozhodovať o druhých a za druhých. („Druhými“ sa nemyslia nenarodení.) Aktuálny návrh síce neobsahuje sprísnenie sankcií, takže liberáli sa musia uspokojiť s menej pohodlným terčom, ale stále sa dá spochybňovať duševné zdravie pomätencov, čo chcú zasahovať do súkromia žien (napríklad aj anonymným dotazníkom). Čo však prekvapí ako nečakaná novinka, je to, že nový pokus o zlepšenie ochrany nenarodeného života formou prevencie a zvýšenie šancí na zmenu rozhodnutia sa kritizuje ako niečo, čo by nemal prijať ani žiadny správny kresťan!

Ten, ktorý vám vysvetlí dôvody, je absolvent žurnalistiky Patrik Lenghart. Hoci článok „Prečo by ani veriaci konzervatívec nemal podporiť protipotratový zákon Anny Záborskej [analýza]“ vyšiel pred týždňom iba vo forme blogu, zdieľajú ho na sociálnej sieti dokonca aj niektorí konzervatívni pro-liferi, čo pri materiáloch z Denníka N nebýva pravidlom, takže určite dokázal mnohých zneistiť. Znepokojuje ma na tom jednak to, aká nízka úroveň argumentácie na to postačuje, a jednak to, že tá sa vydáva za autentický kresťanský postoj. Autor totiž aj okrem samotného názvu ešte niekoľkokrát zdôrazní, že je „praktizujúci katolík, ktorý sa kontinuálne snaží žiť v súlade s náukou Biblie a Cirkvi“. Zrejme mi unikol III. Vatikánsky koncil, ktorý túto náuku radikálne preoral...

Po úvode snažiacom sa ukázať nedôveryhodnosť politických kariér predkladateľov zákona prichádza záhadný neukotvený medzi-nadpis „Anna Záborská – autorka novej stratégie, ktorá obmedzenie potratov podpláca cez ‚pomoc ženám‘ “, hoci nasledujúci odsek nie je ani o Záborskej, ani o údajnom podplácaní, a potom už prichádza prvý bod výhrad - autorovi vadí, že zákon obsahuje anonymný dotazník „zaujímajúci sa o súkromie žiadateľky o interrupciu“. Námietka, že podľa neho sa ani s doteraz zbieranými údajmi za tridsať rokov nič konštruktívne v oblasti prevencie potratov nepodniklo, môže byť pravdepodobne k veci, ale ona ide ďalej - vraj ani hypoteticky nemôžu nijako poslúžiť: tieto otázky „svojou povahou absolútne nemajú ako pomôcť k ochrane detí, a už vôbec nie k ochrane matiek“. Zjavne neberie do úvahy, že sexuálny život by s problematikou vzniku nechceného tehotenstva nejako azda aj súvisieť mohol. Nuž, neviem, ale mne sa napríklad súvislosť medzi spoľahlivosťou či nespoľahlivosťou antikoncepcie a počtom žiadostí o interrupciu nezdá nijako nepochopiteľná... Či doterajší zber informácií o finančných, rodinných alebo iných dôvodoch na interrupciu bol dostatočný pre zavedenie nejakých preventívnych opatrení, alebo ho treba spresniť, to neviem posúdiť – ale tipujem, že v kritike doterajšej neaktivity úradov ohľadom systémových riešení môže mať blogger pravdu.

