Význam a dôležitosť Trianonskej Zmluvy vidno zo skutočností a udalostí, ktoré jej predchádzali, aj z dôsledkov, ktoré na Slovensko dopadli v dôsledku jej porušenia.

„Horné Uhorsko“ 1848-1918

Predseda uhorskej vlády (1875–1890) Koloman Tisza vyhlásil: „Prešiel som celé Uhorsko, ale slovenský národ som nenašiel.“ Predtým ako minister vnútra rozpustil Maticu slovenskú a zhabal jej majetok. Činnosť obnovila 1. 1. 1919 po vzniku Československa.

Podľa sčítania ľudu v rokoch 1784-87 malo Uhorsko 8 miliónov obyvateľov, z čoho bolo 28,9 % maďarov, a 71,1 % nemaďarov. Podľa oficiálnych údajov bolo v Uhorsku v r. 1910: Maďarov 51,4 % a Slovákov 11.9 %. Štát mal 21 333 úradníkov (župy, mestá, notári a pod.) . Z toho bolo 18 834 = 88.3 % Maďarov, a 98 = 0,46 % Slovákov. V Uhorskom sneme, ktorý mal 413 poslancov boli iba dvaja poslanci Slováci.

V roku 1918 bolo na Slovensku 3298 maďarských škol, 276 miešaných slovensko-maďarských, a len 94 ľudových škol, kde sa učilo zväčša po slovensky. (z toho 63,7 % jednotriedky) Uhorský štát šikanoval učiteľov, žiakov i kňazov, ktorí hovorili po slovensky. Minister A. Apponyi, ktorého školský zákon schválili v r. 1907, verejne vyhlásil: „Tým učiteľom, ktorí nechcú vychovávať z mládeže dobrých Maďarov, odnímem a znemožním vyučovanie.“ Aj Cirkev mohla byť pozbavená práva vydržiavať školu, ak jej učiteľ zanedbával vyučovanie maďarčiny, alebo ju učil bez úspechu, ak užíval vládou neschválené učebnice ..., kritizoval maďarskú vládu. Ak sa dokázalo, že neúspechom vyučovania maďarčine bol vinný farár, minister mal právo odobrať mu plat.

Nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson v roku 1907 napísal do novín: „Najväčší maďarský priemysel sú maďarské školy. V nich vyrábajú Maďarov zo slovenských deti, ktoré do nich chodia.”

Historicky sú zdokumentované viaceré dnes nepredstaviteľné príklady. Napr. v Uh. Skalici učiteľka kázala deťom priniesť slovenské spevníčky a modlitby, čo majú doma; keď to deti urobili, knihy pred deťmi spálila. Učitelia v Novohrade povesili deťom, ktoré hovorili po slovensky, na krk tabuľku s nápisom „pansláv“ a potom ich vystavili posmechu ostatných detí. Školdozorca Elemér Szabó nariadil všetkým šarišským učiteľom a učiteľkám, ktorí nemali maďarské mená, aby si ich pomaďarčili.

O tom ako štát a niektorí duchovní zneužívali na pomaďarčovanie Cirkev dobre napísal katolícky kňaz z Oravy K. A. Medvecký. Uvádza napr. ako sa kandidáti na biskupov dostávali k svojim hodnostiam: „... záväzky a reverzy, ktoré musia uhorski biskupi podpisovať, kým ich vláda k vymenovaniu kráľovi predostrie.“ Viac od Medveckého aj z iných prameňov tu: https://www.postoj.sk/30683/slovenska-cirkev-od-horneho-uhorska-po-samostatnu-provinciu

Úsilie o národnú slobodu

Keď začala prvá svetová vojna, predstavitelia Slovenskej národnej strany vydali 6. augusta 1914 vyhlásenie, že Predsedníctvo SNS „...aby sa vyhlo nedorozumeniam“ zastavuje všetku činnosť strany a odročuje zhromaždenia slovenských kultúrnych spolkov v nádeji, „že keď sa vydobyje pokoj, bude sa ďalej domáhať toho, čo slovenský národ potrebuje pre kultúrne a materiálne povznesenie...“. Vyjadruje presvedčenie, že „pre také malé národy, akým sme my sami … v našej vlasti v celej monarchii žijúce väčšie-menšie národné čeľade, najlepšie zodpovedá taký štátny útvar, akým je naša vlasť a naša monarchia. Kto by chcel rozdvojiť, čo sám Pan Boh spojil?“ „Monarchiu treba udržať, aby vyšla z vojny víťazne. Za to sa zasadíme až po tie hrdla a statky.“ ...„ani ohľad na slovanské príbuzenstvo tomu nebude brániť“.*

