Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
25. máj 2020

Keď sa z „Tradície“ stane „tradicionalizmus“

Aktuálna diskusia o spôsobe prijímania Eucharistie sa úzko dotýka aj istého prúdu v Katolíckej Cirkvi. Problém nespočíva ani tak v pluralite názorov vo vnútri cirkevného spoločenstva, ako v tom keď veci prejdú do extrémov. V tomto prípade vieru nahrádza ideológia, ktorá je žiaľ imúnna voči racionálnym argumentom. Tradicionalizmus je malým, no hlučným hlasom, zvlášť vo virtuálnom svete. A nielen preto je potrebné mu vzdorovať.
Keď sa z „Tradície“ stane „tradicionalizmus“

Katolícka Cirkev nie je jednoliaty celok. V jej vnútri je viacero myšlienkových, liturgických alebo teologických smerov. Tieto prúdy sa opierajú o dva základne pilere a pramene katolíckej viery: Sväté Písmo a Tradíciu. Sväté Písmo je zväzok 73 kníh, ktoré boli napísané v priebehu stáročí a napokon boli uznané Cirkvou. Katolíci veria, že Tradíciou je sám Ježiš Kristus, ktorý je neustále prítomný v Cirkvi a vedie ju. Produktom tejto Tradície je nielen Sväté Písmo, ale aj cirkevné koncily, spisy cirkevných otcov, výroky pápežov a svätých. Tradíciu s veľkým „T“ je potrebné odlíšiť od tradície (resp. tradíciach) s malým „t“, ktorá sa skôr týka menlivých liturgických, disciplinárnych, teologických alebo právnych záležitostí. 

V Cirkvi existuje určitá nejednota v tom, ako chápať Tradíciu. Je potrebné ju zakonzervovať alebo neustále reinterpretovať na základe meniaceho sa sveta? Práve preto môžeme v Cirkvi nájsť konzervatívne a liberálne prúdy, hoci tieto označenia sú diskutabilné. Pre zjednodušenie, konzervativizmus a liberalizmus v Cirkvi sú ako dva brehy jednej rieky, dve pľúca, ktorými dýcha katolicizmus. Na obidvoch brehoch však nájdeme tendencie, ktoré môžu obrazne povedané „vystrkovať rožky:“ modernizmus a tradicionalizmus. 

Ak hovoríme o katolíckom tradicionalizme, určite stojí za to na chvíľu sa pristaviť pri jeho protipóle - pri modernizme. Na začiatku 20. storočia pápež Pius X. odsúdil modernizmus a nazval ho „syntézou všetkých heréz.“ Modernizmus bol snahou preformulovať katolícke učenie v duchu novodobých vedeckých objavov a filozofických smerov. Modernizmus napríklad hlásal, že Boha nemožno spoznať ľudským rozumom, podkopával Kristovo božstvo či inšpiráciu Písma a tvrdil, že všetky náboženstvá sú v podstate len inou cestou k tomu istému Bohu. Tieto náuky Cirkev pochopiteľne odmietla. 

Modernizmus však dodnes prežíva a niektorí cirkevní teológovia sa k nemu skryto aj otvorene hlásia. Na modernizme je asi najzáludnejšie to, že nie je ľahké ho vystopovať, pretože sa často skrýva za pojmy, ktoré bežne v Cirkvi používame: Boh, Ježiš, Cirkev, Biblia atď. Avšak modernizmus pod týmito pojmami rozumie niečo celkom iné, ako tomu rozumie oficiálna cirkevná náuka. Modernistickí teológovia vykladajú dokumenty II. vatikánskeho koncilu v súlade so svojou ideológiou a neraz zachádzajú do extrémov. 

