Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
05. jún 2020

Zmierenie medzi monoteizmom a polyteizmom

Jedna z najčastejších námietok voči náboženstvu zo strany ateistov znie, že predsa bohov je také veľké množstvo a prečo by sme si mali myslieť, že práve ten či onen je ten pravý. Na prvý pohľad pôsobí táto námietka racionálne, lebo religionistika pozná stovky, ak nie tisíce bohov. Tento prvý dojem však môže byť mylný, lebo nejde dosť do hĺbky. Čo ak sú praví resp. skutoční všetci tí bohovia, alebo aspoň niektorí z nich? A možno je tá otázka, ktorý z tých bohov je ten pravý (skutočný), zle postavená. A otázne je aj to, čo sa vlastne myslí slovom pravý, či to má znamenať jediný alebo najvyšší alebo skutočný.

Vezmime si ako príklad hinduizmus. Toto náboženstvo pozná stovky bohov, ale zároveň tí múdrejší hinduisti vedia, že Boh je len jeden a všetky tie ostatné božstvá sú len prejavy alebo aspekty tohto jediného Boha. Zároveň hinduisti hovoria, že Boh môže mať mnoho mien. Keď prišli do Indie kresťanskí misionári, Indovia nemali problém prijať Ježiša ako avatara (vtelenie Boha), ale chápali ho len ako jedného z avatarov popri Krišnovi alebo Ramovi.

Podobne aj staroegyptské náboženstvo poznalo množstvo bohov, ale vždy platilo, že jeden boh, ten, ktorého kult bol spojený s mestom, ktoré bolo v danej dobe hlavným mestom starého Egypta, bol hlavným bohom. Takto boli hlavnými bohmi starého Egypta Ptah, Re a Amon (Meno tohto boha v tvare amen je dodnes súčasťou kresťanských modlitieb.). V polyteistických náboženstvách je to často tak, že jeden boh z panteónu je ten najvyšší a vystupuje ako vládca ostatných bohov. Aj v prípade staroegyptského náboženstva si niektorí egyptológovia myslia, že tam platilo to isté, čo v hinduizme, to znamená, že kňazi alebo zasvätenci verili v jedného Boha a ostatných (nižších) bohov považovali len za jeho prejavy. Polyteizmus bol zase určený pre jednoduchých ľudí. Viera v jedného (a jediného) Boha totiž vyžaduje určitú mieru abstrakcie, ktorej nie je schopný každý človek.

Ani súčasné kresťanstvo (katolicizmus, ortodoxia...) nie je striktne monoteistické náboženstvo. Boh existuje v troch osobách, potom je tu Ježiš, ktorý je síce vtelením druhej božskej osoby, ale aspoň fyzicky a nominálne je od trojjediného Boha odlišný, Panna Mária de iure nie je bohyňou, ale vzhľadom na jej tituly „Kráľovná nebies“, „Kráľovná anjelov“, „Matka Božia“, „Bohorodička“  a spôsob uctievania, je de facto braná ako bohyňa či božská bytosť. Ďalej existuje deväť anjelských rádov Serafíni, Cherubíni, Tróny, Panstvá, Mocnosti, Sily, Počiatky, Archanjeli a Anjeli. To sú bytosti niekde medzi človekom a Bohom. V Biblii sa menovite spomínajú len traja anjeli Michael, Rafael a Gabriel, ale je jasné, už len vzhľadom na počet deviatich rádov (každý rád tvorí určité množstvo (légie) anjelov), že ich musí byť oveľa viac a všetci majú nejaké meno. V núdzi sa môže kresťan obrátiť aj na množstvo svätých, ktorí do istej miery pripomínajú bohov polyteistických panteónov. Na záver by sme mohli spomenúť démonov (padlých anjelov) ako akýchsi zlých bohov, z ktorých sú v Biblii spomínaní Satan, Lucifer, Leviatan...