Iní to pochopili ako príležitosť vymaniť sa z područia Rakúsko-Uhorského národnostného útlaku vytvorením nového samostatného česko-slovenského štátu. Začalo náročné úsilie mnohých ľudí pod vedením Masaryka, Štefánika a Beneša, od diplomatických aktivít až po účasť v bojoch na strane Spojencov bojujúcich proti Nemecku a R-U, ktoré vyvolali túto vojnu. Pri tom sa špeciálne vyznamenali č-s légie na viacerých frontoch, a najmä v Rusku, kde úspešne bojovali aj proti novozniknutej boľševickej diktatúre. Viaceré z najdôležitejších som opísal tu: https://www.postoj.sk/37476/oslobodenie-slovenska-ako-vznikla-csr

Paríž, Rím a Londýn, Washington aj Rusko

Vo februári 1916 po rokovaní Štefánika s Benešom v Paríži vznikla Československá národná rada (ČSNR). Beneš a Štefánik sa zaslúžili o to, že čs. légie zostali autonómne a pod kontrolou ČSNR.

Intenzívnym diplomatickým úsilím postupne získavali pozornosť a priazeň vlád Spojencov bojujúcich proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku.

Na jar 2017 Ústredné mocnosti (Nemecko a R-U) v nepriaznivej vojenskej situácii dali mierové ponuky. Vtedy sa zdalo takmer nemožné, aby medzi cieľmi ktoré formulovala Dododa bolo aj zrušenie R-U. Beneš v poslednej chvili za pomoci Francúzska, dosiahol, že v dohodovej nóte sa objavilo: „Medzi ciele vojny patrí tiež oslobodenie Italov, Slovanov, Rumunov a Čecho-Slovákov z cudzej nadvlády.“ To však ešte neznamenalo samostatný štát.

Cársky dvor v Rusku považoval Masaryka za odpadlíka od slovanstva pre jeho západoeurópsku orientáciu, a preto, že bol proti pripojeniu českých zemí a Slovenska k Rusku. Štefánikovi robili prekážky. Až 6. marca 1917 Ruská vojnová rada počas Masarykovej návštevy súhlasila s vybudovaním československej armády z vojnových zajatcov, čo fakticky znamenalo uznanie č-s samostatnosti.

Po uzavretí Brest-Litovského mieru medzi Nemeckom a boľševickým Ruskom nemci presunuli 80 divízií z Ruska na francúzsky front. Dňa 21. 3. 1918 začali mohutnú ofenzívu, s cieľom obsadiť Paríž a poraziť Francúzsko.

V marci 1918 Štefánik presvedčil Taliansku vládu aby odsúhlasila vytvorenie čs. légií, ktoré budú bojovať na talianskom fronte ako autonómna jednotka, podliehajúca po vojenskej stránke talianskemu vedeniu, bude však súčasťou čs. armády vo Francúzsku, pričom najvyšším orgánom po politickej, národnej a právnej stránke bude ČSNR. Taliansko spočiatku váhalo uznať ČSNR ako vládu z obavy o uplatnenie rovnakých nárokov na sebaurčenie Slovanov žijúcich na územiach Habsburskej monarchie (Juhoslovania), na ktoré si robilo nárok po skončení vojny. De facto ju uznal premiér Orlando 3. 10. 1918.

Beneš v máji 1918 v Londýne rokoval s britským min. zahraničia Balfourom.  Vyložil mu, že ČSNR ide o konečné vyjasnenie jej právneho medzinárodného postavenia. Žiadal o uznanie ČSNR ako vlády, uznanie čs. samostatnosti, uznanie československého národa ako spojeneckého, vedúceho vojnu z hľadiska medzinárodného práva. Balfour namietal, že v histórii nie je zaznamenaný prípad uznania vlády štátu, ktorého územie je dosiaľ obsadené nepriateľom. Uznával prácu ČSNR, našu politickú vyspelosť, činnosť našich vojsk. Beneš v druhom memorande poukázal na 100 000 dobrovoľníkov v čs. légiach bojujúcich na troch frontoch. Až 3. 9. 1918 podpísali dohodu, podľa ktorej sa vláda Jeho veličenstva zaručovala udržať diplomatické styky s ČSNR „až do zorganizovania budúcej československej vlády“. Uznala „právo Československej NR, aby bola zastúpené na každej spojeneckej konferencii, na ktorej sa budú prerokúvať otázky týkajúce sa záujmov Čechoslovákov“. Začala uznávať pasy vydávané ČSNR, a jej zástupcov chápať ako zástupcov priateľskej vlády v Londýne.

Prezident USA Wilson vo vyhlásení z 18. 1.1918 uvádzal 14 bodov – požiadaviek na uzavretie mieru s R-U. Jeden z nich požadoval autonómiu jednotlivých národov v monarchii. Minister zahraničia USA Lansing v memorande z 23. 8. 1918 prezidentovi Wilsonovi uvádzal: „Tlač a stúpenci českej veci vyvíjajú tlak na vládu USA, aby uznala Čechoslovákov za samostatný národ“ a prijala „smer, ktorým postupovali Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko, pretože hrdinská a romantická akcia československých vojakov vzbudila všeobecné nadšenie. Je to najskvelejší vojenský čin v tejto vojne.“ Bol však proti „uznaniu národnej samostatnosti Čechoslovákov alebo ich uznania za suverénny štát“ - lebo by to mohlo povzbudiť podobné požiadavky inde vo svete, napr. v Indii.

Vyhlásenie USA z 3. 9. 1918 uznáva, že existuje vojnový stav medzi Čechoslovákmi a cisárstvom nemeckým a rakúsko-uhorským. Uznáva tiež (ČS) Národú radu za vládu de facto, … vláda Spojených štátov prehlasuje ďalej, že je hotová vstúpiť do styku s vládou de facto, takto uznanou, za účelom vedenia vojny proti spoločnému nepriateľovi: cisárstvu nemeckému a rakúsko-uhorskému.“ Nehovorilo však nič o územnom nároku, a práve na sebaurčenie. K uznaniu vládou Spojených Štátov sa pripojilo Japonsko vládnym vyhlásenim 9. 9. 1918.

Vznik ČSR a Štefánik v Rusku

Československá republika, ktorá vznikla 28. októbra 1918 zachránila národnú identitu Slovenska. Ivan Krasko po vzniku ČSR povedal: „Keby v r. 1918 nebolo došlo k národnému oslobodeniu, za nejakých 40-50 rokov slovenského národa by už nebolo.“ Andrej Hlinka v roku 1934 v Ružomberku na slávnosti pri príležitosti jeho narodenín konštatoval: „Štátny prevrat v roku 1918 bol najradostnejším okamžikom môjho života. Vznikom Československej republiky splnila sa moja túžba a ožili nádeje národa.“ Túto´Hlinkovu reč uverejnili noviny Slovák.

Minister Dr. Vavro Šrobár vydal 1. 1. 1919 prvé nariadenie na Slovensku: na školách sa bude učiť po slovensky, Matica Slovenská bude obnovená a všetok zhabaný majetok jej bude navrátený.

V čase keď Česi a Slováci vyhlásili svoj nový štát, vo svete ešte prebiehali boje 1. svetovej vojny. Štefánik bol v Rusku pri légiach, ktoré už boli vyčerpané a zdecimované niekoľkomesačnými bojmi proti boľševickým vojskám. Podarilo sa mu stabilizovať napätý stav vo vojsku a tak sa niektoré pluky ešte zúčastnili na zimnej ofenzíve na Kungur a Perm, ktoré dobyli 25. decembra 1918. To bol posledný boj československých légií v Rusku. Zhoršil sa jeho zdravotný stav. Snažil sa upevniť jednotu ako podmienku prežitia na ďalekej Sibíri, a obmedziť vplyv boľševickej agitácie. „Boľševizmus je anarchia, ktorá ohrozuje náš štát. Ak nenastanú v Rusku normálne pomery, oheň môže zachvátiť aj našu vlasť... Pokoj nemôže nastať, kým sa neupokojí situácia v Rusku... Sme dnes členom spojencov a musíme sa riadiť spoločnymi záujmami, úlohami a cieľmi. Náš štát už jestvuje, ale výhodné podmienky preň bude riadiť mierová konferencia. Aby naše nároky podporili, musíme s nimi postupovať v súlade...“