Na opačnej strane barikády stojí katolícky tradicionalizmus. Tradicionalizmus nie je jednotný smer, má viacero prúdov. Niektoré sú v súlade s oficiálnou Cirkvou, iné nezdieľajú s pápežom plné spoločenstvo a ďalšie zachádzajú do skutočných krajností. Spája ich však rezerovaný až odmietavý prístup k modernite a reformám II. vatikánskeho koncilu, hoci tieto reformy je potrebné chápať ako „zmenu jazyka, kým obsah ostáva ten istý.“ Viacerí tradicionalisti by však s týmto výkladom koncilu nesúhlasili, povedali by, že už samotný koncil bol v jadre problematický, či dokonca „heretický“ až „modernistický.“ 

Tradicionalisti majú zväčša negatívny postoj k celej škále náboženských praktík od prijímania na ruku cez ekumenizmus, medzináboženský dialóg až po ruženec svetla zavedený pápežom Jánom Pavlom II. v roku 2002. Katolícka Cirkev po II. vatikánskom koncile je vraj „sprotestantizovaná“ a nasiaknutá modernizmom a náboženským synkretizmom. Túto skupina veriacich možno najviac charakterizuje slúženie niekdajšej formy svätej omše s latinským jazykom a s kňazom otočeným chrbtom k ľuďom. Na tom by nebolo nič zlé, len keby tu nebolo prítomné zjavné pohŕdanie novou omšou.

Bezsenné noci im spôsobuje aj súčasný pontifik František, ktorého z istých dôvodov neváhajú označiť za „bludára“ a „heretika.“ Už na tomto mieste stojí zamyslieť sa nad tým, ako sa môže niekto označiť za katolíka, keď vlastného pápeža nálepkuje týmito invektívami. Katolíci predsa veria, že pápeža vyberá Duch Svätý, ktorý vedie svoju Cirkev. 

No pápež František vraj svojmi vyjadreniami často prináša „chaos“ a „zmätok.“ Hoci je diskutabilné či chaos spôsobuje samotný pápež alebo média, ktoré interpretujú (či deinterpretujú) jeho vyjadrenia. Napokon, možno je to klišé, no toto klišé je aspoň pravdivé: žiaden pápež nebol dokonalý. Preto by pre katolíka skôr ako protipápežské útoky tradicionalistov mali byť smerodajné slová samotného Ježiša: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16,18) Ježiš dal prísľub, že Cirkev nič nepremôže a tieto vyjadrenia by mali byť pre katolíka svetlom nádeje.

Aby sme nezovšeobecňovali - nie je tradicionalizmus ako tradicionalizmus. V rámci katolíckeho tradicionalizmu nájdeme spoločenstvá, ktoré sú v plnom spojení s Katolíckou Cirkvou (napríklad Kňazské spoločenstvo svätého Petra). Problematickejší status požíva Kňazské spoločenstvo svätého Pia X. založené v roku 1970 francúzskym arcibiskupom Marcelom Lefebvrom. Lefebvre mal značne kritický prístup voči koncilovým dokumentom, pokoncilovej cirkevnej reforme a liturgickej reforme. Spory s Rímom eskalovali v roku 1988, keď bez súhlasu pápeža vysvätil štyroch kňazov za biskupov. Týmto aktom boli všetci okamžite vylúčení z Cirkvi. Až v roku 2009 pápež Benedikt XVI. exkomunikáciu biskupov zrušil, no komplikovaný vzťah s Cirkvou naďalej pretrváva. 

Extrémnou formou tradicionalizmu je tzv. sedevakantizmus. Sedevakantisti neuznávajú platnosť voľby posledných pápežov a tvrdia, že pápežský stolec je od čias Pia XII. (resp. pápeža Jána XXIII) prázdny. Sedevakantisti popierajú závery II. vatikánskeho koncilu, odmietajú ich ako bludné a posledných pápežov odsudzujú ako heretikov. A heretik predsa nemôže zastávať pápežský úrad. 

Na konci 80. rokov istý americký tradicionalista spochybnil výsledok pápežského konkláve z roku 1958, z ktorého vzišiel pápež Ján XXIII, iniciátor II. vatikánskeho koncilu. No tradicionalistická teória hovorí, že skutočným víťazom volieb bol konzervatívny janovský kardinál Giuseppe Siri, ktorý následne prijal pápežské meno Gregor XVII. Avšak tlaky komunistov a slobodomurárov prinútili kardinálov prehodnotiť voľbu a napokon zvolili benátskeho kardinála a (údajného) slobodomurára Angela Roncalliho, neskoršieho pápeža Jána XXIII. K tejto voľbe mala dokonca dopomôcť aj avizovaná hrozba jadrového útoku na Rím. 

