Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
29. jún 2020

V mene detí, za ktoré to kto povedať nemá

Bolo to ešte obdobie striktných opatrení voči pandémii. Boli sme celá rodina doma a v hlave mi ešte behala veta jedného zo superstárovských porotcov o tom, ako z nejakej osoby, čo prišla na kasting, sála dobro, a tak som sa, ani neviem prečo, svojho staršieho syna (štvrtáka na základnej škole) spýtal: „Máte niekoho v triede, o kom by si mohol povedať, že je fakt dobrý človek? Že z neho to dobro cítiť a že je taký voči ostatným?“ On sa zamyslel a po pár sekundách odpovedal. Celkom nečakane a úplne mimo toho, čo som sa tou otázkou chcel naozaj dozvedieť.
V mene detí, za ktoré to kto povedať nemá

V triede ich je vyše dvadsať žiakov. Po prvom ročníku ju rozdelili, aj ich partiu. Lebo v škole nemali učiteľky. Prišiel tak o niekoľkých kamarátov, s ktorými sa poznal a kamarátil už v škôlke. Napriek tomu sme na to pomaly všetci (deti aj rodičia) zabudli. Dva rôzne dokopy spojené kolektívy, s novou pani učiteľkou, si – podľa očakávania (keďže išlo o deti) - na seba zvykli, a novotvoriaci sa kolektív už nenarušila ani ďalšia výmena učiteľky po skončení druhého ročníka.

Predsa ma však, s niekoľkoročným odstupom, v čase, kedy už boli štvrtáci, a počas obdobia, kedy sa do školy kvôli pandémii nechodilo, napadlo zistiť, či sa už (z pohľadu môjho syna) dá medzi štvrtákmi rozoznať niekto, o kom možno povedať, že toto bude (je) dobrý človek. Možno to bol nezmysel, možno som sa to spýtal len preto, lebo sme už boli v danom období naozaj dlho doma, a možno som ani veľmi nerozmýšľal nad tým, čo sa pýtam.

Ale už fakt, že nad odpoveďou dlhšie a vážne rozmýšľa, ma zaujal. Tak som ho začal nabádať k tomu, nech mi povie, čo chcem vedieť. Čakal som meno spolužiaka, no on po chvíli odpovedal len jednoduché dve slová:

Pani učiteľka.

Po tom, čo som ostal chvíľu ticho tentokrát ja, som povedal: „Aha. To naozaj? No ja som myslel nejakého spolužiaka.

Tak mám dobrých spolužiakov, ale dobro naozaj cítiť z pani učiteľky.

Vtedy som si spomenul na inú jeho reakciu. Raz, asi polroka predtým, došiel z ničoho nič s nie príliš dobrou známkou z matematiky. Keď som sa ho spýtal čo to má byť, reagoval, že problém nespočíval v tom, že by to nevedel, ale v niečom, čo s tým, ako matematiku vie, až tak nesúviselo. Tak som sa ho spýtal:

OK, a povedal si to pani učiteľke?

Odpovedal: „No áno, ale tak už to mám zapísané.

No dobre, tak zajtra pôjdeme za ňou a vysvetlíme jej to. A možno si tú písomku napíšeš znovu.

Tato, nechoď tam.

Prečo by som nemal?

Nechcem aby si tam chodil.

Ale veď ty si takú známku dostal, hoci to vieš normálne počítať.

Ale je to najlepšia učiteľka, akú som kedy mal, a ty sa s ňou chceš dohadovať.

Na tento argument som nemal až tak čo povedať, ale aj tak som tam išiel. Ako sa ukázalo, syn mal pravdu. Vôbec som nemusel ísť. Synovi odľahlo. A znovu sa mu (a samozrejme aj mne) potvrdilo, že má naozaj pani učiteľku, ktorá to s ním a jeho spolužiakmi myslí dobre. Ktorá je pre nich príkladom, ako byť v živote dobrým človekom.

Vyššie napísané by som možno napísal už skôr, ale po druhýkrát som už nechcel narúšať vzájomný vzťah učiteľky s jej žiakom. Dnes som to už napísať mohol. Známky sú uzavreté, vysvedčenia napísané a syn bude od septembra piatak – s novou pani učiteľkou.

