Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
24. jún 2020

Krátka encyklopédia pre mužov po roku 1989

Po páde Železnej opony bolo v Európe tak trochu jasné, že komunizmus zlyhal, a to fatálne. Východný blok bol oveľa chudobnejší, často iba dvojfarebný, a chrlil občanov s patentom na kradnutie a absenciou elementárnej ľudskej slušnosti. Nepriatelia tejto ideológie, teda „prehnití kapitalisti“, logicky vyhrali a duch marxizmu si musel obliecť nový kabát. Kto bude pre nich nepriateľom, keď nie kapitalizmus? Pretože každá ideológia potrebuje „Veľkého nepriateľa“, proti komu musí bojovať.
Krátka encyklopédia pre mužov po roku 1989

Feministické hnutia v Európe a Amerike opäť zažívali vkusný boom a za ich nepriateľov (mizogýnov) označovali predovšetkým bielych mužov a patriarchát ako taký. Mladí či moderní marxisti dlho neotáľali a ihneď prijali tento boj za svoj. Cieľom feministickej ideológie je totiž rozbiť súčasnú kultúru, a to bez debaty, a to vskutku geniálnym spôsobom.

Multikulturalizmus sa stal nástrojom marxizmu. Slepé a arogantné zvýhodňovanie menšín ľahko vedie k diskriminácii väčšiny. Je urážkou manželstva, ak sa na rovnakú úroveň postaví zväzok dvoch gejov či lesbičiek. Ak to však vyslovíme nahlas, sme ihneď homofóbni a nenávistní, sme utláčatelia s túžbou po krvi. Vraj sme chorobní odporcovia žien, mizogýni.

Dnes má slovo tolerancia totalitnú príchuť a ak na vás nejaký príslušník menšiny vyrukuje s týmto vulgárnym slovom, v podstate vám hovorí toto: ty musíš tolerovať mňa, ale ja nemusím tolerovať teba, resp. ja mám práva, ty máš povinnosti, resp. uhni mi z cesty, aj tak si blbec! Táto mentalita žiaľ nie je len v politike a médiách. Ide o americký a európsky mainstream. Veľmi rýchlo sa preniesla aj do mužsko-ženských vzťahov.

Tak sa stalo bežnou súčasťou života, že tolerantné menšiny sa správaju k väčšine pohŕdavo, neúctivo, zosmiešňujú ju a obviňujú z rasizmu a homofóbie, a to aj na základne jedného zdvihnutého obočia či „politicky nekorektného“ slova v bežnej konverzácii. Vo veľkom sú to imigranti, ktorí sa v duchu tolerancie nemusia prispôsobiť zákonom a pravidlám západnej Európy, a už vôbec nie európskej kultúre, ktorá tak ešte rýchlejšie vymiera.

Napriek tomu, že prisťahovalci využívajú systém a sú z neho platení, vyspelé európske krajiny im ponúkajú stovky práv, no žiadne povinnosti. Dúfať, že pri takomto chybnom postupe dôjde k pokojnej asimilácii, je ako čakať, že ľudia začnú po mávnutí ľavej ruky lietať v oblakoch. Pekne to ilustruje aj populárna knižka od Ondreja Sokola s názvom Ako som vozil Nórov.

Vďaka silnému sociálnemu štátu získate iba zdravých invalidov so slušným vreckovým. Je zbytočné vôbec hovoriť o efektivite sociálneho štátu v postkomunistickej kultúre zlodejov a plagiátorov. Je výsmechom budovať sociálne školstvo a zdravotníctvo, ak chýba etika a morálka, a úplným fiaskom je pokúšať sa o také niečo na Slovensku.

Ak je vysokoškolské štúdium v podstate „zadarmo“, rovnako k tomu pristupujú aj študenti. Dnes je na Slovensku veľa študentov, ktorí ani nechcú študovať, ani ich nezaujíma odbor, na ktorom sú, a predsa občas navštevujú svoju vysokú školu v rámci kratochvíle. Po skončení štúdia si s úsmevom prídu po diplom. Znie to absurdne, určite aj týmto študentom. Pekný vtip a zárove realita. Lenže týchto „vysokoškolákov“ platíme z našich daní. Prečo nám to robia? Lebo... môžu. 


Je skutočným paradoxom, že práve súčasné menšiny, ktoré sa oháňajú toleranciou, sú tie najmenej tolerantné skupiny na svete, ak pravdaže nerátame tie teroristické.

To, čo sa komunistom nepodarilo urobiť pred pádom Železnej opony, sa im veselo darí po roku 1989. Kapitalizmus sa nedal len tak jednoducho napadnúť zvonku, takže najlepšou stratégou je zlikvidovať ho zvnútra, napr. „pochodom inštitúciami“ – keď zásadoví ideológovia ako marxistickí jednotlivci získajú väčšinu v zastúpení štátneho práva, politiky či médií.

