Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele si môžete prečítať na našej internetovej stránke tu.

(13) Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. (14) Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení, lebo Duch slávy, a Boží na vás spočíva. (15) Len nech nik z vás netrpí ako vrah alebo zlodej, alebo zločinec, alebo sliedič. (16) Kto však trpí ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom. (1 Pt 4, 13-16) Zdieľať

Náš úryvok začína 13. veršom 4. kapitoly. Veriacich povzbudzuje, aby napriek utrpeniu mali v živote radosť. Niektorí dokonca prekladajú túto vetu v takom zmysle, že radosť má byť taká istá ako utrpenie. A mohlo by sa aj povedať, že čím viac utrpenia tým viac radosti. Dôvod apoštol vyvodzuje z prepojenia na Ježišovo utrpenie, ktoré vyústilo do Kristovho oslávenia. Kresťania by tak nemali zabúdať, že hoci sa trápenie z ich pozemského života nikdy úplne nevytratí, nesmú ostať iba pri tom. Treba ho vždy nadväzovať na Vzkrieseného Pána. Takýto postoj presvitá v ich živote práve cez radosť. Tá nie je iba obyčajnou veselosťou. Radosť je spätá zo životným nasmerovaním, nepodliehaním zbytočného smútku a prejavom čnosti nádeje napriek tvrdej realite. Radosť protivníkov odzbrojuje i priťahuje.

Čím viac utrpenia tým viac radosti. Zdieľať

Verš 14. má opäť silný význam pre kresťanov uprostred nepriateľstva. Na základe evanjeliovej tradície, ktorú autor listu pravdepodobne už poznal, sa tu utláčaní označujú za blahoslavených. Forma nátlaku na kresťanov sa tu konkrétne predstavuje ako hanobenie. Ide o verejnú potupu, či obvinenie, ktorých dôsledkom je vylúčenie z riadneho života v spoločnosti. Je historicky doložené, že veriaci v Krista boli takýmto praktikám v staroveku naozaj vystavení. Ich hlavnou vinou bol pre rímsky pohanský svet „ateizmus“. Teda odmietanie účasti na bežnom štátnom kulte, ktorého dôsledkom mali byť rôzne katastrofy, ktoré sa v ríši udiali. Hanobenie mohlo právom u kresťanov vyvolávať pocit menejcennosti. No list ich naopak práve preto považuje za blahoslavených, čím im pripomína ich skutočnú hodnosť. Nejde o to, ako ich vtedy videl ostatný svet. Dôležité je ako si ich cení a ako na nich hľadí Boh.

Nejde o to, ako ich vtedy videl ostatný svet. Dôležité je ako si ich cení a ako na nich hľadí Boh. Zdieľať

Tretiu časť perikopy tvoria verše 15. a 16. Po predchádzajúcich povzbudeniach apoštol nezabúda ani na napomenutie. Uistenie, že je na dobrej ceste, kresťana nemá zviesť k tomu, aby si začal ospravedlňovať veci, ktoré za nemorálne považuje aj ostatný „sekulárny“ svet. Kým trpieť kvôli kresťanskému životnému štýlu je hrdosť, trpieť kvôli spáchanému zločinu je pre veriaceho dvojnásobná hanba. Potvrdzujú to aj nasledujúce verše, ktoré sa už do liturgie nedostali. „Lebo je čas, aby sa začal súd od Božieho domu. Ale ak sa začne od nás, aký bude koniec tých, čo neveria Božiemu evanjeliu?! „A ak sa spravodlivý ťažko zachráni, kde sa podeje bezbožný a hriešnik?““ (v. 17.18) My veriaci budeme v zodpovednosti stáť na prvom mieste. Robíme chyby aj pri spĺňaní Božej vôle. Je preto závažnejšie, ak konáme výslovne proti tej, ktorá je zjavená cez rozum a svedomie aj neveriacim. Nepriamo sa teda vyjadruje, že v takýchto prípadoch sa má kresťansky prijať aj trestania zo strany svetskej autority.

Kým trpieť kvôli kresťanskému životnému štýlu je hrdosť, trpieť kvôli spáchanému zločinu je pre veriaceho dvojnásobná hanba. Zdieľať

Kresťan uprostred rímskeho (ale aj dnešného) sveta je často obklopený nepriateľstvom, ktoré neprijíma zjavenú pravdu. Text dnešnej epištoly ho povzbudzuje, aby aj v takýchto situáciách hľadel poza. Trpieť nespravodlivo má cenu. Je to totiž Ježišova cesta. A s Ježišovou pomocou sa aj trápenie môže pretavovať do skutočnej radosti zo života. Prenasledovanie však nikdy nedovoľuje povýšenecky porušovať dobré svetské zákony. V obidvoch prípadoch ide o vydávanie svedectva.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia