Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
18. jún 2020

Boh v spoločnosti

Niekoľko týždňov až mesiacov rieši naša spoločnosť obnovené spory medzi konzervatívcami a liberálmi, niekedy prezentované nie úplne správne ako spory medzi kresťanmi a zvyškom „sveta“. Neštítili sme sa zatiahnuť na pomyselné dno vyjadrovania, keď na jednej strane označujeme ľudí ako tmárov a posielame ich do stredoveku, na druhej strane bez hanby ignorujeme iné pohľady na život. Veľmi často mám pocit, že mnohé názory a domnienky vychádzajú z hlbokého nepochopenia druhej strany, ku ktorému dochádza hlavne kvôli absencii dobrého dialógu a schopnosti počúvať. Dovolil som si nahliadnuť z mojej perspektívy na tieto spory a trocha ukázať, aké súvislosti v daných veciach vidím ja.
Boh v spoločnosti

Toto je v skratke to, čo kresťanstvo učí. A v čom nachádzame svoje šťastie a vidíme zmysel života. Nespomínajú sa žiadne interupcie, nikde sa nehovorí o genderi - naša viera nie je o týchto témach. Nemáme v predpisoch sebabičovanie, upaľovanie čarodejníc ani krížiacke výpravy voči nevercom. Kresťanstvo je o láske, ktorá sa stáva zmyslom života človeka. Napriek tomu však toto poznanie má logicky konsekvencie aj v iných oblastiach. A je pochopiteľné, že sa pohľad takto zmýšľajúceho človeka v niečom nezhoduje s inými pohľadmi na svet ukotvenými v „realite sveta“, ktorý žijeme. Je to vlastne hlboko ľudské, lebo tá pestrosť názorov je odpoveďou človeka na poznávanie poriadku sveta okolo nás. Vnímam však ako hlboko nespravodlivé niekoho odsudzovať za jeho ideály.

Častý je napríklad spor o práva žien. Táto debata je jednou z tých, v ktorej sa ocitám v nefér pozícii - ja totiž absolútne hlboko uznávam a ctím si všetky ženy a ani by mi nenapadlo sa akokoľvek vyvyšovať.  Avšak z kresťanského videnia sveta, žena, ktorá skutočne miluje seba, by nemala dokázať mať v nenávisti život, ktorý sa v nej splodí. Hej, svet nie je dokonalý a existujú mnohé objektívne dôvody, prečo sa veci výrazne kazia. Napriek tomu vnímame vznik života ako niečo veľmi posvätné. Keby sme sa však reálne pozreli na plejádu práv žien, asi na všetkých by sme sa zhodli - právo na slobodu názoru, právo na rovnaké uplatnenie v práci, na rovnako kvalitné vzdelanie, na svoje telo, na slobodný výber partnera, na ochranu svojho zdravia, či právo na to mať sex vtedy, keď to chcú obe zúčastnené strany a nie len jedna. Nezhodneme sa asi len v jednom konkrétnom práve, do ktorého už vstupujú ďalšie subjekty - muž, bez ktorého by to dieťa nikdy nebolo počaté a samotné dieťa ako plod lásky. Je zrejmé, že v nedokonalom svete nemusí všetko dobre fungovať a je legitímna debata, či zákaz alebo sprísnenie interupcii neprinesie viac zla ako dobra. Ale okamžite dvíhať varovný prst o ochrane žien hovorí len o nepochopení vnímania problematiky druhej strany. Navyše mať “právo” nie je nejakým kúzelným zaklínadlom alebo ukazovateľom štastia. Tak isto ako predstava, že podobný zákon môžu predkladať len muži a ak ho predkladajú ženy, tak sú zmanipulované. To je hlboký nezmysel. Ale to platí aj opačne - mať predstavu, že pro-choice ľudia sú fanúšikmi interupcii je tiež veľmi scestné. Je to o citlivosti na odtiene tej istej farby. Ak by sme sa teda pozreli na jadro problému, zistíme, že obom táborom ide o to isté - o šťastie žien. Jeden však tvrdí, že možnosť interupcie môže viezť k strate takéhoto šťastia a byť mu prekážkou a druhý tvrdí, že je dôležité pre šťastie ženy je mať právo sa slobodne rozhodnúť. Z tohto pohľadu sa dostávame v debate omnoho ďalej ako len na úroveň vulgárnych osočovaní druhého názoru.

A tak môžeme pokračovať aj v iných oblastiach. Častou tému sú transgender osoby. Ja si hlboko vážim každého človeka - a keď si ho nevážim, tak len preto, že ešte mám ďaleko od dobrého kresťana. Často sa na niekoho hnevám len preto, že nemá rovnaký názor ako ja. Som narcis, veľký sebec a záleží mi na svojom prezentovaní sa. Mohol by som ešte pokračovať vo vymenovávaní svojich hriechov ďalej. Všetko to by som ešte chcel zmeniť, aby som sa stal lepším človekom. Zároveň viem, že len tak bez pomoci sa mi to asi nepodarí. Preto, hoci nerád, si uvedomujem, že je veľmi dôležité, keď počujem pravdu o sebe.  Transgender človek je určite rovnako dobrý človek ako každý iný. Nie je dôvod si myslieť, že nie je. A kto si to myslí, nič z kresťanstva nepochopil. Všetci sme totiž osoby milované Bohom. To, či sa niekto cíti ako žena alebo muž, nič na veci nemení a nerobí to z neho horšieho človeka. Napriek tomu intuitívne cítim, že cesta k ozajstnému šťastiu spočíva v seba prijatí a v harmónii so svojím telom, psyché a dušou. To, že si skúsim „vymeniť“ telo ešte nič nerieši. Oklamem tým iba druhých, ale nie samého seba. K schopnosti prijať sa a nájsť svoje vnútorné uzdravenie často potrebujeme aj pomoc okolia. Tento názor určite nie je populárny vo viacerých krajinách, ale je to len dôsledný pohľad na ľudskú prirodzenosť, lebo každý človek je v koněcnom dôsledku z genetického hľadiska buď muž alebo žena. Môže byť takýto názor na cestu k šťastiu človeka tmárstvom? Môže, ak naozaj vynáša jednoduché súdy. Sám o sebe je však podľa mňa úplne legitímny.