Štatistika, ktorú sem ale hádže on, núti k prekvapivému zdvihnutiu obočia až po fyzicky bolestivú hranicu. Argumentuje – ak si môžem dovoliť pracovne použiť tento nadsadený termín – že počet interrupcíí na Slovensku aj tak klesá: „od roku 2008 do roku 2019 sa znížil o asi 40% bez toho, aby bol takýto zákon prijatý“. Po prvé, tieto čísla čiastočne skresľuje jednak zvýšený počet spontánnych potratov, jednak čoraz väčšia dostupnosť tzv. abortívnej alebo postfertilizačnej antikoncepcie, ktorá ale pre konzervatívcov veriacich vo vznik jedinečnej individuálnej duše už pri počatí tiež nemôže byť v poriadku. Po druhé, ak sa teda nejaké údaje už tridsať rokov zbierajú a počet umelých potratov klesá, prečo má taký zásadný problém s ďalším anonymným prieskumom? Možno doteraz zistené dáta naozaj nemali na tom pozitívnom trende žiadny vplyv, ale nemožno to použiť ako argument proti potenciálnemu prínosu nového dotazníka. Po tretie, ak argumentuje, že 40%-ný pokles nastal „bez toho, aby bol takýto zákon prijatý“, tak tým logicky zároveň spochybňuje nielen potrebu akéhokoľvek lepšieho zákona, než je ten súčasný, ale aj širších systémových opatrení, po ktorých autor sám volá. Veď pokles nastal aj bez nich! Lenže spochybnenie takej potreby na základe konštatovania, že trend má pozitívny vývoj tak-či tak, je neprijateľné u človeka, ktorý sa explicitne hlási k pozícii pro-life. To, že zomiera menej nenarodených detí ako predtým, nemôže byť konečnou spokojnosťou, pokiaľ ich stále zomiera 15 denne. Tento druh argumentácie patrí presne do okruhu pro-choice a ešte nikdy som nevidel oháňať sa ním „praktizujúceho katolíka“. Niečo určite praktizuje, ale, súdiac podľa zverejneného, katolicizmus - ktorý považuje každý ľudský život za nekonečne cenný - to asi nebude. (Na porovnanie: čo by asi Denník N povedal na argument, že u nás oproti minulosti klesol počet ženských obetí domáceho násilia, takže netreba vymýšľať s Istanbulským dohovorom?)

Patrik Lenghart síce tvrdí, že „potraty sú ... zlá vec a treba o nich uvažovať ako o probléme“, len akurát zákon Záborskej „nemôže považovať za snahu o posun k lepšiemu“. Neobsahuje totiž  napríklad zabezpečenie dostatku miest v materských škôlkach. Opäť – možno by sa s ním dalo v podobných kritických poznámkach súhlasiť. Keď ale kvôli tomu nevidí v návrhu obsahujúcom zber materiálu na lepšiu analýzu problému, predĺženie času na finálne rozhodnutie a finančnú pomoc matkám v tiesni žiadnu „snahu o posun“, premýšľam, čo za selektívne videnie sa nám tu predvádza. Jediný faktor zodpovedný za pokles interrupcií, ktorý konkrétne uvedie, je „zlepšujúca sa životná úroveň obyvateľstva“. Podľa toho by sa dalo tušiť, aké opatrenia by bol azda ochotný za snahu o zlepšenie aj uznať. Keď ale Anna Záborská navrhne finančnú pomoc matkám, ide o „podplácanie“...

So zmenou času na definitívne rozhodnutie zo 48 na 96  hodín má autor zásadný problém, že je zbytočná, lebo žiadateľka už dlho predtým iste intenzívne o veci premýšľa a je dávno rozhodnutá. Spomenie všeobecne akési „zahraničné štúdie, ktoré jednoznačne dokazujú, že takéto inštitucionálne zásahy absolútne nemajú vplyv na počet umelých potratov“ a pre istotu znova zdôrazní, že „ako kresťan sa nemôže stotožniť s návrhom, ktorý ... len prehlbuje traumu“. Ja zahraničnými štúdiami neposlúžim, iba domácim zdravým rozumom, že keď sa dokáže toľko zásadného, až osudného, odohrať v jednej sekunde, hádam nie je vylúčené, že nejaká žiadateľka niekedy nezmení svoje rozhodnutie aj v poslednej chvíli, a nech by bola výhrada voči malej účinnosti navrhovanej zmeny akokoľvek oprávnená, „praktizujúcemu katolíkovi“ by mal stáť hoci len jeden ľudský život za tú námahu. Ale to je len môj sedliacky názor. Autor si je, naopak istý, že „tento bod zákona má asi rovnaký význam, ako keby žiadateľke o potrat naordinovali, aby pred zákrokom urobila 100 drepov“ a podobne nepochybuje ani o tom, že „nemá to žiaden iný praktický cieľ, len žiadateľke znepríjemniť celú túto už bez tak traumatizujúcu skúsenosť“. Takže skutočné ciele predkladateľov zákona sú konečne demaskované v celej svojej zvrátenosti! Opäť typická rétorika, ktorú u katolíkov „snažiacich sa kontinuálne žiť v súlade s náukou Cirkvi“ nevidíte každý deň.