ČSR a rokovania o mieri

Francúzsko uznalo dočasnú československú vládu 15. 10. 1918. Predtým uzavreli dohodu ČSNR s francúzskou vládou, v ktorej ČSNR súhlasila, že počas vojny bude armáda (čs.) vo Francúzsku i na Sibíri prepožičaná francúzskej vláde. Tá sa zaviazala podporovať ČSNR „ako vládu de facto v jej snahe obnoviť československý štát, v hraniciach jeho bývalých zemí historických“. Historické hranice však platili len pre České kraje, ale pre Slovensko, zvlášť južné, neexistovali.

16. októbra 1918 vydal rakúsko-uhorský cisár Karol manifest o premene Rakúska – habsburskej monarchie na zväz slobodných štátov. V manifeste vynechal Uhorsko. Napriek tomu maďarskí predstavitelia manifest využili ako zámienku pre zrušenie dualistickeho zväzku s Rakúskom a znemožnili federalizáciu R-U.

V Taliansku sa po ofenzíve talianskych vojsk rakúsko-uhorska armáda rozpadla. 27. októbra 1918 zaslal minister zahraničia Rakúsko-Uhorska (gróf Andrassy) nótu prezidentovi Wilsonovi, s návrhom na prímerie „s ním a jeho Spojencami na všetkých frontoch“, a začalo sa rokovať o mieri. Navrhoval, aby „toto vyjednávanie zobralo za základ 14 bodov posolstva prezidenta Wilsona ku kongresu z 8. januára 1918...“ Wilson v odpovedi uvádzal, že jeho 10. bod z januára 1918 o autonómii národov Rakúsko-Uhorska v ramci Uhorska nemožno brať za základ jednania, že situácia sa odvtedy zmenila, vláda USA uznala vojnový stav medzi Čechoslovákmi a centrálnymi mocnosťami, a že teda budúce usporiadanie je záležitosťou týchto národov. Andrassy oznámil, že prijíma podmienky a začína rokovať aj s ostatnými štátmi.

Maďarská vláda sa však nechcela vzdať Uhorska a uvolniť Slovensko. Premiér Karolyi začal rýchlo konať. Vytvoril nové ministerstvo pre Slovákov, Rusínov, Rumunov, rozmýšľal o miestnej samospráve. Vyhlasoval do sveta, že Uhorsko opúšťa šovinistickú politiku. (program jeho revolučnej Národnej rady z 23. 10 1918)

Začal intenzívne rokovať so Spojencami. S najvyšším spojeneckým veliteľom východnej armády Franchetom d’Éspery dosiahol v dňoch 7.-12. novembra v Belehrade prímerie, podľa ktorého správu Uhorska až do mierovej konferencie mala zabezpečovať maďarská vláda. Prímerie si maďarská vláda vykladala ako uznanie integrity Uhorska. Karolyi sa obratil na Spojencov vyhláseniami, telegramami, osobnými intervenciami, že sa nemá až do podpísania mierovej zmluvy zasahovať do celistvosti Uhorska.

Mierová zmluva z Versailes

Na 4. novembra 1918 prizvali aj Dr. Beneša, ako ministra dočasnej vlády ČSR, na rokovanie Najvyššej vojnovej rady vo Versailles. Bol pozvaný ako jediný predstaviteľ novovzniknutých štátov, lebo československú vládu už predtým uznali vlády dohodových mocností.

18. 1.1919 začala mierová konferencia vo Versailles, ktorej sa zúčastnilo 27 štátov. Nasledovalo niekoľko mesiacov ťažkých rokovaní, kde sa stretali záujmy rôznych krajín a názory a postoje rôznych delegátov. Vrátane napr. požiadaviek Poľska na časti severného Slovenska, postavenia čs légii v Rusku, možnosti zakročenia Spojencov proti Boľševikom a Slovensko-Maďarskej hranice. 6-mesačné rokovanie Parížskej mierovej konferencie skončilo zmluvou z 28. júna 1919, ktorá oficiálne ukončila 1. svetovú vojnu. Definitívne potvrdila exisetnciu demokratickej ČSR, ktorá však ešte stále nemala jasne stanovenú južnú hranicu Slovenska. O tú sa ešte rok vojensky a diplomaticky bojovalo.

