Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
13. júl 2020

Pamflet smutného cyklistu

Jazdil som v Brne, teraz jazdím v Bratislave. Zistil som jedno – nikto ma nemá rád.
Pamflet smutného cyklistu

Som cyklista a nikto ma nemá rád. Veď prečo aj? V meste som najutláčanejšia spoločenská trieda, nik zo mňa nič nemá. Na ceste, alebo na chodníku, všade som len na obtiaž.

V prvom rade ma nemá rád človek na radnici, ktorý plánuje cyklocesty. Asi chce, aby všetci cyklisti bývali na troch adresách a na ďalších troch pracovali. Teda pokiaľ ich každé ráno nebaví kontrolovať skrinku, v ktorej majú uloženú poslednú vôľu. Piktogram bicykla s dvomi šípkami leží na štvorprúdovke fest plocho. A žiadny živý cyklista mu nechce robiť spoločnosť.

Nemajú ma radi šoféri z povolania. Aspoň niektorí. Keď ma zľava lícuje čosi s rozmermi domu na kolesách, túlim sa k obrubníku. Keď sa ma chystá šuchnúť autobus, stiahnem krk ako korytnačka. Netúžim dostať facku späťákom.

Nemajú ma rady semafory. Na zelenej vlne zvezú všetko s motorom, no mňa nie. Darmo z diaľky adorujem zelenú a zbližšia prosíkam oranžovú. Červená, na ktorú spustím udychčané hromobitie, mi aj tak nakoniec stlačí brzdu. Skôr, než si stihnem prehodiť.

Nemajú ma radi chodci. Ani sa im nedivím. Keď konečne prehrmí to motorové šialenstvo surfujúce na zelenej vlne, dá sa prejsť cesta aj mimo prechodu. Vlastne dala by sa, keby sa po doznievajúcej hladine vozovky nekĺzal cyklista. Nuž vypliešťame oči jeden na druhého, odhadujeme a dúfame. Mne sa nechce brzdiť a jemu bežať. Tonus povolí, nakoniec chodca míňam. Lúči sa so mnou vyčítavým pohľadom a i keď prehral, je morálny víťaz. Spomeniem si. Minule som ho skoro zrazil na chodníku.

Asi ma nemajú radi cestári. Biela čiara pri obrubníku, ktorá zväčša vymedzuje môj životný priestor, má totiž profil vrchárskej etapy. Stúpa do pohorí asfaltových vydúrenín a prudko klesá do kotlín kanálov a výmoľov.

Inzercia

A tak ma nemá rád ani môj bicykel. Za to, že jeho tenké ráfiky bombardujem hrubým povrchom. Ak to takto pôjde ďalej, vyhráža sa mi, vrazíš do opráv viac peňazí, než som ťa stál. Aby bolo jasné, že to myslí vážne, zlomí si štyri špice a zadrhne retiazku.

Politici sa niekedy tvária, že ma majú radi. Pred voľbami sa mi líškajú rečami o bezpečných cyklocestách. Keď sa treba pochváliť zeleným, urbanistickým a zdravotným progresom, vytiahnu ma zo začmudenej premávky a postavia na jednu z tých troch utešených cyklociest, kde ma už čaká fotograf. Politici majú jeden problém. Bicykel pokladajú za maskota, nie za to, čím skutočne je. Najlepší dopravný prostriedok v doteraz známom vesmíre by si fakt zaslúžil vyplnenie jedného či dvoch predvolebným sľubov.

Zvláštne, ale zdá sa, že niekto ma má rád. Minimálne ma toleruje. Dodnes neviem prečo, ale šoféri osobných áut ma obchádzajú oblúkom. Možno im ako výkričník s dvomi bodkami pripomínam, že pre seba samých a svoje oceľové kravy si kradnú priveľa metrov štvorcových na ceste a metrov kubických v ovzduší. Tak sú ku mne veľkorysí a dúfajú, že v budúcich očistcových mukách tým aspoň trochu uľavia svojej duši.

Preto, aj keď sme štvaní sťa divá zver, nedáme nohu z pedálov. Pretože my cyklisti sme proroci.

Avšak proroci bývajú nepohodlní. Bojím sa dňa, keď šoférske svedomie natoľko otupí, či bodne zvlášť ostro a medzera medzi predným blatníkom a obrubníkom sa mu bude zdať priveľká. Ale ešte viac sa bojím, že moje cyklomučeníctvo nebude také slávne a posledné, čo na dvoch kolesách začujem z auta môjho kata, bude cinknutie Messengera alebo zmena playlistu na Spotify.

Odporúčame

Blog
SKÚSENOSŤ Z COVIDU 19

SKÚSENOSŤ Z COVIDU 19

Celosvetová pandémia nás naučila globálne zdieľať jednu spoločnú skúsenosť. Konkrétne – že nie každý produkt a každá výroba sú pre život potrebné.