V treťom bode výhrad - o poučeniach a medicínskych informáciách vyhotovených občianskymi združenami a cirkvami - autor „ako vedecký pracovník absolútne odmieta, aby do odborno-legislatívneho prostredia zasahovali neodborní autori a organizácie, ktoré si svojou činnosťou mienia sledovať vlastné ciele“. To neznie zle. Nie je však jasné, ako inak chce zabezpečiť vyváženosť informácií pre ženy stojace pred rozhodnutím, keďže s tými nepríjemnejšími, vrátane post-abortívneho syndrómu, sa ich doteraz vykonávatelia zákroku akosi neponáhľali oboznamovať - aspoň ak mu ide naozaj len o vedeckú objektivitu. Osobne si myslím, že pri takejto obozretnosti iste nebude núdza o bedlivých kontrolórov, ktorí by proti falošným medicínskym informáciám ihneď protestovali... ale bez ohľadu na to - riziko vkrádania sa neodbornosti do problematiky, ktorá je z oboch strán ovplyvňovaná ideológiami, nemožno ignorovať, takže tento bod návrhu by si možno naozaj vyžadoval zdokonalenie. No od údajného konzervatívca s jednoznačným pro-life postojom by som očakával skôr volanie po širšej informovanosti, ak by bol život kvôli nekvalifikovanej informácii zobratý, a nie zachránený.

Názov štvrtého bodu výhrad hovorí sám za seba: „Problém s kupovaním si hlasov cez peňažné príspevky a divadlo sociálneho cítenia“. A čo je tým zásadným problémom, ktorý autora vyprovokoval k zhadzovaniu tejto snahy ako „divadla“ a „kupovania si hlasov“? Fakt, že A. Záborská „tento návrh umiestnila do NOVELY ZÁKONA O UMELEJ INTERRUPCII“ (kapitálky – pôvodný autor). Inými slovami, ak poslanci chcú podporiť zlepšenie sociálnych opatrení – vec, na ktorej má aj liberál problém sa pohoršovať – musia prijať aj tie opatrenia v zákone, ktoré podľa liberálov (a jedného praktizujúceho katolíka) zmenu k lepšiemu neprinesú. Že by z hodnotového hľadiska "ani veriaci konzervatívec nemal podporiť" tento návrh, pokiaľ nepôjde o dva oddelené zákony, to sa mi vôbec nezdá také jednoznačné ako môjmu blogerskému kolegovi.