Keby sme chceli byť prísnymi monoteistami, potom by sme museli toto všetko odmietnuť a pridržiavať sa striktne len jediného Boha. Museli by sme odmietnuť božiu trojjedinosť, Ježiša, Pannu Máriu, anjelov, démonov, svätých a možno aj eucharistiu. Neviem, či vôbec takéto prísne monoteistické náboženstvo existuje. Približuje sa k tomu Islam a niektoré verzie protestantizmu ako kalvinizmus. Kalvinizmus ako prísnejšia verzia monoteizmu odmieta akceptovať premenu chleba a vína na telo a krv Kristovu, ale chápe eucharistiu len ako niečo symbolické. Nedochádza k premene, je to len akože. Ide o úkrok smerom k materializmu.

Takýto prísny monoteizmus by bol tvrdý a netolerantný voči iným náboženstvám. V minulosti sa prejavoval aj obrazoborectvom. Obrazoborci boli medzi starými židmi, medzi moslimami a obrazoborecké hnutie bolo aj v Byzantskej ríši (do sporu ohľadne uctievania obrazov sa zapojil aj Konštantín Filozof). V chrámoch, pokiaľ by vôbec boli nejaké, by museli byť holé steny bez sôch a obrazov, teda bez modiel. Človek by mal uctievať jedine Boha a ten je predsa nezobraziteľný.

Keď prišiel do Prahy v roku 1619 „zimný kráľ“ Fridrich Falcký, priviedol si so sebou z Heidelbergu aj čeliadku, ktorá potom, na nemilé prekvapenie Pražanov, vyrabovala chrám svätého Víta a spálila a poničila ako barbari obrazy a sochy, ktoré boli v tomto hlavnom chráme českého kráľovstva inštalované, v presvedčení, že koná niečo obzvlášť bohumilé, lebo tieto sochy a obrazy považovala za modly. Dodávam, že táto čeliadka patrila k prísnemu kalvínskemu vierovyznaniu. Ich správanie pramenilo zo striktnejšieho chápania monoteizmu.

Prísnymi „monoteistami“ boli aj marxisti resp. komunisti. Uznávali len existenciu hmoty ako jediného žiarlivého božstva a vo svojom „teologickom“ purizme prenasledovali stúpencov iných vier.

Existujú rozumnejšie a realistickejšie formy monoteizmu a aj tie menej rozumné a realistické, ktoré vyúsťujú do náboženského fanatizmu a netolerancie k iným náboženstvám. Za prijateľnú formu monoteizmu považujem vieru, že všetko, čo existuje, bolo stvorené jedným Bohom, čo však nevylučuje existenciu iných, nižších bohov, ktorí sú stvoreniami tohto najvyššieho Boha alebo spôsobmi, ako sa prejavuje. Týmito nižšími bohmi rozumiem anjelov.

Pozrime sa, čo k tejto téme hovoria tri významné autority:

Dionýzios Areopagita v diele  O nebeskej hierarchii píše: „Zistíš tiež, že Písmo nazýva bohmi ako nebeské a nás presahujúce bytosti, tak aj tých svätých mužov, ktorých Boh z nás najviac miluje, avšak Božia skrytosť všetky súcna transcenduje a spočíva nad nimi, a žiadne zo súcien nemôže byť právoplatne a v plnej miere nazývané ako jej podobné. Hoci tie bytosti, ktoré sú nadané intelektom a rozumom, a ktoré sa, nakoľko je im to dovolené, celkom navracajú k zjednoteniu s ňou a bez prestávky sa pozdvihujú, nakoľko je to možné, k jej božským osvieteniam, sú pre svoje pripodobnenie sa Bohu podľa svojich možností, ak to tak môžeme povedať, hodné toho, aby boli nazývané rovnakým menom ako Boh.“

Dionýzios tu hovorí, že bytosti, ktoré sa pozdvihujú a pripodobňujú Bohu, čo sa môže podľa neho týkať tak anjelov, ako aj svätých ľudí, by sme mohli nazvať bohmi.

„Starostlivosť a sila prozreteľnosti a jej vláda nad všetkými vecami bola vo videní ukázaná egyptskému faraónovi anjelom dozerajúcim nad Egypťanmi a babylonskému vladárovi anjelom jeho národa. Týmto národom boli ustanovení za vodcov služobníci skutočne existujúceho Boha, pričom vysvetlenie anjelských vízií odhalil Boh prostredníctvom anjelov tým svätým mužom, ktorí mali k anjelom blízko – Danielovi a Jozefovi.“

Podľa Dionýzia mali starí Egypťania a Babylončania svojho ochranného anjela, ktorý prinášal vládcom týchto národov určité duchovné vízie. Aj niektorých starovekých bohov by sme mohli stotožniť s anjelmi. Tento názor zastával aj najvýznamnejší kresťanský filozof Tomáš Akvinský.

Tomáš Akvinský v diele O podstate anjelov vysvetľoval, že bytosti, ktoré sa v staroveku označovali ako bohovia sa v kresťanstve nazývajú anjeli. „Všetky tieto (štyri) prostredné rády bohov... musíme po našom označiť ako anjelov. Aj samotné duše nebeských telies - pokiaľ sú oduševnené - musíme počítať k anjelom, ako to vysvetľuje Augustín vo svojom Enchiridione.“

Podobne Pavol z Tarzu v Prvom liste Korinťanom píše: „Aj keď existujú takzvaní bohovia na nebi či  na zemi – akože je mnoho takých bohov či pánov – my predsa vieme, že je jediný Boh Otec, od ktorého je všetko, a my sme tu pre neho, a jediný Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“ (8,5)

Kresťanstvo je teda monoteistickým náboženstvom, ale s výhradou, že pripúšťa aj existenciu iných bohov, ktorí sú však stvoreniami alebo prejavmi jediného Boha Otca. Je síce pravda, že anjeli a svätí sa v kresťanstve nenazývajú ako bohovia, ako to pripúšťa Dionýzios, ale to je len otázka terminológie. Kresťanský monoteizmus v zmysle, že existuje len jeden Boh a okrem neho už žiadni iní bohovia, teda ani žiadni stvorení a podriadení, je skôr verbálny ako faktický. Anjelov by sme mohli nazývať aj bohmi, pokiaľ by sme si boli vedomí, že títo bohovia sú stvoreniami a služobníkmi Boha Otca.

Starovekých bohov by sme mohli stotožniť so židovsko – kresťanskými anjelmi. Z obdobia Babylonu sa nám zachovali nápisy, kde panovník Chamurappi, autor známeho zákonníka, hovorí, že ho pri jeho tvorbe inšpiroval slnečný boh Šamaš. Vo väčšine starovekých náboženstiev majú slneční bohovia určité spoločné vlastnosti, ktoré nám umožňujú stanoviť niečo ako archetyp slnečného boha. To by mohla byť jedna indícia. Druhá indícia je, že kabala a niektoré iné duchovné náuky priraďujú anjelov k nebeskými telesám. K Slnku je priraďovaný archanjel Michael. Na základe týchto indícií by sme mohli povedať, že bytosťou, ktorá inšpirovala Chamurappiho bol archanjel Michael.

V Babylone tiež vznikla náuka o duchoch času. Podľa tejto náuky je určité presne vymedzené časové obdobie pod vplyvom určitého ducha času, ktorého môžeme stotožniť s niektorým starovekým božstvom alebo židovsko – kresťanským (arch) anjelom. V súčasnosti žijeme, tak ako v Chamurappiho ére, pod vplyvom slnečného boha Šamaša, čo je židovsko – kresťanský archanjel Michael. Toto obdobie začalo v roku 1879 a práve v tomto roku mal vtedajší pápež Lev XIII. zjavenie archanjela Michaela, na základe ktorého obnovil v katolíckej cirkvi úctu k tomuto archanjelovi. Podľa starobabylonskej náuky by mal Michael vládnuť ako veľký duch času od roku 1879 do roku 2231. Pre zaujímavosť dodám, že v rokoch 1917 až 1989 bol malým duchom času boh vojny Nergal, čo je babylonské označenie pre určitého anjela, a vieme, že v tomto období sa dostal do popredia komunizmus, fašizmus, došlo k dvom svetovým vojnám, genocídam, hladomorom a masovým vraždám. Práve v roku 1989, kedy sa končí vláda boha vojny Nergala, sa končí aj éra komunizmu.

Starí bohovia nezanikli. Sú tu stále s nami, len pod inými menami. A nevedomé ľudstvo, napriek všetkým výdobytkom osvietenstva, vedy a filozofie, ako ukazujú udalosti 20. storočia, sa nimi nechá vláčiť tak, alebo ešte aj viac, ako ľudstvo v staroveku.

Kritici náboženstva si neuvedomujú, že ak aj používame na označenie určitých duchovných bytostí či Boha rôzne pomenovania a opisy, môžu sa tieto pomenovania a opisy vzťahovať na tú istú skutočnosť videnú z rozličného hľadiska. Človeka môžeme charakterizovať menom, povolaním, rodinným stavom, národnosťou atď. Sú to rôzne charakteristiky, ale všetky sa vzťahujú na jedného človeka. A rovnako tak aj Boh môže byť označený rôznymi menami, ktoré môžu zohľadňovať iné jeho stránky, ktoré sa navzájom nemusia vylučovať.

Šamaš a Michael, to sú dve rôzne mená, ale vznešená bytosť za nimi je tá istá. Starí bohovia boli integrovaní do kresťanstva v podobe anjelských rádov.

Archanjel Michael zobrazený ako bojovník s drakom.

Inzercia

Jednou z výziev do budúcnosti pre kresťanov, židov a moslimov je upustiť od sektárskeho vymedzovania sa voči tzv. pohanom a nahradiť ho snahou pochopiť, čo bolo v týchto starovekých náboženstvách správne. Sektárske vyčleňovanie by mala nahradiť snaha o integráciu, syntézu a pochopenie. Možno je to otázka veľmi vzdialenej budúcnosti.

O tom, aká je snaha o striktný monoteizmus pomýlená, hovorí aj jedna kapitola z knihy Múdrosť z Kabaly od Michaila Ivanova, ktorú som preložil z nemeckej knihy Weisheit aus der Kabbala. Je to síce z knihy o kabale, ale tieto konkrétne myšlienky majú univerzálnu platnosť.

Od človeka k Bohu. O pojme hierarchie

Ľudia sa často podobajú loďkám, ktoré sa bezcieľne pohybujú sem a tam. Našťastie majú určité pravidlá a obmedzenia, ktoré im boli dané rodinou, školou či spoločnosťou, ale vnútorne sú mnohí ako loďky, ktoré boli položené na otvorené more bez kompasu a mapy. Namietnete, že niektorí majú náboženstvo. Áno, náboženstvo by mohlo ľuďom veľmi pomôcť, keby sa jeho reprezentanti starali skutočne o to, aby im dali nejaký ucelený systém, s ktorým by mohli organizovať svoj vnútorný život. Ale ja nechcem cirkev a kňazov kritizovať. Mnohí to urobili predo mnou a lepšie ako ja. Čo chcem, je, dať vám metódy, pomocou ktorých by ste mohli uskutočniť cieľ každého náboženstva: vytvoriť spojenie s Bohom.

Ako často počúvame, že slovo náboženstvo – religio pochádza od latinského religare, to znamená, znovuspojiť. Náboženstvo je to, čo človeka s Bohom znovu spája. Akú predstavu má však človek o Bohu a ako môže byť toto spojenie vytvorené? Odpoviete: „To je jednoduché. Človek sa spája s Bohom prostredníctvom modlitby.“ Ach, keby to bolo také jednoduché! Akoby stačilo povedať: „Môj Bože, môj Pane“, a nadviažeme s ním spojenie.

Ten, kto si myslí, že môže Boha priamo dosiahnuť, nevie, kto On v skutočnosti je. Nevravím, že by sa nemohlo niekomu podariť sa niečoho z Neho dotknúť. To však v žiadnom prípade nie je On sám. Vezmime si veľmi jednoduchý príklad: Pošlete list. Ten list bude nevyhnutne prechádzať cez viaceré medzistanice: najprv ho má poštový úradník, ktorý ho opečiatkuje, potom niekto, kto ho dopravuje po ulici, vo vlaku, na lodi alebo v lietadle. Keď konečne príde na miesto určenia, niekedy po desiatich dňoch, nesie ho nakoniec poštový doručovateľ. Vhodí ho do poštovej schránky alebo ho dá domovníkovi, ktorý ho odovzdá adresátovi. A keď píšete nejakej vysokopostavenej osobe, kráľovi, prezidentovi republiky alebo ministrovi, potom váš list prechádza rukami sekretárov, ktorí ho posunú ďalej, alebo aj nie. Pretože ak obsah vášho listu nie je najvyššej dôležitosti, nie je doručený adresátovi, ale prečíta ho a odpovie naň nejaký pracovník na nižšom stupni.

Takto to chodí vo svete. Kto si teda predstavuje, že jeho správa alebo modlitba dosiahne priamo Pána, keď sa na neho obráti, je ignorant. To je všetko. Tu na zemi je nemožné sa priamo bez sprostredkovateľa sa obrátiť na nejakú vysokopostavenú osobu, ale niekto si predstavuje, že Pána môže dosiahnuť priamo! Veď viete, Pán je veľmi milý, prívetivý chlapík, ktorého môžete poklepať po pleci a zaťahať za bradu, vypočuje si všetky vaše sťažnosti a požiadavky a osobne vám odpovie. Čo sú to len za nevediacich, ktorí veria, že ich myšlienky a ich slová dosiahnu priamo Pána a On sa nimi bude obzvlášť zaoberať. On je iba sám v nebi, viete, nemá žiadnych služobníkov, žiadnych pracovníkov, ktorí by vykonali prácu, On musí všetko robiť sám, všetko. Musel si dokonca sám kľaknúť vtedy, keď tvoril svet za šesť dní. Úbohý, koľko sa len narobí! Nebolo nikoho, kto by mu pomohol.

Na zemi má aj ten najmenší šéf, ktorý má aspoň nejakú dôležitosť, jednu alebo viac sekretárok a pracovných oddelení, ale Pán nie, ten musí všetko vykonať sám a každý môže hovoriť priamo k nemu. Sú dokonca takí, ktorí vám povedia, že diskutujú s Bohom a Boh im odpovedá. Alebo niekedy je to aj opačne: Boh hovorí k človeku a on mu odpovedá. Úbohí! Keby veci boli naozaj tak, ako si predstavujú, boli by dávno zničení (rozmliaždení), rozprášení, nezostala by po nich najmenšia stopa. Boh je energia tak neopísateľnej sily, že žiadna ľudská bytosť ho nemôže dosiahnuť, aby ho videla alebo počula. Môžete povedať, že Abrahám, Mojžiš a proroci Izraela s Bohom komunikovali. Áno, Starý zákon je plný takých dialógov, ale v skutočnosti je to len obrazný spôsob, ako stvárniť určité skutočnosti.

