Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
26. jún 2020

Po krk pokroku

Niektorí sú presvedčení, že majú patent na používanie prívlastku „progresívni“. Ostatní sú potom zrejme brzdami pokroku. Ale s pokrokom je väčší problém, než by sme od nenápadného dvojslabičného slova čakali...
Po krk pokroku

Do roku 1869 Cirkev už dlhšiu dobu pripúšťala umelé ukončenie tehotenstva až do 20. týždňa. Potom sprísnila – dnes vzťahuje potrebu ochrany ľudského života na plod už od počatia. Z hľadiska dnešných liberálov teda nešlo o pokrok, ale krok späť od väčšej voľnosti k rigoróznosti. Lenže keď si uvedomíme, čo túto zmenu spôsobilo, výsledný dojem môže byť aj iný. Pokročila totiž embryológia a bolo jasné, že plod žije ako samostatná bytosť s vlastnými pohybmi aj dávno pred tým, než mamička začne cítiť okopávanie – čiže posun nastal výlučne v dôsledku rozšírenia vedeckých poznatkov. Vari to nie je ten správny prístup?

Vidno teda, že tá istá udalosť môže byť vnímaná ako pokrok, ale aj jej presný opak, spiatočníctvo - a to preto, lebo chýba všeobecne akceptovaný štandard, podľa ktorého sa meria dosiahnuté zlepšenie. Lenže „zlepšenie“ čoho? Vedeckého prístupu k životu? Liberalizácie zákonov? Kvality cukrovej vaty?

Slovo „progres“ je z latinčiny a znamená „kráčať vpred“. Ale slovenské „pokrok“ v slovnom základe nezahŕňa napredovanie, naznačuje iba postup, pokročenie. Či ide o pohyb dopredu, niekam šikmo bokom, alebo poza okraj Tomášovského výhľadu, o tom už pojem diplomaticky pomlčal. Možno je to len náhoda, možno typické slovenské oslnenie cudzími výrazmi, ale jeden známy politický subjekt si vybral radšej ten medzinárodný „progres“ než trápny salašnícky „pokrok“, takže vychádzam z toho, že sa považujú za predstaviteľov postupu VPRED. Teda k všeobecnému spoločenskému zlepšeniu.

Chesterton si už dávno všimol problém vágnosti, ktorý postihol pojem pokrok/progres v modernej dobe: „Podľa toho, ako sa to dnes hlása, „pokrok“ je skrátka porovnanie stavov niečoho, čoho dokonalý stav sme ešte nestanovili. Proti každému ideálu náboženstva, vlastenectva, krásy, či prízemného potešenia staviame alternatívny ideál pokroku – čiže ako keby sme proti návrhu získať viac z niečoho, čo poznáme, dávali alternatívny návrh získať oveľa viac z nikto nevie čoho. Ak je pokrok chápaný správne, má skutočne dôstojný a legitímny zmysel. Ale ak je použitý ako opak k presným morálnym ideálom, je to absurdné. Že by mal byť ideál pokroku stavaný proti etickej alebo náboženskej absolútnosti, to má od pravdy tak ďaleko, až je opakom pravdy. ... Nikto nemôže byť progresívny bez toho, aby bol doktrinálny. ... Veď pokrok samým svojim názvom naznačuje smerovanie a v tom momente, keď máme čo i len najmenšiu pochybnosť o smere, pochybujeme v rovnakej miere o dosahovanom pokroku. ... Práve smer je to, na čom sa my nezhodneme. Či skvelá budúcnosť spočíva v posilnení zákona alebo v jeho oslabení, vo väčšej slobode alebo v menšej, či vlastníctvo bude nakoniec koncentrované alebo rozdelené, či sexuálna vášeň dosiahne najzdravšiu podobu v takmer panenskom intelektualizme alebo v úplnej zvieracej nespútanosti, či by sme mali s Tolstojom každého milovať alebo s Nietzschem nikoho nešetriť – to sú veci, o ktorých sa vlastne najviac hádame. ... Konkrétni jednotlivci, ktorí hovoria o pokroku, by sa s výstrelom štartovacej pištole pravdepodobne rozbehli do všetkých svetových strán. Nevravím teda, že pojem „pokrok“ je nič neznamenajúci – vravím, že je nič neznamenajúci bez počiatočnej definície morálnej doktríny.“