Ak pracuje v redakcii časopisu 9 feministiek a jedna ako-tak ideológiou nezasiahnutá žena, už je to v podstate jedno. Zvíťazila ideológia.

Feministické hnutia sú často financované tými istými sponozormi, ktorí podporujú politicky aktívne lesbičky a homosexuálne hnutia. Je pre mňa groteskou, keď si uvedomím, koľko toho má spoločné dnešná feministka s lesbičkou. Ich postoj k mužom je v podstate rovnaký: „Muži sú tí zlí, ženy tie dobré.“ Ich milostný život tiež – veľa sexu, žiadne deti. A tiež: „Muži ponižujú a utlačajú a ženy sú len naivné obete,“ čo je len inak preformulovaný prvý výrok.

Feministka s lesbičkou sa prelínajú v toľkých smeroch a ohľadoch, že ich rozdielnosť spočíva už len v samotnej terminológii: „Ja som feministka, ty si lesbička, lebo, no, ehm, ehm...“ Je to tak trochu choré a pre mňa skrátka fascinujúce! A tak sa lesbičky hlásia k feminizmu a feministky v súkromí experimentujú s inými hrdými feministkami. Všetky, pravdaže, spája nový terminologický fenomén: pocit hrdosti.

Platí tu istá úmera: čím je žena viac traumatizovaná v detstve, čím má väčšiu nenávisť k mužom, čím viac sa oblieka ako prostitútka, čím arogantnejšie vystupuje a čím je väčšia egoistka, tým má väčší pocit hrdosti, ergo nebotyčnú pýchu. To ju akože oprávňuje správať sa k druhým, najmä k mužom, ako k spodine či nižšej vrstve. Oprávňuje ju to zaoberať sa ľuďmi ako „objektmi či vecami“ len na ukojenie jej túžob. Aj toto je, prosím pekne, výsledok oháňania sa toleranciou a rovnosťou v praxi.

Zabudnite na očný kontakt či pozdravy na ulici. Ideologičky sú ďaleko nad týmito bežnými svetskými zdvorilosťami.

K slovu tolerancia sa teda v duchu totalitného multikulturalizmu hrdo hlási aj rovnosť, a to je už staré otrepané. Všetci sme si rovní, chacha, ako za komunizmu. Lenže o rovnosti najviac hovoria súčasní prezlečení marxisti a myslia tým len jedno: „Chceme výhody pre seba, a pre vás nové ústupky a povinnosti!" No rovnosť príležitostí sme už dosiahli, a to je v poriadku. Keď chce žena stínať stromy, prečo by sme jej v tom mali brániť? Feministky však útočia na nedosiahnutú rovnosť v rozložení manažérskych pozícií. Ale s rovnakým zápalom, o aký sa usilujú dobyť svet prostredníctvom manžérskych platov, odmietajú dosiahnutie genderovej rovnosti u baníkov, cestárov či vojakov.

Čo najskôr by som teda rozdelil európske armády pol na pol, muži a ženy, politicky korektne a v rámci gender ideológie, pričom tieto hrdé feministky by pokojne mohli pochodovať v prvých líniách.


Na záver ešte Výkladový slovník feminizmu pre moderných mužov, aby vedeli, kedy majú viať nohy na plecia:

Inzercia

„Som hrdá a samostatná žena, v živote som si musela zarábať sama na seba.“

Google translator, variant č. 1: Som arogantná žena, ktorá sa nezastaví pred ničím.

Google translator, variant č. 2: Prácu a peniaze mám na prvom mieste, partnera na poslednom.

Google translator, obzvlášť krutá varianta v ženskom rode č. 3: Muž je pre mňa len inseminátor, ktorého odkopnem, aby sme sa spolu s mamičkou tešili a maznali s naším deckom.

Google translator, variant č. 4:Tak trochu nenávidím mužov a ponižujú ma už len tým, že existujú. Medzi mnou a lesbičkou je len veľmi krehká hranica.

 

„Som žena.“

Google translator, variant č. 1: Som celkom nevinná. Ak vznikne problém, v našom vzťahu som len úbohá obeť.

Google translator, variant č. 2: Kým ja mám práva, ty máš povinnosti.

Google translator, variant č. 3: Muž musí pre ženu urobiť všetko. (A žena nič.)

Google translator, typická varianta č. 4: Takže ty musíš byť tyran...

 

 

 

 

 

Inzercia

Myslím si, že som: slovenský križiak, redaktor / knihomoľ, vášnivý športovec, slušný hudobník, budúci spisovateľ... a zrejme aj zástanca zdravého životného štýlu a sedliackeho rozumu, hoci bývam v meste, dokonca v paneláku. Niekedy uprednostním pred efektívnym životom abstraktnú filozofiu s vlastnou terminológiou.

Inzercia

Odporúčame