Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
27. jún 2020

Znudené kresťanstvo?

Znudené kresťanstvo?

Pri uvažovaní nad stavom súčasného kresťanstva a jeho ďalším smerovaním je nutné sa oboznámiť a pochopiť myšlienkové koncepcie, ktoré pomáhali určovať jeho doterajší smer. Preto je potrebné sa vrátiť na začiatok samotného kresťanstva. Mojím cieľom nie je priblížiť politicko-kultúrny kontext, do ktorého bolo kresťanstvo zasadené, a v ktorom muselo hľadať svoj charakteristický ráz, ako sa skôr zaoberať určujúcim elementom, ktorý ovplyvnil ranné kresťanstvo. Týmto elementom bola personalizovaná nádej, o ktorej nemôžme hovoriť ako o nejakej správe zajtrajška alebo pozajtrajška. Stredobod tejto nádeje neleží v priestore ani čase, v otázke kde a kedy, ale vo vzťahu k osobe Ježiša Krista a túžbe po jeho blízkosti. Ranní kresťania nahradili prax Izraela modliť sa smerom k jeruzalemskému chrámu, praxou modliť sa smerom na východ. Táto prax mala svoj základ v symbole vychádzajúceho slnka, ktoré sa stalo symbolom zmŕtvychvstalého Krista. Kristus premáha temnotu smrti a vchádza do Otcovej slávy, kde vládne nad všetkým stvorením; on je zároveň vracajúcim sa, vychádzajúcim zo skrytosti, ktorý nastoľuje nebeské kráľovstvo na zemi. Takto sa symbol slnka usadil v mysliach prvotných kresťanov, ktorý podčiarkoval vieru v príchod Syna človeka. Ako píše Jozef Ratzinger vo svojom diele Eschatológia: Smrť a Zmŕtvychvstanie: „ (...) v modlitbe vznikajúcej Cirkvi, v ktorej orientáciu na jeruzalemský chrám nahradila orientácia na východ, možno postrehnúť silné eschatologické1 napätie.“ Toto eschatologické napätie nie je len očakávaním časového konca, ale je skôr vyjadrením nádeje a túžby o jeho uskutočnenie. Táto nádej bola silno prítomná v prvotnej Cirkvi a stala sa základom pre entuziazmus hlásania evanjelia. V kontexte nádeje skorého znovu zjednotenia sa s Kristom, sa Cirkev rozpomenula na Kristov prísľub z Mat 24, 14. Poháňaná touto nádejou sa vydáva do sveta ohlasovať evanjelium, aby sa čím skôr znovu zjednotila so svojím ženíchom.

V aspekte nenaplnenia sa tejto nádeje, sa Cirkev vydala inou cestou, ktorá by sa nám mohla javiť ako cesta odeschatologizovania, napriek tomu „eschatologické napätie“ bolo v Cirkvi stále prítomné. Zlom prichádza v neskorom stredoveku, kde sa objavuje kontrast medzi rannokresťanskou prosbou o príchod Pána „Maranatha“, a na druhej strane strach pred súdom, ktorý vidí koniec v znamení hrôzy a ohrozenej spásy duše. Tým sa vytráca to, čo je srdcom eschatológie a kresťanského posolstva: dôvera a nádej na skorú spásu sveta. Tento kontrast by sme mohli azda lepšie vysvetliť analýzou Litánií ku všetkým svätým, ktoré dostali svoju konečnú podobu v neskorom stredoveku. Táto modlitba v sebe zahŕňa všetky útrapy doby a je vyjadrením nádeje v ručiteľov, s ktorých pomocou dúfali v týchto trápeniach obstáť. Hoci tvrdenie, že človek sa touto modlitbou uzatvára do spoločenstva svätých, stavia okolo seba múry pred nebezpečenstvami tohto i budúceho sveta, a tak svoj zrak upiera na „minulosť“, by nebolo dostačujúcim, predsa to reflektuje môj zámer poukázať na strach, ktorý bol prítomný v stredovekej spoločnosti z toho, čo má prísť. V tejto súvislosti Jozef Ratzinger vo svojej knihe2 konštatuje zatienenie prvých dvoch prosieb Otčenáša, poslednou prosbou. Srdce človeka už viac neoslovuje „Príď kráľovstvo tvoje“ ale „Zbav nás zlého“. Už sa viacej nehľadí na budúcnosť, ktorá má v sebe niesť posolstvo nádeje, ale naopak, zrak Cirkvi sa upiera na minulosť. Zdá sa, akoby sa všetko dobré odohralo v minulosti a budúcnosť so sebou prináša len utrpenie, ktoré je personifikované v poslednom súde. Ako dôkaz tohto uvažovania nám môže poslúžiť slovo „adventus“, ktoré je prekladom z gréckeho slova „parusia“, čo znamená spásonosná prítomnosť Ježiša Krista na konci časov, alebo inak druhý Pánov príchod. Adventus už viacej nemá eschatologický význam, ale používa sa pre dva „príchody“: Ducha Svätého na Turíce a Ježiša Krista na Vianoce.