Nepochybne dobrý námet na napínavú detektívku, len čo je pravda. Fakty hovoria jasnou rečou: pápež Ján XXIII. bol zvolený legitímne a to isté platí o jeho nástupcoch. Konieckoncov, konšpiračné myslenie bolo pre tradicionalistov vždy atraktívne. A podsúvanie divokých konšpiračných teórii je žiaľ aj dnes obľúbenou taktikou rôznych ideológov a sektárov, ktorí chcú zlákať do svojho stáda čo najviac ovečiek. O to horšie je, že lovia aj v kňazských radoch a z času na čas sa im to darí.

Inzercia

Sekty sa však rozmáhali aj v rámci katolíckeho tradicionalizmu. Niektoré skupiny sedevakantistov (tzv. konklavisti) si dokonca zvolili vlastných pápežov. Nová cirkev a nová hierarchia sa tak ocitla v opozícii voči mainstreamovej Katolíckej Cirkvi. Novodobý protipápež Pius XIII. (vlastným menom Lucian Pulvermacher) sa stal v októbri 1998 duchovným pastierom malého stáda sedevakantistov s príznačným názvom „Pravá Katolícka Cirkev.“ Po svojom nástupe prehlásil, že Cirkev bola bez skutočného pápeža od doby pápeža Pia XII. v roku 1958. Pápeža Jána XXIII. označil za „rozenkruciánskeho slobodomurára“ a jeho nástupcu Pavla VI. ako „služobníka satana.“ A k tomu pridal odsúdenie II. vatikánskeho koncilu a súčasnej omše. 

Sekty tohoto typu neraz radi rozdávajú exkomunikácie na platne vysvätených katolíckych kňazov či biskupov. Dokonca sa neštítia preklínať a obviňovať z odpadlíctva posledných pápežov. Tak napríklad svätý Ján Pavol II. podľa nich skončil v pekle len preto, že sa dovolil stretnúť sa s inovercami. 

Snaha reformovať Cirkev a bojovať proti jej nedostatkom je určite chvályhodná. Modernizmus aj tradicionalizmus sa snažia vyliečiť niektoré cirkevné neduhy, no ich argumenty míňajú cieľ. S modernizmom aj s tradicionalizmom sa dá v niečom súhlasiť, no problematické je už ich chápanie predkoncilovej či pokoncilovej Cirkvi. Kým prví sa stavajú skepticky k predkoncilovému, tí druhí k pokoncilovému obdobiu. Kým modernisti považujú „oficiálnych“ katolíkov za nie dosť progresívnych a príliš konzervatívnych, tradicionalisti to robia opačne: nie sme pre nich dosť konzervatívni a tradiční. „Normálny“ katolík skrátka pre modernistov či tradicionalistov nie je nikdy dosť dobrý. Niečo také ako zlatá stredná cesta im do ich ideologického videnia katolíckej viery nepasuje. 

Základným problémom tradicionalizmu je jeho protirečivé chápanie Tradície, pre ktorú je vlastný odovzdávanie a pohyb. Nie je možné odmietnuť II. vatikánsky koncil a prijať napríklad Tridentský či I. vatikánsky koncil. Ako píše pápež Benedikt XVI. „kto prijíma II. vatikánsky koncil, prijíma celú závaznú Tradíciu Katolíckej Cirkvi.“ Hoci sa tradicionalizmus zaštiťuje vernosťou Tradícii a pravej viere, opak je pravdou. 

Ďalší problém tradicionalizmu možno vidieť v jeho prílišnom absolutizovaní formy na úkor obsahu viery. Vonkajšie náboženské prejavy majú vyvierať z vnútorného presvedčenia a vzťahu k Bohu. Napríklad, Katolícka Cirkev mala pre nahradenie latinského jazyka národnými jazykmi dobré dôvody. Je to v prvom rade nielen zrozumiteľnosť pre bežných ľudí, ale svoju úlohu zohral aj jednoduchý fakt, že používanie toho-ktorého liturgického jazyka nie je žiadnou nemennou dogmou. Ak by tomu tak bolo, snáď vhodnejším kandidátom by bol aramejský jazyk, ktorým hovoril Ježiš a pravdepodobne sa ním dorozumieval aj počas Poslednej večere.  

Obdobie po II. vatikánskom koncile bolo búrlivé. Cirkev prechádzala rôznymi turbulenciami, odišlo z nej veľa kňazov a rehoľníkov, niektorí vplyvní teológovia sa dožadovali zmeny dovtedajšieho pohľadu napríklad na antikoncepciu, celibát či postavenie žien. Niektorí veriaci sa búrili voči svojim biskupom, niektorí biskupi a teológovia išli proti pápežovi. Tradicionalisti častokrát toto využívajú ako argument proti legitímnosti II. vatikánskeho koncilu. Tento argument je však vágny, pretože nie všetko čo sa udialo v mene koncilu možno chápať ako jeho ovocie. Je to podobné ako niektorí vyťahujú rôzne násilnosti v mene Krista proti kresťanstvu ako takému.

Obdobie 60. a 70. rokov 20. storočia bolo obdobím prudkých zmien nielen v cirkevnom spoločenstve, zmeny sa diali na poli morálky, kultúry, filozofie a politiky. Niektorí katolíci zrazu nevedeli žiť vo svete plnom neustálych zmien a modernita sa im stala nepriateľom. Ich obavy z relativizácie katolíckej náuky, tradičnej morálky a hodnôt sú určite oprávnené, no riešenia, ktoré navrhujú sú pochybné. 

Tradicionalizmus je vo svojej podstate dieťaťom ľudského strachu. A strach nemôže nikdy vyprodukovať niečo dobré. Geto katolíckeho tradicionalizmu pre svojich fanúšikov vytvorilo pohodlnú ilúziu nehybnosti a nemennosti vo svete zmien, pokroku a relativizmu. Niet divu, že tradicionalisti sú často priaznivcami krajne pravicových politických hnutí. Mnohí tradicionalisti a krajne pravicoví politici produkujú ľúbivé a populistické frázy pre zneistených ľudí, no neprinášajú takmer žiadne reálne riešenia. Kým prví to robia na poli viery a teológie, tí druhí v politickom zápase. 

Dnešná búrlivá a neistá doba je dobou extrémnych riešení. Nenechajme sa však znechutiť ideológmi a ich nálepkami, ale stojme pevne vo viere v Ježiša a v Jeho múdrosť, s ktorou vedie svoju Cirkev aj cez tieto nepokojné obdobia. 

Titulný obrázokhttps://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/7/7c/Santa_Cecilia.jpg

 

Inzercia

Zaujímam sa o kresťanskú vieru vo vzťahu k spoločnosti, rozumu a vede. „Každý človek sa môže stať kresťanom, ale iba ten, kto sa ním skutočne stane, je bratom.“ (Joseph Ratzinger, Úvod do kresťanstva) Kontakt: bloger.kc@gmail.com

Inzercia

Odporúčame

Blog
Poučenie z korony

Poučenie z korony

Krátko po skončení druhej svetovej vojny napísal nemecký filozof Karl Jaspers esej s názvom Otázka viny, v ktorej reflektuje vojnové časy. Boj proti korone bol (a stále je) vojnou proti neviditeľnému nepriateľovi s veľkým počtom obetí. Je pravdepodobné, že s koronou sa budeme musieť naučiť žiť až do doby, kým nebude vynájdená účinná vakcína. No súčasný stav pobáda k reflexii a ohliadnutiu za uplynulými mesiacmi.

Blog
Dobrom na zlo

Dobrom na zlo

O čom by sa rozprávali Anton Neuwirth a Paul Young keby sa stretli? Čo majú spoločné ich knihy „Liečiť zlo láskou“ a „Chatrč“ a čo je podstatou ich posolstva? Dá sa na zlo odpovedať dobrom každý deň?