“Chýba nám vízia.” Tento výrok sa z času na čas vyskytne v diskusii na rôzne témy, či už je to téma školstva, zdravotníctva, verejných financií, atď. Ale je to naozaj tak? Chýba nám takáto vízia, alebo tu v skutočnosti je a len ju nie sme schopní rozoznať? Obmedzenie nedeľného predaja by podľa mňa mohlo byť súčasťou vízie, kam chceme našu krajinu nasmerovať. Súčasťou vízie Slovenska, ktoré je slobodné, kde spravodlivosť nie je cudzie slovo a kde vládne skutočná jednota.
Keď Chiara Lubich prišla v roku 1991 do São Paulo v Brazílii, aby tam stretla členov hnutia Fokoláre a uvidela biedu lokálnych slumov, ktoré “ako tŕňová koruna obklopovali moderné mrakodrapy”, rozhodla sa zintenzívniť hľadanie riešenia, ako zmierniť chudobu, v ktorej sa tamojší ľudia nachádzali. Tam vznikla idea Ekonomiky spoločenstva, ktorá sa následne rozšírila do celého sveta. Ekonomika spoločenstva je medzinárodný projekt, ktorý má za cieľ vykoreniť chudobu a sociálnu nespravodlivosť vo svete. Podnik, ktorý sa chce stať členom projektu sa zaväzuje k tomu, že časť svojich ziskov venuje na priamu pomoc tým, ktorí ju potrebujú a inú časť svojich ziskov venuje na pestovanie “kultúry dávania”. Idea ekonomiky spoločenstva sa dá využiť ako vízia pri uvažovaní o otázke nedeľného predaja.
Zákaz nedeľného predaja, alebo voľná nedeľa pre zamestnancov obchodu? Slovo zákaz v našich ušiach má potenciál rozbúriť inak stojate vody záujmu o ľudí na druhej strane pokladničných pásov. Príliš sme si zvykli na výklad slova sloboda, ktorý ju zužuje na právo rozhodovania jednotlivcov. Ak sa ale takto budeme pozerať na slobodu, nikdy nenájdeme spoločnú víziu. Pri zbere podpisov za zákaz hazardu v Bratislave sme odmietali podpisovať petíciu v duchu slobodného rozhodovania ľudí, ktorí chcú hrať. Veď predsa, “nás sa to netýka”, alebo “čo nám je do toho, keď si chce ísť niekto zahrať?”. Ak sme aj počúvali o tom, že niekto trpí závislosťou na hracích automatoch, a nevie sa zo začarovaného kruhu vymaniť, povedali sme, že je to jeho vina a že kvôli nemu predsa nebudeme zasahovať do práv tých ostatných.
Pri zákaze nedeľného predaja sme sa tiež zamýšľali aj nad spravodlivosťou takéhoto riešenia. Veď ako k tomu prídu lekári, ktorí by tiež chceli mať v nedeľu voľno? A ak sme uverili, že zamesntanci obchodu by naozaj chceli mať v nedeľu voľno, tak sme sa podozrievavo pýtali, či by toto voľno neprijali, keby sme im ho ponúkali aj v ostatné dni v týždni, aby nemuseli pracovať vôbec pri poberaní toho istého platu. Ukázalo sa tak, že naše videnie sveta sa neveľmi líši od videnia, ktorému nás ešte pred 30 rokmi učili marxisti a síce, že všetci sme, či o tom vieme, alebo nie, aktívne zapojení v boji medzi spoločenskými triedami.
Ekonomika spoločenstva nám otvára nový pohľad na spravodlivosť v otázke nedeľného predaja. Hovorí: “miluj svoju konkurenciu”, alebo “každý, kto je adresátom pomoci, nie je braný ako poberateľ podpory, ale ako ako participant na projekte a ako súčasť komunity, ktorá žije kultúru dávania.” Ekonomika spoločenstva nám ponúka novú optiku: optiku, ktorá pomáha hľadať riešenia, ktorá pomáha hľadať jednotu, ktorá šíri kultúru dávania na úkor kultúry brania. Predstavme si prekrásny nový svet, v ktorom tvoríme jednotu nie z donútenia a manipulácie, ale z milosti, ktorú sme prijali. Dávame nie z povinnosti, ale preto, lebo chceme a máme svoju dôstojnosť. Toto je pohľad ekonomiky spoločenstva, modelu, ktorý sa už v praxi osvedčil. Toto je pohľad kresťanstva. Pohľad bez závisti, pohľad, ktorý každého pozýva, aby prispel svojim dielom.
Dobre, povieme, ale ani len netušíme, aký negatívny dopad môže mať takéto rozhodnutie na ekonomiku. Na druhej strane, podobné obmedzenie, ktoré prišlo v minulosti a týkalo sa štátnych sviatkov a dní pracovného pokoja nenaplnilo katastrofické predpovede, ktoré mu predchádzali. Okrem toho ale platí, že ekonomický zisk sa stáva blahom iba v zmysluplných medziľudských vzťahoch. Ak by sme aj mali vynikajúci hospodársky rast, ak nebudeme mať zdravé vzťahy, nebudeme sa cítiť šťastní.
Na otvorenie otázky nedeľného predaja často odpovedáme protiotázkou: “Nie sú v súčasnosti dôležitejšie iné problémy, ktoré treba riešiť?” Napadne nám hneď niekoľko problémov, od ekonomickej krízy, či vymožiteľnosti práva po zanedbané zdravotníctvo, či školstvo. “Hodnotové otázky dajme bokom a vyriešme najskôr akútne problémy, ktoré trápia našu spoločnosť.”
Tu sa ukazuje, že nemáme odvahu hľadať korene problémov. Vystačíme si často s pomenovaním najboľavejších miest bez toho, aby sme sa pozreli na príčiny bolesti. Prebujnenú korupciu chceme zastaviť skôr dobrým nastavením kontrolných mechanizmov, ako liečením nastavenia našich sŕdc. Keďže neriešime príčiny, vypuklé problémy nezmiznú, iba sa presúvajú. Ranu sme obviazali, no zabudli sme ju vydezinfikovať. A tak hovoríme, že hodnotové otázky máme dať bokom, ale zabúdame, že od nich závisia tie technické.
Majme otvorené oči. Nezabúdajme na tých, ktorí potrebujú pomoc. Či už materiálnu, alebo inú. Hľadajme riešenia.