Práve sa s určitosťou končí najrozpačitejší školský rok v živote všetkých, ktorí počas neho akúkoľvek školu navštevovali. Školský rok, pri ktorom sa niektorí vyjadrili, že učiteľov a osobný kontakt s ich žiakmi ani netreba. Že stačí dištančný prístup, a že hlavný a ťažiskový dôvod, pre ktorý deti majú napokon predsa chodiť do školy, je to, aby ich rodičia mohli chodiť do práce.

Inzercia

Lenže, je to naozaj tak? Naozaj v každom prípade stačí, keď učiteľ je (len) niekto, kto žiakovi vysvetlí to, čo má podľa učebných osnov vedieť? A keď to žiak cez monitor (počítač) pochopí, iné mu netreba?

Dovoľte ešte jeden príbeh. Začína asi pred tromi rokmi. V čase, kedy bol môj druhý (mladší) syn v predškolskom veku. Navštevoval triedu, ktorá síce nemala veľa žiakov, no niektorí z nich (všetci vo veku menej ako 6 rokov) vyžadovali prakticky stopercentnú pozornosť – išlo totiž o školu, v ktorej boli (sú) aj deti so zrakovým postihnutím, niektoré i úplne nevidiace. Niekedy sa preto stalo, že keď som prišiel okolo pol piatej pre syna, všetky deti už boli preč a v triede bol už len syn a jeho učiteľka. Dej bol častokrát ten istý. Keď som sa objavil v triede, pozdravil som, obaja odzdravili - a venovali sa ďalej tomu, čo robia. Pri synovi to také prekvapujúce nebolo (pokiaľ bol pri hre, ktorá ho bavila), čo ma ale prekvapilo bol prístup pedagóga. Pani učiteľka nepovedala nič v zmysle „je tu tato, môžeš ísť.“ Jednoducho trpezlivo a s láskou sa venovala synovi ďalej, aj počas mojej prítomnosti, a to (i) kým som ho nezavolal sám, (ii) kým hra neskončila (a nedošlo k jej opakovaniu), alebo (iii) kým sa za mnou nepobral samotný syn.

Tá istá učiteľka mala v práve končiacom sa školskom roku 2019/2020 v triede šesť detí, už starších, zhruba vo veku prvákov a druhákov na základnej škole. Dve z tých šiestich z detského domova, ďalšieho s Downovým syndrómom, ďalšieho úplne nevidiaceho. Ani pre týchto šesť detí v pandemickom období škola nebola. Dištančné vzdelávanie a starostlivosť rodičov (detského domova...) mali stačiť. Mali?

Spomenutá pani učiteľka koncom apríla vyjadrila svoje pocity takto:

Naposledy sme sa spolu stretli 6. marca. Odvtedy sa učíme cez video (čo si ani nechcete a ani neviete predstaviť). Z týchto šiestich detí sa pravidelne pripoja iba štyria – ďalší dvaja sú totiž z detského domova a síce ich vzdelávať vieme, ale nevieme. Lebo nemáme počítače. ... Niekedy je to viac fajn, inokedy je to veľmi zlé. Neľutujem sa, ale som vyčerpaná. Nie z toho, že učím dve hodiny denne, ale zo systému. ... A viem, že im škola chýba a denne mi to hovoria. Hlavne jedna víla, ktorej jediným únikom z ťažkej situácie doma a bezpečím bola naša triedička. Teraz bezpečie nemá a ja som z toho vyčerpaná.

Aby napokon tá istá učiteľka ešte dodala:

Možno vieme všetky deti vzdelávať aj v tomto režime (nie, nevieme!!!), ale je škola iba o tom, aby sme deti vzdelávali?

Naozaj – je škola vážne iba o tom, aby sme deti vzdelávali? Pretože v živote deti sú rovnako dôležité (ba snáď i ešte dôležitejšie) veci ako vzdelanie. Veci ako dobro, slušnosť, tolerancia, trpezlivosť, láska...