Tento aj nasledovné úryvky pochádzajú z pripraveného, no veľmi neistého vydania môjho prekladu Chestertonových esejí „Na ostrie argumentu“. Viem, že niektorým pripadá nevhodné propagovať v blogu startup projekt a pravdepodobne týmto v ich očiach klesnem – ale: jednak by som mal naozaj problém nájsť k téme progresívnosti niečo nadčasovejšie a výstižnejšie, ako práve tieto sto rokov staré postrehy, ktoré sa mi dostali do rúk, jednak by bolo iba znakom pokrytecky falošnej skromnosti, keby som nevyužil príležitosť, aby som upozornil na riziko, že ich slovenský preklad ani tentoraz nedosiahne oficiálne vydanie, lebo startup o chvíľu vyprší. (Link nepodsúvam, ale aspoň upozorním, že kto si ho vyhľadá a podporí, získa za svoj príspevok aj elektronickú podobu spomínanej knihy - čo sa mi zdá ako veľmi dobrý nápad.)

Na Chestertonovi je pozoruhodné aj to, ako sa prirodzene cyklicky vracia k tým istým témam v rôznych dielach, a vždy ich podá z trochu iného uhla. V inej eseji z predmetnej zbierky napr. autor hovorí:

„Pokrok môže byť premenlivý ako oblaky, ale smer musí byť pevný ako nemecká vozovka. Sever a juh sú relatívne v zmysle, že som severne od Bournemouthu a zároveň južne od Spitzbergenu. No ak je akákoľvek pochybnosť o polohe Severného pólu, rovnaký stupeň pochybnosti platí aj o tom, či som vôbec južne od Spitzbergenu. ... Možno sa nevieme dostať na Severný pól. Ale z toho, že je pre nás Severný pól nedosiahnuteľný, nevyplýva, že je nedefinovateľný. A iba vďaka tomu, že nie je nedefinovateľný, vieme vytvoriť poriadnu mapu Brightonu a Worthingu.“

Jeden z mnohých problémov pri stanovení pevného orientačného bodu pokroku je podľa mňa fakt, že veľa vecí, ktoré sú považované za pozitívne hodnoty, sú vecou miery. Treba utrafiť tú správnu teplotu, aby bola planéta obývateľná – neplatí jednoducho, že čím horúcejšia, tým útulnejšia. Treba vyvážiť pomer spoločenstva a samoty – neplatí, že čím viac ľudí s vami zdieľa garsónku, tým je život veselší. Trvalo udržateľný rozvoj je oxymoron – po určitom bode zlomu už nepôjde o rozvoj, ale úpadok, lebo bezbrehým zvyšovaním cestovného ruchu v Suchej Belej jedného dňa zničíte všetko to, čo robilo lokalitu hodnou vycestovania. Aj vitamínmi sa dá predávkovať!

Kandidátom na ukazovateľa pokroku by zdanlivo mohlo byť životné pohodlie, respektíve prenesene technika, ktorá ten pohodlný životný štýl umožňuje – veď kto by už  len bol proti ľahším životným podmienkam? Ani teista, ani ateista, len masochista. Lenže aj pohodlie je jednou z tých vecí, ktoré nie sú za každých okolností iba pozitívne. Príliš veľa pohodlia neprinesie väčšie zdravie či morálnu pevnosť a nestimuluje - ako potvrdí každý okresný športový preborník. Ani technika neprináša iba výhody. Skajpovanie so synovcom na Srí Lanke je zázračnou vymoženosťou dneška, ktorého druhou stranou sú však plast v moriach, antibiotiká už v prameňoch, pomalé spermie a rýchle vyhorenie. A medzi nami, ani taký dômyselný zázrak techniky ako zbrane hromadného ničenia nás veľmi nepriblížili k vysnívanému raju...

Ak sú ale tieto veci, ktoré majú svoje pozitíva aj negatíva, nevhodné na spoločný štandard pokroku, treba zrejme hľadať absolútnu, nie relatívnu hodnotu – teda takú, ktorá nevyžaduje určitú správnu mieru.