Piaty bod nás opäť berie hlboko do vnútrozemia tradičných liberálno-progresivistických fráz – „chudobným a zúfalým ľuďom“ sa vraj len poškodí, „bohatých a nezodpovedných“ neodradí. Absurdnosť v nich obsiahnutú ukážem v nasledujúcom bode, ktorý s týmto súvisí – „Problém s dvomi lekárskymi názormi“. Stručne povedané, boháčka, ktorá sa cíti obmedzovaná našou interrupčnou legislatívou, si odbehne na potrat do zahraničia, chudobná si musí kvôli dodatočnému lekárskemu vyšetreniu zobrať o deň voľna z práce naviac a platiť ďalšie cestovné. Lenghart neustále vníma iba jeden indikátor - či sa finančné pohodlie ženy zvýši alebo zníži: „V konečnom dôsledku je tento zákon absolútnym opakom sociálneho cítenia“, „Nové obštrukcie...“, „Naozaj sa pani Záborská tvári, že tento zákon POMÁHA ženám?“, „Pomoc, ktorú tento zákon predstavuje, absolútne nevyvažuje hodnota problémov, ktoré vytvára“, apod. Že hlavným cieľom týchto legislatívnych aktivít nemá byť zbaviť žiadateľky o ukončenie tehotenstva všetkých komplikácií ( - na to je práve potrat), ale väčšou informovanosťou predísť tým zbytočným interrupciám, ktorým sa dá, a preto sa nedá posudzovať iba podľa toho, či sa týmto ženám vytvára väčšie pohodlie, to mu celý čas úspešne uniká. Povinnosť druhého lekárskeho názoru nie je preňho nič viac než „ďalšia obštrukcia a ďalšie predlžovanie všetkých lehôt, ktoré musí žena pretrpieť počas celej tejto skúsenosti“ a vraj by naozaj „chcel vedieť, či sa nájde jeden jediný človek, ktorý si myslí, že toto opatrenie naozaj môže zachrániť čo i len jediný život“. V uspokojení tejto túžby mu môžem vyhovieť. Ja som tým jedným človekom, čo sa našiel. A to preto, lebo osobne viem o prípadoch, kedy ženy nedali na varovania svojich lekárov, že sa im s veľkou pravdepodobnosťou narodí postihnuté dieťa, riskli to, a ich deti nikdy nemali žiadne predpokladané problémy. (Často napríklad skresľuje výsledky z krvi prekonaná toxoplazmóza.) Predstavte si, aké traumatizujúce musí byť obdobie gravidity, keď žena, ktorá odolá tlaku odborného názoru, musí celé mesiace tŕpnuť, či sa rozhodla správne a nečaká ju náhodou celoživotná starostlivosť o postihnuté dieťa - a pritom úplne zbytočne! Autor však vníma iba traumu z predĺženia rozhodovacej lehoty na 96 hodín... Ak by naozaj rozumel katolicizmu, ktorého zástavou nám stále máva pred nosom, a dal na jednu misku váh náklady na jedno cestovné navyše, tak pri položení ušetreného ľudského života na tú druhú by mu tá prvá mala preraziť strop a zmiznúť kdesi v stratosfére. Hlavne, že v 9. bode obviňuje predkladateľov z „neschopnosti zamyslieť sa nad širším kontextom problematiky“!

Úplnou lahôdkou (v toxikologickom zmysle) je siedmy bod –„Problém s rozložením parlamentu – ZA tento zákon zahlasovalo len 20 žien“. Tomuto intelektuálovi vadí, že zahlasovalo len 20 žien, keď na Slovensku ich žije 2 800 000. Zrejme sa bolo treba vykašľať  na legislatívny proces zastupiteľského orgánu a ísť cestou Matovičovho všeľudového internetového referenda, inak neviem... Tento náhle zrodený bojovník za priamu demokraciu si robí vážne starosti, či „je týchto dvadsať žien a ich priemerné osobné nastavenie, priemerný vek a priemerná skúsenosť so životom dostačujúcou vzorkou na to, aby mohli reprezentovať ženy zo všetkých kontextov na Slovensku“, a tiež, či si vedia „predstaviť, ako slovenské ženy žijú, aké majú skúsenosti so vzťahmi a ako vyzerajú ich domácnosti.“ Ale je zároveň proti anonymným otázkam práve o týchto veciach! Nie, nerobím si srandu.