Najcitlivejšou témou sú asi homosexuálne zväzky. Homosexulita je určite veľká téma a je škoda, keď sa jej zmocňujú skupiny ľudí, ktoré jej nechcú rozumieť. Ja sa v tejto problematike tiež nevyznám, takže nechcem moc mudrovať. Zaujali ma však napr. text od Ivy Mrvovej a tiež blog od Jána Poľu. Keď sa však dostávame k téme v rámci spoločnosti, je pochopiteľné, že postoj odmietania registrovaných partnerstiev sa stretáva s veľkým odporom. Ak sa však pozrieme detailnejšie na jadro tých názorov, nejde o žiadnu homofóbiu. Nerozlišujeme ľudí podľa toho, či je niekto homosexuál alebo nie je - veď sme všetci ľudia. Jednoducho my kresťania vnímame vzťahy tak, že muž a žena sa doplňujú - fyzicky, psychicky, duševne aj duchovne. Nejde len o túžbu alebo náklonnosť - ide o tú dokonalú harmóniu lásky, z ktorej dokáže vzniknúť nový život. A nič iné nedokáže túto harmóniu nahradiť. Keď sa niekto z rôznych aj objektívnych príčin rozhodne nenasledovať túto cestu, je to jeho slobodné rozhodnutie a nič to nemení na tom, že je milované Božie dieťa. Ale zrovnoprávňovať takúto inštitúciu s rodinou, ktorú tvoria muž a žena, je tak trocha degradáciou podstaty takéhoto vzťahu - kde z lásky dvoch komplementárnych bytostí vzniká nová. V konečnom dôsledku takáto inštitúcia nič nerieši, lebo tú prirodzenú podstatu jednoducho nezmení. Na druhej strane, tvrdenie, že registrované partnerstvá ohrozujú tradičné rodiny, alebo sú „zvhrlosťou tejto doby“ je podľa mňa hodne neštastné zjednodušenie a zgeneralizovanie.

Je veľmi ťažké hovoriť o tak citlivých témach, navyše z pozície „bieleho európskeho heterosexuálneho muža“ je to pre niekoho aj nedôstojné. A zároveň vnímam, že je dôležité zostať verný tomu, čo som v svojom živote objavil. Keď vidím, ako ľudia vášnivo debatujú o týchto veciach, často si spomeniem na výrok pápeža Františka, že my ako veriaci nemáme redukovať kresťanstvo na tri témy. Len kvôli tomu, že ostávame v rovine tých oblastí, ktoré nás rozdeľujú, strácame zo zreteľa dobro našich blížnych, ktoré je to najdôležitejšie. Keď si lepšie uvedomíme, o koľko dobra prichádzame takou nezmyselnou hádkou o citlivých témach, možno si to nabudúce rozmyslíme. Lebo príkazmi, hádkami alebo vykričaním svojej pravdy asi nikto nikdy „dušu človeka pre nebo“ nezískal. Nijak to nemení ani podstatu, v ktorú verím - že pravda je v skutočnosti len jedna. Tú však nevlastníme my, ani ateisti, panteisti, moslimovia či iný kresťania. Pravdu vlastní Boh. My sa ju len môžeme znažiť poznávať. A áno, niektoré opačné pohľady na tú istú vec sú už možno v konflikte, ale obidva sa snažia o to isté - o šťastie človeka. Pri pochopení tejto podstaty sa možno vyhneme urážkam a prídeme na cestu dialógu, ktorý aj niekam povedie. Minimálne k tomu, že začneme byť zas o kus ľudskejší a láskavejší k druhým. Lebo ak je niečo hlboko liberálne, tak je to rešpekt k názoru a k jedinečnosti a slobode. A ak je niečo naozaj hlboko kresťanské, tak to nie je „pro life“ postoj alebo „tradičná rodina“, ale skutočná aktívna láska k blížnym bez rozdielu. A prinášanie Boha do spoločnosti podľa mňa má znamenať presne toto.

Inzercia

Odporúčame

Blog
Podstata viery

Podstata viery

Na otázku prečo verím, alebo aký má pre mňa viera zmysel, mám viacero odpovedí, hoci si uvedomujem, že pre mnohých nie sú dostačujúce. Môžem opísať zážitok vypočutých modlitieb, vnútorného uzdravenia cez sviatosť zmierenia a adoráciu, či inú perspektívu na veci, ktoré sa mi v živote diali. Nemám nadprirodzené zážitky (aspoň nie tak prvoplánovo nadprirodzené) a dokonca sám viem, že sila ľudskej mysle je dosť veľká na to, aby som si mnohé vsugeroval. Tiež si uvedomujem, že by moje skúsenosti pod racionálnym drobnohľadom nemuseli obstáť. Zážitok a vedomie Božej prítomnosti vám ale nikto nemôže vziať a z pohľadu srdca je teda otázka viery vyriešená. Určite je však dôležité si uvedomovať, či je aj rácio v súlade so srdcom a hovorí „áno“ viere v Boha. Otázka je, v čom tkvie podstata mojej viery.