Inzercia

„Dobro“ môžeme rovno hneď vylúčiť – práve na definícii dobra sa nezhodneme najviac. Podľa ateistov dobro ako také dokonca ani neexistuje – iba „prospech“, buď pre jednotlivca alebo pre spoločnosť. Podľa teistov má dobro svoj večný zdroj, mimo spoločenských (čiže televíznych a internetových) debát.

Opäť to už dávno a lepšie vyjadril génius: „Každá z obľúbených moderných fráz a ideálov je vykrúcaním sa, aby sme sa vyhli odpovedi na otázku, čo je dobro. Radi rozprávame o „slobode“, no vravíme to len ako únik pred diskusiou o tom, čo je dobro. Radi rozprávame o „pokroku“, no vravíme to len ako únik pred diskusiou o tom, čo je dobro. Radi rozprávame o „vzdelaní“, no vravíme to len ako únik pred diskusiou o tom, čo je dobro. Moderný človek napríklad povie: „Zanechajme všetky tie svojvoľné normy a nebojme sa slobody“, čo je vlastne, logicky vzaté: „Nerozhodujme sa, čo je dobro, ale nech je za dobro považované nerozhodovať o tom“. Povie napríklad: „Preč so starými morálnymi schémami – ja som za pokrok!“ a to, logicky vzaté, znamená: „Nestanovme, čo je dobré, ale stanovme, či toho dostávame stále viac“. Povie: „Priateľu, nádeje ľudstva nespočívajú ani v náboženstve, ani v morálke, ale v osvete.“ A to, vyjadrené jasne, vlastne znamená: Nevieme sa rozhodnúť, čo je dobro, ale dajme to našim deťom.“

Optimisti by možno navrhli, že minimálne pri hodnotách ako Láska, Sloboda, Poznanie môže platiť tá armádna zásada „keď trochu je dobré, tak viac je lepšie“ a zároveň sa na nich hádam dokážu zhodnúť všetky svetonázorové tábory. Žeby?

Sloboda je voľnosť výberu - lenže pre neveriacich ide o výber medzi prospešným a neprospešným (či už pre celok alebo indivídum, pričom platí, že všetko, čo je technicky realizovateľné, je teoreticky dovolené), pre veriaceho je prvoradý výber medzi správnym a nesprávnym. Tento rozdiel otvára nekonečný priestor na nesúlad v oblasti praktickej aplikácie slobody. Sloboda jedného totiž končí tam, kde sa začínajú práva druhého – ale začínajú už v maternici? Je naozaj tým „druhým“, ak sa ešte nestihol narodiť, alebo skôr nikým? A došli sme na konečnú, po značku „cesta vo výstavbe“ (- „in progress“).

„Poznanie“ vyzerá ako neutrálnejší adept – veď kto by už (okrem žiakov) spochybňoval, že čím viac vedomostí, tým lepšie? Lenže čo je to vlastne poznanie - sčítanosť, alebo akási „životná múdrosť“, ktorú presne nik nevie zadefinovať? Jedni poznanie obmedzujú na vedecký druh poznatkov - napriek tomu, že v osobnom živote väčšina vecí, na ktoré sa spoliehajú, neprešla vedeckým testom - druhí sú názoru, že nepramení iba z publikovaných štúdií. Napríklad aj tzv. zázraky (ne)existujú podľa toho, aký široký rámec akceptácie faktov si stanovíte, pretože zázrakom označujeme jav jedinečný a vedecky nevysvetliteľný – a či sa okrem opakovaných udalostí vyskytne v prírode z času na čas aj jedinečná (dajme tomu Veľký tresk), to nemáte šancu ani len zvažovať, ak ste si vopred stanovili ako kritérium reálnej udalosti „opakovanie“. Čiže ani poznanie neposlúži ako spoločný ukazovateľ pokroku, lebo aj túto hodnotu vnímame rozdielne. Chesterton sa k tomu vyjadril takto: „ ...Pán Wells si však neosvojil dostatočne prísny vedecký pohľad, aby si uvedomil, že sú aj veci, ktoré nemusia byť vedecké. Stále je trochu ovplyvnený veľkým vedeckým klamom – mám na mysli zvyk nezačínať ľudskou dušou, ktorá je prvou vecou, čo človek spozná, ale nejakými takými vecami ako protoplazma, o ktorých sa dozvie ako o posledných.“