Existuje jeden obraz, ktorý nám aspoň približne umožní urobiť si predstavu o Bohu: Elektrina. Potrebujeme elektrinu, aby sme mali svetlo, aby sme sa zohriali, aby nám fungovali prístroje. Všetko v domoch, fabrikách, mestách funguje vďaka elektrine. Ale akí opatrní musíme byť, aby sme nezapríčinili žiadne skraty alebo nehody ako sú požiare alebo úrazy spôsobené elektrickým prúdom. Priamy kontakt s elektrinou môže byť smrteľný, pretože to je energia mimoriadnej sily. Aby sme ju mohli k nám viesť a redukovať riziko na minimum, musíme na to prispôsobiť transformátory a potom ju vedieme cez komplikované prúdové obvody. Nuž, práve tak je to s Bohom. Boha môžeme prirovnať k čistej elektrine, ktorá k nám môže prichádzať cez transformátory. Tieto transformátory sú nespočetné svetelné bytosti, ktoré obývajú nebesá a ktoré sú tradične označované ako anjelské hierarchie. Ich prostredníctvom prijímame božský život a ich prostredníctvom nadväzujeme s Bohom spojenie.

Áno, jedno však treba vedieť: Medzi nami a Pánom leží dlhá cesta, taký široký priestor, že nie sme schopní ho obsiahnuť; a tento priestor nie je prázdny, skladá sa z regiónov, ktoré sú obývané duchovnými bytosťami. Všetky náboženstvá hovoria tým alebo oným spôsobom o existencii týchto regiónov a bytostí. Pre mňa predstavuje židovská tradícia najpresnejšie a najjasnejšie chápanie. A kresťanstvo a práve tak islam z časti toto chápanie prevzali.

Väčšina ľudí koná tak, akoby boli jedinými skutočne rozvinutými bytosťami. Pod nimi stoja zvieratá, rastliny, kamene a nad nimi, niekde veľmi ďaleko je Pán..., pokiaľ na neho vôbec veria! Ignorujú existenciu všetkých bytostí, ktoré vytvárajú spojenie medzi Pánom a nimi. Aj keď o nich vedia, lebo o nich niekde počuli, myslia na nich len zriedkavo. Nepokúšajú sa s nimi vytvoriť žiadne spojenie. Katolíci a ortodoxní kresťania sa obracajú na svätých. To je v poriadku. Ale sami najväčší svätci sú len ľudské bytosti a kult, ktorý sa okolo nich vytvoril, odkazuje často na pohanské kulty. Ak potrebujete nájsť nejaký predmet, obrátite sa na svätého Antona Paduánskeho, ak chcete zabrániť úrazu, obrátite sa na svätého Kristofora atď. Všetci svätí v kalendári – alebo takmer všetci – majú nejakú zvláštnu funkciu a nespočetné množstvo svätých je volaných o pomoc pre zdravie, ochranu, narodenie dieťaťa, bohatú úrodu, návrat neverného manžela alebo manželky atď. Kresťania zvyknú opovrhovať polyteistickými náboženstvami a množstvom ich bohov bez toho, aby si uvedomovali, že oni sami majú v nejakom zmysle jeden celý panteón.

Zvyk volať duchovné bytosti, ktorým je pripísaná určitá sila (schopnosť) siaha ďaleko do staroveku a kresťania ho len prevzali a ďalej udržiavajú. To veľmi dobre ukazuje, že aj pre nich je Boh taký vzdialený, že sa musia obrátiť na sprostredkovateľa. Preto je dôležité lepšie poznať existenciu anjelských hierarchií, čím sú, kde sa nachádzajú a aké sú ich právomoci.

V knihe Genezis je zmienený symbol tejto hierarchie, ktorý vytvára spojenie medzi Bohom a človekom: Jakubov rebrík. „Keď prišiel na isté miesto, zostal tam cez noc, lebo Slnko už zapadlo. Zobral jeden z kameňov toho miesta, položil si ho pod hlavu a spal na ňom. I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siahal až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom. A hľa, nad ním stál Pán.“ (Gen 28, 11-12)

Je zaujímavé pozrieť sa na rebrík ako symbol (obraz) bližšie, lebo nevyjadruje len ideu spojenia medzi tým, čo je dole a tým, čo je hore, ale aj hierarchiu: hovorí sa o spoločenskom rebríku (rebríčku), aby sme vyjadrili spoločenskú hierarchiu, ktorú tvoria ľudia jeden vo vzťahu k druhému. Hodnoty a farby tiež tvoria postupnosť. Celý život slúži na to, aby nám ukázal nevyhnutnosť rebríka. A keď sa potrebujem dostať na strechu, tiež potrebujeme rebrík. Môžete namietnuť, že sú aj iné prostriedky. Áno, ale oni tiež nakoniec zodpovedajú rebríku.