Poviete si – ale veď od toho majú deti rodičov. Veď rodičia sú tí, ktorí majú deťom odovzdávať ono dobro, slušnosť, toleranciu, trpezlivosť, lásku. Lenže, som si istý, že tento argument vôbec nepoviete, a naopak sa pri ňom chytáte za hlavu, ak ste boli tými rodičmi v pandemickom období naozaj. Rodičmi, ktorí boli tlačení zamestnávateľmi podať pracovný výkon i v domácich podmienkach, i pri deťoch počas pandémie, to znamená takými, ktorí sa museli súčasne a zároveň, t. j. v tom istom čase, (i) starať o deti, ktoré bezprostrednú starostlivosť ešte potrebujú, (ii) pracovať na veciach súvisiacich so zamestnaním, (iii) vykonávať aspoň najbežnejšie úkony spojené so starostlivosťou o domácnosť.

Navyše, aj keby všetci rodičia boli svätí (a vedeli si zachovať trpezlivosť a pokoj za každých okolností), čo s deťmi v detských domovoch? Lebo aj ten najzarytejší zástanca dištančného vzdelávania (ktoré deti z detských domovov vo vyššie spomenutej triede ani nemali) – ak je čo i len trochu objektívny – musí pripustiť, že pre značnú časť takýchto detí je ich triedny učiteľ osobou, ktorá je pre ne mamou, otcom, všetkým.

Až najbližšie (ktovie, možno už v ďalšom školskom roku) budeme celoplošne zatvárať školy, spomeňme si na to. Celoplošným zatvorením škôl (a samozrejme takisto kostolov...) na nie úplne krátko trvajúce časové obdobie, a to bez ohľadu na deti, bez ohľadu na šírku tried, bez ohľadu na druh škôl a v určitých prípadoch aj bez ohľadu na kľúčovú potrebu bezprostrednej opatery detí zo strany ich učiteľov a učiteliek, sme totiž pred niekoľkými mesiacmi vytvorili precedens. Precedens, ktorý bude pre tých tam hore možné v budúcnosti opakovať stále ľahšie a ľahšie. Pretože raz sa už stal. Precedens, z ktorého veľmi ľahko môže byť – právnickým žargónom – „konštantná rozhodovacia činnosť“ s neľahkými následkami. A to najmä v prípade, pokiaľ nebudú (tak ako teraz) vôbec zohľadňované konkrétne osobitosti škôl, veľkosť tried, či špecifiká detí dané školy navštevujúcich.

Pripomenúť si toto bol prvý cieľ tohto blogu.

Tým druhým – nemenej dôležitým - je poďakovať aj (či najmä) v už takmer uplynuvšom školskom roku všetkým ľuďom, ktorí častokrát napriek mizerným podmienkam vykonávajú svoje povolanie s radosťou, láskou, trpezlivosťou a vytrvalosťou. Povolaniu, ktorého dôležitosť sme my, pracujúci rodičia, pochopili počas posledných mesiacov oveľa viac, ako kedykoľvek predtým.

Tak, pani učiteľky a páni učitelia, vďaka.

Aj v mene detí, za ktoré to kto povedať nemá...

 

Fotografia – zdroj www.pixabay.com

Odporúčame

Blog
Šli za ním, aby sami seba zachránili

Šli za ním, aby sami seba zachránili

Bolo to minulý rok, keď som si cez pôstne obdobie vypočul kázeň nášho pána kaplána Petra Kizeka, ktorá mi utkvela v pamäti. Teda, presne povedané, to, čo mi naozaj utkvelo v pamäti z tej kázne, a na čo som si veľa ráz odvtedy spomenul, bol nasledujúci príbeh. Vraj je to legenda, z istého ďalekého kraja. Vzácna v tomto období svojim posolstvom pre kresťana, ale aj tým, že ukazuje, že keď chceme pomôcť a pomáhame iným, tak často najviac pomáhame sami sebe.

Blog
Od Tatier do Piešťan na bajkoch

Od Tatier do Piešťan na bajkoch

V predošlých dvoch blogoch, publikovaných ešte minulú jeseň, som opisoval zážitky z cyklo-putovania okolo Váhu a o našom sne, dostať sa až k prameňu Váhu. Poslednú etapu sme zakončili v Krpeľanoch pri hrádzi a tam sme si dali rodinný sľub, že sa o rok pokúsime dostať až do Tatier.