Zápas o Slovensko

Na Slovensko začali koncom decembra 1918 a v januári 1919 traťou cez južné Čechy prichádzať československí vojaci (légie) Ministerský predseda Uhorska Károlyi vyslal 17. novembra 1918 do Prahy zvláštnu nótu, kde protestoval proti obsadzovaniu Slovenska, odvolávajúc sa na Belehradské prímerie. Predseda vlády Kramař odpovedal: „...Československý štat bol od Spojencov uznaný ešte pred podpísaním prímeria s územím, na ktorom bývajú Slováci ako časť Československého štátu. Náš zástupca zasadá v rade Spojencov v Paríži. Maďarská vláda teda nemohla zjednávať prímerie za Slovensko, ktoré je súčasťou Československa. ...Na mierovej konferencii bude rokované len o detailoch hraníc.“

Francúzsky podplukovník Vyx, ktorý predsedal vojenskej misii Dohody v Budapešti, upozornil Maďarsko, že česko-slovenská armáda je súčasť dohodového vojska. A že Slovensko je súčasťou ČSR, ktorá má právo vojensky obsadiť územie Slovenska, a Maďarsko má povinnosť odtiaľ svoje vojská stiahnuť.

Problémom však bolo aj to, že stále nebola pevne stanovená hranica. Zistilo sa, že línia, ktorú určili 25. 11. 1918 na rokovaní v Paríži, je pre Slovensko na niektorých miestach veľmi nevýhodná. Ministrovi pre správu Slovenska, V. Šrobárovi stále prichádzali požiadavky na zmenu hraníc....

Útok maďarských boľševikov

21. marca 2019 Maďarská republika rád nastolila diktatúru proletariátu. V máji začala za podpory viacerých obrnených vlakov všeobecná ofenzíva maďarského vojska na Slovensko, ktorého časť obsadili. Vojaci mali na čiapkach štítok „Felvidék vissa hoditasa“ – (znovupodmanenie) horného Uhorska. Niektorí dôstojníci otvorene hovorili: „My sme predovšetkým Maďari, a až potom komunisti.“ V spolupraci s miestnymi nacionalistami po príchode na Slovensko začali prenasledovať slovenské národne uvedomelé obyvateľstvo, roľníkov i robotníkov. V Paríži o tom spočiatku nič nevedeli.

Najvyššia rada mierovej konferencie 12. 6. 1919 rozhodla o československo-maďarskej hranici, s tým, že hranice sú definitívne a už sa nebudú meniť podľa súčasnej okupácie. Maďari pokračovali v boji … Dňa 18. júna zaútočili smerom na Nové Zamky, a severne od nich dosiahli breh Nitry. Zdalo sa, že je spečatený nielen osud Nových Zámkov, ale i Bratislavy. Boje sa zastavili až 24. júna keď zakročil generál Pellé, zmocnený Predsedom mierovej konferencie G. Clemenceauom.

Na žiadosť čs. vlády gen. Pellé požiadal Najvyššiu radu mierovej konferencie o malú úpravu hranice na južnej strane Dunaja. oprávnenosť žiadosti uznali začiatkom augusta 1919 a velenie čs. armády pripravilo obsadenie Petržalky pri Bratislave, ktorú potom konferencia v Trianone prisúdila ČSR.

Počas bojov o Slovensko od 14. 11. 1918 do 14. 8.1919 zahynulo 39 čs dôstojníkov a 825 vojakov, 103 dôstojníkov a 1727 vojakov bolo ranených a 18 dôstojníkov a 1942. vojakov zostalo nezvestných.

Južná hranica Slovenska

Definitívnu hranicu určovala Komisia pre československé zaležitosti, kde Francúzsko výrazne podporovalo ČSR. Prvú demarkačnú líniu vyznačili 25. 11.1918, kde ju na rokovaní vyznačil E. Beneš. Demarkačná čiara sa menila celkom 5-krát.