Táto línia vnútorného odmietania eschatológie sa tiahne od neskorého stredoveku, až do našich čias. Môžeme povedať, že bola posilnená aj nástupom osvietenstva, kde sa začali objavovať názory, ktoré postupom času prenikli aj do Cirkvi, že celé Ježišovo posolstvo bolo eschatologické, postavené vraj na fenoméne ohlasovania blízkeho konca sveta a v naliehavosti tohto očakávania mali preto Ježišove slová takú odozvu a explozívnosť. Taktiež je dôvodom marxizmus, ktorý sľubuje splniť už tu na zemi eschatologickú nádej, a ktorý zároveň „nezaťažuje“ človeka témami ako: nebo, peklo, očistec, súd, smrť, nesmrteľnosť duše. Z tohto hľadiska je viac pochopiteľné, prečo sa eschatológia v priebehu storočí usadila na konci teológie. Tomuto faktu prispelo aj individualizovanie spásy, už sa viacej nehľadí na spásu celku, ale na spásu indivídua.

Nestojíme takto zoči-voči kresťanstvu, ktoré má všetko dobré za sebou, a pred sebou má už iba vidinu súdu? Nie je aj toto vychýlenie osi príčinou krízy kresťanstva? Ak sa spätne pozrieme na entuziazmus rannej Cirkvi, vychádzajúci z eschatologického napätia a na súčasné „znudené“ kresťanstvo, nevidíme aj v tomto príčinu krízy? Stratou eschatologického napätia sa kresťanstvo vo svojej podstate ochromilo a čoraz viacej sa fixovalo na svoju minulosť, čím stratilo svoju „priebojnosť“ a „explozívnosť“. Pre moderného človeka nie sú eschatologické otázky dôležité, pretože prinášajú so sebou otázku súdu a smrti. Takto sa kresťanstvo stáva neschopným osloviť srdce človeka, no naproti tomu sa mu naskytuje dynamika v podobe vedy a techniky, ktorá si nárokuje prvenstvo v tejto oblasti. Kresťanstvo je z tohto pohľadu už „prekonané“, „statické“ a „nudné“, už viacej nemá čo ponúknuť človeku, ba javí sa skôr ako prekážka pokroku.  

 

Ale ako správne zareagovať na súčasné výzvy kresťanstva? Treba sa vrátiť3 tam, kde sa započala jeho kríza a je potrebné znovu objaviť pravú nádej, ktorá dokáže motivovať človeka.

 

Inzercia

Vysvetlivky

[1] teologická disciplína o posledných veciach

[2] Eschatológia: Smrť a Zmŕtvychvstanie

[3] nejde o popretie celej tradície, ale skôr o jej korekciu v danom predmete veci

Titulná foto: Google

Odporúčame