Keď je ale taký problém so samotnými definíciami konkrétnych hodnôt, nemožno radšej považovať za známku pokroku zmenu ako takú – inými slovami budovanie budúcnosti, ktorá sa bude čo najviac odlišovať od našej prítomnosti a ešte viac od minulosti? Lenže mnohé zmeny môžu byť aj k horšiemu – údajne  pesimistickým a konzervatívnym Slovákom táto námietka asi nebude cudzia... Čo sa týka teoretickej možnosti, že zmena je už sama osebe aspoň trochu dobrá (veď „Život je zmena!“) – minimálne v porovnaní so stojatými vodami, kde bujnie hniloba, nechám naposledy prevravieť Chestertona (a opäť z inej eseje): „Progresivisti nám stále vravia, aby sme verili v budúcnosť. V skutočnosti je práve budúcnosť to jediné, v čo progresívec veriť nemôže. Nemôže veriť ani len vo svoju vlastnú budúcnosť, nieto vo svoj futurizmus. Ak nestanoví zmene žiadne hranice, tá môže nakoniec zmeniť aj všetky jeho progresivistické názory, rovnako ako konzervatívne.“

Keď kresťanstvo zohralo svoju historickú úlohu spoločenskej zmeny, formujúc tvár Európy na troskách antiky, neoháňalo sa žiadnymi zásluhami progresívnosti. Tá bola len vedľajším produktom kresťanských hodnôt a králi formujúcich sa štátov na ne prechádzali nie ako obete falošnej propagandy či všemocnej inkvizície, ale čisto z vlastného zdravého rozumu – aby svoj ľud posunuli na to, čo spontánne chápali ako vyššiu civilizačnú úroveň. Naproti tomu si možno spomenieme z nedávnej histórie na iných, ktorí na každom kroku okato dávali najavo svoju pokrokovosť a modernosť: ich sochy mali napriahnuté pravice s ukazovákom vytyčujúcim smer, ich biele polystyrénové písmená na červenom súkne sľubovali svetlejšie zajtrajšky, ich kultúrne a obchodné strediská s obľubou ovenčovali názvami „Rozvoj“, „Pokrok“, či „Rozkvet“... Tí druhí sa napokon sami stali inventárom miesta z ich ďalšej obľúbenej frázy - „smetiska dejín“. Mohlo by to byť varovaním pre každého, kto sa veľkohubo pasuje za nositeľa progresivity.

Ak si civilizáciu predstavíme ako loď, vynorí sa otázka, či má naozaj taký jasný kurz, aby bolo jedinou starosťou lepšie napnúť plachty. Na vytyčovanie kurzu však postmoderná doba, zrelativizujúca všetky hodnoty, rezignovala. Preto sa loď momentálne skôr zmieta na vzdúvajúcich sa vlnách blízko kamenistých útesov – a v takej situácii potrebuje skôr pevnú kotvu. Škoda, že tú niekto odhodil a osobuje si právo na kormidlo. Ako to so svojím typickým humorom spieval na posmrtne vydanom albume Chester... nie, prepáčte... George Harrison: „If you don’t know where you’re going, any road will take you there“ (- Ak nevieš, kam ideš, dovedie ťa tam hociktorá cesta).

Som zatiaľ stále len nedokonalou kópiou seba samého... ale ešte na sebe popracujem. Profesionálny sizyfos v oblasti pedagogiky, amatérsky otec a manžel. Príležitostne sa venujem hudbe, foteniu a písaniu, lebo príležitosť robí zlodeja. Som aj skalný fanúšik výskytu v prírode. Verím v nemodernú myšlienku, že pravda existuje.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Chesterton o krížovej ceste

Chesterton o krížovej ceste

Aj keď Chesterton originálnu krížovú cestu nenapísal, aspoň túto pobožnosť komentoval v rámci svojej recenzie série pašiových obrazov výtvarníka F. Brangwyna. A najviac ho upútalo ôsme zastavenie.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.