Návrh konečnej slovensko-maďarskej hranice, ktorý teritorialna komisia vypracovala, bol plodom zložitého a pracne získaného kompromisu, keď bolo nutné prekonávať odpor a námietky, najmä talianskeho a amerického zástupcu. Komisia volila hranicu tak, aby v sporných úsekoch, t.j. v podstate na celom úseku na východ od hranice na Dunaji, viedla zhruba stredom pásma so zmiešaným slovenským a maďarským obyvateľstvom. Najvyššia rada rozhodla o definitívnej hranici Slovenska s Maďarskom 12. júna 1919. Túto schválilo Národné zhromaždenie ČSR 7. 11. 1919. Takto vytýčenú hranicu prevzali aj do Trianonskej mierovej zmluvy.

Trianon 4. júna 1920

Maďarská delegácia predložila na Mierovej konferencii od januára 1919 do podpisu zmluvy v Trianone 4. 6.1920 vyše 4 000 strán dokumentov a žiadostí, ktorými sa snažili zabrániť „vytrhnutiu“ Slovenska z Uhorska, lebo „Slovákom bude najlepšie, keď zostanú pod vedením Maďarov, pretože títo predstavujú v Karpatskej kotline vysoko vyspelý element.“ Nárokovali si prinajmenšom celý Dunaj, Žitný ostrov, Nitru, Levice, Košice, Užhorod....

Trianonská zmluva riešila vzťahy medzi ČSR a Maďarskom. Maďari pritom odmietali súhlasiť s tým, aby Slovensko bolo súčasťou ČSR. Martinskú deklaráciu z 30. 10.1918 označovali za bezcennú. Apponyi v januári 1920 vyhlásil, že predložené podmienky bez zmeny nemôžu prijať. Pomery v Uhorsku vykreslil ako priaznivé pre iné národy. Vyhlásil, že Maďarsko bez Slovenska nemôže existovať. Ich nerastné bohatstvo, vodná energia a pracovné sily sú pre Maďarov nepostrádateľné. Maďarsko začalo v celej Európe propagandu proti rozdeleniu Uhorska.

Z podnetu talianskej a britskej delegácie sa nastolila otázka revízie hraníc Maďarska so susedmi. Nebezpečenstvo sa podarilo zažehnať len vďaka rozhodnému postupu Francúzska a radikálnemu vystúpeniu troch nástupníckych štátov – ČSR, Juhoslávie a Rumunska. Rada veľvyslancov odovzdala definitivne podmienky mieru maďarskemu zastupcovi v Pariži 6. 5. 1920. Mierovú zmluvu podpísali 4. júna 1920 v zámku Trianon. Maďarský snem ju ratifikoval 13. 11. 1920, Československý senát 22. decembra 1920. Neskorší predseda vlády ČSR Milan Hodža povedal:

„Trianonská zmluva je po zániku Veľkej Moravy najdôležitejšou udalosťou slovenských dejín. Znamenala záchranu národa.“

Od Trianonu k Viedenskej arbitráži

V apríli 1920 povedal poslanec Hegedus v maďarskom parlamente : „Ak nám Dohoda vnúti nečestný mier (= zoberie Slovensko a iné územie), roznietime plamene iredenty, ktoré budú tak dlho horieť, dokiaľ nebudeme mať celé územie naspäť. Nevzdáme sa ani takého kúska zeme, ako je stôl mierovej konferencie.“

Súčasťou tohto úsilia bolo aj štvanie Slovákov proti ČSR, Čechom a Benešovi. Maďarský premiér Štefan Csaky (pred r. 1938) povedal: „maďarská vláda, ktorá by sa nepripojila k útoku na Československo, bola by zmetená, každý kto by zaváhal v takomto okamžiku, musel by byť odstrelený." Keď sa Hitler dostal k moci, prvým štátnikom ktorý ho navštívil bol predseda vlády Maďarska Gy. Gombos. Zhodli sa, že ČSR tvorí najväčšiu prekážku pri budovaní novej Európy, a preto ju treba vnútorne rozložiť. V roku 1936 navštívil A. Hitlera M. Horty, hlava maďarského štátu a rozvíjal myšlienku útoku na ČSR s cieľom „odstránenia rakovinového nádoru zo srdca Európy"... „Som presvedčený, že naša nádej má svoje opodstatnenie, pretože skôr-neskôr dôjde k zásahu a naviac, za krátky čas by sme obsadili celé územie Slovenska". Výsledkom ich spolupráce bola Viedenská arbitráž ( 2. 11.1938), ktorou pod záštitou Nemecka získalo Maďarsko vyše 10 000 km2 slovenského územia. (Z 279 obcí prisúdených Maďarsku malo 170 slovenskú väčšinu, a už predtým stratilo Slovensko Mníchovským diktátom Petržalku a Devín.) Stovky slovenských a českých rodín sa museli vysťahovať za opakovaných násilností a okrádania. Podobne získalo Maďarsko niektoré územia v Rumunsku a Juhoslávii.

Slovenský štát, ktorý pod nátlakom Hitlera vznikol na tomto okyptenom území 14. marca 1939 bol tiež výsledkom maďarsko-nemeckých snáh o revíziu Trianonu.Viac k tomu vrátane mapy Slovenského štátu, ktorú odporúčam si pozrieť tu: https://www.postoj.sk/41495/ako-hitler-a-horthy-zakladali-slovensky-stat Nápravu prinieslo až obnovenie Československa po 2. svetovej vojne a Mierová zmluva v Paríži z 10. 2. 1947, ktorá vyhlásila rozhodnutie Viedenskej arbitráže za neplatné.

Národnostná politika a Trianonská trauma

Na Slovensku väčšina dôležitosť Trianonu nechápe a nezaujíma ju to. V Maďarsku mnohí podnes Trianon prežívajú ako traumu a nespravodlivosť – lebo Maďarom odňal územia, ktoré považovali za svoje. Všetko to stojí na predstave, že Uhorsko bolo štátom a vlastníctvom Maďarov.

Po nástupe komunistických diktatúr bol nacionalizmus brzdený z Moskvy riadeným komunistickým „proletárskym internacionalizmom“. Po r. 1989 znova ožil. Z Maďarska sa začali znova ozývať žiadosti na revíziu Trianonu. Dokladali to aj tvrdeniami, že maďarské menšiny v susedných štátoch trpia diskrimináciou. Fakty však ukazujú opak. Napríklad maďarská menšina na Slovensku má podstatne viac a lepšie možnosti kultúrneho rozvoja a vzdelania v rodnej reči ako Slovenská v Maďarsku. Tú napriek požiadvke Trianovnskej zmluvy, ktorú podpísali, vytrvalo maďarizovali.

Dve číselné porovnania, ktoré hovoria za všetko: • V r. 1920 bolo v Maďarsku 399 000 Slovákov. V r. 1946-7 ich bolo 473-tisíc, z čoho sa 73-tisíc presídlilo na Slovensko. V  r. 1990 podľa oficiálnych údajov asi 12-tisíc, podľa odhadu predstaviteľov Slovákov v Maďarsku - 110 000.

• Maďarov na Slovensku bolo v r. 1920 - 637 000, v r. 1961 - 518 000, v r. 1991- 567 000. • To tiež dokazuje aký bol pre slovenský národ dôležitý vznik ČSR, aj význam zmluvy, ktorú podpísali 4. 6. 1920 v Trianone.

PS: Aktuálnosť a vážnosť ukazujú aj 2 správy z 4.6.2020, po napísaní tohto článku: • Maďarský prezident János Áder na schôdzke Národného zhromaždenia pri príležitosti 100. výročia podpísania Trianonskej mierovej zmluv vyhlásil, že o Trianone sa rozhodlo v kruhoch platených agentov, skorumpovaných expertov a politických dobrodruhov. https://svet.sme.sk/c/22419148/o-osude-madarska-sa-rozhodlo-davno-pred-trianonom-tvrdi-prezident.html Čiže príčinou podľa súčasnej maďarskej oficiálnej interpretácie nebola tvrdá maďarizácia ani vyvolanie vojny, a Štefánik, Masaryk aj predstavitelia západných spojencov boli platení agenti (kým?) a politickí dobrodruhovia.

• Strana maďarskej komunity (SMK) predložila premiérovi Matovičovi požiadavky  „Uznanie Maďarov za svojbytný politický národ v rámci Slovenska. Vytvorenie Maďarského okolia, ktoré by spravovali Maďari prostredníctvom svojich volených zástupcov." a ďalšie, vrátane verejného používania maďarských národných symbolov. To je fakticky požiadavka autonómie. https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/553415-smk-chce-od-matovica-v-podstate-autonomiu/ To je pokračovanie snáh, ktoré začali už pred 100 rokmi a vyústili do Viedenskej arbitráže aj pomaďarčenia slovenskej menšiny v Maďarsku.