Inzercia

Skôr s tragickou obavou o budúcnosť slovenskej žurnalistiky (P. Lenghart bol na škole jeden z tých ocenených) dávam do pozornosti iný výpočet, ktorý si vo vlastnej citovanej štatistike nevšimol, alebo možno nemal záujem všimnúť: dvadsiatka zo ženského tábora znamená štvrtinu hlasov „za“, zatiaľ čo celkové zastúpenie žien v slovenskom parlamente je iba pätina. Zdá sa, že tie ženy, ktoré boli demokraticky zvolené práve na túto úlohu – aby prijímali zákony na rôzne témy bez toho, že by sa pri každom museli preukazovať nejakým vhodným „osobným nastavením“ či vhodným „priemerným vekom“ – podporili tento návrh výraznejším pomerom, než je ich zastúpenie v parlamente.

Ale ani to určite nedokáže zmyť neodpustiteľný kaz, že „ZA hlasovalo asi šesťdesiat dobre zarabájúcich mužov“. (Zabudol napísať „bielych“).

V ôsmom bode „Problém so zákazom šírenia informácií o možnosti umelej interrupcie“, sa autor priznáva, že ani ako žurnalista a marketér „nikdy v živote ... nenarazil na reklamu na potrat“. Čiže, kvôli tomu ani v zákone nemá táto vec čo hľadať – jasná vec! Autor prosto vie, že „Marketing na potraty neexistuje.“ Nejdem sa hádať, či sa spôsob, ako sa rozhodnú kliniky informovať napríklad na webe o svojich službách, riadi zásadami marketingu alebo nejakého iného slovíčka. Ale napríklad v Británii pred desiatimi rokmi rozvlnil hladinu verejnej diskusie televízny spot s ponukou UTP. Takže niečo také zjavne existuje, či už na to nejaký blogger narazil, alebo nie, a aj keby neexistovalo, znamenalo by to iba toľko, že zákon obsahuje okrem iného aj niečo nepotrebné, či minimálne prehnane prezieravé – a to sa mi nezdá dostatočný dôvod na morálne rozhorčenie kresťana a odmietanie zákona ako takého. Jeho domáce médium Denník N si pri informovaní o schvaľovaní návrhu všimlo s nevôľou iba to, že „Zákaz reklamy má v návrhu ... veľmi širokú definíciu“, a nie to, že sa definuje nejaký nepredstaviteľný jav.

Inak, hoci to iste nebude až taká „široká definícia“, aby zahŕňala aj individuálnu, osobnú propagáciu, predsa len tu spomeniem aj jeden súvisiaci jav – počul som z prvej ruky od žien, ako im lekári po zistení gravidity automaticky ponúkajú jej zastavenie, a ako domnelý dôvod na to, že by dotyčná mohla mať záujem, stačil fakt, že už má viac ako jedno dieťa, alebo že ešte neukončila vysokú školu. Takže asi taká informovanosť na Slovensku bežne funguje zo strany profesionálov – namiesto upozornení na nežiaduce účinky, komplikácie, či psychologický dopad.

Analógia s prekročením jazdy (nazval to „Chvíľka pre jednoduchších“) má tiež defekt. Lenghart to vidí tak, že policajti Vašečka a Záborská zaregistrujú prekročenie rýchlosti vodiča, ktorý sa len, chudák, potrebuje veľmi súrne dostať na záchod, a požadujú zvýšenie pokút za vysokú rýchlosť. Ja by som skôr povedal, že títo policajti nepožadujú zvyšovanie pokút, ale viac bezpečnostných upozornení, viac varovaní pred následkami prekročenia rýchlosti, možno niekde umiestnenie retardérov. A to v záujme predchádzania tragických dopravných nehôd, nie kvôli mánií šikanovať vodičov. Pointa podobenstva je zrejme v tom, že podľa autora maximálnu rýchlosť možno stanoviť a jej prekročenie sankcionovať nie skôr, kým budú všetky diaľnice vybavené záchodíkmi v pravidelných rozmiestneniach na 5km. Dovtedy pôjde zo strany dopravného inšpektorátu o nedostatok porozumenia pre naliehavé tráviace problémov rýchlych vodičov a vyberať pokuty je uletené.

Na záver opäť nesmú chýbať „zahraničné štúdie“, ako inak. Z nich vraj vyplýva, že „v krajinách, kde sú potraty obmedzené alebo zakázané nevhodnými spôsobmi, rastú počty tehotných žien, ktoré spáchali samovraždu“. Štúdie o náraste počtu samovrážd po potrate, psychiatrických hospitalizáciách či aspoň vzniku depresií sa diskrétne opomenú. (Napr. podľa fínskej z r. 2005 sa počet úmrtí žien v dobe jedného roku po interrupcii zvýšil 3,5-násobne, i keď nie výlučne samovraždou. Viaceré americké a britské štúdie z podobného obdobia uvádzajú ohromný nárast klinickej depresie a samovražedných úvah.) Ani o tom, že by mohli byť v hre aj iné životy, než nádejných matiek, nepadne ani zmienka. A prečo spomína „obmedzenie potratov a zákazy nevhodným spôsobom“ vo svojej analýze aktuálne schvaľovaného návrhu, ponechám na fantázii čitateľa.

Ak by náhodou niekto pozabudol, v závere článku sa ešte raz pripomenie, že text píše „praktizujúci katolík, ktorý pravidelne chodí do kostola a pristupuje k sviatostiam“ a že vec „posudzuje z tohto pohľadu“. Táto jeho zmätená pozícia (alebo som naivný a ide iba o nejakú masku?) je zrejme konštantná – aj minulú jeseň zdôrazňoval, že sa k odporu voči učebnici náboženstva, ktorá vyvolala rozruch použitím termínu „kultúra smrti“ zavedeného Jánom Pavlom II., pridáva ako kresťan.

Nakoniec mi dovoľte jedno osobné priznanie – veď aj autor pôvodného komentovaného článku na seba prezradí, že občas pri opekačkách hráva dekanátnym miništrantom na gitare... Asi to nie je správne zanietený postoj kresťana, ale ja som v podstate nikdy nebol nejakým aktívnym bojovníkom na barikádach pro-life; roztrhané telíčka mi veľmi žily netrhali. Že sa v poslednom čase venujem tejto téme vo viacerých textoch, za to môžu práve podobne drzé zavádzania v spoločenskej diskusii, ktorá by pri závažnosti a komplikovanosti danej témy mala mať úplne inú úroveň. Reagovať takto podrobne na nejaký blog možno nemá veľký význam, najmä ak predpokladám jeho aspoň päťkrát vyššiu čítanosť než môjho, ale v prípade, keď sa takéto pokrivkávajúce argumenty vehementne vydávajú za kresťanské, už sa fakt treba ozvať. Mimochodom, rozmýšľam, či by mi aj mne zožrali podobnú taktiku, keby som mal rovnaké vyjadrenia ako konzervatívci, vo vyslovene konzervatívnom médiu a v prospech vyslovene konzervatívnych záujmov, ale prehlasoval by som o sebe, že nie som konzervatívec. Zdieľal by na sociálnych sieťach niekto môj článok so sprievodným komentom „Vidíte, ešte aj ten ultra-liberál Švec uznáva racionálnu konzistentnosť dogmy o nepoškvrnenom počatí!“?

Som zatiaľ stále len nedokonalou kópiou seba samého... ale ešte na sebe popracujem. Profesionálny sizyfos v oblasti pedagogiky, amatérsky otec a manžel. Príležitostne sa venujem hudbe, foteniu a písaniu, lebo príležitosť robí zlodeja. Som aj skalný fanúšik výskytu v prírode. Verím v nemodernú myšlienku, že pravda existuje.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Po krk pokroku

Po krk pokroku

Niektorí sú presvedčení, že majú patent na používanie prívlastku „progresívni“. Ostatní sú potom zrejme brzdami pokroku. Ale s pokrokom je väčší problém, než by sme od nenápadného dvojslabičného slova čakali...

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.