Kresťanská tradícia, ktorá prevzala židovskú tradíciu, učí o deviatich anjelských rádoch: Anjeli, Archanjeli, Kniežatá, Mocnosti, Cnosti, Panstvá, Tróny, Cherubíni, Serafíni. Každý z týchto anjelských rádov predstavuje jeden aspekt Božej moci a Božských cností. Pre nás však predstavujú pojmy, ktoré sú lepšie pochopiteľné ako pojem Boh. Keď sa chceme duchovne rozvíjať, musíme o existencii týchto nás prevyšujúcich bytostí vedieť, pretože sú pre nás na našej ceste niečím ako majákmi.

Prirodzene sa môžete vždy obracať aj na Boha, ale s vedomím, že ho nikdy priamo nedosiahnete. Jeho služobníci budú vaše želania a vaše modlitby niesť ďalej – alebo možno aj nie; pretože mnohé modlitby nedôjdu, lebo na ceste sú bytosti, ktoré robia výber. Prezrú si ich a potom môžu povedať: „Túto záležitosť nie je potrebné predložiť Bohu. Má mnoho iného na práci, ako počúvať takéto sťažnosti. Do koša s nimi!“

A nepredstavujte si ani, že vás Boh navštívi osobne. Možno vám prinesie archanjel správu, svetelný atóm, ale už aj to by bolo niečo mimoriadne. Kto sme my, aby Boh, Pán svetov, k nám prišiel? Okrem toho, by sme vysokú intenzitu jeho prítomnosti ani nevydržali. V Žalmoch sa píše: „Pred jeho tvárou sa roztopí všetko ako vosk.“ Anjelské rády sú transformátory, ktoré túto silu tlmia, aby k nám mohla prísť bez toho, aby nás rozmliaždila.

Áno, to vám musí byť celkom jasné. Môžete sa prirodzene na Pána obrátiť priamo, ja to tiež robím, ale s vedomím, že niekto iný vaše prosby podáva ďalej, a pokiaľ nie sú čisté a nezištné, budú hodené do koša a vy na ne nikdy nedostanete odpoveď. Je lepšie v predstihu vedieť, ako sa veci majú, aby sme nepodliehali ilúziám a zbytočne niečo neočakávali. Všetko, čo môžeme od Boha prijať, je lúč, fluidum, ktoré z veľkej diaľky, z veľmi veľkej diaľky k nám prichádza a prostredníctvom anjelských hierarchií zostupuje. Vždy je to však Boh, kto nám odpovedá, lebo Boh je prítomný na všetkých úrovniach stvorenia, ale On neodpovedá nikdy priamo.

Možno vás zarazilo, že Ivanov hovorí o Bohu ako energii. Neznamená to, že Boha chápe len ako energiu, ale aj ako energiu. Je to určité hľadisko, určitý spôsob ako o Bohu hovoriť. Na inom mieste zase hovorí, že Boh prijíma potravu, ktorú mu pripravujú Serafíni.

Literatúra:

Aivanhov, M. O.: Weisheit aus der Kabbala. Der lebendige Strom zwischen Gott und Mensch. Prosveta. 2003.

Biblia. Spolok svätého Vojtecha. 2006.

Odporúčame

Blog
II. Jeruzalemská ikona Matky Božej (podcast)

II. Jeruzalemská ikona Matky Božej (podcast)

Prečo sa vôbec modlíme k ikonám? Môžeme skrze ne prosiť o zázrak? V dnešnej epizóde sa budeme rozprávať o tom, ako nás ikona Matky Božej Jeruzalemskej učí pokore a bázni pred Bohom. Podcastom tradične sprevádza byzantológ Jozef Matula z Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci.